Organizačná štruktúra EU

Právna úprava organizačnej štruktúry EÚ vychádza z troch zakladajúcich zmlúv: ZESUO, ZESAE

a ZEHS. Každá z týchto troch zmlúv založila medzinárodnú organizáciu s vlastnou organizačnou
štruktúrou. Boli teda založené tri parlamenty alebo parlamentné zhromaždenie, tri súdne dvory, tri Rady
alebo Rada ministrov, tri Komisie alebo Vysoký úrad. Spolu teda 12 orgánov.

Dohodou o spoločných orgánoch z Ríma v roku 1957 (podpísanou spolu s tzv. Rímskymi

zmluvami) a Dohodou o zlúčení z Brusselu, bola štruktúra orgánov troch spoločenstiev zjednotená.

Jednotným európskym aktom bola vytvorená Európska rada (neskôr premenovanú na Radu

Európskej únie) a neskôr na jeho základe aj bol založený Súd prvého stupňa.

Napriek zlúčeniu orgánov však naďalej existujú vedľa seba tri nezávislé a samostatné európske

spoločenstvá, ktoré ale majú spoločnú sústavu orgánov. Každý z orgánov sa pri prejednávaní veci riadi
tou zo zmlúv, ktorej sa vec konkrétne týka.

Zmluva o Európskej únii vytvorením Európskej rady ustálila súčasnú podobu organizačnej

štruktúry. Orgány, prostredníctvom ktorých EU realizuje svoje ciele a úlohy, možno rozdeliť do troch
základných skupín :
1. základné orgány

-

sú vytvorené na základe zakladajúcich zmlúv a plnia úlohy zverené Spoločenstvu zakladajúcimi
zmluvami

-

Európska rada, Rada Európskej únie, Európsky parlament, Európska komisia, Európsky súdny
dvor, Účtovný dvor, Európska centrálna banka

2. ostatné orgány

-

založené buď primárnym právom alebo sekundárnym

-

sú to orgány s kontrolnými alebo s gesčnými právomocami

-

poradné, samostatné orgány:

Hospodársky a sociálny výbor

Výbor regiónov
Výbor zamestnanosti
Vedecký a technický výbor
Politický výbor
Koordinačný výbor

- poradné, nesamostatné orgány:

pri Rade - Výbor stálych zástupcov COPERER, Zvláštny
výbor

pri Komisii - Výbor pre dopravu, Výbor Európskeho
sociálneho fondu

-

kontrolné : ombudsman

-

gesčné :

Európska investičná banka
Zásobovacia agentúra SEAE

3. orgány založené základnými orgánmi

-

sú vytvorené najmä za poradným účelom

-

do istej miery ovplyvňujú normotvorný proces, nemajú však rozhodovacie právomoci

-

právna úprava, na základe ktorej fungujú, je obsiahnutá v rozhodnutí orgánu, na základe

ktorého vznikli

-

môžu, ale aj nemusia mať právnu subjektivitu

-

sú to rôzne poradné výbory, skupiny vládnych odborníkov, gesčné výbory na lepšie fungovanie

poľnohospodárskej politiky a legislatívne výbory, ktoré sa vyjadrujú k novelizáciám
harmonizačných smerníc.

V rámci práva ES existujú aj tzv. asociačné orgány, ktoré sú vytvorené na zabezpečenie

inštitucionálneho rámca zmlúv EÚ a tretích štátov o pridružení. Na čele týchto orgánov stojí Rada
pridruženie, spoločný výbor, ktorý má oprávnenie prijímať právne akty, odporúčania, ktoré sú
považované za prameň práva.

Úradnými jazykmi pri styku so všetkými orgánmi je všetkých 11 jazykov: angličtina, nemčina,

dánčina, španielčina, francúzština, taliančina, holandčina, gréčtina, portugalčina, švédčina, fínčina.

Otázky: 18, 19, 20, 21

V podstate ide o všetky oficiálne jazyky členských štátov okrem Írska, ktoré sa vzdalo galštiny
a Rakúska, Luxemburska a Belgicka, ktoré používajú jazyk jedného štátu. V týchto jazykoch sa teda
občania môžu obracať na orgány a inštitúcie EÚ a v rovnakom jazyku, ako sa obrátili, majú právo dostať
aj odpoveď.

Pracovnými jazykmi sú angličtina a francúzština. Len v prípade ESD je pracovným jazykom

výhradne francúzština.

Základné orgány Európskych spoločenstiev / Európskej únie

Ako základné orgány sa označujú tie orgány, ktorým ZES ustanovuje úlohu „vykonávať úlohy

zverené spoločenstvu“. Čl. 7 ZES: „Úlohy zverené spoločenstvu vykonávajú tieto orgány: Európsky
parlament, Rada, Komisia, Súdny dvor a Účtovný dvor.“, ktoré teda považujeme za základné orgány EU.
„Každý orgán koná v medziach právomocí, ktoré mu zveruje táto zmluva.“ (čl. 7 ZES).

Pri charakteristike jednotlivých orgánov sa budeme zaoberať nasledujúcimi okruhmi: povaha,

zloženie, fungovanie a právomoci orgánov.

Európska rada

1. povaha ER

ER je vrcholný politický kolektívny orgán EU. Medzi jej úlohy patrí poskytovanie potrebných

podnetov na rozvoj a rozhodovanie o základných smeroch rozvoja EU a definovanie všeobecnej politickej
orientácie EU, z čoho vyplýva, že ER plní úlohy najvyššieho politického významu.

K vzniku ER došlo inštitucionalizovaním stretnutí hláv členských štátov a predsedov vlád, ktoré

boli organizované najmä za účelom koordinácie hospodárskych politík a zahraničných politík
spoločenstiev a členských štátov.

Právna úprava postavenie ER je obsiahnutá v Jednotnom európskom akte. Úlohy ER sú určené

v Deklarácii o EU prijatej v Štrasburgu v roku 1983.

2. zloženie ER

„ER združuje hlavy štátov alebo predsedov vlád členských krajín a predsedu komisie. Pomáhajú im

ministri zahraničných vecí členských štátov a člen komisie“ (čl.4 ZEU).

3. fungovanie ER

ER zasadá aspoň dvakrát do roka za predsedníctva hlavy štátu alebo predsedu vlády členského

štátu, ktorý predsedá Rade EU. Zasadania sa konajú v členskom štáte predsedajúceho.

Zasadnutie ER pripravujú ministri zahraničných vecí v spolupráci so stálymi zástupcami členských

štátov pri Rade EU.

Výsledkom zasadaní môžu byť deklarácie prezentujúce problémy, na riešení ktorých sa členské

štáty dohodli.

4. právomoci ER

ER je miestom slobodnej a neformálnej výmeny názorov medzi vrcholnými predstaviteľmi

členských štátov. ER je oprávnená rokovať:

 záležitostiach spadajúcich do komunitárnej právomoci,

 o otázkach politickej spolupráce

 ako aj akýchkoľvek iných otázkach spoločného záujmu.

ER vydáva všeobecné rozhodnutia dotýkajúce sa ďalšieho rozvoja spoločenstiev (napr. rozhodnutie

o počte poslancov Európskeho parlamentu, o založení európskeho menového systému, o reforme
poľnohospodárskej politiky atď.).

ER predkladá Európskemu parlamentu správu po každom svojom zasadnutí a výročnú správu o

pokroku, ktorý Únia dosiahla (čl. 4 ZEU).

ER teda stanovuje politickú a ekonomickú orientáciu EU, na druhej strane Rada EU má právomoc

konkretizovať jednotlivé uznesenia a to formou vykonávania komunitárnych aktov.

Rada Európskej únie

1. povaha Rady EU

Rada je kolektívnym nepermanentným legislatívnym orgánom EU zastupujúcim záujmy členských

štátov. V prvom rade plní legislatívnu funkciu.

O zmene svojho názvu z „Rady“ na „Radu EU“ rozhodla rada v súvislosti so vstupom do platnosti

ZEU vydaním rozhodnutia v roku 1993.

Sídlom rady je Brusel, zasadanie v apríli, júni a októbri sa konajú v Luxemburgu.
Právna úprava postavenia rady sa nachádza v:

a) čl. 145 a nasl. ZES
b) Zmluve o vytvorení spoločnej Rady a spoločnej Komisie Európskych spoločenstiev (1965, zjednotila

dovtedy existujúce tri rady spoločenstiev do jednej rady)

c) rokovacom poriadku.
2. zloženie Rady EU
V rade je zástupca každého členského štátu na ministerskej úrovni splnomocnený zaväzovať vládu tohto
členského štátu. V súčasnosti má teda rada 15 členov.

Rada vo väčšine prípadov zasadá v zložení ministrov zahraničných vecí = Rada pre všeobecné

záležitosti. Ak sú predmetom rokovania rady otázky spadajúce do problematiky jednotlivých rezortov,
napr. dopravy, poľnohospodárstva, financií a iné, rada zasadá v zložení príslušných rezortných ministrov
(príp. je každý štát zastúpený viacerými zástupcami):

 jumbo zasadnutia – minister zahraničných vecí + príslušný rezortný minister

 Rada ECO – FIN – ekonomickí ministri (riešenie hospodárskych a finančných otázok)

 zasadnutia hláv štátov alebo predsedov vlád (v prípadoch výslovne stanovených v ZES, napr.

čl. 121 ZES rozhodovanie o začatí 3. fázy európskej menovej únie).

Vo výnimočných prípadoch je možné, aby v prípade absencie príslušného ministra bola vláda

zastúpená vysokým úradníkom, alebo stálym zástupcom pôsobiacim pri rade.

Pri činnosti pomáhajú rade tri orgány:

a) predseda

-

predsedníctvo v rade vykonáva po dobu 6 mesiacov zástupca členského štátu určený rotáciou
prijatou na základe jednomyseľného rozhodnutia rady (1998 – Veľká Británia, Rakúsko; 1999 –
Nemecko, Fínsko; 2000 – Portugalsko, Francúzsko; 2001 – Švédsko, Belgicko)

-

predseda zvoláva zasadnutia rady z vlastnej iniciatívy, na žiadosť jedného z jej členov alebo na
žiadosť komisie (čl. 204 ZES)

b) generálny sekretariát

-

je to samostatný orgán pomáhajúci rade

-

na jeho čele stojí generálny tajomník, ktorý má postavenie vysokého splnomocnenca pre
spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku

-

generálnemu tajomníkovi pomáha a za chod generálneho sekretariátu zodpovedá zástupca
generálneho tajomníka

-

obaja sú menovaní jednomyseľným rozhodnutím rady

c) Výbor stálych zástupcov – COREPER

-

je poverený prípravou práce rady (keďže rada nezasadá permanentne)

-

je tvorený z veľvyslancov (vedúcich misií) členských štátov akreditovaných v EU

-

stále misie zabezpečujú stály kontakt medzi komisiou a členskými štátmi, koordinujú prácu
vlastných správnych orgánov pri implementácii komunitárnych rozhodnutí, vedú medzi sebou
dialóg, kontrolujú právu čestných expertných skupín vytvorených pri rade

-

úlohou výboru je nielen pripravovať rokovania rady, ale aj vykonávať poslanie, ktorým ho rada
poverí

-

predsedá mu zástupca členského štátu predsedajúceho samotnej rade

-

zasadá v dvoch skupinách: skupina pre politické otázky a skupina pre otázky technické

-

predstavuje diskusnú inštitúciu, nemôže vykonávať namiesto rady rozhodovaciu právomoc (túto
nemožno na COREPER ani delegovať)

-

výsledkom jeho činnosti je správa, ktorú predkladá rade

3. fungovanie Rady EU

Rada rokuje zásadne ústne. Komisia sa zúčastňuje zasadaní rady. Jej účasť je povinná, ak sa rokuje

o jej návrhu.

Rada je uznášania sa schopná, ak aspoň z polovice sú prítomní na zasadaní rady ministri. Ostatné

vlády potom môžu byť zastúpené aj vysokými úradníkmi.

V rade existujú štyri možné spôsoby hlasovania:

(i)

obyčajná väčšina hlasov – v prípadoch, kedy ZES nepožaduje inú väčšinu hlasov (čl. 205 ZES);

ide o ojedinelé prípady (napr. čl.207, 208, 284 alebo 309ZES);

(ii)

jednomyseľné hlasovanie – pri najdôležitejších otázkach (otázky quasiústavné, harmonizácia

politík členských štátov, v otázkach spoločnej politiky); v tomto prípade je možné, aby sa
prítomný alebo zastúpený štát zdržal hlasovania, nebráni to jednomyseľnému prijatiu rozhodnutia

(iii) dvojtretinová väčšina hlasov – čl. 105 ZES rozhodovanie o nadmernom deficite verejných

finančných prostriedkov

(iv) kvalifikovanou väčšinou hlasov – na prijatie aktov rady sa vyžaduje súhlas minimálne: 62 hlasov,

ak sa má prijať akt na návrh komisie a 62 hlasov aspoň od 10 členov v ostatných prípadoch.

V posledných dvoch menovaných prípadoch sa použije tzv. vážené hlasovanie. Na základe

demografických, politických a ekonomických kritérií je členským štátom udelený určitý počet hlasov:
Belgicko

5

Dánsko

3

Nemecko

10

Grécko

5

Španielsko

8

Francúzsko

10

Írsko

3

Taliansko

10

Luxembursko

2

Holandsko

5

Rakúsko

4

Portugalsko

5

Fínsko

3

Švédsko

4

Spojené kráľovstvo 10.

4. právomoci Rady EU

Rada zabezpečuje koordináciu všeobecných hospodárskych politík členských štátov a má právomoc

prijímať rozhodnutia. Rada môže prijímať akty, ktorými poverí komisiu právomocami na uplatňovanie
pravidiel prijatých radou. Pre výkon týchto právomocí môže rada uložiť určité podmienky.

Legislatívna právomoc. Ide o všeobecnú legislatívnu právomoc vo všetkých oblastiach, ktoré nie

sú výslovne zverené komisii. Rada prijíma akty komunitárneho práva (nariadenia, smernice,
rozhodnutia...) zásadne na návrh komisie. Túto právomoc vykonáva rada spravidla sama alebo spoločne
s parlamentom v rámci spolurozhodovacieho procesu.

Politická spolupráca. Jej cieľom je, aby rada zabezpečila hlavne ustanovenie postupov na

zjednocovanie politík členských štátov v širokých oblastiach ako sú napr. ekonomické, finančné, trestné,
menové a iné záležitosti; prípravu dohôd smerujúcich k politickej spolupráci uzatváraných medzi
členskými štátmi a realizáciu spoločných politík.

Vonkajšie vzťahy. Rada poveruje komisiu na dojednanie obsahu dohôd, ktoré uzatvára EU

s tretími štátmi alebo s medzinárodnými organizáciami.

Európska komisia

1. povaha EK

EK je permanentným, kolektívnym, nezávislým a v prevažnej miere výkonným orgánom EU.

Nazýva sa tiež strážkyňou integračných záujmov, predobrazom budúcej európskej vlády alebo
„nezávislým motorom, strážcom a čestným maklérom ES“ (Hallstein).

Komisiu je potrebné odlíšiť od Rady EU, ktorá sa chápe ako strážkyňa záujmov členských štátov, aj

od parlamentu, ktorý sa zvykne nazývať ochrancom záujmov občanov EU.

Sídlo komisie sa nachádza v Bruseli, časť aparátu ale pracuje aj v Luxemburgu.
Právna úprava komisie je obsiahnutá v:

 Zmluve o ES (čl. 211-219)

 Zmluve o EUROATOM-e

 Zmluve o ESUO

 Rokovacom poriadku komisie, ktorý prijíma samotná komisia

 Zmluve o vytvorení spoločnej Rady a spoločnej Komisie Európskych spoločenstiev.

2. zloženie EK

Komisia sa skladá z 20 členov, ktorí sú vyberaní podľa celkových schopností a poskytujú záruku

úplnej nezávislosti od členského štátu. Počet členov komisie možno zmeniť jednomyseľným rozhodnutím
rady.

Členmi komisie môžu byť len občania – štátni príslušníci členských štátov. V EK musí byť

zastúpený každý členský štát aspoň jedným svojim štátnym príslušníkom. Pričom jeden členský štát môže
byť zastúpený najviac dvoma svojimi štátnymi príslušníkmi. Členské štáty, ktoré do komisie delegujú
dvoch štátnych príslušníkov, berú na zreteľ politickú príslušnosť navrhovaných kandidátov. Menovaniu
kandidáta za člene komisie nebráni fakt, že v minulosti už členom komisie bol.

Členovia komisie ako aj kandidát na predsedu komisie sú menovaní spoločnou dohodou vlád

členských štátov. Predsedu a ostatných členov komisie schvaľuje európsky parlament hlasovaním en
block. Po schválení parlamentom sú predseda i členovia komisie menovaní dohodou vlád členských
štátov.

Členovia komisie pri nástupe do funkcie skladajú slávnostnú prísahu. Funkčné obdobie člena EK

je päťročné. Funkcia člena komisie zaniká:
 uplynutím funkčného obdobia, alebo

 odstúpením, alebo

 odvolaním, alebo

 úmrtím člena EK.

Člena EK môže odvolať na žiadosť komisie alebo rady Súdny dvor z dôvodu, že tento člen nespĺňa

podmienky predpísané pre výkon funkcie ZES).

Európsky parlament môže dvojtretinovou väčšinou odovzdaných hlasov rozhodnúť o vyslovení

nedôvery EK. V takom prípade EK odstúpi kolektívne.

EK môže zo svojich radov menovať jedného alebo dvoch podpredsedov.
Členovia EK vykonávajú svoje funkcie úplne nezávisle a vo všeobecnom záujme spoločenstva.

Pri plnení úloh nežiadajú ale ani neprijímajú pokyny od žiadnej vlády ani od iného orgánu. Zdržia sa
akéhokoľvek konania, ktoré sa nezlučuje s ich povinnosťami. Každý členský štát sa zaväzuje rešpektovať
túto zásadu a neovplyvňovať členov EK pri plnení úloh.

V čase výkonu svojich funkcií nesmú členovia komisie vykonávať iné platené ani neplatené

povolanie.

Pri výkone svojich funkcií požívajú členovia EK určité výsady a imunity podľa Protokolu o

výsadách a imunitách Európskych spoločenstiev.

3. fungovanie EK

Fungovanie EK upravuje jej rokovací poriadok, ktorý prijíma sama EK.
Komisia je orgán:

a) permanentný – čo znamená, že zasadá najmenej 1x týždenne
b) kolegiálny – čo znamená, že všetky rozhodnutia sú rozhodnutiami EK ako celku a nie jednotlivých jej

členov.

EK sa uznáša rozhodnutím väčšiny členov (čl. 219 ZES). Je uznášaniaschopná, len ak je na

zasadnutí prítomných najmenej 11 členov komisie.

Na čele komisie stojí predseda (menovaný spoločnou dohodou vlád členských štátov po schválení

Európskym parlamentom; v súčasnosti Romano Prodi), ktorý riadi činnosť EK, zosobňuje navonok EU a
je členom Európskej rady.

Pri výkone činnosti komisii napomáha jej aparát, ktorý je tvorený:

(i)

generálnym riaditeľstvom (ďalej sa člení na riaditeľstvá a oddelenia)

(ii)

službami (právna služba, tlmočnícka služba, štatistický úrad a iné, spolu 15 služieb)

(iii) generálnym sekretariátom (na čele s generálnym tajomníkom, ktorý plní koordinačné úlohy)
Tento aparát komisie má asi 15 000 úradníkov a zamestnancov.

4. právomoci EK

Rozsah právomocí EK je daný základnými úlohami, ktoré má EK, ako orgán prakticky uplatňujúci

právo ES, plniť. Vymedzenie právomocí komisie nie je upravené súhrnne, východiskom je čl. 211 ZES a
čl. 124 ZEUROATOM.

„Na zabezpečenie riadneho fungovania a rozvoja spoločného trhu Komisia:
-

zabezpečuje uplatňovanie ustanovení tejto zmluvy a opatrení prijatých orgánmi spoločenstva
v súlade s ňou,

-

podáva odporúčania alebo stanoviská v otázkach, ktoré sú predmetom tejto zmluvy, ak to táto
zmluva výslovne stanovuje alebo ak to Komisia pokladá za potrebné,

-

má vlastnú právomoc prijímať rozhodnutia a zúčastňuje sa na tvorbe opatrení, ktoré prijíma
Rada a Európsky parlament spôsobom, ktorý stanovuje táto zmluva,

-

vykonáva právomoci, ktorými ju poverí Rada na realizáciu pravidiel stanovených Radou.“
(čl. 211 ZES)

Na základe takéhoto rámcového vymedzenia základných úloh komisie možno hovoriť o týchto

právomociach EK:

Kontrolná právomoc. Predstavuje dohľad komisie nad dodržiavaním zakladajúcich zmlúv a

ďalších právnych aktov ostatnými orgánmi, členskými štátmi občanmi a inými subjektami. Preto sa EK
často zvykne označovať „strážkyňou zmlúv“ garantujúcou spoločné záujmy štátov EU. V rámci výkonu
tejto právomoci je EK požadovať od členských štátov informácie. Povinnosťou členských štátov je (v
zmysle čl. 10 ZES) spolupracovať s komisiou.

„Komisia každoročne najneskôr mesiac pred začiatkom zasadnutia Európskeho parlamentu

zverejní súhrnnú správu o činnosti Spoločenstva“ (čl. 212 ZES).

Ďalšie úlohy komisie v rámci výkonu kontrolnej právomoci:

1. upozorňovať členské štáty a orgány EU na možné porušenia práva ES
2. aktívna legitimácia pred súdnym dvorom, kde komisia najčastejšie žaluje členské štáty za nesplnenie

si povinností, alebo pre nečinnosť ich orgánov

3. v rámci kontroly bezpečnosti má EK oprávnenie navrhnúť súdnemu dvoru, aby uložil pokutu

členskému štátu za nevykonanie rozsudku súdneho dvora o neplnení povinnosti (sankčná právomoc)

4. ukladať penále a pokuty podnikom a osobám napr. v prípade porušenia súťažných pravidiel (osoby

majú možnosť na svoju obranu podať žalobu o neplatnosť rozhodnutia EK alebo o zníženie pokuty či
penále).

Legislatívna právomoc. EK má dvojakú legislatívnu právomoc:

(i)

iniciatívnu právomoc
- spočíva v tom, že jedine komisia má právo predkladať návrhy právnych aktov Rade EU a
predkladať pripomienky a stanoviská;
- rada prijíma právne akty zásadne na návrh EK, z čoho vyplýva, že bez návrhu komisie rada
nemôže rada prijať právny akt, resp. prijímané sú tie právne akty, ktoré komisia predloží (rada môže
len morálne vplývať na komisiu, aby predložila návrh určitého právneho aktu, ak je presvedčená o
jeho potrebe);
- len celkom výnimočne má rada právo rozhodnúť aj bez návrhu komisie (napr. čl. 49 ZEU: „O
členstvo v Únii môže požiadať každý európsky štát, ktorý rešpektuje princípy slobody, demokracie,
dodržiavania ľudských práv a základných slobôd a právneho štátu, ktoré sú spoločné členským
štátom. Žiadosti sa adresujú Rade, ktorá sa uznáša jednomyseľne po konzultáciách s Komisiou a so
súhlasom Európskeho parlamentu dosiahnutým absolútnou väčšinou jeho poslancov.“);

- osobitným prípadom iniciatívnej právomoci EK je negociačná právomoc vo vonkajších
vzťahoch (EK v medziach poverenia zo strany rady dojednáva obsah vonkajších zmlúv EU).

(ii)

samostatná delegovaná normotvorná právomoc

- neobmedzená právomoc podávať stanoviská a odporúčania k všetkým otázkam EU;
- vydávanie sekundárnych nariadení alebo smerníc na vykonanie primárnych aktov Rady EU.
Výkonná právomoc. Komisia disponuje výkonnou právomocou na základe ustanovení samotných

zakladajúcich zmlúv, ako aj na základe poverenie Radou EU, ktorá jej toto poverenie udeľuje za účelom
realizácie pravidiel stanovených radou. Rada udelí komisii výkonnú právomoc a zároveň stanoví jej
podmienky, príp. si rada samotná ponechá právomoc vykonať nejaké opatrenie. Zásadne teda platí, že
Rada EU prijíma pravidlá a EK k nim vydáva vykonávacie predpisy.

Výkonná právomoc EK zasahuje najmä do oblasti kultúry, priemyslu, zdravotníctva,

transeurópskych sietí, ochrany spotrebiteľa a vzdelávania.

Výkonné právomoci realizuje EK buď vydaním individuálnych právnych aktov (napr. rozhodnutia

v obchodných veciach), alebo na základe tzv. druhotnej normatívnej právomoci (EK vydáva sekundárne
nariadenia alebo smernice na vykonanie primárnych aktov rady, ročne okolo 3000 vykonávacích
právnych predpisov, zväčša v oblasti poľnohospodárstva).

Právomoc vo vonkajších vzťahoch. EK má dôležité postavenie pri nadväzovaní a tvorbe

vonkajších vzťahov, pretože navrhuje Rade EU uzavretie zmluvy a spravidla, na základe poverenia rady,
sama dojednáva obsah tejto zmluvy.

EK je tiež aktívne zapojená do uskutočňovania spoločnej bezpečnostnej a zahraničnej politiky. Má

právo podávať rade návrhy vo veciach SZBP. Pomáha predsedovi Rady EU pri realizácii spoločných
akcií.