Správne právo I. [3.10._6.10._13.10.] ----- F

fosokles ©2008

SPRÁVNE PRÁVO

VEREJNÁ SPRÁVA

Verejná správa je základný pojem správneho práva.

Správa (alebo spravovanie) – najširšia definícia je v kybernetike: je to cieľavedomé pôsobenie na
akýkoľvek proces za účelom jeho zosúladenia s určitými zákonitosťami; vo verejneom práve:

každá

cieľavedomá ľudská činnosť smerujúca k dosiahnutiu určitého cieľa (v širšom zmysle) alebo
štátomocenská činnosť, kt. sa má dosiahnúť uskutočnenie verejného záujmu (užšia definíca tiež
z hľadiska právnej vedy).

Správa verejných záležitostí je prejavom realizácie výkonnej moci v štáte, vrátene špecifického

postavenia samosprávnej moci, pričom sa takéto spravovanie označuje ako

verejná správa.

Verejná správa patrí štátu, časť však môže byť uskutočňovaná aj inými subjektami (verejné
korporácie, podniky, fyz. aj práv. osoby, ak im zákon zveruje túto právomoc).

Verejná správa, správa verejných záležitostí, môžeme ju chápať v dvoch významoch:

1.

materialne hľadisko – uskutočnovanie výkonnej a nariaďovecej činnosti

2.

organizačný význam – sústava subjektov, kt.tie úlohy zabezpečujú

Historický vývoj pojmu

Pôvodne sa členila na 5 historických oblastí pojmu verejná správa:

1)

vnútorná správa

2)

vojenská správa

3)

finančná správa

4)

zahraničná správa

5)

justičná správa
-

toto je kompletná verejná správa

Zo začiatku sa verejná správa označovala ako policajná správa, postupne začal klesať význam
podoby policajných štátov; v období liberálneho štátu sa pojem polícia zužuje, verejná správa začína
zabezpečovať viac ako policajné úlohy.

-

francúzska verejná správa – od 70. rokov 19. st. sa uplatňuje tento pojem ako služba
občanovi, má však aj určité donucovacie prvky

-

nemecká verejná správa – donucovací charakter poklesáva aj tu tiež

-

rakúska verejná správa – boli sme jeho súčasťou do 1918; tam sa VS rozčlenila na:
a. vrchnostenskú (zásahová) – tá donucuje
b. fiškálnu – má hospodársky charakter

fosokles ©2008

Verejná správa

zabezpečuje verejné služby, má sa postarať o občanov – do tohto vyústil

tento pojem. Treba ju odlišovať od súkromnej správy, jedná sa o verejné záležitosti vo verejnom
záujme – subjekty ju uskutočňujú ako právom doloženú povinnosť; súkromná správa – jedná sa o
súkromné záležitosti, uskutočňuju ju súkromné osoby, kt.sledujú vlastné ciele.

Verejný záujem – v tejto oblasti, verejného práva, existujú tu aj tzv. neurčité pojmy, tento je tiež
taký pojem; dnes už je čiastočne definovaný aj ústavným zákonom, kt. určuje podmnienky
vyvlastnenia vo verejnom záujme. Je to záujem, kt. možno označiť ako všeobecne prospešný
záujem, kt. nositelia nie sú bližšie určení – určité spol. osôb, teda jedná sa o celospoločenský záujem.

Každý verejný záujem musí byť:

a) v súlad e splatnými právnymi predpismi
b) musí súvisieť s režimom verejného práva
c) vždy musí aj suvisieť s postavením orgánov verejnej moci

Pojem verejnej správy

Teoretici verejného správa sa snažili definovať

verejnú správu – často chápu verejnú správu z

hľadiska:

a)

materiálneho – negatívny prístup (substrakcia z pojmu verejnej moci) – VS je všetko to čo
nie je zákonodarstvo a nie je súdnou mocou →
a. pri VS, ide tu o výkon zákonov (správne orgány vydávajú normatívne správne akty na

základe zákona a v jeho medziach), zákonodarstvo ich naopak prijíma

b. súdnictvo aplikuje zákony, predstavuje určité nachádzanie práva, sudca je nezávislí,

viazaný zákonom a svojim svedomím – naopak org. VS rozhodujú vo ver. záujme,
vydávajú akty, kt. sú záväznépre osoby podliehajúce ich kompetencii, ich konanie tiež
nie je úplne nezávislé (nadradenosť a podradenosť – org. vyššej inštancie môže nakázať
rozhodnúť v danej veci presne ako prikázal, teda môžu určiť presný postup
rozhodovania)

b)

funkčného – pozitívny prístup (vychádza sa z toho čo tam patrí) – VS je to diferencovaný
systém na zabezpečenie správy verejných vecí týkajúci sa jednotlivých politických komunít
(štát, región, obec/mesto), tento systém je tvorený troma subsystémami:
a.

štátnej správy – definície:
-

z org.pohľadu je to sústava štatnopolitického riadenia zameraná na bezprostrednú
a praktickú realizáciu funkcií štátu

-

činnosť, kt. uskutočňujú výkonné a nariaďovacie orgány, podmetné hľadisko

-

nadraďovacia a výkonná činnosť bez ohľadu na tokto ju vykonáva, jedna z ďalších
definícií

-

* z knihy

b.

samosprávy – rozlišujeme:
i.

územná – VÚC a obec

ii.

záujmová – jed. komory profesnej samosprávy – chráni česť svojich členov a ich
záujmy, často členstvo v komore je pod. vykonávania určitých činností; napr.
SAK

fosokles ©2008

iii.

akademická – rozlišuje sa na dvoch úrovniach:

a) na zák. a stred. školách – tam je rada školy, obecná školská rada,

územná školská rada a študentská školská rada (tá len na stred. školách)

b) vysoké školy – senát vysokej školy, senát fakulty, rada vysokých škôl (na

úrovni SR), študentská rada vysokých škôl

c. verejnoprávnych korporácií

-

tieto definície dávajú význam verejnej správy

-

avšak niektorí teoretici pridávajú aj 4. podsystém – verejných nadácií, podnikov a
ústavov

Verejná sa správa sa dá rozčleniť aj z hľadiska:

1.

organizačného usporiadania:
a. úzmené – tu patrí:

i.

ústredná – ministerstvá (napr. ochrana prírody – konkretizovanie povinností, alebo
sčítanie obyvateľstva – Štatistický úrad SR)

ii.

regionálna – činnosť VÚC

iii.

obecná (miestna) – činnosť obecného úradu

b. vecné hľadisko – tu patrí:

i.

všeobecná – programové vyhlásenie vlády, činnosť VÚC, obvodných úradov so
sídlom v kraji, STV a Slovenského rozhlasu

ii.

špecializovaná (odborná) – sčítanie obyvateľov

c.

kto uskutočňuje ver. správu – aké subjekty:

i.

štátne orgány – výkonné a nadraďovacie orgány (ministerstvo )

ii.

samospráva – územná a záujmová (činnosť VÚC)

iii.

iné verejnoprávne subjekty a iné subjekty – napr. aj lekári a ďalšie akreditované
autorizované osoby, kt. overujú zhodu (fyz./práv. osoby, kt. majú na túto činnosť
povolenie)

2.

právnej formy:
a.

vrchnostenskú – vždy sa jedná o nariadenie, uloženie povinnosti

i.

nariadenie

ii.

rozhodnutie

iii.

donútenie

b.

fiškálna – štát nevstupuje do právnych vzťahov vo veciach finančných a majetkových
vrchnostensky, ale ako rovnocenný partner

3.

úloh ver.správy – najdynamickejším prvkom verejnej správy, spôsobuje jej neustále
zmeny; tu rozoznávame:
a.

hospodarskej – oblasť priemyslu, lesného hospodárstva

b.

kultúrnosociálnej – kultúra, sociálne veci (divadlá, rozhlas, vysielanie)

c.

administratívnopolitickej – OP, CP, trvalé bydlisko a ďalšie

d.

medziodvetvovej – napr. technický rozvoj

fosokles ©2008

POJEM, PREDMET, SYSTÉM A PRAMENE SPRÁVNEHO PRÁVA

Medzi jed. odvetvia slovenského právneho poriadku môzme zaradiť aj správne právo; odlíšiť od
ostatných ho môžme porovnávaním s inými odvetviami a tým aj poznaním jeho osobitostí – SP je
také odvetvie, kt. plní svoju spol. funkciu v oblasti verejnej správy, je základom existencie verejnej
správy. Tak ako sa mení verejná správa (vznikajú nové úlohy), tak sa mení aj SP; to sa týka aj
organizácie verejnej správy – vznik a zánik orgánov verejenej správy (napr. orgány ad hoc) →

Znaky správneho práva:

-

je to

dynamicky sa vyvíjajúce právne odvetvie, súvisí to tak isto s dynamikou

vývoja úloh verejnej správy; napr.pri zdravotníctve do 90. rokov minulého storočia
stačil jeden predpis ochrany zdravia, dnes je tu zdravotná starostlivosť úplne odlišná
(zdravotné poisťovne, omamné látky, lieky, pohrebníctvo, transplantácie a pod.),
tiež aj zákon o obecnom zriadení sa výrazne rozšíril

-

ďalšou char. črtou je, že

upravuje široký okruh spol. vzťahov; napr. s trestným

právom sa niekto nikdy nestretne do konca života – so správnym právom sa každý
dostane do styku

-

tiež char. črtou je to, že sa jedná o

nekodifikované právne odvetvie, je to dané aj

pôsobením ostatných čŕt SP (dynamickosť, širokosť predmetu úpravy), to nie je
nikde nekodifikované, teda situácia je podobná aj v ostatných štátoch – je totiž
jednoduchšie zmeniť zákon ako celý kódex; avšak aj tu vznikajú

čiastkové

kodifikácie ako stavebný zákon, colné právo, školský zákon (SŠ a ZŠ), zák.
o vysokých školách

správny poriadok – tu sú upravené základné inštitúty SP, existuje ale

množstvo správnych konaní, tie sú upravené v osobitných predpisoch, no ak
tak nie je, ide sa k tomuto všeobecnému predpisu

-

posledným znakom je, žesa jedná o

homogénne právne odvetvie – pretože sa

vždy jedná o vzťahy, kt. majú spravovací charakter:

vzťahy medzi spravujúcim (správny orgán) a spravovaným (SO, FO aj PO)

Definície správneho práva:

1. súbor právnych noriem regulujúcich spol. vzťahy vo verejnej správe
2. súbor právnych noriem regulujúcich spol. vzťahy medzi správnymi orgánmi a právnickými

a fyz. osobami, ako aj vzťahy medzi SO navzájom

3. samostané právne odvetvie, kt. predstavuje súbor všeobecne záväzných pravidiel správania,

kt. sa vyznačuje štátom stanovenou formou, možnosťou autoritatívneho vynútenia plnenia
povinností a vlastnou špec. štruktúrou (nová moderná def.)

Predmet právnej úpravy správneho práva – je vždy určitý okruh spol. vzťahov, budú to
vždy spol. vzťahy, kt. vznikajú, menia sa a zanikajú v oblasti verejnej správy a majú

spravovací

charakter – čiže subjekty sú v postavení spravujúci a spravovaný (napr. prednosta a vedúci odboru –
to je subordinátny vzťah, kt. má spravovací charakter, ale vzťah medzi prednostom a upratovačkou –
to už je pracovnoprávny vzťah).

fosokles ©2008

Systém správneho práva – napomáha utriediť právne normy, ľahšie sa poznáva problematika,
a ďalšie; SP takto sa rozlišuje:

1.

všeobecná časť – sú tu také inštitúty a pojmy, kt.platia pre celé SP; okruhy VČ:
a. pojem orgánu, org. výstavby orgánov, systém orgánov a pojem kompetencie,

postavenie a pôsobnosť org.

b. postavenie a PP osôb, kt. vykonávanjú vo VS štátnu službu (št.zamestnanci) a práce vo

verejnom záujme (napr. mestský a štátny policajt, prednosta obvodného úradu pre živ.
prostredie a vysokoškolský učiteľ)

c. správny proces v užšom (individuálna rozhodovacia činnosť) aj širšom slova zmysle (tu

patrí aj proces normotvorby, plánovací proces, aj proces, výsledkom kt.je vydávanie
organizačnoprávnych noriem a iné)

d. problematika metód (presvedčovanie, donucovanie atď.) a foriem činnosti (vydávanie

správnych aktov, osvedčaní)

e. problematika administratívnoprávnej zodpovednosti – za správne delikty (priestupok,

cestovanie bez lístka – to je iný správny delikt, disciplinárny delikt – previniť sa môžu
študenti)

f. spôsoby zabezpečovania zákonnosti (legality) vo verejnej správe – kontrola, dozor,

sťažnosti, podnety; patria sem aj prostriedky mimo verejnej správy – preskúmavanie
súdom v rámci správneho súdnictva, prokurátor môže využiť protest, upozornenie na
nedostatky a pod.

2.

osobitná časť – obsahuje také inštitúty, kt. sa vzťahujú len k jednotlivej časti, odvetiu
alebo sfére; člení sa:
a. podľa toho aké normy zahŕňa:

i.

hospodárska oblasť – správa priemyslu, dopravy, lesné hospodárstvo,
poľnohosp.

ii.

kultúrnosociálna – správa kultúry, zdravotníctva, vedy, sociálnych vecí

iii.

administratívnopolitické – obrana krajiny, justícia, zahraničné veci, policajné
veci

b. podľa základných prvkov VS:

i.

úlohy a ciele VS

ii.

orgány VS

iii.

kádre VS (zamestnanci vo VS)

iv.

formy riadenia VS

v.

systém prostriedkov VS

-

napr. normy, kt. tieto prvky upravujú

Hraničné problémy SP – oblasti, kde časť problému je upravená normou SP a časť normou
iného odvetvia – významné vzťahy má SP s:

a. najmä s

ústavným právom (je to vzťah ŠP – VP), to je základné právo, SP právo tieto

princípy konkretizuje (napr. konkrétne zbezpečuje dodržiavanie ZPĽS) – právo na vzdelanie
→ povinná školská dochádzka

fosokles ©2008

b. tiež sú tu úzke vzťahy s

právom finančným – SP upravuje postavenie a pôsobnosť

územných fin. orgánov – tak isto aj daňové konanie má povahu špec. správneho konania,
tiež aj vyberanie cla a ďalšie

c. úzke vzťahy sú aj s trestným právom, najmä zodpovednosť – v SP je správnoprávna

zodpovednosť za správne delikty;tiež policajný zbor môže vystupovať aj ako orgán št. správy
(vydávanie CP)

d. určité väzby sú aj s občianskym právom – niekedy je potrebné rozhodnutie správneho

orgánu, najmä pri nakladaní s nehnuteľnosťami

e. alebo pri rodinnom (matriky) a pracovnom práve (správa zamestnanosti – orgány práce sú

správne org.)

Takto sa systém SP vyznačuje sa vertikálnou (medzi jed. normami SP) a hor. (vzťah k normám iných
práv. odvetví) systémovosťou.

Pramene správneho práva – tiež sú materiálne a formálne;formálne pramene nezahrňujú
precedenty ani obyčaje, aj keď precedent môže významnou mierou ovplyvňovať rozhodnutia
správnych orgánov – ukladá to aj zákon (Zák.o správnom konaní) → správny orgán by mal
v obdobných veciach rozhodnút obdobne, ale východiskovým prameňom vždy bude norma.

Existuje tu aj široká miera uváženia – napr. PZ alebo obec má dbať na ochranu verejného poriadku,
avšak tento pojem môže byť chápaný rôzne, keďže nie presne vymedzený.

Okruhy prameňov:

1.

normatívne právne akty – Ústava SR, ústavné zákny, zákony NR SR (najpočetnejšia
skupina), nariadenia vlády SR (podľa čl. 120 aj 121 ústavy), VZPP ústredných orgánov
(minsterstvá a ostané ústredné orgány a iné orgány – napr.Úrad pre reguláciu sieťových
odvetví), VZN VÚC a obcí, VZV miestnych orgánov štátnej správy so všeobecnou aj špec.
kompetenciou

2.

normatívne zmluvy – je prameňom len tá, kt. obsahuje normu správneho práva; napr.
problematika výstavby vodných stavieb (to je problematika SP – napr. Gabčíkovo),
problematika znečisťovania ovzdušia a vôd v susednom štáte

3.

právo európskych spoločenstiev – delí sa
a.

primárne – pôvodné zmluvy (zakladajúspoločenstvá, prijímajú členov a pod.)

b.

sekundárne – tu patria:
i.

nariadenia – sú záväzné vo všetkých svojich častiach a platia od okamihu vstupu
do platnosti bezprostredne vo všetkýchh členských štátoch

ii.

smernice – osobitný prameň, súčasťou PP sa stávajú až implentáciou

iii.

rozhodnutia – indiv. akty týkajúce sa konkrétneho prípadu a sú záväzné pre
určených adresátov (FO, PO, Š)

iv.

odporúčania a stanoviská – nezáväzné právne akty, kt. adresáti sú členské štáty
– obsahujú rozbor rôznych otázok

fosokles ©2008

NORMY SPRÁVNEHO PRÁVA (ADMINISTRATÍVNOPRÁVNE NORMY)

Je to vlastne tiež pravidlo správania sa stanovené štátom na uskotočňovanie právneho pôsobenia na
spoločenské vzťahy v oblasti verejnej správy, sú základňou pre tvorbu systému správneho práva a ich
súhrn utvára odvetvie správneho práva – istý rovnorodý systém právnej regulácie.

Špecifiká administratívnoprávnych noriem:

1.

predmet regulácie – do systému správneho práva zaraďujeme len tie
administratívnoprávne normy, kt. upravujú

spoločenské vzťahy spravovacieho

charakteru v oblasti verejnej správy

2.

imperatívny charakter – veľký počet noriem sa vyznačuje imperatívnym charakterom; tu
sa môže prejavovať ako:
a. príkaz pre subjekt právneho vzťahu

konať určitým spôsobom upraveným

v administratívnoprávne norme (§23 zák. č. 49/2002 – ak vlastník chce predať kultúrnu
pamiatku, musí ju ponúknuť najskôr štátu)

b. príkaz

zdržať sa určitého konania – zákaz (§13 zák. č. 543/2002 – na území s 2.

stupňom ochrany je vjazd zakázaný ...)

c. príkaz pre subjekt, kt. umožňuje

zvoliť si jednu z variant konania v medziach právnej

normy (zastúpenie v správnom konaní)

d. príkaz, kt.sa

umožňuje uskutočniť alebo neuskutočniť určitý úkon, kt. norma

predvída (Zák. č. 67/1991 – môžnosť podania odvolania v správnom konaní)

3.

do tvorby noriem je zapojený väčší počet subjektov – tu sa rozlišuje:
a. primárne normy – VZN obcí a VÚC
b. sekundárne normy, resp. iné spôsoby – zákon stanoví medze, v kt. sa môžu normy

prijímať

4.

štruktúra právnej normy – sú to administratívnoprávne normy, tam je vyjadrená
dispozícia veľmi zreteľne a často tiež splýva s hypotézou; tiež majú tzv.

neurčitú sankciu –

je stanovená často v inom predpise než dispozícia, ak sa jedná o nedobrovoľné plnenie (tam
je sankcia konkrétne v priestupkovom zákone), inak ide väčšinou o dobrovoľné plnenie; tiež
tu vzniká

správna zodpovednosť (smeruje voči podriadený); tiež sa tu môže pôsobiť

preventívne (priestupkové konanie bez uloženia sankcie – napr. napomenutie); normy tu sú
len jednoprvkové.

Normy rozlišuje aj tu:

a.

hmotnoprávne – ukladajú práva a povinnosti, a procesnoprávne – spôsob
a proces vynútenia plnenia povinností uložených hmotnoprávnymi

b.

organizačnoprávne – upravujú org. štruktúru orgánov, vzájomné vzťahy a pod.
(napr.štatút ministerstva – jeho štruktúra), a

kompetenčné (niektorí ich

považujú za hmotnoprávne) – zakotvujú úlohy orgánov a štátomocenských
oprávnení (zák. č. 575/2001 – zák. o organizácií vlády a štátnej správy, alebo tzv.
veľký kompetenčný zákon, tiež aj zák. č. 416/2003 – malý kompetenčný zákon,
konkrétne zák. o prenesení pôsobnosti z miestnych org. št.správy na
org.miestnej samosprávy atď.)

fosokles ©2008

c.

regulatívne – postavenie a správanie sa subjektov v pozitívnych vzťahoch
(prvotných), a

ochranné – ochrana prvotných vzťahov, nastupujú pri porušení

práva

d. podľa právneho charakteru sú

zaväzujúce – jednoducho zaväzujú; je ich viac

v správnom práve, vyplýva to z administratívnoprávneho char. noriem
splnomocňujúce – splnomocňujú org., je ich pomenej

e. podľa odvetvia verejnej správy sú napr. normy v odvetví dopravy, lesného

hosp., justície atď.

f. podľa početnosti aplikácií delíme normy na takmer

denne uplatňované normy

– priestupkové konanie, a

normy používané menej často – územný plán,

voľby (1x za 4 roky), sčítanie obyvateľov, domov a bytov (1x 10 rokov)

g. podľa pôsobnosti klasicky rozlišuje:

i.

úzmená (miestna) – celoplošné, regionálne normy, normy pre osobitné
miesta (colné pohraničné pásmo a pod.)

ii.

vecná – podobné delenie ako podľa odvetví

iii.

časová – obmedzené alebo neobmedzené, počas vojny a pod.

iv.

osobná – policajti, vojaci a pod.

h. podľa toho či obsahujú

správnu úvahu (administratívnu) – čo je určitá voľnosť

daná orgánu verejnej správy rozhodnúť v konkrétnom prípade tak, alebo onak,
v hraniciach právnej normy; je to najmä ak norma obsahuje:



nedefinovaný pojem – napr. „občianske spolunažívanie“



norma reguluje vymenúvacie právo



ak je v norme alternatívne (užšie) alebo variantné (širšie) riešenie



je stanovené právo, ale nie je určené, že je naň právny nárok

Podľa správnej úvahy poznáme normy:

i.

umožňujú správnu úvahu

ii.

neumožňujú správnu úvahu

-

je v podstate obdoba zaväzujúcich a splnomocňujúcich noriem

Pri normách správneho práva je analógia zakázaná, ale v org. by mal v rovnakých prípadoch
rozhodnúť rovnako, to je v podstate tiež analógia.

fosokles ©2008

ADMINISTRATÍVNOPRÁVNE VZŤAHY

Sú to vzťahy vôľové, sú výrazom vôle org.spravujúcich, ale niekedy aj vôle toho druhého subjektu;
inak tiež môžu vzniknúť aj proti vôli druhého subjektu – tá je skôr menej podstatná, pretože vždy
jeden subjekt je orgán verejnej správy –

správny orgán, na druhej strane je buď SO, FO alebo PO.

Ide o

vzťahy spravujúceho a spravovaného – vzťahy mocenské, subordinátne.

Predpoklady pre administratívnoprávne vzťahy:

1. existencia administratívnoprávnych noriem
2. daná právna skutočnosť

Znaky právnych vzťahov:

a. subjekt – spravujúci, spravovaný
b. objekt – to na zák. čoho vstupujú sub. do vzťahov
c. právna skut. – predpokladaná v norme pre vznik PV
d. právna norma – musí byť administratívnoprávna

Možno správne právne vzťahy členiť na:

1. hmotnoprávne správne vzťahy a procesnoprávne správne vzťahy – tu sa ešte rozlišujú:

a. všeobecné – tie, kt. vznikajú, menia sa a zanikajú až do vydania rozhodnutia (v rámci

prvostupňového konania)

b. špeciálne – uplatňujú sa pri opravných prostriedkoch

2.

organizačné vzťahy – zaoberajú sa org.vo vnútri aj navonok v rámci štruktúry

3. podľa funkcií verejnej správy sú

ochranné – slúžia na ochranu vzťahov, kt.vznikli vminulosti,

a

regulačné – vznik nového kvalitatívneho vzťahu (aj kvantitatívne)

4. podľa postavenia adresáta sú

vnútorné – predpoklady pre fungovanie verejnej správy

(spomenuté organizačné vzťahy – majú rôznu povahu, napr. medzi ministrom a št.
tajomníkom), a

vonkajšie (externé) – realizujú sa pri výkone verejnej správy vo vzťahu

k adresátom stojacim mimo verejnej správy

5. podľa povahy povinnosti sa delia na vzťahy, kt.

obsahujú povinnosť a vyžadujú aktívne

správanie subjektu (komisívne), a vzťahy, kt. obsahujú povinnosť nekonať a vyžadujú
pasívne správanie subjektu (omisívne)

6. podľa vzájomných vzťahov práv a povinností vzájomných subjektov týchto vzťahov sa na

vzťahy kde sú

subjekty vo vzťahu nadradenosti a podradenosti – napr. krajský

a obvodný úrad životného prostredia (sú tu subordinátne vzťahy), a vzťahy spolupráce alebo
vzájomnej pomoci – napr.vzťah medzi dvoma krajskými úradmi

7.

podľa odvetia – vzťahy ohľadom odvetví SP

fosokles ©2008

Subjekty správneho práva a verejnej správy:

1.

subjekty verejnej správy – vyznačujú sa predovšetkým pôsobnosťou a právomocou;
základným subjektom bude:
a. štát – reprezentujú ho vykonávatelia; samosprávne orgány, korporácie a pod.

-

tak isto sem spadajú občania aj neobčania (územná samospráva)

2.

subjekty správneho práva – navonok vystupujú ako tie, kt. majú spôsobilosť na PP a PÚ;
sú predovšetkým fyzické a právnické osoby

Administratívnoprávny status občana v SP:

1. všeobecný – PP, kt. sa realizujú sa vo všetkých odvetiach (školstvo, obchod); každy má

právo sťažnosti, každý má právo zúčastňovať sa na uskutočňosvaní verejnej správy,
pravidlá občianskeho spolunažívania a ďalšie

2. špeciálny – PP, kt. sa realizujú v jed. odvetviach; napr.policajti, vodná stráž (majú iné

práva)

Spôsobilosť fyzických osôb V SP:

1. na práva a povinnosti – podľa ustanovení súkromného práva (narodením, ale niektoré

práva má aj nasciturus)

2. na právne úkony – výchadza sa tiež z ustanovení súkromného práva, ale sú tu rôze

úkony, kt.nemajú s vekom 18 rokov nič spoločné – napr. vydanie OP, ten musí mať každá
osoba, kt. dovršila 15 rokov; a niekedy nestačí 18 rokov, napr. vodiči vozidiel hasičského
zboru (21 r.), streľmajstri (26 r.)

-

tiež aj tu možno spôsobilosť na PÚ obmedziť a tiež v rámci toho môže nastať
osobitné šetrenie (kedysi branná povinnosť)