Polické strany skriptá scan č.1

zákony napr. volebné, o spolčovacom práve, rokovacie poriadky zákonodámych

zborov.

2.2.1. Funkcie politických strán

Problematika funkcií strany v politickom systéme je jednou z ústredných otázok

teórie politických strán. Všeobecne sa pod funkciou strany chápu úlohy, ktoréstrana
plní v politickom systéme.

Hlavnou funkciou strán je sprostredkovanie medzi občanom a štátnou mocou.

Bez politických strán by v demokratickej spoločnosti občan nemohol vykonávať

reálnu politickú činnosť. Napriek tomu, že úsilie o získanie a udržanie moci je
dôležitou úlohou politickej strany, nemožno celý jej význam zredukovať len na túto
činnosť.

Väčšina autorov sa zhoduje v tom, že politické strany plnia tri základné funk

cIe:

1.

integratívnu, t.j. tvorbu názorov, politických postojov a artikulácie poli-

tických požiadaviek. V modemom chápaní sa zdôrazňuje úloha strany ako

organizácie usmerňujúcej záujmy rôznych skupín s cieľom konsenzu, spo-

ločenskej syntézy a kompromisu. Je veľa spôsobov, akými strany integ

rujú záujmy svojich členov je napr. stranícka tlač, školenie aktívu, realizo-

vanie masových akcií (petície, demonštrácie a pod.).

výberovú, ktorá je zameraná na personifikáciu a profesionalizáciu politic

2.

ky orientovaných skupín. V rámci tejto funkcie sa uskutočňuje proces vý-

beru politickej elity, t.j. tých, ktorí sú povolaní na riadenie štátu. Zmysel

tejto funkcie spočíva v tom, že politická strana má možnost' definovat'

kritériá výberu, ktoré umožnia najprofilovanejším členom nomináciu na
funkcie v strane alebo v štátnom aparáte.

3.

vládnutia, teda účasti na štátnej moci. Zameriava sa na určenie spôsobu a

metódy obsadzovania funkcií príslušnou stranou v mocenských orgánoch

štátu. Proces realizácie tejto funkcie spočíva v konkurencii rôznych

135

politických síl, z ktorých jedny vykonávajú v časovo obmedzených hrani-

ciach vládu a druhé, v tom istom čase kritizujú a kontrolujú vládne orgány.

2.2.2. Klasifikácia politických strán

Kritérií, pomocou ktorých sa klasifikujú politické strany, je mnoho. Ich výber

závisí od teoretických východísk, to znamená od prijatia určitej hierarchie dôležitých

prvkov vystupujúcich v politike strany. Rozmanitosť prístupov ku klasifikácii strán

ukazuje, že chýbajú predovšetkým kritéria všeobecnej platnosti.

Diskusie o klasifikácii politických strán sa profilujú na začiatku 19. storočia,

keď si teória aj prax politických systémov vynútila rozdelenie strán na konzervatívne

a liberálne. Spočiatku sa tieto strany odlišujú len obsahom programových hesiel, až

neskôr sa ustáľuje klasifikácia podľa určitých znakov.

Konzervatívne strany sa vyznačujú predovšetkým týmito znakmi: tradiciona-

lizmus a konzervativizmus, pesimizmus (trvalá nedôvera v podstatne lepšie uspo

riadanie spoločnosti a štátu), apologetický postoj k buržoáznemu štátu ako k hlav-

nému cieľu ľudskej spoločnosti, obrana aristokratických výsad a stavovských práv.

Pre liberálne strany je charakteristická pokrokovosť (prejavujúca sa kritickým

hodnotením minulosti a chápaním budúcnosti ako možnosti na uskutočnenie spra

vodlivejších sociálnych pomerov), optimizmus (ako dôsledok kritického postoja k

minulosti a viera v pokrok), individualizmus (odpor voči štátnemu intervencio
nizmu), formálna rovnosť (egalitarizmus).

Dlhodobú tradíciu má klasifikácia strán na ľavicu, pravicu a stred. Pôvodne sa za

pravicové strany považujú rôzne konzervatívne strany, monarchistické.

a statkárske strany a za ľavicové strany liberálne, pokrokové a demokratické pred-

stavujúce vtedajšie záujmy priemyselnej buržoázie a buržoáznej inteligencie.

Novovznikajúce robotnícke strany postupne vytláčajú buržoázne strany do

stredu a napravo a samy sa stávajú jadrom ľavice. Vyznačujú sa radikálnejším eko

nomickým a sociálnym politickým programom, obranou nemajetných vrstiev,

136

v presadzovaní požiadaviek sociálnej spravodlivosti a podstatných spoločenských

zmien. V priebehu 20. storočia sa jadrom ľavice stávajú komunistické a iné marxis
ticky orientované robotnícke strany.

Podnetnú klasifikáciu politických strán ponúka Max Weber. Podľa neho sa po-

litické strany delia na:

patronátne,

záujmové a

svetonázorové.

Patronátne strany sa zameriavajú na dobytie moci pre vodcu a obsadenie štátnej

administratívy svojím vlastným štábom.

Záujmové (triedne alebo stavovské) strany sú vedome orientované hlavne na

záujmy stavov alebo tried.

Svetonázorové strany sa opierajú prevažne o abstraktné zásady.

Na Weberovu typológiu nadväzuje A. Neumann, ktorý rozlišuje reprezentačné

strany, v ktorých sa masa prívržencov obmedzuje len na účasť vo voľbách,

integračné strany smerujúce k aktívnemu zapojeniu más do straníckeho života
a

"absolutisticky integrované" strany (napr. fašistické), ktoré sa budujú podľa

vzoru vojenskej organizácie a ktoré usilujú o eliminovanie ostatných politických

subjektov.

V súčasnosti je populárna typológia Mauricea Duvergera vychádzajúca z cha-

rakteru organizačnej štruktúry strán. Podľa Duvergera sa strany oveľa menej odlišujú

svojimi programami, či prívržencami ako rozdielmi vo svojej organizácii. Z tohto

hľadiska rozlišuje dve typológie.

Prvá hovorí o špecializovaných stranách t.j. takých, ktoré sú ohraničené len na

jednu oblasť života človeka. Ich protikladom sú strany totalitárne, zahŕňajúce celú

osobnosť svojich členov.

137

Druhá typológia spočíva na odlíšení strán podľa zásad organizačnej štruktúry,

predovšetkým podľa charakteru jej základných buniek. V tejto oblasti sa rozlišujú:

kádrové strany, opierajúce sa o malý, ale dobre organizovaný aparát. Členská

základňa sa organizuje iba raz za čas a to v súvislosti s voľbami napr. konzer-

vatívne strany,

masové strany, ktoré majú rozvinutú organizačnú štruktúru existujú v troch

podobách

teritoriálne (sociálno-demokratické),

strany so základnými organizáciami (komunistické)

zmilitarizované (fašistické)

rámcové strany, ktoré majú charakter federácie (napr. labouristi alebo strany v

rozvojových krajinách).

2.2.3. Účast' na činnosti politických strán

Z uvedených charakteristík politických strán je zrejmé, že účasť na ich činnosti

môže byť rôzna, že môžu existovať tieto okruhy účasti:

Voliči tvoria najširší okruh účasti na činnosti politickej strany, hoci časovo len v

určitých intervaloch. Sú to občania, ktorí len hlasujú pre danú konkrétnu stranu

a tým vyjadrujú spokojnosť s jej programom a navrhovanými kandidátmi. Každá

strana musí venovať voličom najväčšiu pozornosť. Vyžaduje si to sústavnú analýzu

skladby potenciálnych voličov, aby strana mohla voči jednotlivým skupinám pri-

stupovať diferencovane a čo najlepšie vyjadrovať ich záujmy vo svojom programe.

Strany v tomto vždy sledujú cieľ, ako nájsť optimálne cesty na získanie a udržanie

hlasov svojich voličov, ako si udržať ich priazeň počas celého volebného obdobia.

Sympatizujúci spravidla tvoria užší okruh ako voliči. Ale aj tak sú významnou,

relatívne stálou skupinou s pomerne veľkými možnosťami ovplyvňovania ďalších

občanov, najmä ako potenciálnych voličov.

Členovia tvoria najužší okruh účasti na činnosti politických strán. Pravidelné

členstvo s určitou disciplínou umožňuje strane vysokú akcieschopnosť. Členstvo

138

v strane môže byť individuálne alebo kolektívne (napr. záujmová organizácia - od-

bory). Členstvo v rôznych stranách môže mať rôznu náplň. Sú strany, kde stačí pre

členstvo v strane len podpis prihlášky. V iných stranách je zavedené aj platenie prí-

spevku, t.j. ide o finančnú podporu strane, ako o podmienku členstva. Niektoré ex-

trémne pravicové alebo ľavicové strany vyžadujú od členov úplne osobné podriade-

nie sa záujmom strany, povinnosti strany sú viac ako osobné záujmy.

Aktivisti predstavujú mnohostranne diferencovanú zložku celého straníckeho

systému. Pôsobia na rôznych stupňoch straníckeho organizmu. Sú dôležitou zložkou

zabezpečujúcou akcieschopnosť politickej strany. Stranícki aktivisti sa spravidla

členia na dve skupiny: platení funkcionári (profesionáli) a dobrovoľní aktivisti. Na

základe dlhodobejších skúsenosti možno konštatovať, že vo väčšine politických strán

dochádza k postupnému posilňovaniu moci profesionálnych straníckych štábov, na

úkor radových členov. Najvplyvnejšou zložkou súčasných politických strán sú

vedúci činitelia politických strán. Najčastejšie sa charakterizujú ako skupina

ľudí, ktorí zaujímajú kľúčové pozície v straníckej hierarchii a ktorí sa môžu spolie-

hať na lojalitu ostatných straníckych funkcionárov preto, že fakticky rozhodujú

o ich činnosti a nominácii do funkcií. Pre masy členov a voličov "personifikujú"

autoritu strany.

Okrem klasifikácie politických strán je potrebné skúmať aj klasifikáciu systé-

mov strán.

Tento pojem označuje sústavu legálne pôsobiacich politických strán, súperiacich

lebo spolupracujúcich v období volebného boja o získanie moci alebo podielu

na štátnej moci.

Systém jednej politickej strany je systémom v ktorom vládnuca strana mono-

polizuje všetku politickú moc a má výsadné postavenie v spoločnosti. Je charakte-

ristický pre autoritatívne režimy. Monopolná strana direktívne určuje obsah potrieb a

záujmov celej spoločnosti a ukladá úlohy všetkým súčastiam politického systému. To

vedie k likvidácii všetkých demokratických inštitúcií, občianskych práva slobôd,

opozície, devastácii politickej morálky a kultúry a ostatných prejavov

139

právneho štátu. Existujú však aj príklady, že dominantné postavenie jednej strany

nemusí mať represívne následky (napr. Mexiko, Egypt).

o systéme dvoch politických strán možno uvažovať vtedy, keď vo vnútri

spoločnosti trvalo súperia o moc dve približne rovnako silné strany, ktoré svoju

politiku zakladajú na rozhodnutí zachovať a pokiaľ možno zdokonaľovať existujúci

ekonomický a sociálnopolitický poriadok. V praxi sa tieto strany vo väčších alebo

menších časových intervaloch striedajú pri moci. Výkonné orgány štátu sú z

politického hľadiska jednofarebné a v dôsledku poslaneckej straníckej disciplíny

relatívne stabilné. Systém dvoch strán nevylučuje existenciu viacerých strán v danej

spoločnosti, ale iba vyjadruje to, že len dve strany majú reálnu možnosť získať poli-

tickú moc. Takýto politický systém pôsobí napr. v USA a Veľkej Británii.

Systém viacerých politických strán je charakteristický pre spoločnosť, v ktorej

dochádza k trvalému stretu politických záujmov mnohých sociálnych skupín a kde sa

proStredníctvom politických strán sa uskutočňuje politický boj o účasť

na tvorbe, realizácii a kontrole štátnej moci. Pre tento typ politického systému

súcharakteristické spravidla koaličné vlády s nižším stupňom politickej stability. Ta-

kýto typ politického systému dominuje na európskom kontinente a je typický pre

parlamentnú formu vlády.

Formovanie vyššie uvedených typov politických systémov ovplyvňujú viaceré

skutočnosti, hlavne politické tradície, národnostné a sociálne zloženie obyvateľstva,

typ volebného systému a pod.

2.3. Politické hnutia

Rozdiel medzi politickými stranami a politickými hnutiami spočíva vo forme

účasti na štátnej moci. Na rozdiel od strán hnutia a nátlakové skupiny nesmerujú k

bezprostrednej účasti na vláde a spravidla neplnia funkcie, ktoré s tým súvisia. Nové

hnutia sa objavujú v druhej polovici 20. storočia. Obvykle vyrastajú z občianskych

iniciatív (napr. ochrancov životného prostredia), charakterizuje ich nechuť k

straníckej organizovanosti, zásadám vodcovstva a komplexného politické

140

ho programu. Charakteristickou stránkou hnutí je koncentrácia pozornosti na jeden

základný problém a indiferentnosť voči tradičným politickým smerom. Okrem toho

majú schopnosť pružne reagovať na potreby a formulovať požiadavky verejnosti.

Politické hnutia vytvárajú politický tlak priamo na mocenské rozhodovanie štátu

alebo na rozhodovanie politických strán.

Politické hnutia môžu existovať ako hnutia ad hoc, teda na vyriešenie konkrét-

neho problému a potom zaniknú, alebo existujú ako trvalá súčasť politického sys-

tému a transformujú sa na politickú stranu.

V postkomunistických krajinách vznikajú široké občianske hnutia predovšetkým

ako výraz odporu proti hegemonistickým stranám a okolo programu boja proti

totalite zjednocujú najrôznejšie skupiny obyvateľstva. Po vytvorení reprezentatívnej

vlády sa pôvodné hnutia rýchlo diferencujú a vznikajú z nich politické strany.

2.4. Občianske združenia

Významnú súčasť politického systémov súčasného sveta tvoria aj občianske

združenia ako dobrovoľné záujmové organizácie. Pôsobia v tých oblastiach spolo
čenského života, kde ľudia majú v určitom smere zhodné osobné či skupinové zá-

ujmy a ciele a kde si túto zhodu natoľko uvedomujú, že sa sami snažia účelne ko or
dinovať svoje konanie a organizovať spoločný postup na ich dosiahnutie.

K vzniku občianskych združení dochádza v najrôznejších oblastiach spoločen-

ského života, vo sfére záujmov pracovných, profesionálnych, výrobných, spotrebi

teľských, sociálnych, politických, náboženských, kultúrnych, telovýchovných atd'.

Týmto záujmom potom zodpovedajú aj rôzne typy občianskych združení ako napr.

odbory, družstvá, organizácie mládeže, kultúrne či vzdelávacie združenia, umelecké

zväzy atd'. Občianske združenia majú umožniť, aby sa idey, názory a aktivity jed

notlivých záujmových skupín mohli prejaviť a uplatniť voči politickým stranám a

orgánom štátnej moci a správy s cieľom vytvoriť v spoločnosti vhodné podmien

ky pre spoločenské využitie svojich členov. Taktiež majú umožniť svojim členom

realizovať svoje špecifické osobné a skupinové záujmy spôsobom zodpovedajúcim

141

mravným, kultúrnym, politickým, hospodárskym a sociálnym nonnám života danej

spoločnosti a jej právnemu poriadku. Napr. odbory môžu pôsobiť buď priamo na štát

pri jeho rozhodovaní o sociálnych otázkach, ale aj vplyvom na politické strany, ktoré

sa pred voľbami uchádzajú o podporu odborov.

Vplyv občianskych združení na spoločnosť býva často intenzívnejší ako vplyv

politických strán, hlavne ak svojou činnosťou fakticky prispievajú k uspokojovaniu

každodenných potrieb občanov.

2.5. Nátlakové skupiny

Aby dobrovoľné organizácie mohli v spoločnosti vytvárať podmienky pre

uplatňovanie záujmového zamerania svojich členov, musia vytvárať nátlak na poli

tické strany a štátne orgány. Za nátlakové skupiny sa považujú tie dobrovoľné orga-

nizácie a organizačné fonny občianskej iniciatívy, ktoré cieľavedomým nátlako

vým pôsobením ovplyvňujú politické strany, zastupiteľské orgány štátnej moci,

zložky štátnej správy a jednotlivých politikov, aby prostredníctvom nich mohli za

sahovat' do politického rozhodovania a ovplyvňovať tvorbu zákonov (napr. v

súčasnosti nátlak Združenia vydavateľov periodickej tlače Slovenska proti návrhu na

zvýšenie dane z pridanej hodnoty na 23% pre väčšinu novín a časopisov). Vytvárajú

sa na základe jednoty záujmov (napr. ekonomických, regionálnych, etnických,

religióznych, rasových atď.), alebo úzkych partikulárnych záujmov spätých s pod-

mienkami života členov nátlakovej skupiny. V niektorých krajinách, napr. v USA sú

nátlakové skupiny (lobby), ktoré vznikli na základe trvalej záujmovej jednoty ako

stabilný prvok politického systému a majú značný vplyv na priebeh procesu

prijímania politických rozhodnutí v štátnej administratíve alebo priamo v Kongrese

USA. Ich úlohou je modifikovať vládne rozhodnutia, ovplyvňovať ich obsah alebo

spôsob ich realizácie.

142

2.6. Masovokomunikačné prostriedky

V novšej štátovednej literatúre Pavel Holländer vyslovuje názor, že v politickom

systéme majú čoraz väčší význam masovokomunikačné prostriedky,
ktoré vytvárajú a značne ovplyvňujú verejnú mienku.

Pluralitné, nezávislé a slobodné masovokomunikačné prostriedky, t.j. také, v

ktorých je cenzúra zakázaná a taktiež sú finančne nezávislé, predstavujú inštitú
ciu, ktorá kontroluje štátnu moc a v nemalej miere formuje politické vedomie.

2.7. Štát ako subjekt politického systému

Štát má v politickom systéme spoločnosti špecifické postavenie. Zvláštnost' jeho

postavenia vyplýva na jednej strane z pozície regulátora politického života spo-

ločnosti, čo sa prejavuje tým, že štát prostredníctvom právnych noriem stanovuje

podmienky vzniku ostatných subjektov politického systému, pravidlá politického

súperenia, určuje spôsob tvorby celospoločensky významnej politickej vôle, štátnej

vôle. Na druhej strane sám štát je objektom pôsobenia neštátnych zložiek politického

systému, ktoré je zamerané na ovplyvňovanie rozhodovacích procesov štátneho

aparátu, pretože prostredníctvom neho si môžu zabezpečiť realizáciu svojich záuj

mov.

, v,

VIII.

PRÁVNY STAT

R.Alexy: Theorie der Grundrechte. Baden-Baden 1985; R.Aron: Esej o slobodách.
Bratislava 1992; E.Bárány: Moc a právo. Bratislava 1997; O.Bähr: Der Rechtsstaat
(1864). Aa1en 1961; A.Brästl-P.Holländer-I.Kanárik: Náčrt teórie štátu. Košice

1991; A.Brästl: Dejiny politického a právneho myslenia. Košice 1994; A.Brästl:

Právny štát. Pojmy, teórie, princípy. Košice 1995; P.Colotka: Prípis k histórii po

jmu "Rechtsstaat". Právny obzor, 78, 1995, č.5, ss.353-359. R.Dworkin: Taking
Rights Serious1y. London 1978; R.Dworkin: A Matter of PrincipIe. Oxford 1986;
JHabermas: Faktizität und Geltung. Beiträge zur Diskurstheorie des Rechts und des
demokratischen Rechtsstaats. Darmstadt 1994; K.Hesse: Grundziige des Verfas-
sungsrechts der Bundesrepublik Deutschland. Heidelberg 1993; W v.Humboldt: Ideen
zu einem Versuch, die Grenzen der Wirksamkeit des Staats zu bestimmen. Stuttgart
1987; I.Kant: Rechtslehre. Schriften zur Rechtsphilosophie. Berlin 1988; Locke, J:
Dve pojednání o vláde. Praha 1965; N.MacCormick: Der Rechtsstaat und die "Rule
of Law". 1984, 39 Juristenzeitung, ss.65-70.; E.Malcevová: Občan, občianska
spoločnosť, právny štát. Bratislava 1995; Platón: Ústava. Bratislava 1980; JPrusák:
Teória práva. Bratislava 1995; D.Nikodým: K niektorým otázkam deľby moci v
Ústave Slovenskej republiky. Právny obzor, 77, 1994, č.3, ss.27l-275.; J
JRousseau: Rozpravy. Praha 1978; R.S.Summers: A Formal Theory of the Rule of
Law. Ratio Juris 1993, Vo1.6, No.2, ss.127-142; P.Takács (red.): Joguralom és jo-
gállam. Antológia a Rule of Law és a Rechtsstaat irodalmának kärebol Budapest

1995; R.Teitel: Paradoxes in the Revolution of the Rule of Law. The Yale Journal of
International Law. Vol.19, No.l, 1994, s.239-247; R.Thoma: Rechtsstaatsidee und
Verwaltungsrechtswissenschaft. Jahrbuch des äffentlichen Rechts, Tiibingen 1910,
Bd.IV, s.196 an.; A.de Tocqueville: Demokracie v Americe. la n. Praha 1992; K.
Tuori: Four Models of the Rechtsstaat. In: M.Sakslin: Finnish Constitution in
Transition. Helsinki 1991; ss.31-41; R.Zippelius: Allgemeine Staatslehre. Miinchen
1988.

144