vypracované otázky 11-20

11. Funkcie štátu

 

1. súvisia so štátnou mocou
2. štát ako jedna z politických inštitúcií v spoločnosti je jedinou všezahŕňajúcou organizáciou obyvateľstva na danom území
3. funkcie štátu vyplývajú z podstaty štátu
4. funkcie štátu sú realizované štátnym mechanizmom, niektoré činnosti však môžu vykonávať aj neštátne subjekty (samosprávne či súkromnoprávne)
5. funkcie štátu možno klasifikovať podľa kritérií:
6. suverénny charakter štátnej moci
7. forma uplatňovania moci
8. reprodukcia moci
9. na základe suverenity štátnej moci môžeme klasifikovať funkcie štátu na vnútorné a vonkajšie; klasifikácia funkcií štátu podľa vnútornej a vonkajšej stránky suverenity štátnej moci je politickým hľadiskom prezentujúcim vnútornú a zahraničnú politiku štátnej moci
10. vnútorné funkcie štátu sú:
11. hospodárska funkcia (ovplyvňuje celkovú životnú úroveň a makroekonomické ukazovatele), funkcia sociálnej starostlivosti (podmienky životného minima, podpora v nezamestnanosti, rodičovský príspevok…, zdravotná starostlivosť), funkcia kontroly miery práce a miery spotreby (vydaním Zákonníka práce, mzdovými predpismi, predpismi o inkompatibilite…štát reguluje tvorbu cien, dovoz a vývoz…), kulúrno-výchovná funkcia, funkcia ochrany životného prostredia a funkcia ochrany verejného poriadku a garancie základných práv a slobôd občanov (funkcia namierená proti porušovateľom poriadku)
12. vonkajšie funkcie štátu sú:
13. funkcia obrany štátu a funkcia mierovej spolupráce so všetkými štátmi
14. na základe formy uplatňovania moci štát uskutočňuje funkciu zákonodarnú, výkonnú a súdnu (základom je Montesquieovo učenie o trojdelenní štátnej moci), možno ich nazvať formálne funkcie štátu
15. na základe reprodukcie moci je základnou funkciou moci vo všeobecnosti zabezpečenie reprodukcie, zo sociologického hľadiska ide o funkciu reprodukcie štátnomocenských štruktúr (mocenskou, ideologickou a ekonomickou činnosťou) a funkciu reprodukcie celej spoločnosti

 

---

 

 

 

 

 

 

12. Forma štátu – vývoj, pojem a zložky, zákonitosti mnohotvárnosti foriem štátu

 

1. základná otázka súvisiaca s formou štátu je: „Koľkí sa priamo alebo nepriamo podieľajú na zvrchovaných právomociach a na základných politických a právnych rozhodnutiach?“
2. už Herodotos sa zamýšľa v diele Dejiny nad panstvom jednotlivca, nemnohých a celého národa
3. Platón sa v dielach Ústava a Politika zaoberá hodnotením dobrých a zlých ústav
4. v Zákonoch vyhlasuje Platón monarchiu a demokraciu za matky všetkých ostatných vlád (monarchia na princípe moci a demokracia na princípe slobody)
5. podľa Aristotela sú pozitívne formy vlády kráľovstvo, aristokracia a politeia a negatívne formy vlády tyrania, oligarchia a demokracia; najlepšou formou vlády je politeia
6. Polybios pokladá za najlepšiu formu štátu zmiešané prednosti monarchie, aristokracia a demokracie (takúto vládu prvý zaviedol Lykurgos), v Ríme tieto prvky predstavujú konzuli, senát a ľud
7. Machiavelli vo Vladárovi tvrdí, že všetky štáty sú buď vladárstva alebo republiky (kde hlava štátu nie je viazaná na dynastiu)
8. Montesquieu rozlišuje republikánsku, monarchickú a despotický vládu
9. v demokracii sa uplatňuje delenie na priamu a nepriamu
10. Popper tvrdí, že chaos v politickej teórii spôsobil Platón otázkou kto má vládnuť, otázka by mala znieť: „Ako možno usporiadať politické inštitúcie, aby zlí alebo neschopní vládcovia nemohli spôsobiť príliš veľa škôd?“
11. forma štátu zahŕňa dnes spôsob organizácie a fungovania štátnej moci, zahŕňajúci formy účasti na nej
12. klasifikácia zavádza pojem štátny a politický režim (tento pojem ale nie je použitý správne a nie je ani potrebný)
13. zložky formy štátu: forma vlády a učlenenie štátu (územno-organizačná štruktúra štátu)
14. v užšom zmysle slova pod formou štátu rozumieme formu vlády
15. forma vlády zahŕňa účasť obyvateľstva na štátnej moci a organizácia, zloženie a vzájomné vzťahy najvyšších štátnych orgánov

 

---

 

 

 

 

 

 

 

 

13. Forma štátu – monokracie, oligarchie

 

1. monokracie - ak sú najvyššie právomoci v štáte v rukách jednotlivca, hovorí sa o monokratickom systéme, panovník v absolutistickej monarchii alebo v autokratickej diktatúre rozhoduje o menovaní a odvolávaní predstaviteľov výkonnej moci a zasahuje do rozhodovania súdov; existujú dva typy monokracií – monarchia a diktatúry
2. monarchie:
3. absolutistická monarchia – (Francúzsko počas vlády Ľudovíta XIV. – „L’ etat c’est mois“), mocenské oprávnenia sa sústreďujú v jednotnej štátnej moci, ktorou disponuje absolutistický monarcha; uplatňuje sa tu princíp nástupníctva v medziach dynastie a monarcha sa hlási ku kresťanstvu (v Európe), zmiernenou formou je osvietenský absolutizmus
4. konštitučná monarchia (prvá polovica 19. st.) – kompromis medzi monarchistickým princípom a nárokmi na buržoáznu slobodu, právne hranice panovníka sú obmedzené v ústavnej listine; konštitučná monarchia sa zaraďuje medzi monarchie, parlamentná monarchia – monarcha nemá ústavodarnú právomoc – sa zaraďuje medzi demokracie)
5. diktatúry:
6. klasická diktatúra (starorímska diktatúra) – v mimoriadnych situáciách je vhodné zveriť značné právomoci do rúk jednotlivca (koná rýchlejšie a pružnejšie), o vyhlásení stavu núdze rozhoduje iný orgán, moc je ohraničená ad hoc alebo na pol roka
7. autokratická diktatúra – východiskom je podľa Platóna neobmedzená demokracia, diktátor sa dostáva k moci „z poverenia ľudu“, neskôr začína likvidovať svojich nepriateľov, vedie vojny; ak sa diktátor dostane k moci na základe ľudového hlasovania, ide o plebiscitárne diktatúry, k takejto moci vedie populizmus
8. oligarchie:
9. aristokracia – vláda niekoľkých najlepších, najmúdrejších, najčestnejších sa v praxi často mení na oligarchiu (panstvo skupiny)
10. klasická oligarchia je nahradená funkcionármi v stranách a spolkoch, špičkoví manažéri
11. neželaným prvkom je princíp kooptovania – doplňovania skupiny osobami, ktoré sú verné línii
12. východiskom je pluralizmus mocenských elít
13. železný zákon oligarchie: Robert Michels – Sociológia straníckosti: „panstvu organizovanej menšiny riadenej jednotným podnetom sa nedá zabrániť“ – jednu oligarchiu vždy nahradí iná oligarchia

 

---

 

 

 

 

 

14. Forma vlády – priama demokracia

 

1. učenie o demokracii ponúka už Aristoteles (uvažuje o stálosti a udržaní demokracie, ktoré považuje za väčší problém ako jej založenie), hovorí o viacerých druhoch demokracie, predpokladom každej demokracie je sloboda; všetci vládnu nad každým jednotlivcom a každý jednotlivec striedavo nad všetkými, úrady sa obsadzujú žrebom, obsadzovanie nezávisí od majetku, sudcami sú všetci
2. podľa Rousseaua demokracia smeruje k tomu, aby zmenila svoju formu, „demokraticky by si mohol vládnuť len národ bohov“
3. podľa Masaryka demokracia nie je prirodzená, ale musí sa budovať
4. Hayek navrhuje zaviesť pojem demarchia (ľud nevykonáva moc, len vládne)
5. podľa Poppera ľudia musia voliť slobodu, lebo je konečnou hodnotou
6. priama demokracia:
7. všetky organizačné formy, v ktorých sa ľud ako suverén alebo ako prvotný orgán štátu sám stáva činným, spolupôsobí pri tvorbe štátnej vôle
8. najstaršou formou priamej demokracie je ľudové zhromaždenie (agora, fórum, v súčasnosti v niektorých švajčiarskych kantónoch Landsgemeinde)
9. plebiscitárne rozhodnutia – rozhodnutia celého ľudu o zákonoch alebo administratívnych opatreniach (nejde o priamu demokraciu v pravom slova zmysle, len sa ľud vyjadruje k určitým otázkam) – „polopriama demokracia“
10. inštitúciami priamej demokracie sú ľudové hlasovania, podľa spôsobu iniciovania a trvalosti:
11. plebiscit, referendum a iniciatíva
12. rozoznáva sa šesť druhov vecného hlasovania: plebiscit, otázka pre ľud, fakultatívne referendum, obligatórne referendum, ľudová iniciatíva a ľudový podnet
13. plebiscit: vyhlasuje štátny orgán dobrovoľne a ad hoc, je širším pojmom ako referendum
14. iniciatíva: vyvolávajú ju hlasujúci občania, je to moc voličov navrhovať zákony a dodatky k ústave a prijímať ich alebo zamietať (Kalifornia)
15. z hľadiska právnych účinkov je dôležité, či je hlasovanie záväzné alebo nezáväzné, určenie predmetu hlasovania, stanovenie konania, stupeň kontroly vládou, čas hlasovania

 

---

 

 

 

 

 

 

 

 

15. Referendum

 

1. úprava referenda v ústave: piata hlava, druhý oddiel, čl. 93 – čl. 100
2. referendum je trvalá, ústavná inštitúcia a vyvoláva sa „zdola“ alebo „zhora“ podľa určených pravidiel
3. umožňuje predkladanie dôležitých vecných otázok na rozhodovanie ľudu
4. referendum povoláva ľud najmä k zákonodarnej činnosti, znamená skutočné rozhodovanie (nie vyvolanie normotvorného konania parlamentu a pod. ako pri plebiscite alebo iniciatíve)
5. rozoznáva sa referendum ante legem alebo post legem
6. môže byť obligatórne (priamo stanovené ústavou) alebo fakultatívne (na podnet kvalifikovaných subjektov)

 

---

 

16. Forma vlády – nepriama demokracia

 

1. pôvodne sa výraz parlament používa pre akékoľvek zhromaždenie
2. neskôr sa používa z hľadiska dvoch inštitúcií: anglický parlament a francúzsky parlament
3. anglický systém vlády je najstaršou parlamentnou demokraciou
4. zastupiteľský systém má pôvod v Magne Charte Libertatum (r. 1215, dane možno poddaným uložiť len s ich súhlasom)
5. zhromaždenia rytierstva sa od 13. st. nazývajú parlamenty, od r. 1265 aj zástupcovia miest a reprezentanti šľachty
6. ríšske zhromaždenie Eduarda I. z r. 1295 sa nazýva modelový parlament
7. od 14. st. vzniká Horná snemovňa a Dolná snemovňa
8. až do 17. storočia sa parlament zvoláva iba nepravidelne
9. od r. 1707 má zákonodarnú právomoc
10. základy zvrchovanosti parlamentu kladie glorious revolution a Bill of Rights z r. 1689
11. francúzsky parlament vzniká ako curia regis, jeho hlas bol iba poradný
12. má predovšetkým súdnu právomoc
13. pôvodne existuje parlament v Paríži, neskôr aj v iných mestách (spolu 13), sú inštitúciami ancien régime (starého režimu)
14. v Anglicku sa z parlamentu začínajú konštituovať politické strany, veľký význam má existencia rokovacieho poriadku
15. súčasné parlamenty sa vytvorili podľa anglického vzoru, sú to zastupiteľské zbory ľudu
16. legitímne uznanú odporujúcu politickú silu predstavuje opozícia
17. aby mohol byť parlament ľudovým zastupiteľstvom, musí byť zvolený vo všeobecných, rovných, priamych, tajných a slobodných voľbách

 

---

 

17. Teória deľby moci a formy štátu

 

1. Aristoteles rozoznáva tri základné časti každého štátu: radu, úrady a súdnictvo
2. Polybios upozorňuje, že jednotlivé moci musia byť vyvážené
3. Locke vychádza z troch druhov moci v štáte:
4. zákonodarná moc – má právo rozhodovať o tom, ako má byť použitá sila štátu na zachovanie spoločenstva a jeho členov
5. výkonná moc – zahŕňa aj súdnu moc, má vykonávať zákony a mať nad nimi dozor (zneužitie je vojnový stav s ľudom)
6. federatívna moc – moc vojny a mieru, zväzkov a spolkov a všetkých zmlúv so všetkými osobami a spolkami mimo štátu
7. Montesquieu – každý človek, ktorý vlastní moc má sklon zneužívať ju; každý štát má tri druhy moci:
8. zákonodarnú, výkonnú a súdnu
9. princíp trojdelenia moci sa prvýkrát uplatňuje vo virgínskej ústave (1776)
10. princíp deľby moci je spoločný pre väčšinu moderných ústav, v európskych kontinentálnych modeloch sa hovorí aj o oddelení mocí alebo o oddelení funkcií
11. deľba moci sa uskutočňuje v troch klasických podobách demokratickej formy vlády: prezidentská republika, parlamentná republika a parlamentná monarchia
12. v parlamentnom systéme sa výkonná moc člení na hlavú štátu a na predsedu vlády spolu s ministrami
13. päť základných ústavných modelov štátu: (Shugart)
14. „čistý“ prezidentský model – voliči volia prezidenta, ktorý sa stáva hlavou výkonnej moci, vymenúva členov kabinetu alebo ich nominuje, aby ich volené zhromaždenie potvrdilo (USA a niektoré štáty Južnej Ameriky)
15. model premiér – prezident – poloprezidentský systém (Douverger), prezident je volený vo všeobecných voľbách a koexistuje s ministerským predsedom a vládou zodpovednou za legislatívu (Francúzsko, Weimarská republika, Rakúsko, Fínsko, Island, Írsko a Portugalsko); prezident nemá právo odvolať vládu alebo jej členov, ak majú dôveru parlamentu
16. prezidentsko-parlamentný model – Weimarská republika a Srí Lanka po r. 1977, Ruská federácia; prezident má právo neobmedzene vymenúvať a odvolávať ministrov, môžu byť odvolávaní aj vyslovením nedôvery parlamentom
17. parlamentný model s „prezidentom“, „čistý“ parlamentný model – oba sú totožné z hľadiska vzťahov medzi výkonnou a zákonodarnou mocou – parlamentný systém
18. model premiér – parlament – kancelárska demokracia podľa nemeckého vzoru

 

---

 

18. Totalitárny a liberalistický štát

 

1. ide o rozsah pôsobnosti štátnej moci
2. totalitárny štát:
3. policajný štát a moderný totalitárny štát
4. Policajným absolutistickým štátom bolo Prusko za Fridricha Wilhelma I.
5. moderný totalitárny štát sa vzťahuje na výlučnosť nároku na panstvo a na neohraničenosť oblasti panstva
6. znakom je koncentrácia politickej moci, zasahovanie štátu do hospodárstva, direktívy v oblasti duchovného života
7. štát si robí nárok na poslušnosť voči právu a na zmýšľanie ľudí
8. potenciálnych protivníkov utláča, šíri strach a hrôzu, politicky rozlišuje na priateľov a nepriateľov
9. liberalistický štát: protipól totalitárneho štátu
10. liberalistické chápanie vyjadruje slobodu ako status negativus – ako priestor pre realizáciu jednotlivca, v ktorom štát nie je prítomný, resp. kde je jeho prítomnosť neprípustná
11. demokratické chápanie vychádza zo status activus – slobody účasti na tvorbe všeobecnej vôle
12. v súčasnosti je väčšina štátov medzi totalitárnym a liberálnym systémom (v západnej spoločnosti ide o liberálny systém s fungujúcou reguláciou)

 

---

 

19. Zákonodarstvo a výkonná moc

 

1. pojem legislatíva sa zakoreňuje v 18. st. v USA
2. polovica zákonodarných orgánov vo svete má dve snemovne
3. legislatíva so stredovekým pôvodom bola prenesená do Severnej Ameriky, kde sa stala nástrojom kontroly a priblížením k nezávislosti
4. výkonná moc je ústrednou časťou rozhodovacej mašinérie štátu
5. je potrebné skúmať zloženie, štruktúru a právomoci výkonnej moci
6. vláda je v skutočnosti hlavným tvorcom práva, zákony pripravuje ministerská administratíva pod dohľadom ministrov, potom sa predkladajú parlamentu na schválenie

 

---

 

20. Súdna moc

 

1. za čias aténskej demokracie je najvyšším súdom dikasteria (1000 členov, aby sa sťažila korupcia)
2. nezávislosť súdov vzniká od r. 1612, kedy sudca Coke v Anglicku odmieta kráľovu požiadavku, aby mohol zasahovať do procesov
3. súdy nemôžu vykladať a používať právo z vlastnej iniciatívy, konajú iba ak sa k nim dostanú spory súkromných osôb alebo úradníkov správy, nemajú demokratický základ, ani mandát ľudu, nemajú moc presadzovať vlastné rozhodnutia
4. súdna moc je zväčša vyňatá spod priameho vplyvu politických síl, ktoré určujú legislatívu a exekutívu
5. druhy záruk sudcovskej nezávislosti:
6. osobná (zákonom zaručený výkon povolania so slobodou uchádzať sa o výkon sudcovského povolania, vymenovanie na základe sudcovských návrhov, neodvolateľnosť a nepreložiteľnosť)
7. organizačná (sudca nie je viazaný príkazmi alebo posudkami, súdna moc je organizačne oddelená od správy a od zákonodarstva)
8. funkčná nezávislosť (do funkcií súdnictva nemôžu zasahovať iné moci, ochrana pred preťažením úlohami, ktoré sú súdnictvu cudzie)
9. ústavné súdnictvo: európsky model (Kelsen) – ústavné súdy fungujú ako orgány ochrany ústavnosti a ako orgány kontroly a posteriori (výnimkou je francúzska ústavná rada)
10. funkcie ústavného súdnictva: rozhodovanie o súlade zákonov a ostatných právnych predpisov s ústavou a ústavnými zákonmi; rozhodovanie o individuálnych ústavných sťažnostiach, ktoré namietajú porušenie základných práv; rozhodovanie kompetenčných konfliktov medzi štátnymi orgánmi, alebo medzi štátom ako celkom a jeho územnými časťami; podávanie výkladu ústavy (ústavných zákonov), rozhodovanie o ústavnej žalobe proti hlave štátu (impeachment); rozhodovanie o volebných veciach, o ústavnosti postavenia politických strán…
11. správne súdnictvo: koncepcia súdnej kontroly správy a administratívnej spravodlivosti (v kontinentálnom systéme práva), predmetom sporov je otázka ohraničenia sfér pôsobnosti správy a správneho súdnictva
12. funkcie správneho súdnictva:
13. preskúmavanie zákonnosti individuálnych správnych aktov
14. kontrola súladu normatívnych aktov štátnej správy zasahujúcich do práv jednotlivca, so zákonom, pokiaľ to nie je funkciou ústavného súdu