Teória štátu a práva – prednášky a semináre

2006/2007

Štátoveda

Historický vývoj
staroveké Grécko
-veda o štáte v prvotnej a jednotnej forme
-politika = veda o polis – veda o mestskom štáte, skúma polis ako celok a správanie jej členov

-nezamieňať so súčasným pojmom!!!

-Aristoteles:
veda o pilis je najváženejšia a najvyššia veda
veda, ktorá určuje, aké iné vedy majú v polis fungovať
veda, ktorá určuje, čo máme robiť a čomu sa vystríhať
podriadené sú jej hospodárenie, rečníctvo, vojvodstvo
ostatné praktické vedy používa ako prostriedok
-antické predstavy majú vplyv na stotožnenie štátovedy a politickej vedy
-antická politická veda v sebe zahŕňa aj celú právnu vedu

staroveký Rím
-dochádza k špecializácii
-vytvárajú právnu vedu ako samostatnú vedeckú disciplínu
-ponímanie štátovedy v porovnaní s Gréckom je v užšom zmysle

-počiatky modernej štátovedy nachádzame v 15.-16. stor.
-názov štátoveda až v pol. 19. stor. ako preklad slova politika

Predmet
štát

Obsah
skúmanie štátnej moci

Charakteristika
štátoveda je veda o štáte, o štátnej moci

Skúmanie štátovedy a

štátneho práva

hranice sa začínajú riešiť na konci 18. stor., ale je to otázka aktuálna aj dnes
štátoveda – pracuje s určitými princípmi, s modelmi
štátne právo – pozitívnoprávna disciplína; najmä skúmanie ústavy, teórie ústavy – ústavnú právo
doplniť učebnicou

-problematika štátu je nevyhnutne spätá s problematikou človeka, spoločnosti
-človek je tvor spoločenský, štátotvorná bytosť, potreba spoločenského života je jednou z najhlavnejších potrieb
a realizuje sa v spoločnosti, človek sa socializuje v spoločnosti; kto žije na základe svojej prirodzenosti (mimo štátu) je
buď menejcenný alebo mocnejší ako štát

1

Spoločenstvo, spoločnosť, štát

Spoločenstvo
-Aristoteles: koinonia = správanie sa ľudí podľa vopred stanovených pravidiel
-výtvor ľudí, združenie ľudí
-z nich je zložená spoločnosť
-nachádza sa v rôznych pozíciách
-4 roviny, pozície:

1. ako organizmus

-podlieha rovnakým zákonitostiam ako človek
-je to živý celok, ktorý je udržiavaný každou svojou časťou
-v biologickom zmysle
-každá časť má svoju funkciu a je nevyhnutná pre jeho fungovanie

2. ako súhrn spoločenských vzťahov

-sociologické ponímanie
-spolupráca, konflikty

3. ako normatívny poriadok

-spoločenstvo založené na určitých vzoroch správania, s ktorými je každý oboznámený
-ľudia sa voči sebe navzájom správajú podľa vopred stanovených pravidiel

4. ako útvar účelovo orientovaného správania

-orientácia na cieľ
najpodstatnejší cieľ: všeobecný (verejný) prospech

Spoločnosť
Georg Jellinek:



súhrn psychologických súvislostí medzi ľuďmi – psychologická rovina



súhrn ľudských združení (ľudských skupín) – biologická rovina



súhrn spoločenských skupín okrem štátu – sociologická rovina

Občianska spoločnosť
-prvýkrát použil tento pojem Hegel v období, keď občianska spoločnosť a štát chápané ako protiklady – v období
moderných revolúcií – dochádza k rozdeľovaniu individuálneho a verejného
-pojem, prostredníctvom ktorého sa vysvetľuje tá skutočnosť, že v občianskej spoločnosti sú presadzované individuálne
ekonomické záujmy nezávisle od štátu (štát má verejný záujem a je spätý s monarchistickým štátnym aparátom)
-v súčasnosti toto ponímanie je prekonané – nemôže byť funkčné a fungujúce jeden bez druhého
-pre OS sú charakteristické samoregulačné mechanizmy
-sú oblasti, pre ktoré je štát nevyhnutný, avšak niekde je naopak nežiadúce, aby štát zasahoval (záujmová, citová sféra)
-sú vzájomne späté, no problémom je hraničná čiara medzi OS a štátom – teda do akej miery štát zasahuje do OS
(žiadúce, tolerovateľné) + do akej miery je štát závislý od OS – týmto hľadaním hraničnej čiary sa zaoberajú modely
štátov
-napr. pre liberalistický štát je charakteristická téza: štát ako nočný strážca – má minimálne zasahovať, štát iba v noci
stráži, čo OS cez deň vytvorila
-je to prvý typ spoločnosti, ktorý zavádza rovnosť medzi ľuďmi, rovnosť pred zákonom
-je potrebné rozlišovať rovnoprávnosť a sociálnu rovnosť!

Otvorená spoločnosť
súvisí so vzťahom spoločnosť – štát
autor: Karl Reimund Popper
-je chápaná ako protipól uzavretej spoločnosti
-spoločnosť demokratická, pre ktorú je charakteristický život v spoločnosti, sloboda, zodpovedné myslenie a konanie
a rovnosť pred zákonom

Štát
-vznik spätý s neolitickou revolúciou - 12 000 pnl.
-8 000 pnl. vznik prvých mestských štátov
-5000 pnl. prvé štátne útvary
-3000 pnl. vznik písma
-druhá deľba práce + vznikla potreba, aby sa vyčlenila aj určitá skupina, ktorá sa bude venovať riadiacej činnosti – tu sú
korene verejnej moci, konkrétne štátnej moci
-vývoj pojmu cez prvky „predchodcov“:
Grécko:

1. polis – mestský štát; polites – občan; politea – zmiešaná forma vlády; polícia – správa vecí verejných

(donucovacia zložka štátu); územný prvok

2. pragmata ton panton – o záležitostiach všetkých; personálny prvok

2

3. he arche; koirania; kratos – moc

Rím:

1. res publica – nemonarchistický slobodný štát; protiklad res privata; civitas – rímsky mestský štát; cives –

občan; protipól = regnum
Cicero: res publica = vec ľudu, def: spoločnosť, ktorá vzniká kvôli zachovaniu práva a všeobecného prospechu

2. imperium – pôvodne moc vládcu na určitom území

Kant: štát je zjednotenie množstva ľudí pod vládou práva
-pôvod pojmu štát v slove:
1. status – naturalis – stav pred vznikom štátu – stav prirodzený

– civilis – stav spätý so štátnym zriadením – stav občianky

2. lo stato – Nicolo Machiavelli (15. stor.)

štát je ľudský výtvor – politický stav spoločnosti, ktorý zahŕňa vzťahy vládnucich a ovládaných, organizovanú
politickú moc, zákony a súdnictvo

-jedna z politických foriem organizácie spoločnosti, ale zároveň jediná všezahŕňajúca organizácia obyvateľstva
na určitom území, pre ktorú sú charakteristické špecifické znaky:

1. štátna moc
2. suverenita a výlučnosť
3. princíp teritoriality

Georg Jellinek: na vysokom stupni rozvinutá organizačná forma spoločnosti, ktorá sa viaže na určité územie a vykazuje

určité znaky:
1. štátna moc
2. štátne územie
3. štátny, resp. štátotvorný národ

Jean Bodin: právna vláda suverénnou mocou disponujúceho spoločenstva rodín a toho, čo im je spoločné

Max Weber: ľudské spoločenstvo, ktoré si na určitom území nárokuje pre seba monopol legitímneho fyzického násilia

3

Modely vzniku štátu

-určité ideálne konštrukcie vysvetľovania príčin vzniku štátu a opodstatnenosti jeho existencie
-podávajú príčinné vysvetlenie a nie zdôvodnenie oprávnenosti existencie štátu
-6 modelov:

1. teologicko-náboženský
2. patriarchálny
3. patrimoniálny
4. mocenský
5. zmluvný
6. psychologický

Teologický model
-svetský štát je odvodený od Božieho štátu, štát je Božím výtvorom, sme povinní sa štátu podriaďovať
-apoštol Pavol: „Každý sa musí podriadiť vrchnosti, t.j. štátnej moci, lebo niet vrchnosti, ktorá by nebola od Boha a kto
sa jej protiví, stavia sa proti Božiemu poriadku.“

Patriarchálny model
-autorom je Robert Filmer
-stretávame sa s odôvodnením, že štát vznikol z rodiny
-poukazuje na to, že moc panovníka vznikla z moci otcovskej
-je to moc sústredená v jedných rukách
-teória obhajuje absolutistickú formu štátu
-kritizovaná Johnom Lockom

Patrimoniálny model
-autorom je Karol Ludwik von Haller – dielo: Reštaurácia štátovedy – obhajuje feudalizmus
-patrimónium – zdedený majetok po otcovi, feudálne vlastníctvo, panovníkovo vlastníctvo všetkej pôdy
-štát vznikol na základe vlastníckeho práva k pôde a je utváraný tou faktickou mocou, ktorá je charakteristická pre
vlastníctvo
-značne kritizovaný model
-jedným z kritikov bol Immanuel Kant v diele K večnému mieru – štát nie je majetok, roľnícka usadlosť, ale je to niečo
zložitejšie – štát je právne spoločenstvo ľudí; štátom sa nedá disponovať, nedá sa o ňom rozhodovať ako o vlastníctve
pôdy

Zmluvný model
-cieľom tejto teórie bola príprava na moderné revolúcie
-obhajoba predchádzajúceho zriadenia
-základom je učenie o prirodzenom práve
-nemá písanú podobu, je len teoretickou konštrukciou
zdrojom moci je človek – človek ako rozumná bytosť sa vzdáva časti svojej moci v prospech umelého telesa, ktorým je
štát
-T. Hobbes: Leviathan – hovorí o strachu z prirodzeného stavu; je to obhajoba absolutistickej monarchie
-J. Locke ho poupravil
-J. J. Rousseau ho dotvoril
-ďalej sa mu venovali aj komunistickí utopisti (Moreli, Mabli, Moslie)

Mocenský model
-má 3 podoby:

1. prirodzenoprávna – chápanie práva ako prospechu silnejšieho (Platón, Spinoza)
2. empiricko-deskroptívna – skúsenostno-opisná (Oppenheimer, Lasal)
3. marxistická (Engels, Lenin)

- príčinný proces vzniku: veľký rozvoj výrobných síl, vzniká nadvýrobok, ním disponuje len určitá časť
spoločnosti – vzniká súkromné vlastníctvo, s tým súvisí vznik tried a vznik štátu (najprimitívnejšieho, nie
v dnešnej podobe)
Engels: zárodky sú v neolitickej revolúcii 12 000 pnl., 8 000 pnl. vznik prvých mestských štátov, 5 000 pnl.
vznik prvých štátnych útvarov, 3 000 pnl. vznik písma

4

Psychologický model
-časť teoretikov zdôrazňuje až absolutizuje pri vzniku štátu psychologické momenty
-dve skupiny teoretikov:

1. zdôrazňujú psychologické vlastnosti predstaviteľov štátnej moci
2. zdôrazňujú psychologické vlastnosti ovládaného obyvateľstva

Frazer – anglický etnograf; vysvetľuje pôvod kráľovskej moci z osobitných vlastností a schopností, magickej moci

kmeňových vodcov (čarodejníkov) – ostatní zo strachu (ženy, mladí ľudia, deti) jeho moc rešpektujú

Tarde – sociológ; ľudia majú vrodenú potrebu podrobovať sa a poslúchať

„Moc človeka netvorí jeho skutočná, ale predpokladaná sila.“
-táto sila je založená ne predsudku, ktorý uznávajú všetci

Krokunov – podobná koncepcia ako Tarde

Petražycki – štát je výtvor právnej psychiky – štátna moc nie je vôľa ani sila, ani niečo celkom reálne, ale je to

emocionálna projekcia
-základnú úlohu štátu spája s právom – úlohu štátu vidí v zabezpečení realizácie právnej normy, a to aj
prostredníctvom donútenia

-pokiaľ ide o údajnú potrebu ľudí podriaďovať sa a poslúchať vládcov nadaných osobitnými vlastnosťami (hypnotický
vplyv na masy, múdrosť…) nadväzujú novodobé psychologické teórie na niektorých starovekých autorov:
Pytagoras – vychádzal z predstavy, že človek potrebuje pána, a to sa vraj v náboženstve uskutočňuje predstavami o

božstve a v politike vládou aristokracie nad démosom

Sokrates – vládnutiu sú predurčení náležite pripravení ľudia
Platón – ľudia sa rodia s určitými vlastnosťami, od ktorých závisí ich spoločenské postavenie

M. Weber – v psychologických teóriách možno tiež vidieť snahu pochopiť štát ako organizáciu zodpovedajúcu

potrebám ľudí a ich psychike alebo ako organizáciu nevyhnutne vedenú vynikajúcimi jednotlivcami; ide o
ľudí s charizmou („žiarou“) – na čele štátu sú silné osobnosti, ktoré disponujú mimoriadnymi schopnosťami
(vodcovské typy = charizmatické panstvo)

5

Znaky štátu

-pomáhajú odlíšiť štát od iných zriadení, inštitútov spoločnosti (všetky ostatné inštitúcie sú závislé na štáte)
-štát ako pojem je umelý ľudský výtvor (pojmovo neexistuje, existujú len jednotlivé systémy práva, existuje len
konkrétny štát)
-štát je politickou formou organizácie spoločnosti a zároveň je jedinou všezahŕňajúcou organizáciou obyvateľstva na
danom území
-jedine štátna moc je schopná na celom území a voči všetkým na danom území donútiť k správaniu

I. vymedzenie: Jellinek: 1. štátna moc

2. štátne územie
3. štátny (štátotvorný) národ

II. vymedzenie: 1. štátna moc

2. suverenita a výlučnosť
3.princíp teritoriality

III. vymedzenie: znakom štátu je štátna moc

štát = štátna moc
-ak je prítomná štátna moc, je prítomný štát

Štátna moc
moc = lat. potestas, poseo = môcť (kto má moc, ten môže – vládne)
Seneca: Moc sama o sebe nie je zlo. Je potrebná, je želateľná. Zlo je zneužiť moc.
M. Weber: Šanca presadiť vlastnú vôľu v rámci spoločenských vzťahov a to aj proti odporu.
Duverger: Moc má dve stránky: integruje spoločnosť, ale zároveň je utláčateľom.
Tequile: Moc musí existovať v spoločnosti, lebo človek neznesie nezávislosť, potrebuje niekoho nad sebou.
Russel: Moc je vytváranie zamýšľaných účinkov. Základný problém spoločenských vied je problém moci, ale
z pohľadu optimálnej miery moci

moc
-ak A dokáže ovplyvniť B, že sa správa tak, ako si to A želá, hovoríme, že má moc
-autorita je spätá s mocou a má 3 zdroje:



dôvera – prirodzená autorita



závislosť – politická (prednosta úradu – polit. funkcia)

– ekonomická (vzťah dieťa – rodič)
– duchovná (vodca sekty)



sila – donútenie

-platí vzťah: čím viac dôvery, tým menej sily

verejná moc
-širší pojem, jej jadrom je štátna moc
=štátna moc + moc politických strán + moc orgánov územnej samosprávy + moc orgánov záujmovej samosprávy + moc
občianskych združení + moc občana
-spoločenská sila, ktorá je spôsobilá zabezpečiť hrozbou resp. použitím donútenia (formou násilia) ochranu
sformovania a upevnenia určitého poriadku spoločenských vzťahov

štátna moc
-spoločenská sila, ktorá je spôsobilá zabezpečiť hrozbou resp. použitím donútenia (formou násilia) vôľu zdroja
štátnej moci (presadiť funkcie štátu)
-čl. 2 ods. 1 – štátna moc pochádza od občanov



zdroj moci = občan



nositeľ moci = poslanec

-inštitucionalizovaná schopnosť určovať a vynucovať potrebnú mieru správania obyvateľov príslušného
štátneho územia vo všeobecnom záujme zachovania slobody
-je to vlastne právna moc

6

Kvalitatívne vlastnosti a znaky štátnej moci

1. je politická
2. platí pre ňu legalita a legitimita moci
3. suverenita a výlučnosť
4. princíp teritoriality
5. dvojjediná úloha štátu
6. oddelenosť od obyvateľstva
7. inštitucionalizácia moci (štátny mechanizmus, štátny aparát)

je politická
-politika – činnosť na presadenie záujmov, ktoré sa dotýkajú spoločnosti (niekde bezprostredne, niekde nie)
-politika je spätá so štátom
-rýdza politickosť – štát a politické strany
Aristoteles: človek je zoon politikon
Platón: štát je človek vo veľkom – makroantropos

legalita a legitimita
-moc musí byť legálna a zároveň legitímna

legalita
-zákonnosť
-bezvýhradné zachovávanie práva každým (všetkých)
-štátna moc je legálna = spôsob získania štátnej moci právom predpísaným spôsobom (teda zákonne) – nie uzurpáciou
alebo sfalšovaním výsledkov

legitimita
-akceptácia moci
-otázka lojality moci
-súvisí s otázkou zdroja moci (občania)
-dve koncepcie:



pozitívnoprávna
LEX DURA SED LEX = tvrdý zákon, ale zákon
aj keď sa mi nepozdáva, musím rešpektovať, lebo právo zaväzuje, a preto ho treba rešpektovať (čl. 32)



prirodzenoprávna
LEX INIUSTA NON SED LEX = nespravodlivý zákon nie je zákon
ak je právo nespravodlivé, neslúži záujmu celku – dôsledkom je nerešpektovanie zákona;
moc toleruje, pripúšťa:
a) právo na odpor
b) občiansku neposlušnosť - vedomé nerešpektovanie zákona, danú moc nepovažujú za legitímnu; núti
nositeľa moci vytvárať také právo, aby bolo spravodlivé; neposlušnosť musí byť hromadná (nie jednotlivec –
vtedy by šlo o porušenie práva) – čl. 32

-štát totalitný nie je legitímny, je nelegitímny, teda nechcený
-ak len legalita bez legitimity – štát je nedemokratický, totalitný
-ak je veľmi demokratický – nie je legitímny

suverenita a výlučnosť
-je to jeden znak, jedna kvalitatívna vlastnosť

suverenita
-zvrchovanosť, nezávislosť, lat. majestas (čl. 1 ods.1)
-autorom suverenity štátu je Jen Bodin: „Štát je právna vláda suverénnou mocou disponujúceho množstva rodín a toho,
čo im je spoločné. Suverenita je najvyššia, trvale prítomná (permanentná) moc vydávať zákony.”
-má dve stránky vymedzenia:



formálne (teoretické) vymedzenie: je to nezávislosť št. moci od akejkoľvek inej moci ako do vnútra štátu, tak
aj navonok (mimo hraníc štátu); všetky ostatné moci sú závislé



faktické vymedzenie: rôzna miera suverenity - nezávislosti (de facto) – napr. pri odsadzovaní miest štátnej
správy

7

výlučnosť
-vyplýva zo suverenity
-znamená monopol a nedeliteľnosť moci v rukách štátu – štát dominuje
-platí partiokracia (vláda politických strán), ale ich nástrojom je štát

-s týmto znakom súvisí i otázka geopolitiky a kozmopolitizmu:
geopolitika
-geografické prostredie, demografické ukazovatele, poloha, rozloha… vplývajú na faktickú moc
-výboje veľkých štátov (snaha rozširovať územie, mať prístup k moru, väčší počet obyvateľstva) – vedie k zneužitiu
-predstavitelia: Larmeru, Haushoffer, Racel, Kobino
kozmopolitizmus
-kritizuje učenie o suverenite štátu, vidí v nej prekážku pri vytváraní života bez hraníc, nadštátneho zriadenia
-predstavitelia: Vaigart, Harrison
-integračné teórie vedú k tomu, že hranice padnú
-aj globalizácia má svoje úskalia

dvojjediná úloha štátu
-janusovská tvár – Moric Duverger
-na jednej strane spoločenské dobro, na druhej strane nástroj používajúci násilie (donútenie) – štát musí robiť obe, jedno
bez druhého nemôže
-štát je sociálne užitočný, nevyhnutný
-čl. 2 ods. 3 => čo nie je zákonom zakázané, je dovolené

oddelenosť od obyvateľstva
-od buržoáznych revolúcií sa z občianskej spoločnosti vyčleňuje odborný aparát, ktorý profesionálne (za mzdu)
vykonáva riadiacu a rozhodovaciu činnosť – dualita
-inkompatibilita – nezlučiteľnosť funkcií s inými pozíciami (napr. sudca nesmie podnikať, nemôže byť ministrom)
-dochádza k problému demokracie a odbornosti
-byrokracia – elita – odborná kvalifikovaná vrstva, osobitná vrstva spoločnosti, profesionálny aparát
-prebieha deľba moci, deľba práce
Robert Michels: železný zákon oligarchie – tá časť spoločnosti, ktorá sa dostane k moci prirodzeným spôsobom, má

tendenciu sa oligarchizovať – snaha zvečniť svoje panstvo aj formou kooptovania; tí, čo sú pri moci
sťažujú podmienky pre vystriedanie

Max Weber: autor charakteristiky byrokracie

-systémy obsadzovania úradov:

1. kariérny
2. meritný
3. spoliálny – koristný, víťaz berie všetko

Kariérny
-charakteristický pre Európu
-služobná definitíva = celoživotná štátna služba
-služobný postup podľa vopred určených podmienok
-len kvalifikované dôvody na odvolanie
-odpolitizovanie štátnej služby – profesionalita (vzdelaní, odborne pripravení ľudia)
-povinnosť mlčanlivosti
-nezlučiteľnosť štátnej služby s podnikaním
-zákaz zamestnávania príbuzných
-zákaz členstva v politických stranách, účasti na politických akciách, štrajkovania
-lojalita – nutnosť súhlasiť s konaním štátnej moci

Meritný
-meriti = podľa zásluhy, výborne
-charakteristický pre USA
-obsadzovanie funkcii v štátnej správe na základe kvalifikácie, výkonu, nie politickej príslušnosti
-konkurzy a povinnosť ďalšieho zvyšovania kvalifikácie
-rekomendácie = odporúčania
-morálna bezúhonnosť

8

-riešenie problému odbornosti a demokracie, problému partiokracie a odbornosti – nakoľko dovoliť a komu, hovoriť do
vecí štátu

princíp teritoriality
-opakom je princíp personality (pokrvne príbuzní) – ten sa prejavuje v rodovej spoločnosti
-znakom štátu je štátna moc, ktorá sa vzťahuje na každého na presne vymedzenom území štátu – na štátnom území
štátne územie
-určuje sa na základe štátnych hraníc a je to po právnej stránke priestor, na ktorom štátna moc môže uskutočňovať svoju
vládnucu moc (pozri knihu: čo je, ako vzniká, spôsoby vzniku)
-suchozemský povrch vrátane riek, priestor nad a pod zemským povrchom

-hovorí sa o jednote štátu – jednotný štát je každý štát (Afganistan nie je jednotný štát)
-existujú výnimky (aby iné druhy moci nemohli s tou-ktorou mocou manipulovať:
imunita – diplomatická, poslanecká, prezidentská, sudcovská, generálneho prokurátora

-procesnoprávne ustanovenie = imunita

-čl. 78 ods. 3
-chráni NR SR, nie osobu poslanca, ale inštitút parlamentu (pri závažnom trestnom čine dajú súhlas

s odňatím) – teda sa jej nemôžu vzdať (je to irelevantné)

-neznamená, že nemožno vziať poslanca do väzby, len sú sťažené podmienky pre vzatie do väzby

-poslanca možno stíhať až po skončení výkonu mandátu, nie počas výkonu

-neznamená beztrestnosť

-hmotnoprávne ustanovenie = indemnita

-čl. 78 ods. 1,2
-poslanci nie sú viazaní príkazmi

nemožno ho stíhať:
a) za hlasovanie – vyplýva z imperatívneho mandátu
b) za výroky pri výkone funkcie v pléne, vo výboroch
-možné je len disciplinárne konanie = pokuta

vojenský kontingent – osobitné postavenie na území iného štátu, riadi sa domácim právom

-štát môže byť budovaný na občianskom alebo na národnom princípe

štátne občianstvo
-právny vzťah jednotlivca k štátu, pričom podmienky určuje štát zákonom
-môže mať len fyzická osoba
-o udelení rozhoduje minister vnútra, o prepustení zo zväzku krajský úrad
-vzniká v modernej epoche pri vzniku národných štátov
-doteraz sa vychádzalo z toho, že suverénny je národ, resp. ľud, najnovšie štátna veda chápe vec tak, že zdrojom
a východiskom suverenity štátnej moci je občan (čl.2 ods. 1)
-občan má politické práva, tvorí štát
-v politickom štáte sa všetko odvíja od občana
-občan moc reálne nemá – jednotlivec sa nemôže presadiť, preto sa kolektivizuje – vstupuje do politických strán,
odborov
-nemožno odňať proti vôli občana
-užší pojem ako štátny príslušník

vzťah ľud - občan
-ľud je širší pojem ako štátny občan
-ústava nepočíta s ľudom, ale len s občanom
-ľud = všetci, čo trvalo žijú na území štátu (aj cudzinci)

štátna príslušnosť
-týka sa fyzickej osoby aj právnickej osoby a tovaru

národ
-má prirodzené právo na sebaurčenie, ale národnostná menšina ho nemá; národnosť, a teda príslušnosť k národu si
určuje každý sám (je to moja vec), na rozdiel od štátnej príslušnosti
-neexistujú národy a národnosti, ale národy a národnostné menšiny
-je štátotvorný subjekt, môže si určiť štátnu formu, v ktorom štáte bude žiť

národnostná menšina
-príslušník je štátny občan, ktorý sa hlási k národu, ktorý žije v inom štáte a preto v našom štáte tvorí len menšinu (čl.
12 ods. 3)
-enkláva

9

-nemusí tvoriť súvislú skupinu len na určitom území
-nemá prirodzené právo na sebaurčenie (čl. 12, 33,34|
-komunikácia v úradnom styku v jazyku nár. menšiny, len v prípade, ak ich v danej obci žije viac ako 20 %
-iredentizmus – príslušníci národ. menšiny požadujú, aby sa riadili právnym poriadkom toho štátu, kde žije národ, ku
ktorému sa hlásia
-národnosť nemá diskriminovať ani prilepšovať

-vysvetlenie, prečo používame pojem národ tam, kde by sme mali používať pojem ľud:
„Pojem národ zaužívaný v našej právnej terminológii, ktorý zrejme vychádza z prekladu ruského autentického textu čl.
1 ods. 2 Charty OSN z 22.6.1945 (…princíp ravnopravia i samoopredelenia národov…) nie je však z hľadiska svojho
obsahu celkom jednoznačný, pretože v anglickom a francúzskom autentickom texte tohto článku Charty sa používa
pojem ľud (people) a nie nation, čo nie je ani obsahom, ani formálnoprávne to isté.“

-paradox: Národná banka Slovenska – niečo, čo zriadil štát, nie národ – štátna banka

ľud – národ
-postupne môžeme sledovať stieranie týchto pojmov
-história:
Grécko: démos –slobodný občania, mali právo chodiť do snemu na zhromaždenie
Rím: populus
patricijovia neskôr aj plebejci
stredovek: pojmy národ a ľud nepodstatné

zakladateľ teórie suverenity ľudu Marcilius Padovi (13. stor.) // suverenita štátu Jean Bodin!!!

novovek: rozvoj myšlienky suverenity ľudu a národa (rozvíja aj J. J. Rousseau); idea suverenity ľudu sa postupne

stávala hybnou silou revolúcií (my, ľud USA)

-pojmy národ a ľud sú aj rozdielne - nielen v terminológii:
národ rozumie sa štát (nation = štát) a naša národnosť je ich štátna príslušnosť
-základ slova natio, z lat. nasci = narodiť sa, biologický aspekt (kniha!!!)

inštitucionalizácia štátnej moci
-problematika štátneho mechanizmu, štátneho aparátu
-štátny mechanizmus je širší pojem ako pojem štátny aparát
-štátny mechanizmus má 3 stránky:



personálna – ľudia, ktorí ním disponujú – št. aparát (minister, daň. úradník, policajt, sudca, prokurátor)



materiálna – budovy, zariadenia (väznica, obušok, zbraň)



normatívno-inštitucionálna (normy o usporiadaní – väzby z hľadiska nadriadenosti a podriadenosti)

Zložky štátnej moci (štátneho mechanizmu)

a) štátne orgány
ostatné zložky štátneho mechanizmu (nemajú právomoc, ale majú kompetenciu):
b) úradné osoby
c) zložky štátneho donútenia (ozbrojené zložky)
d) štátne organizácie a zariadenia
e) ostatný aparát (pomocný, technický)

-každá z uvedených zložiek disponuje štátnou mocou, podieľajú sa na štátnej moci

Štátny mechanizmus
-súhrn inštitúcií a zariadení spoločnosti, ktoré disponujúc štátnou mocou zabezpečujú funkciu štátu, vôľu zdroja
a nositeľa štátnej moci, činnosť a fungovanie štátu

-so súhlasom štátnej moci došlo k prechodu moci na mimoštátne (neštátne) subjekty – vznikla teda verejná moc, ktorá
disponuje mocou mimoštátnou, verejnou (orgány územnej samosprávy – obecné zastupiteľstvo, starosta, VÚC, orgány
záujmovej správy – advokátska komora, zväz poľovníkov, rybárov)

a) štátne orgány
-z gr. organon = nástroj (nástroj uskutočňovania štátnej moci)
-základná zložka štátneho mechanizmu
-jedna a tá istá osoba môže mať postavenie úradnej osoby a zároveň štátneho orgánu alebo donucovacej zložky (riaditeľ
štátneho orgánu vyšetrovania, dekan – rozhodnutie o prijatí (postavenie štátneho orgánu), dekan – normatívne
nariadenie (postavenie úradnej osoby)

10

-je taká zložka štátneho mechanizmu, ktorá má mocenské atribúty, ktoré spočívajú v právomoci a kompetencii
vydávať právne akty
-jedna z výnimiek: obecné zastupiteľstvo tiež vydáva všeobecné nariadenia a nie je štátny orgán!!!
-právne akty:



normatívne – napr. trestný zákon



individuálne – napr. rozsudok trestnej veci, rozhodnutie

právomoc a

kompetencia

-rozdiel v právnych dôsledkoch:
ak je prekročená právomoc – ide o akt ničotný, paakt, nulitný akt – od počiatku z hľadiska práva neexistentný
ak je prekročená kompetencia (pôsobnosť) – daný akt je neplatný – vada sa napraví, avšak platí prezumpcia
platnosti – do momentu zmeny zaväzuje každého, neplatný je až po zrušení
-najprv riešim právomoc, potom kompetenciu:

jednotlivé sústavy

SÚDNICTVO

PROKURATÚRA

SPRÁVNE ORGÁNY

najvyšší

generálna

krajský

krajská

krajský úrad

okresný

okresná

obvodný (obecný) úrad

vojenský vyšší
vojenský nižší

pri trestnom čine

pri priestupku

-prekročená právomoc

= rozhodnutie orgánu inej sústavy – akt je nulitný

-nedodržaná kompetencia

= rozhodnutie iného orgánu v rámci jednej sústavy – akt je neplatný

-najprv musí byť dodržaná právomoc, ale to ešte neznamená, že je dodržaná aj kompetencia
-keď je však prekročená kompetencia, to ešte neznamená, že nie je dodržaná právomoc

právomoc
spôsobilosť vydávať právne akty

kompetencia
okruh spoločenských vzťahov, v ktorom má štátny orgán právomoc
-máme 5 druhov:

a) osobná – voči ktorým osobám
b) priestorová – na akom území
c) časová – od kedy do kedy, do akej lehoty
d) vecná – v ktorom okruhu spoločenských vzťahov (trestné činy – súdy)
e) funkčná – ktorý stupeň danej sústavy

Klasifikácia štátnych orgánov
1. podľa vzťahu štátnych orgánov k suverenite štátu:

a) na vnútornej suverenite – suverenita dovnútra - najvyššie štátne orgány (parlament)
b) na vonkajšej suverenite – suverenita navonok – prezident

2. podľa druhu právomoci:

a) ústavodarné
b) zákonodarné
c) výkonné
d) súdne
e) kontrolné a dozorné

3. podľa pôsobnosti (kompetencie), ktorou disponujú:

a) územná

-s celoštátnou pôsobnosťou
-s miestnou pôsobnosťou
-podľa rôzne špecifikovanej časti územia

b) osobná

-všeobecný rozsah pôsobnosti
-špeciálny osobný rozsah pôsobnosti

11

c) časová

-trvalo pôsobiace orgány (orgány štátnej správy)
-orgány pôsobiace len v určitom časovom období

d) vecná

-so všeobecnou pôsobnosťou (parlament, vláda)
-so špecializovanou pôsobnosťou (ministerstvá, ústredné odborné orgány štátnej správy)

e) funkčná

-nižšej inštancie
-vyššej inštancie
-dôsledky funkčnej pôsobnosti:
kasácia – potvrdiť alebo zrušiť a vrátiť nižšiemu orgánu
apelácia – potvrdiť alebo zrušiť a vrátiť alebo zmeniť a nahradiť ho vlastným
sistácia – definitívne potvrdí orgán inej sústavy, zrušiť a postúpiť orgánu inej sústavy

4. podľa vzájomných vzťahov:
I. zodpovedné (vláda parlamentu)
-politicky – prísnejšie a náročnejšia na správanie
-právne
nezodpovedné (súdna moc výkonnej moci, NKÚ, ÚS)
II. nadriadené
-priamo (interné inštrukcie a pokyny)
-nepriamo (normatívne právne akty)
podriadené
-nadriadené vykonávajú dozor nad podriadenými
III. kontrolné (NKÚ) a kontrolované
-vykonávajú LEN kontrolnú činnosť
IV. vyššej inštancie a nižšej inštancie
-oprávnenie preskúmať správnosť individuálneho právneho aktu

5. podľa spôsobu kreovania:

a) obsadzované voľbou
b) vymenovaním
c) dedične
d) losom
e) na základe princípu virilizmu – z titulu jednej funkcie zastáva automaticky aj inú (napr. prezident je aj hlavný

veliteľ ozbrojených síl, predseda najvyššieho súdu je aj predseda súdnej rady, minister je aj členom vlády,
dekan je aj člen vedeckej rady); v niektorých prípadoch je to žiaduci jav; je to opak inkompatibility

6. podľa zloženia:

a) monokratické – moc má len jeden človek – nehlasuje sa, ale rozhoduje jeden (minister, prokurátor)
b) kolegiátne = zborové – rozhodujú na základe väčšiny; kvalifikovaná väčšina = 50% + 1 hlas (vláda, parlament,

senát ústavného súdu)

7. podľa dĺžky funkčného obdobia:

a) na určitú dobu (parlament, vláda, hlava štátu)
b) na relatívne určitú dobu
c) na neurčitú dobu (súdne orgány)
d) trvalé (monarcha)

b) úradné osoby
-vedúci riadiaci pracovníci štátneho aparátu
-môžu zaväzovať len svojich pracovnoprávne (napr. dekan + ten, s kým uzavrie zmluvu – vzťah vyplýva
z pracovnoprávnej zmluvy a administratívnoprávne (minister školstva – predpisy správneho orgánu) podriadených
-podiel na štátnej moci len internými inštrukciami, ktoré vydávajú
-vzťah nadriadenosti a podriadenosti zistím z vnútroorganizačnej normy: pracovný, rokovací, spravovací poriadok,
štatút, organizačný materiál
-napríklad: minister, rektor, dekan – disponujú mocou, ale len voči podriadeným

c) zložky štátneho donútenia
-špecializované zložky, ktoré si štát vytvára
-len štát by mal disponovať donucovacími prostriedkami
-nie obecná polícia (orgán samosprávy), ani SBS
-polícia, väzenská a justičná stráž, armáda

12

d) štátne organizácie a zariadenia
-podľa skrípt

e) ostatný aparát
-pomocný technický aparát
-predĺžená ruka štátneho aparátu
-napr.: tlmočníci na súde, spojári, tajomníčky, zapisovateľky, asistentky sudcov
-povinnosť mlčanlivosti
-dôležitá zložka z hľadiska celkového fungovania

Funkcie štátu

-hlavný, resp. základný smer činnosti štátu
-štát plní svoju činnosť cez funkcie štátu
-podstatou štátu je to, komu patrí moc, kto je subjektom štátnej moci, kto je zdroj, nositeľ; podstata štátu sa prejavuje vo
funkciách štátu
-sú tu určité potreby – záujem, aby boli naplnené – vytýčenie cieľa – vytýčenie úloh na splnenie cieľa – musí byť
vyvíjaná činnosť => funkcie = výsledok týchto procesov
-hlavné funkcie štátu sú vytýčené vo vládnom programe
-kritéria pre vymedzenie a klasifikácia + na každú funkciu uviesť príklad – pozri knihu!!!

-vyplývajú z podstaty štátu
-smerovanie moccensko-riadiacej činnosti štátu zamerané na splnenie úloh vyplývajúcich z cieľov štátu
-vedome ich uskutočňuje nositeľ štátnej moci
-sú to základné, hlavné smery činnosti štátu
-prejav autority štátu, prostredníctvom ktorých smeruje k realizácii svojho poslania
-typy činností štátu
-vyjadrenie smerov činností, ktorými chce štát splniť ciele a úlohy, ktoré sa od neho očakávajú
-ak činnosť štátu dosiahne určitú kvalitu a kvantitu, označujeme ju funkcia štátu
-činnosť, ktorá spĺňa tieto vlastnosti:

1. veľký rozsah a celospoločenský význam
2. trvalý a systematický charakter
3. na jej vykonanie štát vytvára objektivizované formy

-klasifikácia:
I. SUVERÉNNY CHARAKTER ŠTÁTNEJ MOCI (politické hľadisko)
a) vnútorné funkcie štátu

1. hospodárska funkcia
2. funkcia sociálnej starostlivosti
3. funkcia kontroly miery práce a miery spotreby
4. kultúrno-výchovná funkcia
5. funkcia ochrany životného prostredia
6. funkcia ochrany verejného poriadku a garancie základných práv a slobôd občanov

b) vonkajšie funkcie štátu

1. funkcia obrany štátu
2. funkcia mierovej (hospodárskej a politickej) spolupráce so všetkými štátmi

II. FORMA UPLATŇOVANIA MOCI (právne hľadisko)

a) zákonodarná funkcia
b)výkonná funkcia
c) súdna funkcia
-tvorby právnych aktov
-formálne funkcie štátu, ako výsledok právnej analýzy činnosti určitých skupín orgánov

III. REPRODUKCIA MOCI
a) funkcia reprodukcie štátomocenských štruktúr

1. mocenskou formou
2. ekonomické zabezpečenie
3. ideologické prostriedky

b) funkcia reprodukcie celej spoločnosti = funkcia verejnej moci
-zabezpečená rôznymi formami: mocensky, ekonomicky, sociálnou starostlivosťou, ekologickou činnosťou

13

Forma štátu

-pojem rovnako starý ako štát
-otázky sa týkali najlepšej formy štátu
-Karl Reimund Popper – tvrdí, že chaos vniesol Platón s otázkou: kto má vládnuť; Popprerovi sa to nepáči, tvrdí, že
treba riešiť problém, ako možno usporiadať politické inštitúcie, aby zlí alebo neschopní vládcovia nemohli spôsobiť
príliš veľa škôd
-spôsob organizácie štátnej moci
-v užšom slova zmysle: = forma vlády
-je vyjadrením toho, ako je štátna moc rozdelená medzi jednotlivé štátne orgány
-to, ako je organizovaná štátna moc je vyjadrené zložkami štátu
-zložky:
a) forma vlády
-vzťah obyvateľstva k štátnej moci – vyjadrenie toho, ako sa obyvateľstvo podieľa na správe vecí verejných a na
určovaní úloh štátu
-vyjadrená aj povahou, zložením a vzájomnými vzťahmi medzi najvyššími štátnymi orgánmi
b)učlenenie štátu
-územnoorganizačná štruktúra štátu medzi štátnymi orgánmi s celoštátnou pôsobnosťou a s miestnou pôsobnosťou
-vyjadruje systém vzťahov medzi štátom ako celkom a jeho jednotlivými časťami a vzťahmi medzi ústrednými
a miestnymi orgánmi štátnej moci (je vyjadrené, akým spôsobom je moc rozdelená medzi ústredné a miestne orgány)

-tieto dve zložky možno skúmať izolovane, pretože obe sú relatívne nezávislé – vo forme konkrétneho štátu môže dôjsť
k spojeniu týchto dvoch zložiek rozdielnej politickej povahy
-na druhej strane obe na seba vzájomne pôsobia, ovplyvňujú sa
-ak chceme spoznať formu štátu konkrétneho štátu, musíme skúmať obidve zložky v

ich jednote a

vzájomnom pôsobení

-rôzne podmienky v rôznych štátoch sa premietajú aj do spôsobu usporiadania štátnej moci – tie podmienky, ktoré
ovplyvňujú formu štátu nazývame zákonitosti mnohotvárnosti foriem štátu (stupeň ekonomickej vyspelosti krajiny,
pomer politických síl, geografické prostredie, demografické podmienky, medzinárodné podmienky, riešenie
národnostnej, rasovej, náboženskej otázky, kultúrna úroveň štátu)

Forma vlády
-zložka formy štátu
-podľa vzťahu obyvateľstva k štátnej moci:
1. demokratická
-obyvateľstvo sa podieľa na správe vecí verejných a určovaní jeho úloh
2. nedemokratická

NEDEMOKRATICKÁ
-ak sa na správe veci verejných podieľa iba určitá skupina, vrstva, jednotlivec, nie celé obyvateľstvo
-člení sa:

a) jedinovláda (tyrania, diktatúra, vodcovský princíp)
b) skupinová vláda (aristokracia, oligarchia, plutokracia)

1. aristokracia – rodová šachta
2. oligarchia – dôstojnícky zbor
3. plutokracia – kritériom výška majetku

-problematike oligarchie sa venuje Robert Michels v diele Sociológia straníckosti:
-vytvára železný zákon oligarchizácie moci; nadväzuje na iných autorov (rozpracúva elitárstvo)
-základná myšlienka: so železnou zákonitosťou dochádza k oligarchizácii štátnej moci – ak sa určitá skupina dostane
k moci, robí všetko pre to, aby si túto moc udržala
-„Panstvo organizovanej menšiny riadenej jedným podnetom nad organizovanou väčšinou je nezabrániteľné.“
-bolo panstvo šľachty, funkcionárov, špičkových manažérov
-nedá sa tomu zabrániť
-nežiaducim prvkom je kooptovanie – nevyhnutná je pluralita a otvorenosť elít

DEMOKRATICKÁ
-obyvateľstvo sa podieľa na správe vecí verejných a určovaní jeho úloh
-demokracia je pojem širší ako pojem forma vlády, pretože zahŕňa celú politickú organizáciu spoločnosti
-charakteristika vo vzťahu k forme vlády:

1. účasť obyvateľstva na správe štátu a určovaní jeho úloh
2. právna rovnosť účastníkov
3. vláda ľudu na základe rozhodovania väčšiny obmedzenej právomocami menšiny a jednotlivca

14

4. existencia základných práv a slobôd a ich materiálne, politické, duchovné a právne zabezpečenie

-demokratičnosť formy vlády možno skúmať z viacerých hľadísk
-podľa toho, ktoré hľadisko si zvolíme, potom môžeme demokraciu členiť:
1.podľa spôsobu účasti na správe veci verejných:

a) priama
b) nepriama

2. podľa rozsahu účasti obyvateľstva na správe vecí verejných:

a) obmedzená
b) neobmedzená

3. podľa toho, nakoľko má každý občan oprávnenie premeniť právnu možnosť účasti na správe vecí verejných
a určovaní úloh štátu na skutok (podľa toho, aké sú vytvorené podmienky pri premene právnej možnosti na skutočnosť):

a) formálna
b) faktická

-právne princípy demokracie:

1. je to vláda ľudu – vláda občanov na základe rozhodovania väčšiny obmedzenej právami menšiny a jednotlivca

= princíp obmedzenej väčšiny

2. občania majú právo sa zúčastňovať na správe vecí verejných priamo alebo nepriamo, prostredníctvom svojich

reprezentantov

3. platné právo umožňuje a ochraňuje slobodnú súťaž politických strán = politický pluralizmus (čl. 30,31,50)
4. platné právo zakotvuje ochranu vlastníctva (čl. 20) a rovnaký zákonný obsah vlastníckeho práva = ekonomický

pluralizmus

5. platné právo umožňuje a ochraňuje konanie volieb v pravidelných lehotách
6. právo zabezpečuje vnútornú a vonkajšiu kontrolu vykonávania verejnej moci reprezentantmi moci = princíp

kontroly reprezentantov moci

priama
-organizácia štátnej moci, ktorá umožňuje všetkým, ktorým je priznané právo účasti na správe štátu bezprostredne, teda
osobne rozhodovať o verejných záležitostiach celospoločenského alebo miestneho charakteru
-v moderných demokraciách čistá priama demokracia neexistuje – je ťažko zabezpečiť, aby sa každý občan podieľal na
riadení štátu
-v súčasnosti je pravidlom nepriama demokracia doplnená prvkami priamej demokracie

-základné formy:
1. referendum
-prvok priamej demokracie, ktorého podstatou je to, že občan sa priamo podieľa na tvorbe štátnej vôle a to vyjadrením
sa k otázke tvoriacej predmet referenda, a to spôsobom áno alebo nie
-čl. 93-100
-považované aj za polopriamu demokraciu, lebo sa vyjadruje už k predloženej otázke, nemôže ju upresňovať, meniť, len
sa vyjadrí
-dôležitý je časový moment, kedy sa referendum uskutočňuje, formulácia otázky
-podnet môže byť vyvolaná zhora aj zdola
-druhy referenda:
1. a) ante legem – hlasujeme iba o návrhu zákona
b) post legem – ak už je zákon schválený – ratifikačné referendum – obvyklejšie
2. a) obligatórne – nositeľ štátnej moci je povinný ho vyhlásiť – čl. 93 ods. 1 (zahrnuté aj ratifikačné)
b) fakultatívne – iba možnosť nie povinnosť vyhlásiť referendum – čl. 93 ods. 2
3. podľa teritória, na akom sa uskutočňuje:
a) celoštátne
b) miestne
4. podľa podnetu na vyhlásenie referenda:
a) ľudové – podnet zdola – občania sa priamo zúčastňuje (vypracujú návrh zákona a aj ho odhlasujú) (350 tisíc

občanov)

b) vládne – podnet zhora
5. podľa charakteru rozhodovania
a) decizívne – občania rozhodujú, výsledok je záväzný
b) konzultatívne – zisťuje sa iba názor občanov, výsledok je nezáväzný – je to iba pomôcka pri rozhodovaní o

dôležitých otázkach

6. abrogatívne – výsledkom sa ruší predchádzajúca právna úprava

2. plebiscit
-považovaný za najširšiu formu
-často zamieňané s referendom; dôležitý je predmet (v plebiscite možno hlasovať o akejkoľvek otázke), je preto
potrebné poznať presnú právnu úpravu toho - ktorého štátu
-vyhlasovaný na podnet iba zhora ad hoc

15

a)ústavný – ústava je prijímaná obyvateľstvom, teda nie zákonodarným orgánom
b)územný – obyvateľstvo rozhoduje o územnej otázke; či zotrvá územie a s ním aj obyvateľstvo vo zväzku daného štátu
alebo či má byť pripojené do iného štátneho zväzku; menšina sa podriaďuje väčšine

3. iniciatíva alebo ľudová iniciatíva
-obyvateľstvo aj vypracuje návrh zákona (zdola), aj predkladá návrh a aj ho potom odhlasuje

-aj iné formy (nie sú už úplne čisté):
1. opcia
-prejav štátneho občana smerujúci k výberu štátneho občianstva, ale už bez nadväznosti na zmenu štátnych hraníc,
pretože oprávnení občania si vyberajú občianstvo individuálne; rozhoduje teda každý sám za seba

2. poradenská konzultatívna demokracia
-orgán sa akoby radí s obyvateľstvom, pri diskusii o novej prelomovej právnej úprave – ponúknutá na verejnú diskusiu
– aby tí, ktorých bude zaväzovať, sa mohli vyjadriť
právo občana podávať sťažnosti, oznámenia, podnety a petičné právo; výsledok nie je záväzný pre štátne organizácie

nepriama
=zastupiteľská, reprezentatívna
-obyvateľstvo sa zúčastňuje na správe verejných záležitostí nepriamo prostredníctvom svojich zástupcov,
reprezentantov
-3 okruhy problémov:

1. spôsob kreovania zákonodarného orgánu
2. vzťah volič a poslanec
3. vzťah zákonodarného orgánu a profesionálneho štátneho aparátu

1. spôsob kreovania zákonodarného orgánu
- voľby

– mechanizmus, prostredníctvom ktorého sa kreuje zákonodarný orgán

-v užšom slova zmysle: samotné konanie volieb od otvorenia volebných miestností až do uverejnenia

celkových výsledkov volieb

-v širšom slova zmysle: aj príprava na voľby vrátane navrhovania, registrácie a kontroly kandidátnych listín

a obstarávania podpisov na petície

-pre realizáciu volebného práva sú charakteristické volebné zásady:

a) všeobecnosť – každý občan štátu po dosiahnutí určitého veku sa môže zúčastniť volieb

-opakom je obmedzenosť – diskriminácia cenzom (majetkový, pohlavia)

b) rovnosť – jeden volič má jeden hlas;

-opakom je nerovnosť– ak skupina osôb má iba jeden hlas
-rovnosť volebného práva môže byť narušená volebnou geometriou = pri lokálnych voľbách väčšinový systém
a s veľkosťou volebných obvodov sa manipuluje

c) priamosť – občan bezprostredne volí svojich zástupcov do všetkých stupňov zastupiteľskej sústavy, nie je tu

žiaden medzičlánok
-opakom je nepriamosť – najprv volený zbor voliteľov, ten volí prezidenta

d) tajnosť – každý volič musí prejsť priestorom pre úpravu lístka, nikto nie je oprávnený dozvedieť sa, v prospech

koho bol hlas odovzdaný
-opakom je verejnosť (opak sa nerealizuje)

volebný systém – mechanizmus od navrhovania kandidátov až po získanie mandátu (mandát = poslanecké miesto,
z ktorého vyplýva hlas)

a) väčšinový – územie je rozdelené na obvody, počet obvodov zodpovedá počtu poslaneckých miest

-za jeden obvod je zvolený jeden poslanec a zvolený je ten kandidát, ktorý získal väčšinu
-väčšina absolútna – 50% +1 hlas – ide o voľby v dvoch kolách (skrutíniách)
-väčšina relatívna – viac ako ostatní
-u nás voľby do VÚC

b) pomerného zastúpenia – súboj politických strán, toľko % mandátov, koľko % hlasov voličov získala

-upravený prah vstupu (5%, dvojkoalícia 7%, trojkoalícia 10%)
-u nás voľby do parlamentu

c) kombinovaný (zmiešaný) – môžu nastať výkyvy v počte

2. vzťah volič a poslanec
-platí zákaz imperatívneho mandátu

3. vzťah zákonodarného orgánu a profesionálneho štátneho aparátu
-závisí od formy vlády
-v parlamentnej republike je vláda zodpovedná parlamentu – vláda môže dostať od parlamentu konkrétne uznesenie ako
má konkrétny prípad rozhodnúť

16

Učlenenie štátu
-spôsob organizácie z hľadiska vzťahov medzi centrom a jednotlivými časťami
-zložka formy štátu
-systém vzťahov medzi štátom ako celkom a jeho jednotlivými územnými časťami (ide o vzťahy medzi orgánmi
s celoštátnou pôsobnosťou a miestnou) ako dôsledok územnej organizácie štátu
-každý štát sa územne člení – je to nevyhnutné (nemôže ho tvoriť len jeden samostatný celok); u nás obec (mesto) –
okres – kraj
-administratívnoprávne (územné) členenie hovorí o tom, ako je štátna moc rozdelená – takéto učlenenie musí mať
právnu podobu
-každý štát (aj jednoduchý aj zložený) sa člení na:

a) centralizovaný – centrum najviac právomoci
b) decentralizovaný (súčasť štátu, netvorí „štát v štáte) – odňatie časti moci centra a pridelenie miestnym

orgánom

c) kombinovaný

-všetky štáty sa členia administratívnoprávne + niektoré štáty sa členia aj štátoprávne
-ak len administratívnoprávne => UNITÁRNY
-ak aj štátoprávne => ZLOŽENÝ
-každý štát je jednotný, ak štát nie je jednotný, už to nie je štát (jednotný štát má jedno centrum moci, nie viacero
centier, nie sú v ňom iné mocenské subjekty) ; unitas = jednota

klasifikačné kritéria učlenenia:

1.podľa miery participácie orgánov s miestnou územnou pôsobnosťou na suverenite štátu:
2. miera centralizácie štátnej správy z hľadiska jej územného usporiadania
3. rozsah uplatnenia územnej samosprávy

1.podľa miery participácie orgánov s miestnou územnou pôsobnosťou na suverenite štátu:
a) UNITÁRNY ŠTÁT
-uni = jeden
-jednoduchý -neparticipujú – centrum rozhodne (zvrchovaná moc pôsobí od centra smerom dole)
-člení sa len administratívnoprávne
-1 ústava, 1 štátne občianstvo, 1 štátne symboly, 1 sústava najvyšších štátnych orgánov, 1 zákonodarstvo,

AUTONÓMNY ÚTVAR
-aj v unitárnom aj v zloženom štáte
-prvok asymetrickej decentralizácie
-nie je to štátny celok, nie je to štát, je to asymetrický model politicko-ekonomicky decentralizovaný
-vzniká jednostranným aktom zo strany ústrednej moci štátneho útvaru, ktorý rieši túto otázku autonómie (vydá štatút,
ktorým sa zriadi autonómia)
-nenarúša unitu daného štátu
-pri dočasnom riešení náb. otázky, ekonomickej, národnostnej, rasovej... vždy rôzne motívy

b) ZLOŽENÝ ŠTÁT
-zvrchovaná moc pôsobí zdola nahor
-členské štáty, ako pôvodní suveréni, rozhodnú, koľko zo suverenity moci sa vzdajú a vybavia ním federáciu
-vznik:
z faktického hľadiska:
1. niekoľko samostatných štátov sa vzdá časti suverenity a prenesú ho na celok
2. v jednoduchom štáte sa národy prehlásia za štáty využijúc prirodzené právo na sebaurčenie (napr. 28.10.1968 –
federalizácia ČSR)
-z právneho hľadiska:
má mať zmluvný charakter, ale nie je požiadavka explicitnej dohody (môže byť vyčítaná napr. z preambuly)

FEDERÁCIA
-zložený štát
-dva a viac štátov
-suverénna štátna moc pôsobí priamo až k občanovi členského štátu
-spôsob vzniku: právne – zmluvou (konsenzus)
-moc sa kreuje zdola – suverénne štáty sa vzdajú časti svojej suverenity
-moc:

1. výlučná, ktorú si štáty ponechali (moc republík)
2. federálnych orgánov

17

3. zmiešaná

a) vymenované oblasti, v ktorých federatívne prijali zákon a republiky ich mohli len vykonať
b) pokiaľ nevyjde zákon federálny, republiky si môžu riešiť daný problém po svojom

-platí dvojaká organizácia (federálna + jednotlivých republík)
-dvojkomorový zákonodarný orgán (druhá komora národnostná)
-koexistencia suverenít – vzájomné súčasné pôsobenie (suverenitu má federácia aj členské štáty)
-princíp zákazu majorizácie

-majorita = väčšina
-právny nástroj, ktorý garantuje rovnoprávne postavenie všetkých členských štátov
-zavedenie paritného systému členských štátov: 1:1:1
-zákaz prehlasovania z hľadiska početnosti

S Ľudu

200

130/70

platil väčšinový volebný systém (200 obvodov)

FZ

S Národov

150

75/75 (3/5 / 3/5) paritné zastúpenie (paritný systém)

REÁLNA ÚNIA
-zložený štát
-v dnešnej podobe archaizmus (nemáme príklad)
-spoločná hlava štátu, spoločný dočasný orgán, ktorý bol zložený zo zástupcov zákonodarných orgánov daných štátov
-spoločná obrana,
-R-U 1867, Irak, Jordánsko

„MODERNÁ“ ÚNIA
-nepatrí k zloženým štátom
-pôvodné kolónie sa osamostatňovali
-silné puto medzi pôvodnou koloniálnou krajinou a materskou
-kultúra, duchovné zväzky, ekonomika, politika – cítiť vplyv materskej krajiny, no nie právne,
-Alžírsko a Francúzsko

2. miera centralizácie štátnej správy z hľadiska jej územného usporiadania
a) centralizovaný
-zasahovanie centra prostredníctvom právnych aktov, II, politicky
-platí systém apelácie (ústredné orgány môžu rozhodnutia miestnych orgánov aj zmeniť)
-miestne orgány nerozhodujú s konečnou platnosťou
-osobná kreačná závislosť
-miestne orgány sa nemôžu domáhať hodnotenia zákonnosti nariadení či príkazov centrálnych orgánov
b) decentralizovaný
-časť právomoci vyňatá z pôsobnosti ústredných orgánov a prenesená na miestne orgány
-platí kasačný princíp
-ponechaný istý priestor samostatnosti miestnym orgánom
- nestačí decentralizáciu len právne upraviť, ale treba vytvoriť aj materiálne podmienky

3. rozsah uplatnenia územnej samosprávy
decentralizácia a

samospráva

VM = ŠM + MOÚS + MOZS
VS = orgány štátnej správy + správa ostatných neštátnych verejnoprávnych inštitúcií (výkon verejnej moci správou
verejných záležitostí)

samospráva
-nie je záležitosť štátnej moci, ale realizuje sa v rámci verejnej moci mimo štátu
-znamená deetatizáciu – odštátnenie moci – štát sa vzdá časti moci a prenesie ju na iné inštitúcie spoločnosti
-prerozdelenie štátnej moci na verejnú moc a jej časti
-prenesenie štátnej moci na samosprávu
-rozlišujeme dve podoby:

a) súkromnoprávnu (záujmovú) – osobné práva (spoločenstvo vlastníkov bytov, chatári, profesijné združenia,

umelecké, športové, kultúrne kluby)

b) verejnoprávnu – charakterizuje ju verejný záujem + politické práva občanov (komora advokátov); zvláštnym

typom je územná samospráva (obecná, VÚC – na úrovni obce alebo kraja) – zákon o obci rozdeľuje
pôsobnosť obce na samostatnú (územná samospráva) a prenesenú – delegovanú (obec je poverená na plnenie
úloh miestnej štátnej správy) => popri samospráve je aj štátna správa (plnenie úloh miestnej štátnej správy);
obec – ak vec nie je zverená na plnenie úloh miestnej štátnej správe, je to považované za samosprávnu vec; štát
si ponecháva právomoc normotvorby, kontrolnú a súdnu

18

decentralizácia

štátna
správa

samospráva

ZVÄZY ŠTÁTOV
-nepatria k učleneniu
-napr: OSN, Britské Spoločenstvo Národov...

PERSONÁLNA ÚNIA
-zväz štátov
-každý štát musí mať hlavu štátu
-úplne voľný zväzok spojený len hlavou panovníka

KONFEDERÁCIA
-nepovažujeme za zložený štát, no môže prerásť do federácie
-nepatrí do učlenenia štátu
-uznávaný subjekt medzinárodného práva
-zmluvný vznik + spoločné orgány
-porovnanie s federáciu: (skriptá)
-nemajú suverenitu do vnútra štátu (potreba transformácie do vnútra štátu)
-orgány konfederácie zaviažu len členské štáty a až oni ich musia previesť
-nedisponujú suverenitou – orgány konfederácie nemôžu zaviazať priamo občanov
-menšina sa podriaďuje väčšine – rozhodnutia sa prijímajú na základe väčšiny
-napr. USA 1778-1787

19

Rozdelenie moci v štáte

-deľba moci ako model
-teória deľby moci
-model je aplikovaný v ústave a v zákonoch
-jeden subjekt nemôže koncentrovať moc

-deľba práce – nemusí byť deľbou moci; je to delenie vo vertikálnej rovine v rámci sústavy štátnej moci

-deľba moci
-odňatie dvoch kompetencií jednej osobe
-podstatou nie je ani horizontálne ani vertikálne rozdelenie moci, ale podstatou je vyváženie moci štátnych orgánov

a zabezpečenie rovnosti moci

-rozdelenie moci v horizontálnej rovine medzi jednotlivé sústavy štátnych orgánov
-Motesquieu: „Sloboda je stav, kedy nikto nemôže byť donútený robiť to, čo zákony zakazujú a nerobiť to, čo zákony

dovoľujú. Sloboda je práve vtedy, keď ústava je taká, že moc brzdí moc v tých prípadoch, kde jedna moc
chce získať rozhodujúce postavenie, aby nevládla jedna a tá istá sila.“

a) formálna – model, ktorý vypracovali – potom uvádzaný do života (ide o deľbu práce/úloh medzi ústredné a miestne

orgány štátnej moci)

b) reálna (faktická) – nastala v konkrétnom živote; reálne/faktické/skutočné rozdelenie spoločnosti medzi triedy cez

panovníka a zákonodarstvo; historicky prechodná (len na určitý čas) – Anglicko 1688 moc rozdelená
medzi šľachtu svetskú a duchovnú a medzi buržoáziu

-na to, aby sme mohli hovoriť o deľbe moci, musia byť splnené dve skupiny požiadaviek

I. skupina požiadaviek:
oddelenosť, samostatnosť a nezávislosť moci
-dosahuje sa



zverením moci osobitným sústavám štátnych orgánov (samostatnosť, oddelenosť )



inkompatibilitou viacerých druhov moci do rúk jednej osoby



kreačnou nezávislosťou – z hľadiska svojho vzniku nezávislé (jedna sústava štátnych orgánov je z hľadiska
svojho vzniku nezávislá na druhej sústave štátnych orgánov)



vzájomnou nezodpovednosťou (nepodriadenosť) – predovšetkým politickou (orgány jednej moci nemôžu
odvolať funkcionárov druhého druhu moci)

II. skupina požiadaviek:
rovnováha moci, brzdy medzi jednotlivými druhmi moci
rovnováha – rovnaké podiely na moci – zabezpečuje sa vyvažovaním a prostredníctvom vzájomných bŕzd
-brzdy medzi Z a V, V a S, Z a S a naopak – tým sa vytvoria prekážky zneužívania moci

Z:V
brzdí svojou tvorbou práva – normotvorbou, ktorou vymedzuje postavenie moci výkonnej (vykonávaním zákonov) –
platí zvrchovanosť zákona
V:Z
1. právo veta prezidenta (len suspenzívne – odkladacie veto – nepodpíše zákon a vráti ho – pri vrátení musí znova

hlasovať nadpolovičná väčšina zo všetkých = absolútna kvalifikovaná väčšina; po opätovnom schválení už
nemusí byť podpis prezidenta a môže sa publikovať aj bez podpisu)

2. právo určiť dĺžku a čas zasadania (my nemáme)
3. právo rozpustiť parlament a vypísať nové voľby (má právo, ale raz aj povinnosť pri obligatórnom referende)
Z:S
-pôvodnou normotvorbou vymedzuje postavenie moci súdnej
S:Z
-inštitút ústavného súdnictva – ústavný súd posudzuje súlad zákona s ústavou (medzi právnymi predpismi rôznej
právnej sily, nie pri právnych predpisoch rovnakej právnej sily (čl. 125-128)), ak zistí, že je nesúlad, vydá rozhodnutie
o nesúlade – právny predpis stráca účinnosť ( prestávajú zaväzovať), ale naďalej sú platné
V:S
-právo prezidenta udeľovať milosť a amnestiu
-milosť – rozhodnutie na základe individuálnej žiadosti konkrétnej osoby v konkrétnom prípade formou IPA
-amnestia – nie formou žiadosti, nie na konkrétne osoby, ale všeobecne – druhovo rovnaké prípady rôzneho počtu (má
normatívny charakter)
-amnestia a milosť môžu mať trojakú podobu:



abolícia – právo prezidenta nariadiť, aby sa trestné stíhanie nezačínalo alebo ak sa už začalo, aby sa v ňom

nepokračovalo (už nie je v ústave)



agraciácia – právo prezidenta zmierňovať a odpúšťať tresty uložené súdmi v trestnom konaní



rehabilitácia – právo prezidenta rozhodnúť o zahladení odsúdenia (čl. 102 ods. 1 j)

20

S:V
-inštitút správneho súdnictva – preskúmava zákonnosť IPA (patria do moci výkonnej) – rozhodujú
administratívnoprávne orgány, súdy majú právomoc preskúmať – sistačné právo (my máme len na všeobecných súdoch
správne senáty)

-čistý model deľby moci je v prezidentskej republike – preberá najviac z modelu rozdelenia moci (vyplýva z postavenia
výkonnej moci a zo vzťahu k výkonnej i súdnej moci)
-v každom štáte sa isté prvky deľby moci vyskytujú

Locke delí moc na:

1. zákonodarnú
2. súdnu + výkonnú
3. federatívnu

-prvky deľby moci v našej parlamentnej republike v rámci Ústavy SR:

1. voľba hlavy štátu občanmi (už nie parlamentom)
2. ustanovenie o práve veta – už len zákony, nie ústavu – do 15 dní od doručenia (nie od schválenie ako kedysi)
3. amnestia a milosť prezidenta
4. zmena kreovania sudcov všeobecných súdov (v minulosti schvaľoval parlament) – teraz schvaľuje súdna rada

a prezident vymenúva

5. ústavný súd
6. povinnosť prezidenta rozpustiť parlament v prípade ľudového hlasovania za jeho odvolanie (ak nebol

v hlasovaní odvolaný)

7. prezident menuje a odvoláva – robí to vždy na návrh
8. imunita – nástroj jednej sústavy (NR SR) pred inou (súdy)
9. prezident môže vrátiť návrh zákona len s pripomienkami (musí uviesť, ako preformulovať, nestačí len

neprijať) – pri opätovnom prerokovaní potrebný súhlas 76 poslancov

PARLAMENTARIZMUS
-také rozdelenia štátnej moci, kde najvýraznejšie postavenie medzi štátnymi orgánmi má parlament
-parlament okrem jemu vlastnej zákonodarnej moci vykonáva aj kontrolu výkonnej moci (vlády)
-vláda je závislá od parlamentu (žiada o dôveru od parlamentu) a je aj zodpovedná zo svojej činnosti parlamentu
-hlavu štátu (prezidenta) volí parlament

monarchia
a) absolutistická monarchia
-čistý rýdzi model monarchistickej formy vlády
-panovník je tu suverénnou osobnosťou, ale aj suverénnym štátnym orgánom, v jeho rukách je sústredená všetka
zákonodarná, súdna a výkonná moc, panovník tu stojí mimo právny poriadok, jeho moc je nedeliteľná, jednotná
a neobmedzená – tvorcom takejto suverenity je Jean Bodin
-ostatné štátne orgány sú od panovníka osobne a služobne podriadené a konajú na základe jeho príkazov

b) konštitučná monarchia
-obmedzená monarchia
-moc panovníka obmedzená určitými činiteľmi, ktoré sa s ním delia o moc/o vládu
-panovník je iba jedným zo štátnych orgánov, nemá privilegované postavenie, je jedným z občanov, ale zostáva
suverénnym štátnym orgánom, ale jeho zvrchovanosť je obmedzená ústavou
-ústavou (konštitúciou) je vymedzený jeho vzťah k ostatným štátnym orgánom
-rozhodujúcim prvkom je parlament, s ktorým sa už panovník delí o moc zákonodarnú

c) parlamentná monarchia
-v nej nachádzame/prejavujú sa prvky parlamentarizmu
-ide o rozdelenie moci zákonodarnej a výkonnej s vedúcim postavením parlamentu
-vláda je závislá od parlamentu (žiada o dôveru od parlamentu) a je aj zodpovedná zo svojej činnosti parlamentu
-panovník je skôr formálnou hlavou štátu – panovník je zbavený svojich oprávnení voči zákonom parlamentu (nemá
právo veta, zákonodarnú iniciatívu)
-panovník je obmedzený aj vo vzťahu k exekutíve a spravidla nemá reálne mocenské právomoci (nemôže výraznejšie
zasahovať do zloženia vlády ani do jej činnosti)
-panovník musí odvolať vládu, ktorá stratila dôveru v parlamente
-vymenovanie predsedu vlády je iba formálnym aktom, pretože predsedom vlády sa stáva predseda strany, ktorá
zvíťazila vo voľbách
-väčšina povinností a oprávnení panovníka prešla na predsedu vlády a na členov vlády

21

-právne akty panovníka vyžadujú nevyhnutne kontrasignáciu buď predsedu vlády alebo člena vlády (podľa obsahu
aktu), bez kontrasignácie je akt panovníka neplatný (zodpovednosť za tieto akty preberá vláda)
-panovník je teda závislý ako od vlády, tak aj od parlamentu
-panovník panuje, ale nevládne (vládne vláda a parlament)
- spiace prorogatíva – panovníkove práva a povinnosti môžu, ale nemusia byť obmedzené právnym aktom (napr.
Anglicko nemá písanú ústavu a predsa sa to takto dodržiava)

republika
-hlava štátu (prezident) volená

a) parlamentná republika
-moc rozdelená na zákonodarnú, výkonnú a súdnu
-výrazné postavenie parlament
-hlava štátu je nepriamo zodpovedná parlamentu
-hlavu štátu volí parlament
-funkcia hlavy štátu je vykonávaná samostatne, nie je tu priama závislosť od parlamentu – nepriama závislosť – je
sprostredkovaná aktom kontrasignácie (akty prezidenta sú spolupodpísané predsedom vlády alebo jej členom)
zodpovednosť preberá vláda (nie všetky akty je potrebné kontrasignovať)
-vláda je vymenovaná prezidentom avšak tento taktiež vychádza z výsledkov volieb
-ak je vyslovená nedôvera vláde zo strany parlamentu, vláda podáva demisiu do rúk prezidenta
-ak prezident neprijme demisiu vlády, jeho povinnosťou je rozpustiť parlament a vypísať nové voľby
-bifurkurkácia výkonnej moci – výkonná moc je rozdelená medzi prezidenta a vládu

b) prezidentská republika
-model, v ktorom je dôsledne uskutočnená deľba moci
-jednotlivé druhy moci sú na sebe nezávislé a to na princípe konkurencie najvyšších štátnych orgánov
-princíp konkurencie – každá moc pôsobí nezávisle, oddelene, samostatne a vzájomne sa vyvažujú prostredníctvom
bŕzd
-najvyššie postavenie má prezident – je hlavou štátu a zároveň mu patrí aj výkonná moc (je šéfom exekutívy), nie je
závislý ani od parlamentu, ani mu nezodpovedá
-má právo veta a právo zákonodarnej iniciatívy
-na realizáciu výkonnej moci vytvára vládu
-je priamo alebo nepriamo (cez zbor voliteľov) volený obyvateľstvom
-vláda je vytváraná mimoparlamentnou cestou – menuje ju prezident
-vláda pôsobí ako poradný zbor prezidenta, kde rozhodujúce je stanovisko a názor prezidenta – vláda nie je zodpovedná
parlamentu
-parlament je zastupiteľský a zákonodarný orgán, ktorý je vo svojich právomociach obmedzený na vydávanie zákonov
a prejednávanie a schvaľovanie štátneho rozpočtu
-parlament je spravidla dvojkomorový
-významnú funkciu v rámci súdnej moci má najvyšší súd, ktorý podáva výklad ústavy a takisto vykonáva ústavný dozor
nad činnosťou ostatných zložiek štátnej moci
sudcov najvyššieho súdu menuje prezident (odchýlka od čistého modelu – mali by ich voliť občania)

-okrem základných modelov existujú ďalšie
-odchýlky od parlamentarizmu – deformácia parlamentarizmu
-je oslabená pozícia parlamentu
a) neoprezidentská/poloprezidentská republika (model premiér – prezident)
-je oslabená pozícia parlamentu a posilnená pozícia prezidenta
-prezident je volený obyvateľstvom, menuje vládu a riadi jej činnosť
-prezident má právo veta voči zákonom parlamentu, právo rozpustiť parlament a vyhlásiť predčasné voľby
-vláda určuje a riadi politiku štátu
-prezident nemôže odvolať vládu, ktorá má dôveru parlamentu aj napriek tomu, že má lepšie postavenie

b) kancelárska republika (model premiér – parlament)
-deformácia v tom zmysle, že je oslabená pozícia parlamentu a posilnené právomoci premiéra (spolkového kancelára)
-spolkový kancelár má silnú pozíciu a určuje základnú politiku štátu
-snem môže vysloviť nedôveru kancelárovi iba tak, že zvolí jeho nástupcu a požiada prezidenta o prepustenie kancelára,
ale ak sa mu to nepodarí, kancelár má právo podať prezidentovi návrh na rozpustenie snemu (parlamentu)

c) prezidentsko - parlamentný model
doplniť z knihy

22

Politický systém

subjekty politického systému



občan



politické strany



politické hnutia



občianske združenia



nátlakové skupiny



masovokomunikačné prostriedky



štát

politické hnutie
-z hľadiska práva zákon nerobí rozdiel medzi politickou stranou a hnutím – priamo nerozlišuje hnutie a stranu
-z hľadiska politologického – hnutie sa môže pretransformovať na stranu

rámcové strany
-zdola, aj systém budovania strany je zdola

partiokracia
-zásahy štátu do fungovania politických strán
-kontroluje odčlenenie od štátu v tom, že nezasahuje do vnútorných vecí
-ak chce jednotlivec niečo presadiť, musí sa združovať s inými
-politické strany majú moc vládnuť
-platí viacero tvrdení
= sila politických strán – vládnu politické strany, ale nie všetky – len tie, ktoré uspeli vo voľbách – dostali sa k moci –
obsadia tie zložky v štátnom aparáte, ktoré im výhrou patria
-bez štátu nemôžu vládnuť, lebo bez tohto nástroja to nejde
-ak sa strana dostane do štátneho aparátu (legálne), má strana moc
-vládnu tie strany, ktoré ovládnu nástroj – štát

totalitná strana
-program je všestranný (ekonom, ochrana ŽP,… ), univerzálny

-ak je politický systém demokratický, tak je aj pluralitný

-čl. 1 ods. 1 – chráni pluralizmus
-čl. 31 – politický pluralizmus
-čl. 55 ods. 1 – trhová ekonomika – ekonomický pluralizmus
-čl. 13 – zákonné obmedzenia

politický systém
= politická organizácia
-zahŕňa subjekty, vzťahy medzi nimi, inštitucionalizovaná podoba

účasť na činnosti politických strán
voliči

sympatizujúci

členovia

aktivisti: platení funkcionári

dobrovoľní aktivisti
vedúci činitelia

23

Klasifikácia politických strán
I. konzervatívne
liberálne

II. pravicové (konzervatívne, monarchistické, statkárske)
ľavicové (liberálne, pokrokové, demokratické) + robotnícke => komunistické a marxisticky orientované
+ strany stredu

III. Max Weber: patronátne

záujmové (triedne alebo stavovské)
svetonázorové

IV. A. Neuman: reprezentačné

integračné
„absolutisticky integrované“

V. Maurice Duverger: 1. typológia: špecializované

totalitárne

2. typológia: kádrové

masové: teritoriálne

strany so základnými organizáciami
zmilitarizované

rámcové

24

Právo

-zložitý spoločenský jav

Pojem
-pojem je širší ako definícia a súvisí s podstatou
-právo je umenie dobrého a spravodlivého (zahŕňa morálku a spravodlivosť)

Definícia
Kant: „Definície majú svoje miesto v matematike a v ostatných prírodných vedách, ale nie v práve a v ostatných
spoločenských vedách.“
-problémom sú definície v spoločenských vedách
-každá definícia je prechodným výsledkom snahy o poznanie
-prechodný výsledok skúmania/snahy o poznanie, žiadna definícia nie je konečná
-potrebné podrobovať diskusiám, kritike a korektúram
-vyvratiteľnosť – nikdy neobsiahne celý význam (rozsah)
-zovšeobecňuje
-je stručná, jasná, zreteľná, výstižná
-Augustín: „Ak sa ma na to nikto nepýta, viem to. Ale ak to mám niekomu vysvetliť, neviem to.“ – jeho odpoveď na
otázku, čo je čas

-právo je zložitý (mnohostranný, reguluje spoločenské vzťahy v ich rozmanitosti) spoločenský (reguluje správanie
medzi ľuďmi) jav (lebo objektívne existuje), ktorý upravuje rôzne spoločenské vzťahy – vzťahy medzi ľuďmi
-právo je polysém
-právo je pôsobiacim systémom
-právo je fungujúcim systémom v praxi
-platný systém pravidiel, ktoré sú kodifikované a jasne spísané

Prístupy pri vymedzení pojmu práva:

a) právno-filozofický – snaha o vymedzenie všeobecného pojmu právo, prostredníctvom ktorého by sme právo

odlíšili od ostatných normatívnych systémov (morálka, pravidlá slušnosti); snahy odlíšiť, čo je právo a čo
právo nie je

b) pozitivistický – vysvetlenie toho, čo je platné právo pre určitú konkrétnu spoločnosť; vymedzenie pozitívneho

systému práva toho-ktorého štátu, spoločenstva

-pri vymedzení pojmu práva prichádza minimálne do úvahy dualizmus, teda prirodzená a pozitívna stránka

Historický vývoj
-starovek:
Herakleitos člení dikaion na:

a) kozmos – svet prirodzených zákonitostí, ktoré sú nemenné
b) taxis – organizačné pravidlá stanovené z vlastnej vôle a pre vlastné potrebu
a ďalej na:
a) fysei – spravodlivosť prírodná – prirodzené zákony
b) nomoi – spravodlivosť ľudská – zákony vymedzené ľuďmi

Aristoteles člení právo na:

a) právo zákonné
b) právo prirodzené – má všade rovnakú platnosť a je nezávislé od toho, či sa ľuďom páči alebo nie( je im dané,

je nezávislé od vôle)

-staroveký Rím – spájanie právo so spravodlivosťou

a) právo so spravodlivosťou súvisí
b) právo je so spravodlivosťou totožné

Základ slova
iu = zaväzovať k určitému správaniu –> ius
isón v gréčtine = spravodlivá rovnosť
ishá v arabčine = činiť dobro, dobro odplácať dobrom, určité pravidlá, ktoré zaväzujú ľudí vo vzájomnom styku
v čínštine – znak človeka utekajúceho pred vodou (ako hrozbou)

-pri vymedzovaní práva nás zaujímajú dve väzby:

1. väzba práva a moci
2. väzba práva a vôle

25

VÄZBA PRÁVO – MOC
-možnosť donútiť k určitému správaniu subjekt A, ako sa on správať nechce
-chápanie v dvoch rovinách:

1. moc toriť právo – moc tvoriť všeobecne záväzné pravidlá ľudského správania; kto má moc tvoriť právo, má

moc aj vynútiť zachovávanie dodržiavania práva

2. moc prinútiť adresátov práva, aby právo dodržiavali – vynutiteľnosť zachovávania práva; tá však nevyhnutne

súvisí s prvou rovinou

-moc pre právo je nevyhnutná a právo je nevyhnutné pre moc
-Stammler: „Moc potrebuje myšlienku práva, aby sa presadila a právo potrebuje moc, aby sa uplatnilo.“
-nie každý, kto má moc, má aj právo (kto má moc nemusí mať aj právo)
-právo silnejšieho je najväčšie bezprávie, a preto svojvoľnému uplatňovaniu moci čelí úprava práva, ktorá je vo svojej
podstate ideou spravodlivosti
-protipól moci je idea práva a tou je spravodlivosť
-korektúra moci: štát ako nositeľ štátnej/verejnej moci právo tvorí, ale aby nedošlo k zneužitiu, toto právo ho zároveň
zaväzuje
-prenesenie časti moci na verejnú moc

VÄZBA PRÁVO – VÔĽA
-právo je normatívny systém a tvoria ho príkazy, zákazy, dovolenia (sú obsahom právnych noriem)
-svojou sociologickou a psychologickou podstatou je prejavom vôle nositeľa štátnej/verejnej moci
-pôsobí na vôľu ľudí, aby sa nejakým spôsobom správali, resp. nesprávali
-obsahom práva musí byť vôľa (volonte generale), ktorá je objektívne podmienená a MUSÍ MAŤ celospoločenský
význam

-Knapp: formálne zdelený (oznámený, informovaný) spoločenský1, normatívny2 a regulatívny3 systém, ktorý je
vytváraný alebo uznávaný štátom na dosiahnutie určitých spoločenských účelov4 a na presadenie a ochranu5
určitých všeobecných spoločenských záujmov, ktorého normy sú vynutiteľné štátnou mocou

1. reguluje správanie medzi ľuďmi
2. tvoria ho príkazy, zákazy, dovolenia
3. účel: usporiadať spoločenské vzťahy
4. sleduje všeobecný spoločenský záujem
5. slúži na ochranu spoločenského záujmu

-reguluje vzťahy v spoločnosti
-rôznorodé potreby – rôznorodosť záujmov – vznik konfliktov

Účel práva
-presadzovať celospoločenský záujem
-podať vzor správania

-právo je v spoločnosti vytvárané => teda nie je to taký normatívny systém, ktorý by vznikol bez ľudí
-právo je vytvárané alebo uznávané štátom
-obyčajové právo bolo vytvorené spontánne, zdola (od ľudí) – na to, aby sa stalo vynutiteľné ho musí uznať štát (až
potom sa stane právom)
-oznámenie práva je nevyhnutné (musím ho poznať)
-právo ako normatívny systém by nemohlo existovať bez toho, aby bolo oznámené (napr. v Zbierke zákonov)
-právo je aj jazykovým výrazom – prostredníctvom právneho jazyka sú pravidlá správania vyjadrené (má určité
špecifiká)

Špecifické znaky práva

1. záväznosť – spočíva v obmedzení alternatív ľudského správania – právo vyberá z rôznych alternatív spávania

tie, ktoré sú pre spoločnosť dovolené a tie, ktoré sú zakázané; jedine právo je všeobecne záväzné (zaväzuje
kohokoľvek, každého na území štátu)

2. vynutiteľnosť – spočíva v donútení splnenia toho, čo právo ukladá (vynutiteľné štátnou mocou); v prípade

nesplnenia nastupuje sankcia

-právo je systém otvorený – niektoré právne normy do neho vstupujú, iné z neho vystupujú, nie je nemenné
-právo je systém dynamický – k určitému časovému parametru sa neustále vyvíja (určité normy vystupujú, nové
vstupujú) – vyvíjanie sa systému
-dynamizmus však treba spájať so stabilitou – máme právnu istotu, nie je žiadúce, aby bol často menené
-právo reaguje na kvalitatívne zmeny v spoločnosti
-právo je systém cielený – cieľavedome pôsobí na spoločnosť za účelom udržania jej homeostázy – pôsobí na
spoločnosť tak, aby v nej nenastávali výkyvy

26

Roviny práva

1. normatívna rovina – súhrn právnych noriem ako všeobecne záväzných pravidiel správania objektívne

podmienených, vydaných v štátom stanovenej alebo uznanej forme, ktorých dodržiavanie je vynutiteľné
štátnou mocou – stanovujú vzory správania, to, čo má byť; rovina základná, ďalšie dve sú od nej závislé

2. sociologická rovina – právne vzťahy ako spoločenské vzťahy, ktoré sú regulované právnymi normami

a v ktorých subjekty vystupujú ako nositelia oprávnení a právnych povinností vymedzených v právnych
normách; premena toho, čo má byť (možnosti) do skutočnej živej roviny (na skutočnosť) – napísané sa zmení
na živé

3. psychologická rovina – právne vedomie

Koncepcie chápania práva

a) prirodzenoprávna
b) pozitivistická
c) sociologická
d) psychologická
e) antropologická

a) PRIRODZENOPRÁVNA
-stretávame sa s ňou v antickom Grécku a Ríme
-pri obnove v rámci novovekých revolúcií
-po II. svetovej vojne
-reaguje na neschopnosť pozitívneho práva
-základom je myšlienka, že prirodzené právo je to, čo nám bolo vnuknuté (buď vnuknutie božie alebo vnuknutie dané
ľudským rozumom), nie je spoločnosťou vytvorené
-prirodzené právo je spoločnosti dané, vzniklo zároveň s ňou, prípadne sa s ňou vyvíja
-jeho existencia nezáleží od toho, či sa ľudia na ňom dohodnú alebo nie
-nepodlieha diskusii
-je považované za večné, nemenné a

všadeprítomné

-je nezávislé od ľudskej vôle
-Hugo Grotius vnáša do tejto koncepcie aj racionálny prvok a vymedzuje právo ako príkazy jasného rozumu
-neodmieta existenciu pozitívneho práva, ale zvýrazňuje, že pozitívne právo musí byť v súlade s prirodzeným právom
-konzervatívne

b) POZITIVISTICKÁ
-počiatky spojené s pojmom legem ponere = dávať/stanovovať zákon – stretávame sa s ním už v 6. storočí
v Justiniánskom kódexe, ale častejšie v 12. storočí
-redukovanie chápania práva na úroveň zákona (zákon je iba časťou práva)
-nepripúšťa existenciu iného práva
-drží sa zásady, právom je to, čo držiteľ moci stanovuje ako právo
-pozitívne právo je platné právo určitého štátu
-aj pozitivizmus sa vyvíja
-pozitivizmus prerastá do normativizmu – vznik toho je spätý so vznikom č-s právnej vedy, veľmi živá normatívna
škola v Brne
-normativizmus

-zaoberá sa predovšetkým teóriou právnej normy
-učenie, ktoré odlišuje formu a

obsah

-poukazuje na to, že právo má skúmať iba formu a obsah majú skúmať iné spoločenské vedy
-zaslúžil sa o hierarchické usporiadanie právnych noriem
-usporiadanie má tvar pyramídy – na vrchole je transcendentálne (predpokladaná) právna sila (ústava) a ostatné
majú právnu silu odvodenú a podriadenú

-Gustav Radbruch

-autor, ktorý sa snaží spájať prirodzenoprávnu a pozitivistickú teóriu
-dielo: Päť minút právnej filozofie
-rieši konflikt medzi právnymi teóriami a riešenie vidí v právnej istote a spravodlivosti
pozitívne právo sprája s právnou istotou

prirodzené právo spája so spravodlivosťou
-prikláňa sa k pozitívnemu aj keď je nespravodlivé, lebo dáva právnu istotu, ale nie v prípade, ak je veľmi
nespravodlivé => neplatné právo
-okrem pozitívneho práva existujú právne princípy – ak je s nimi v rozpore => neplatné právo; právne princípy
majú prednosť pred pozitívnym právom

27

c) SOCIOLOGICKÁ
-vzniká ako kritika normatívnej teórie
-autori poukazujú na to, že právo je spoločenský jav a je produktom spoločenského života
-rozdeľujú:

a) právo živé – law in action
b) právo v knihách – law in books

-Eugen Ehrlich: „Právo je vnútorný poriadok zväzov.“ (spoločnosť je rozdelená do zväzov)
-premena možnosti na skutočnosť => vzniká právny vzťah
-abstrakcia = to, čo má byť
konkrétnosť = to, čo je

d) PSYCHOLOGICKÁ
-právne vedomie – tvorí psychologickú rovinu ponímania práva – vysvetľuje normatívnu rovinu práva a to sú právne
normy (to, čo má byť – vyjadrenie možnosti)
-sociologická rovina práva vyjadruje to, čo skutočne je – v teórii práva – rovina právnych vzťahov
-psychologická rovina práva – rovina právneho vedomia
-právne vedomie = špecifická forma spoločenského vedomia predstavujúca súhrn právnych názorov, ideí,
predstáv ľudí o práve, v ktorom sa prejavuje ich vzťah k právu
-psychický vzťah človeka k právu, ktorý ovplyvňuje zákonnosť
-vzťah k právu sa vytvára prostredníctvom poznania a hodnotenia práva a vyúsťuje so formulovania požiadaviek
v oblasti tvorby a realizácie práva
-vzťah k právu je vyjadrený právnym vedomím
-poznanie práva však ešte neznamená jeho dodržiavanie
-2 roviny, ktoré tvoria právne vedomie:

a) de lege lata – predstavy o platnom práve, súvisí s poznaním práva, čo právo hovorí, čo je jeho obsahom
b) de lege ferenda – názory na právo, právo hodnotím – hodnotenie môže vyústiť až do občianskej neposlušnosti

– nerešpektujem, neuznávam, zámerne poruším (čl. 32)

-ignorantia iuris non excusat = neznalosť práva neospravedlňuje

-zásada dlhodobo používaná – zakotvená v § 2 1/1993

-význam z hľadiska zákonnosti
-je nezastupiteľný, je úlohou právnej výchovy
- znaky právneho vedomia:



diferencované (právo – monizmus), má zložitú štruktúru



je neformálne – nie je fixované písomne (vzniká spontánne), ale právo je písomne fixné



z istého pohľadu dynamické - pohyblivé – mením z okamihu na okamih (niekto ma poopraví)
z iného pohľadu konzervatívne (nikto ma nemôže prinútiť, že je to z môjho pohľadu správne)



právo sa mení, ale právne vedomie sa meniť nemusí (je to môj nároz)

-súvisia s tým dva javy – extrémy:

1. podceňovanie – nihilizmus = neúcta k právu
2. preceňovanie – každý vážnejší problém je riešiteľný vydaním novej právnej úpravy – najčastejšie
v ekonomickej oblasti; právo = všemocný prostriedok, ktorý vyrieši každý problém

-formovanie právneho vedomia – je to cieľavedomý proces ovplyvňovania vedomia a tiež ľudského správania
prostredníctvom právnej výchovy (informácie o platnom práve, komentáre, prednášky…)
-cieľom právnej výchovy je vytvoriť stav úcty k

právu

(som vnútorne presvedčený) – má preventívny charakter

a dôležitá je aj motivácia človeka – človek musí cítiť, že právo je spoločenské dobro (musí cítiť, že je pre neho
výhodnejšie právo dodržiavať, ako ho porušovať)
-vplyv má politika, morálka, kultúrna úroveň v spoločnosti, úroveň tvorby práva, úroveň právnej praxe
-postoje k právu (k etickej spravodlivosti) – hovoríme o úrovni právneho vedomia:

a) úcta k právu – rešpektujem aj keď nesúhlasím, som s tým vnútorne stotožnený
b) oportunistický – ak vyhovuje, rešpektujem, ak nie, tak nerešpektujem
c) konformný – keď rešpektujú všetci, tak aj ja
d) legálny – rešpektujem, lebo je výsledkom činnosti zákonodarcu

28

Právo objektívne a subjektívne

Objektívne právo
=platné právo štátu = pozitívne právo = vnútroštátne právo = systém práva = právny poriadok
-súhrn všetkých platných právnych noriem, ktoré štát resp. iný štátny subjekt tvorby práva vydal, alebo ich
uznal
-je to cielená činnosť, ktorou sa chce dosiahnuť želateľný cieľ
-charakteristika:

1. vydané štátom alebo subjektom, ktorý je poverený štátom
2. je vydané v štátom stanovenej alebo uznanej forme
3. právo, pre ktoré je charakteristické donútenie štátnou mocou
4. právne povinnosti zaväzujú všetkých – smerované voči všetkým – erga omnes
5. povinnosti nezávislé od vôle ich adresátov
6. tvorcom je nositeľ štátnej resp. verejnej moci

-účel:

1. podporuje poriadok a odstraňuje chaos a anarchiu
2. stanovovať pravidlá správania
3. rozdeľovať právomoc a kompetenciu medzi jednotlivé orgány štátnej moci
4. sankcionovať protiprávne konanie
5. tvorcom objektívneho práva sú dominantné politické sily (len víťaz – teda ten najsilnejší), ktoré majú záujem

na spoločenskom poriadku

6. zabezpečiť aspoň minimum spoločenského poriadku
7. zabezpečiť právnu istotu – spočíva v predvídateľnosti správania

-v rámci objektívneho práva existuje právo subjektívne

Subjektívne právo
-pôsobí inter pares – len medzi stranami jednotlivého sporu
-možnosť premenená na skutočnosť
-možnosť správať sa podľa toho, ako vraví norma
-v širšom zmysle: tvoria ho oprávnenia a právne povinnosti – jedno bez druhého nemôže existovať
-v užšom zmysle: oprávnenia (právo)
-platí korelačný vzťah – oprávnenie by nemalo význam bez právnej povinnosti
-oprávnenie = možnosť konať facultas agendi = prípustná a zákonom garantovaná osobná možnosť konania určitého
subjektu (moc prepožičaná jednotlivcovi); možnosť správať sa dovoleným spôsobom
-právna povinnosť = nevyhnutnosť správať sa spôsobom, ktorý norma stanovuje

-má svoju vnútornú štruktúru/podmienky:

1. možnosť byť subjektom (nositeľom) práva – spôsobilosť byť účastníkom
2. možnosť dovoleného správania – realizovať subjektívne právo (premieňam možnosť na skutočnosť)
3. možnosť požadovať rešpektovanie práva od všetkých – možnosť uplatnenia právnej povinnosti – možnosť

donútenia

4. možnosť domáhať sa mocenského zásahu na ochranu pred tými, ktorí nerešpektujú právo

-delí sa na:

1. všeobecné (abstraktné) – je vyjadrené v právnej norme v tom zmysle, že na základe tejto právnej normy

vzniká právny vzťah, v ktorom subjekt oprávnenia je známy a subjektom právnej povinnosti sú všetci ostatní
(napr. vlastnícky vzťah)

2. osobitné (relatívne) – ide o konkrétnu rovinu, kde oprávnenia i právne povinnosti vznikajú konkrétnym

individálne určeným subjektom (kúpno-predajná zmluva)

-status občana – postavenie občana v štáte

-súhrn práv a povinností, ktoré sú štátom priznané občanovi
-má dve podoby:

1. generálny – vyplýva z ústavy a zákonov a je pre všetkých občanov približne rovnaký
2. individuálny (osobný) – závislý od schopností a vedomostí jednotlivca (nakoľko je schopný

využiť generálny status)

-subjektívne právo – oprávnenie – nárok
-právo = subjektívne právo – je v právnej norme, štádium, kde je právnou normou priznané právo
-právna norma ožila - vznikne právny vzťah – ide o oprávnenie
-nárok – v danom právnom vzťahu je vydaný právoplatný IPA voči konkrétnej osobe, ktorý danému subjektu
autoritatívne priznáva oprávnenie – posledné štádium oprávnenia
-občan má právo na vzdelanie – je v ústave (v texte právnej normy)

29

-ak si podá prihlášku, vstúpi do právneho vzťahu – je oprávnený domáhať sa subjektívneho práva
-ak dekan fakulty vydá rozhodnutie o prijatí, možno hovoriť o nároku

-občan má právo na hmotné zabezpečenie v starobe (ústava)
-po dosiahnutí určitého veku je oprávnený daný občan sa ho domáhať
-až sociálna poisťovňa vydá IPA má nárok, aby mu bola daná suma starobného dôchodku vyplácaná

Právo a ostatné normatívne systémy

-rôzne druhy spoločenských noriem: právne, morálne, náboženské, estetické, normy slušného správania
-právna norma je len druh spoločenských noriem
-normy nepôsobia izolovane, buď sa dopĺňajú, alebo si protirečia, alebo existujú vedľa seba (každá hovorí o niečom
inom)

norma
= idea/téza + imperatív
-idea/téza –odraz skutočnosti; myšlienka, ktorá je úsudkom o podstate javu, o nevyhnutných vzťahoch v reálnom svete)
-imperatív (súčasťou musí byť príkaz) –ak nie je príkaz, norma nič nepožaduje => nie je to norma – bolo by to iba
konštatovanie

spoločenská norma
-pravidlo správania objektívne podmienené, vystupujúce ako vzor – kritérium/vzor správania z hľadiska určitej
skupiny, spoločnosti či štátu
-členenie:

a) deskriptívne - opisné
b) preskriptívne – predpisujú/požadujú určité správanie

-znaky, charakteristické črty:

1. pravidlo spoločenského správania – musí ísť o správanie medzi ľuďmi, majúce dosah na iných ľudí
2. abstraktné (normatívne) pravidlo správania – pravidlo vzťahujúce sa na skupinu prípadov rovnakého druhu

neurčitého počtu adresátov

3. existujú garancie – záruky tých, ktorí tieto normy vytvorili (vydali) = sankcie
4. podmienenosť spoločenskými potrebami – existencia týchto pravidiel je spoločensky podmienená

Vzťah PRÁVO-MORÁLKA
-morálka hodnotí aj vnútro, právo len vonkajšie prejavy
-právo existuje vedľa ďalších normatívnych systémov v spoločnosti => pluralita normatívnych systémov, ktoré sa môžu
vzájomne dopĺňať, no môžu si i protirečiť

morálka
-nie je spätá so štátom
-je to hodnotiaci normatívny systém – hodnotí určité správanie ako dobré alebo zlé (spravodlivé/nespravodlivé)
-širšie: súbor pravidiel správania historicky vytvorený (premenlivý), spoločensky determinovaný, na základe
ktorých sa hodnotí správanie ľudí k sebe navzájom, k spoločnosti, k štátu, k inštitúciám ako dobré alebo zlé

-právo je späté so štátom



štát stanovuje alebo uznáva formy práva



štát vydáva právne normy – napĺňa obsah (obsah je všeobecne záväzný)



štát vynucuje obsah právnych noriem



štát sankcionuje ich nedodržanie

-spoločné znaky práva a morálky:

1. regulatívnosť

-norma je vzor – v imperatíve je norma, norma má sankciu
-stanovuje to, čo má byť (ak to nie je => sankcia)
-moment vzniku pri právnej norme vieme presne určiť = účinnosť (záväznosť)
-morálna norma vzniká spontánne, je to neoficiálna norma, vieme zistiť len empiricky, regulujú, ale nevieme
presne určiť moment vzniku

2. dynamickosť

-právne normy aj normy morálne sú premenlivé – menené, rušené, doplňované, vyvíjajú sa
-amorálne



morálne

30

amorálne => morálne (nemanželské dieťa, iniciatíva žien vo vzťahu k mužom, ženy nohavice)
morálne => amorálne (veno nevesta, telesné tresty v škole, krvná pomsta, hon na bosorky)
-protiprávne



právne

protiprávne => právne (spolužitie, manželstvo homosexuálov, eutanázia, cudzoložstvo, trestný čin
špekulácie, opustenie republiky, konzumácia marihuany, prohibícia)
právne => protiprávne (zlučiteľnosť funkcie poslanca a ministra, cenzúra)
-amorálne ešte nemusí byť protiprávne (neuvoľniť miesto v električke, ak sa nevráti pomoc v núdzi, nehovoriť
pravdu, výživné vo vzťahu rodič a dospelé dieťa)
-protiprávne ešte nemusí byť amorálne (vniknutie do bytu, kde hystericky plače dieťa, ak opitý vodič odvezie
rodičku do pôrodnice, občianska neposlušnosť = vedomé nerešpektovanie právneho predpisu – americkí vojaci
a vojna vo Vietname)

-odlišné znaky práva a morálky:

1. právo je historicky mladšie ako morálka
2. právo je politickejšie, ale niekedy tlak verejnej mienky dokáže viac ako právo (odstúpenie ministra pri chybe

v rezorte – spadnutie mosta, havária lietadla)

3. právo je vyjadrením vôle nositeľa moci v právnych normách, morálne normy žijú vo vedomí ľudí – právo je

detailnejšie, precíznejšie, konkrétnejšie; morálka sú všeobecné princípy, návody na konanie, hodnotiace
princípy
-prejavom práva sú právne normy, prejavom morálky je verejná mienka

4. právo je jednotné a všeobecne záväzné (monizmus)

morálne normy majú zložitejšiu štruktúru, sú pluralistické (podľa skupín obyvateľstva – mladší, starší; podľa
teritória – malá obec, veľkomesto; podľa pohlavia, individuálna morálka)

5. morálka reguluje širší okruh spoločenských vzťahov ako právo – nie každá morálna norma je právna

-morálka: pomôcť priateľovi v hospodárskej núdzi, hovoriť pravdu – nie je predmetom práva
-právna norma nemusí mať morálny obsah (technické parametre, jazdenie po pravej/ľavej strane, maximálna
rýchlosť, vek voliča)

6. morálka je náročnejšia v požiadavkách na správanie než právo – právo je len minimum morálky – viac žiada

morálka, morálka hodnotí ďalej – činy, prejav na konanie, motív…
-právne normy sa vzťahujú na vonkajšie správanie a nevyžadujú vnútorné stotožnenie s konaním (s prejavom)
-platí pacta sunt servanda = zmluvy treba dodržiavať (rešpektovať) – morálka podporuje, právo vyžaduje aj
formu, inak neplatnosť (právna neplatnosť morálneho)

7. právo má prísnejšie sankcie ako morálka, avšak morálne sankcie pri menej závažných činoch sú intenzívnejšie

ako právne sankcie (verejné napomenutie)

8. právne normy sú vynutiteľné donucovacou mocou – štátom, dodržiavanie morálnych noriem je zabezpečené

verejnou mienkou

Vzťah PRÁVNE NORMY – VNÚTROORGANIZAČNÉ NORMY
-právne normy v štátom stanovenej forme

-vnútroogranizačné normy
-sú obsiahnuté v štatútoch, rozhodnutiach orgánov, poriadkoch (pracovný, rokovací, spravovací…)

1. nevytvára a negarantuje ich štát

nemajú všeobecnú záväznosť – sú záväzné len pre členov danej organizácie

2. nesmú odporovať právnym normám – aby to bolo dosiahnuté, vyplýva povinnosť neštátnych orgánov

registrovať svoje štatúty, poriadky u príslušných štátnych orgánov

31

Vzťah PRÁVO-SPRAVODLIVOSŤ
-aj spravodlivosť je polysém (má mnoho významov
-je to filozofická kategória
-skúma, súvisí s najvšeobecnejšími zákonitosťami vo vývoji
-na spravodlivosť existuje viacero pohľadov
spravodlivosť
-historicky1 a objektívne podmienený2 princíp hodnotenia usporiadania spoločenských vzťahov3

1. je premenlivý – neexistuje večný (napr. detské prídavky – dnes spravodlivo rovnaká sadzba)
2. nemôže vymýšľať, je to hodnotiaci princíp skutočne existujúcich vzťahov
3. je konkrétna – týka sa a hodnotí konkrétny vzťah

-spravodlivosť v oblasti práva vystupuje dvojako:

1. ako kategória právneho vedomia – v psychologickej rovine
2. ako pojem platného práva – v právnych normách, predovšetkým ako odkaz na spravodlivosť práva

-nájdeme presne slovko spravodlivosť priamo v texte => takéto vymedzenie = hypotéza uváženia (on posúdi,
čo je v danej situácii spravodlivé) – je to relatívne, nie je presne vymedzené, ponechané na uváženie
jednotlivca

-spravodlivosť stojí pred tvorbou práva a pred realizáciou práva ako cieľ
-spravodlivosť je kritériom pre správnu tvorbu práva a realizáciu práva
-právo má stelesňovať spravodlivosť
-nemožno vylúčiť spravodlivosť (ministerstvo spravodlivosti, justícia – od bohyne spravodlivosti, súdy – konať
spravodlivo)

-Ulpianus charakterizuje jurisprudenciu ako právnu vedu o spravodlivom a nespravodlivom – veda o práve má
rozhodovať o práve
-Celsus: „Ius est ars boni et aequi.“ = „Právo je umením dobrého a slušného (spravodlivého).“
-Kelsen: normativista, pozitivista; právo nevyhnutne nesúvisí so spravodlivosťou – prísne oddeľujú právo
a spravodlivosť a tvrdia, že podstatné je len právo; „Hovoriť o s spravodlivosti je len pekný sen ľudstva.“

-spravodlivosť:

a) právna = legálna – spravodlivosť na základe práva a podľa práva (de lege lata) – hodnotíme platné právo, to,

ktoré pôsobí

b) práva = etická – moralizovanie, hodnotenie; poľudšťuje, dáva ľudský pohľad (de lege ferenda) – mám

skúsenosť s platným právom, ale hľadám, ako by to mohlo byť inak

-za krádež odťať ruku – z hľadiska právneho to je spravodlivé

– z hľadiska etického to nie je spravodlivé (rozdielny pohľad u každého)

-sudca má vždy postupovať podľa legálnej

-postoje k právu (k etickej spravodlivosti) – hovoríme o úrovni právneho vedomia:

e) úcta k právu – rešpektujem aj keď nesúhlasím, som s tým vnútorne stotožnený
f)

oportunistický – ak vyhovuje, rešpektujem, ak nie, tak nerešpektujem

g) konformný – keď rešpektujú všetci, tak aj ja
h) legálny – rešpektujem, lebo je výsledkom činnosti zákonodarcu

-riešiť vzťah práva a spravodlivosti, znamená zaoberať sa aj vzťahom:

a) právo – rovnosť
b) právo – sloboda

PRÁVO A ROVNOSŤ
-ide o ideu práva ako rovnakého meradla avšak na nerovnakých ľudí – základ sociálnej nerovnosti (koláč rozdelený
súrodencom, úkolová mzda)
-právo nemá prostriedky zaviesť sociálnu rovnosť
-právo zavádza rovnoprávnosť = rovnaké postavenie pred zákonom (čl. 12 Ú)
-Iering: „Rovnosť môže byť aj rovnosťou biedy.“
-právo nevie odstrániť sociálnu nerovnosť, môže ju korigovať, no nevie ju odstrániť

PRÁVO A SLOBODA
-vzájomná podmienenosť rovnosti a slobody
sloboda:
-filozofický pohľad:

32

1. je to poznaná nevyhnutnosť (skracovanie dňa a noci) – tvorivá schopnosť človeka usmerňovať pôsobenie

objektívnych zákonitostí (príroda ma nepotrestá, ale ak dané zákonitosti rešpektujem, využívam to vo svoj
prospech)

2. možnosť voľby rôznych alternatív, možnosť rozhodovať sa pre určité ciele

-v právnom slova zmysle čl.2 ods. 2,3 – sféra, do ktorej nemá zasahovať mocenské donútenie – spravodlivé je len
spoločensky nevyhnutné obmedzovanie slobody jednotlivca
-právo sú predovšetkým povinnosti, ktorými sme obmedzovaní
-právo stanovuje poriadok príkazmi, nariadeniami
-optimálne je v nevyhnutnej miere – len toľko, koľko sa žiada (je to požiadavka)
-iura merae facultatis = všetko, čo nie je zakázané, je dovolené – platí to pre človeka = SLOBODA
-čl. 13 povinnosti a obmedzenia (podstata, cieľ, zmysel)
-sloboda vytvára právny stav istoty – mám mantinely, v medziach ktorých fungujem

-Aristoteles: Učenie o spravodlivosti (prebral aj Tomáš Akvinský)

1. iustitia comutativa = diortotická = vyrovnávajúca – medzi jednotlivcami navzájom (dobrovoľné

– kúpopredaj, nedobrovoľné – krádež); vychádza z predstavy restitutio in integrum = uviesť do
pôvodného stavu kto bezprávne poruší pokojný vzťah vo vzťahu k inému, musí ho obnoviť, ak už
spôsobil škodu, je povinný ju nahradiť – je spätá s ekvivalentnou náhradou

2. iustitia distibutiva = rozdeľujúca – medzi štátom a jednotlivcom (hodnoty, peniaze); platí zásada

suum cuique tribuere = dať každému, čo mu patrí; vychádza z predstavy dať cisárovi cisárovo
a božie bohu; rozdeľovanie podľa rovnakého meradla pre všetkých (nie je nespravodlivé, ak
jeden dostane viac ako druhý, ale je nespravodlivé, ak sa rozdeľuje podľa nerovnakého meradla)

-typy spravodlivosti:
klasifikáciu urobil Perelman a nazval ich inštancie „konkrétnej“ spravodlivosti

1. spravodlivosť ako rovnosť

-každému rovnako, každému to isté
-všetci musia byť posudzovaní rovnako, nehľadiac na rozdiely
-najspravodlivejšia je smrť
-napr. 19% daň, detské prídavky 500 Sk na dieťa (výhody aj kritika)

2. každému podľa zásluh

-nepožaduje rovnosť všetkých
-proporcionálne zaobchádzanie neprichádza do úvahy
-problém s tým, čo sú zásluhy – výsledok konania, úmysel, obete, ktoré priniesol?
-korešponduje s predstavou nebo – peklo
-rieši problém zohľadniť?, nezohľadniť?

3. každému podľa práce, podľa výkonu

-nevyžaduje rovné, ale proporcionálne zaobchádzanie
-tu už možno merať – výkon, počet, váha, porovnanie s inými

4. každému podľa potrieb

-pokus o zmenšenie krívd, ktoré vznikajú z nemožnosti uspokojiť životne dôležité potreby
-približuje sa ku koncepcii lásky k blížnemu
-koncepcia štátu blahobytu – cieľ: zabezpečiť určitý štandard bez zásluhovosti
-motív sociálneho cítenia

5. každému podľa spoločenského postavenia (podľa rangu)

-uplatnenie pravidla quod licet Iovi, non licet bovi – čo je dovolené bohu, nie je dovolené iným
-aristokratická výberová koncepcia zaobchádzania s osobami
-diferencovanie podľa ich kategorizácie a nie vlastností
-musí sa opierať o moc v štáte, lebo moc dokáže dlhodobo udržať prevádzanie tejto spravodlivosti
-napr. imunita poslanca

6. každému podľa toho, čo mu prideľuje zákon (podľa právneho titulu)

-každému to, čo mu zákon priznáva
-je to legálna rovina
-platí zásada suum cuique tribuere – každému, čo mu patrí
-sudca je spravodlivý, ak v rovnakej situácii použije rovnaký zákon, rovnaké pravidlo)

-filozofické teórie spravodlivosti:

a) deskriptívna – popis hodnotového úsudku
b) normatívna – stanovuje to, čo má byť; odôvodnenie hodnotového úsudku, nájdenie toho, čo má byť

-procedurálna – postup

1. zmluvný – nestačí, lebo existujú spory
2. súdny – pri sporoch dôležité postavenie tretej strany, teda súdu

-materiálna

1. prirodzená – je nám daná a rešpektujeme ju

33

2. rozumová – racionálne vysvetľujem, čo vytváram

34

Pramene práva

Pojem
formy práva, formy vyjadrenia právnych noriem

-formy, v ktorých nachádzajú vyjadrenie platné právne normy

-vymedzenie sedes materiae = miesto, kde nájdeme riešenie prípadu, kde sa nachádzajú právne normy (Zbierka
zákonov)

-členenie v dvoch významoch:

a) materiálne – stanovujú nám, z čoho právo vychádza, kde pramení právo

– jednotlivé podmienky, ktoré ovplyvňujú tvorbu práva (politické, ekonomické, kultúrne,
geografické, medzinárodné…)

b) formálne – stretávame sa s nimi častejšie

-v širšom zmysle:
vymedzenie celého legislatívneho procesu od podania návrhu, prerokovanie, schválenie po
publikáciu
-legislatívny proces = tvorba všetkých právnych predpisov (zahŕňa aj zákonodarný proces)
-zákonodarný proces = tvorba len zákonov
-v užšom zmysle:
iba rezultát = výsledok legislatívneho procesu
-formy, v ktorých nachádzajú vyjadrenie platné právne normy

Forma práva
-jedna zo špecifických vlastností práva
-taká špecifická vlastnosť práva, ktorá ho odlišuje od ostatných neprávnych normatívnych systémov
-štát musí vymedziť štátny orgán, ktorý bude spôsobilý vydávať právo a pomenovať formu, v ktorej môžu byť právne
normy vydané
-vzťah formy a obsahu: formou je prameň práva a jeho obsahom sú právne normy; forma je dôležitá, lebo každý obsah
musí mať formu

Druhy prameňov práva
I. ZÁKLADNÉ

1. normatívny právny akt (právny predpis) – upravuje pravidlá určitého druhu a neurčitého počtu
2. právny precedens – súdny

– správny

3. právna obyčaj
4. normatívne zmluvy – kolektívne

– medzinárodné

II. ĎALŠIE

1. equita
2. všeobecné právne zásady uznávané civilizovanými krajinami
3. prirodzená spravodlivosť
4. učené knihy a rozum
5. normatívne odkazy na mimoprávne pravidlá správania

-základnými na Slovensku sú: NPA a normatívne zmluvy

35

Normatívny právny akt
-výsledok normotvornej činnosti kompetentného orgánu verejnej moci, ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia
právne normy a prostredníctvom ktorého získavajú právne normy všeobecnú záväznosť a v ktorej sa nachádza
a objasňuje obsah platných právnych noriem

-charakteristické znaky:

1. subjekt torby práva – štátne orgány + orgány územnej samosprávy + občania v referende
2. obsah NPA musí mať stále všeobecný význam, nikdy nie individuálny; obsahom sú právne normy
3. publikácia – vyhlásením v Z.z. (u celoštátnych)

– všeobecne záväzné nariadenia vyvesením na miestach na to určených (lokálna platnosť) –
vyplýva to zo zákona o obecnom zriadení

-členenie:
I. podľa právomoci a kompetencie orgánu, ktorý ich vydáva:
-pozri skriptá
+ táto problematika upravená aj v:

o

Ústave SR

o

zákone o Z.z. 1/1993

o

zákone o obecnom zriadení 369/1990

o

zákone 295/1992 čl.2 – upravené vydávanie všeobecne záväzných vyhlášok miestnych orgánov
štátnej správy

-pre Národnú banku SR neplatí nadriadenosť a podriadenosť – je nezávislá

II. podľa mocenského charakteru orgánu, ktorý vydáva normatívny právny akt:
1. prvotné (primárne)

-pôvodnú moc majú tie, ktoré volia občania: NR SR, obecné zastupiteľstvo
-na vydanie týchto NPA nepotrebujú splnomocnenie
-upravujú spoločenské vzťahy, ktoré doteraz právom upravené neboli
-ústava, ústavné zákony, zákony a VZN obce
-primárnosť môže byť niekedy iba formálna, nie obsahová – zákon nebude upravovať, ale odkazuje na ďalší
právny predpis – na vykonávací právny predpis, z obsahového hľadiska sa nedozvieme zo zákona, ale
z vykonávacieho právneho predpisu – toto nie je žiaduci jav – považuje sa to za extenziu moci výkonnej do
moci zákonodarnej

2. odvodené (sekundárne)

-vydávajú orgány odvodené, ktoré majú odvodenú moc
-potrebné splnomocnenie na vydanie NPA
-ak by orgán nebol splnomocnený, nemôže vydať
-v splnomocnení musí byť: ktorý orgán má vydať, aké spoločenské vzťahy má upraviť a v akom rozsahu
-splnomocnenie (delegácia):
a) všeobecné – generálne – obsiahnuté v ústave čl.120 ods.1 a čl.120 ods.2 Ú pre vládu na vydávanie
aproximačných nariadení vlády – na vykonanie všetkých zákonov
b) špecifické – musí byť stále obsiahnuté v konkrétnom zákone; na vydávanie vyhlášok, výnosov a opatrení
-v našom právnom poriadku subdelegácia nie je prípustná (delegovaný orgán by preniesol na iný orgán)
-ministerstvo teda nemôže poveriť ďalší orgán na vykonávanie právneho predpisu

III. podľa stupňa právnej sily:
-stupeň právnej sily je odvodený od hierarchického postavenia orgánu v sústave orgánov, ktorý akt vydáva
-čl.125 Ú – upravený súlad právnych predpisov

1. Ústava SR

ústavné zákony (aby bolo možné Ú meniť, lebo inak by bola nemenná)

2. časť medzinárodných zmlúv (aby neboli nadradené nad Ú – čl.125)
3. návrhy prijaté v referende so silou ústavného zákona
4. zákony

časť medzinárodných zmlúv
návrhy prijaté v referende

5. všeobecne záväzné nariadenia obce ako orgánu samosprávy
6. nariadenia vlády

vyhlášky, výnosy a opatrenia

7. všeobecne záväzné nariadenia obce ako orgánu štátnej správy

všeobecne záväzné vyhlášky orgánov štátnej správy

36

Právny precedens
-prameň práva, ktorý je typický pre anglo-americký typ právnej kultúry
-subjektom jeho tvorby sú súdy alebo správne orgány
-individuálny právny akt štátneho orgánu, ktorým sa rieši prípad doposiaľ právom neupravený a ktorý
nadobúda normatívny význam
-súd rieši prípad, ktorý doteraz nie je riešený – musí rozhodnúť – časť rozhodnutia sa stáva všeobecne záväznou – do
budúcna sa budú podľa nej rozhodovať druhovo rovnaké prípady neurčeného počtu
-platí pravidlo rule of precedens = zvrchovanosť panstva precedensu – v praxi sa to prejavuje tak, že súd nižšieho
stupňa je viazaný rozhodnutím súdu vyššieho stupňa druhovo rovnakej veci (nemôže ho porušiť)
-platí zásada stare decisis = zotrvanie v rozhodnutom
-aby nebola narušená právna istota, platí distinguishing = hľadanie rozdielov
-precedentný účinok je len vtedy, ak vecný (skutkový) stav je totožný s večným stavom chystaného rozhodnutia
-záväzný účinok má iba taký princíp, ktorý tvorí nosný princíp rozhodnutia = ratio decidenti (nie celé rozhodnutie) –
nie je presne vymedzený, naformulovaný, z rozhodnutia len vyplýva a my ho musíme vyčítať, zistiť
-nazáväzná časť rozhodnutia = obiter dicta má presvedčovaciu úlohu, je „odôvodnením“ rozhodnutia
-v našich podmienkach zatiaľ nie je samostatným prameňom práva – de iure nie je záväzný, uznáva sa iba záväznosť de
facto – v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR (slúži len ako pomôcka)
-rozhodnutie ÚS SR o nesúlade právnych predpisov = nález – má všeobecnú záväznosť – je prameňom práva –
následok: nesúlad stráca účinnosť, ak nie je odstránený nesúlad, tak stráca aj platnosť

Právna obyčaj
-jeden z najstarších prameňov práva
-nepísaný prameň práva – lex non scriptum
-vytvárané zbierky obyčají – obyčaje zbierané a vydávané vo forme zbierok
-spontánne, vytvorili si ju ľudia – vytvorená zdola
-uznaná forma štátom – štát ju vopred nevytvoril, nestanovil, ale uznal
-požiadavky:

I. 1. dlhodobosť – usus longaevus (desiatky rokov)

2. masovosť – využívané hromadne, nie jednotlivo
3. faktickosť – fakticky nepretržite dodržiavané

II. formálna určitosť obsahu

III. všeobecné presvedčenie o záväznosti – opinio necessitatis

IV. vynutiteľnosť štátnou mocou – štát vynucuje dodržiavanie a sankcionuje

-v našom právnom poriadku nie je samostatným prameňom práva, ale možno ju využiť - pôsobí secundum et intra
legem = druhotne v rámci zákona (ak sa na ňu zákon odvoláva)

37

Normatívne zmluvy
zmluva
-dvoj- alebo viacstranný prejav vôle, ktorým spravidla zmluvné strany zakladajú medzi sebou zmluvný – právny vzťah
-zmluva sa stáva prameňom práva až vtedy, keď je normatívna

normatívna zmluva
-je prameňom práva
-jej obsahom musia byť právne normy a jej ustanovenia musia mať všeobecnú záväznosť (nie medzi konkrétnymi
osobami ohľadom konkrétnej veci), teda musí ísť o druhovo rovnaké veci neurčeného počtu
-delíme na:

a) kolektívne zmluvy
b) medzinárodné zmluvy

a) kolektívna zmluva
-zosilnela ich pozícia v slovenskom právnom systéme
-význam kolektívnych zmlúv stúpol vstupom Slovenska do EÚ, lebo v rámci EÚ má kolektívne právo väčší význam,
ponecháva sa širší priestor vzťahov, ktoré sú upravované kolektívnymi zmluvami
-členia sa na:

1. podnikové – uzatvárané medzi príslušnými odborovými orgánmi a zamestnávateľmi
2. vyššie kolektívne – uzatvárané medzi organizáciami zamestnávateľov a vyšším odborovým orgánom

(odborové zväzy)

-obsah kolektívnych zmlúv nie je vymedzený v právnej úprave, na obsahu sa dohodnú zmluvné strany
-sú v nich upravené pracovnoprávne podmienky vrátane mzdových – tieto podmienky musia byť dojednané výhodnejšie
ako sú upravené v pracovnoprávnych predpisoch
-obsah kolektívnych zmlúv je rovnako záväzný ako obsah ostatných pracovnoprávnych predpisov
-pokiaľ by obsah podnikovej kolektívnej zmluvy bol v rozpore s podmienkami vo vyššej kolektívnej zmluve, tento
obsah bude neplatný (nie celá zmluva neplatná, iba v tej časti, kde je rozpor platí vyššia kolektívna zmluva

b) medzinárodná zmluva
-90/2001 – novela ústavného zákona (podmienka pre vstup SR do EÚ); vzrástol ich význam – určitá časť MZ sa stáva
priamo vnútroštátnym prameňom práva
-vývoj – dve koncepcie vývoja vzťahu vnútroštátneho a medzinárodného práva:
1. dualistická – medzinárodné právo sa nepovažuje za súčasť vnútroštátneho práva, oba sú samostatnými právnymi

systémami a preto, ak majú byť normy medzinárodného práva záväzné pre subjekty práva vo vnútri
štátu, musia byť recipované(prevedené) do vnútroštátneho právneho poriadku

2. monistická – považuje medzinárodné právo za súčasť vnútroštátneho práva – vychádza z teórie jednotného právneho

poriadku, rieši sa len vzťah, čo má prednosť

-my: prechádzame obidvoma (najprv dualisti, teraz mierni dualisti s prvkami monizmu); prelom nastal pri vydaní

Ústavy SR – čl. 11 (už zrušený) – MZ o ĽPaZS, ktoré SR ratifikovala a ktoré boli vyhlásené zákonom
ustanoveným spôsobom, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah ZPaS

-90/2001 – zakotvený dvojaký režim MZ a to:

1. MZ, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnym právom a sú súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku

a priamo zaväzujú subjekty práva (čl. 154c ods.1)


čl. 154c ods.1 – uvedené tie MZ, ktoré boli pred novelizáciou obsahom čl. 11



čl. 154c ods.2 – MZ, ktoré mali prednosť pred zákonom na základe prednostnej doložky obsiahnutej

priamo v zákone (udeľovanie štátneho občianstva)



čl. 7 ods. 5 – vymenované MZ, ktoré majú prednosť pred zákonom

2. MZ, ktoré nemajú prednosť pred vnútroštátnym právom a nie sú súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku

a musia byť recipované (medzinárodné právo nestanovuje spôsob prevedenia)
-3 spôsoby recepcie:

a) transformácia – MZ vydaná vo forme vnútroštátneho prameňa práva (napr. vyhláška MZV)
b) adaptácia – MZ ostáva MZ a slúži ako vzor pri vydávaní vnútroštátneho prameňa práva
c) inkorporácia – MZ nestráca formu MZ; MZ je publikovaná v Z.z. a vyhlásením nastávajú jej účinky

do vnútra štátu; najčastejší spôsob recepcie u nás

-proces uzatvárania MZ má 4 kroky:

1. príprava, prerokúvanie a dojednávanie – sú právomocou prezidenta, ale môže ju preniesť na vládu alebo člena

vlády (Rozhodnutie prezidenta 250/2001 Z.z.)

2. súhlas štátneho orgánu (u nás súhlas NR SR) – v ústave sú taxatívne vymenované MZ, na ktoré pred

ratifikáciou musí byť súhlas NR SR (čl. 7 ods. 4)

3. ratifikácia (u nás prezident)
4. vyhlásenie v Z.z. – vyhlásené dvojakým spôsobom:

a) v úplnom znení
b) formou oznámenia o uzavretí MZ

38

-platnosť MZ je odlišná od platnosti vnútroštátnych právnych predpisov – zmluvné strany dojednávajú platnosť MZ
priamo v

zmluve

-vyhlásením MZ v Z.z. nastávajú vnútroštátne účinky MZ

-okrem vzťahu medzinárodné právo a vnútroštátne právo je tu ešte vzťah európske právo (právo ES a EÚ)
a vnútroštátne právo
-európske právo má nadštátny charakter

-medzinárodné právo:

a) medzištátne
b) nadštátne (európske právo)

-európske právo:

a) komunitárne – právo, ktoré vzniklo pred vznikom EÚ, pred Maastrichtskou zmluvou)
b) úniové - právo, ktoré vzniklo po vzniku EÚ
+ obe sa zároveň členia na:

a) primárne – priamo zaväzuje občanov EÚ
b) sekundárne – ich záväznosť je rozdielna, podľa charakteru členené na:



nariadenia – iba tie priamo zaväzujú občanov EÚ, ako prameň európskeho práva majú rovnakú
silu ako zákon (v niektorých prípadoch má prednosť pred našim zákonom)



smernice – implementované do vnútra štátu



odporúčania



stanoviská



rozhodnutia

-implementácia – smernica je vo vnútroštátnom práve vydaná, ale podmienkou nie je doslovné vydanie, podmienkou
je, aby bol dodržaný cieľ; u nás smernice vydávané vo forme zákona alebo vo forme aproximačného nariadenia vlády
(čl. 120 ods. 2)

-je uverejňované v Úradnom vestníku EÚ

Ďalšie pramene práva

Equita
-prameň systému anglického práva a majú miesto v sudcovskom práve
-racionálna koncepcia prirodzeného práva
-v minulosti rozhodnutia panovníka v zmysle slušnosti a spravodlivosti
-v súčasnosti uznávané v práve medzinárodnom, sú zakotvené v čl. 38 ods. 2 Štatútu medzinárodného súdneho dvora,
ktoré uznáva rozhodovanie aj podľa „aequi et boni“
-v niektorých prípadoch môžu byť aj prameňom vnútroštátneho práva (§1 Švajčiarskeho OZ, ABGB rátajú s equitami)
-môžu mať význam aj pri rozhodcovskom konaní

Všeobecné právne zásady
-môžu byť samostatným prameňom práva, ale vyskytujú sa v jednotlivých právnych poriadkoch skôr výnimočne
-ako prameň práva majú svoj význam v európskom práve
-majú svoj význam pri výklade práva
-čl.1 ods.2 Ústavy SR sa dotýka všeobecných zásad – uznáva dodržiavanie všeobecných pravidiel medzinárodného
práva
-členenie:

a) vnútroštátne
b) medzinárodné

-prostredníctvom nich je dotvorený obsah právnych zmlúv medzinárodného práva
-v nemeckom ústavnom práve sú považované za „nadpozitívne“ právo – zásady považované za silnejšie ako ústava
-3 skutočnosti:

1. ako samostatný prameň (§7 ABGB)
2. sú prameňom práva v rámci secundum et intra legem – zákon prikazuje sudcovi, aby zásady aplikoval (u nás

napr. v ObZ)

3. priamo inkorporovaná do textu zákona (§36 ods.1 Listiny ZpaS = čl. 46 ods.1 Ú)

-napr. denegatio iustitiae, nullum crimen sine legem, nullum poena sine legem

39

Prirodzená spravodlivosť
-používanie prirodzených zásad sudcami
-využívaná hlavne v krajinách tretieho sveta (hlavne štáty Afriky)
-striktné domorodé právo je korigované prirodzenou spravodlivosťou
-postupne sú včleňované pravidlá:

1. nikto nemôže byť sudcom vo vlastnej veci
2. nikto nemôže byť súdený bez toho, aby bol vypočutý
3. každý má byť oboznámený s rozsudkom
4. rozhodnutia majú byť rozumne odôvodnené
5. tresty nemajú byť neprimerané, majú zodpovedať prípadu

Normatívne odkazy na pravidlá iných neprávnych normatívnych systémov
-neprávne normatívne systémy nie sú samostatným prameňom práva, ale ich pravidlo môže nadobudnúť všeobecnú
záväznosť, ak sa ho dovoláva zákon
-všeobecná záväznosť zákona je prenesená aj na toto pravidlo
-naša právna úprava sa dovoláva cirkevného práva
-dobré normy tiež nie sú prameňmi práva
-prameňom práva je len ten zdroj, ktorý na dané pravidlo odkazuje
-napr. Dopravný poriadok

Interné inštrukcie
-zaradené medzi pramene práva a právne normy
-členíme na:

a) normatívne – druhovo rovnaké prípady neurčeného počtu, avšak stále adminpr. alebo pracpr. podriadených
b) individuálne – vzťahujú sa na konkrétny individuálny prípad

-NIE SÚ prameňom práva – nie sú všeobecne záväzné, neobsahujú právne normy !!!
-sú záväzné len pre administratívnoprávne a pracovnoprávne podriadených
-nie je tu požiadavka na štátom nariadenú formu
-majú rôzne názvy (inštrukci, smernica, pokyn, príkaz, rozkaz)
-vydávajú ich štátne orgány a úradné osoby, ale aj iné subjekty (orgány záujmovej samosprávy, právnické osoby –
podnik)
-ciel: sú formou uskutočnenia riadiacej činnosti vo vertikálnej osi (nadriadený – podriadený); konkretizácia oprávnení
a právnych povinností obsiahnutých v NPA
-nesmú byť v rozpore s NPA, riadiaci pracovník nesmie prekročiť svoju právomoc a kompetenciu
-Zbierka inštrukcií a oznámení, Vestník, Zvesti
-v niektorých prípadoch majú dosah aj na tretie osoby – externé dôsledky – podriadený je pre občana zložkou štátneho
aparátu – občana sa nepriamo dotkne – svojím obsahom sa týkajú každého z nás
-cez interné inštrukcie sa právo dotvára – konkretizuje
-vzťah II a súdov (sudcov):

-sudca nemôže byť adresátom II, ak koná vo veci a rozhoduje (II nemôže zasahovať do rozhodovania súdu)
-sudca môže dostať II vo veciach pracovnoprávnych (ako člen istej inštitúcie)

-II nie je predmetom dokazovania právnych aktov – súd právo pozná, ale obsah II sa musí dokazovať na súde – ak
niekto koná na základe II a porušuje tým právo – musí dokazovať
-nemajú presne stanovené názvy ani formy, používajú sa rôzne názvy, stály je rozkaz, ostatné napr. pokyn, smernica
-môžu, ale nemusia mať písomnú podobu (ak je len ústna forma, môže dôjsť k problémom)
-nemusia byť vyhlásené verejne, ale musia byť vhodným spôsobom oznámené

ĎALŠIE POZNÁMKY TÝKAJÚCE SA PRAMEŇOV PRÁVA
-pozor v teste:

-prameňom práva je forma!
-právna norma nie je prameňom práva!
-formu a obsah nemožno od seba oddeliť!
právny precedens je prameň práva!

-stupeň právnej sily

-platí pravidlo, že právny predpis môžeme zmeniť alebo zrušiť iba právnym predpisom rovnakého alebo vyššieho
stupňa právnej sily
-právny predpis nižšieho stupňa právnej sily nesmie odporovať právnemu predpisu vyššieho stupňa právnej sily

40

-uverejnenie a vyhlásenie

-u nás splýva
-vyhlásenie je nadobudnutím platnosti
-k vyhláseniu je potrebné uverejnenie
-vyhlásený nemusí byť iba uverejnením, ale aj iným spôsobom (aj masovokomunikačnými prostriedkami)

-problémové je VZN obce

a) prenesená štátna správa (VZN je vykonávacím právnym predpisom)
b)samospráva (VZN je primárnym NPA)
-obidve vydávajú VZN – rovnaký názov pre dva rôzne právne predpisy
-VZN pôsobí na území pôsobnosti orgánu, ktorým bolo vydané a zaväzuje všetkých, ktorí sa na danom území
nachádzajú = územná pôsobnosť – pôsobí na území, kde bolo prijaté, zaväzuje kohokoľvek na území, pre ktoré je
vydané (trhový poriadok mestskej časti Kavečany)

-aproximačné nariadenie vlády

-upravené v čl.120 ods.2
-na vydávanie nariadení vlády – musí vyplývať zo zákona
-vláda môže vydať (ich rozdiel je v obsahu):
a) nariadenie vlády
b) aproximačné nariadenie vlády - slúžia na vykonanie európskeho práva

-proces prispôsobenia našej právnej úpravy úprave EÚ – proces aproximácie už
prebehol, teraz nás už akty európskeho práva zaväzujú (preto to nie je celkom
správny názov)
-slúžia na prevedenie aktov EÚ
-pri primárnom práve nemajú význam, lebo tie zaväzujú priamo
-majú význam pri odvodenom práve

-výnos a opatrenie

-zavedený ďalší právny predpis, ale nebol odlíšený od toho, čo sme už mali
-v ý n o s – bol historicky skôr; slúžil na to, že nebude musieť byť publikované v plnom znení, nebude uverejnený
v plnom znení, ale využívaný v špeciálnych situáciách (otázky týkajúce sa určitých skupín obyvateľstva – v oblasti
pracovnoprávnych vzťahov)
-o p a t r e n i e – na úpravu sociálnych a pracovnoprávnych vzťahov
-no už môže byť uverejnený celý právny predpis aj v plnom znení

-prednosť a stupeň právnej sily

-prednosť znamená absolútnu dominanciu právneho aktu európskeho práva; neruší zákon, ktorý je s ním v rozpore
=> ak, tak ho môže, ale nemusí zrušiť => dá do súladu zákon s nariadením
-pri právnom predpise s vyššom stupňom právnej sily je odporujúci právny predpis nižšej právnej sily zrušený

-preventívna kontrola MZ (čl.125a)

-prezident
-tie, ktoré už boli uzavreté – nemožno vylúčiť, že MZ je v rozpore s Ú SR, museli by sme rešpektovať, lebo sme už
ratifikovali – vzniká medzinárodnoprávna zodpovednosť štátu
-ak je MZ v rozpore s Ú, je lepšie neratifikovať

-prednostná doložka

-ak MZ upravuje rovnaký okruh spoločenských vzťahov, ale odlišne => prednosť má MZ

-blanketová a odkazujúca norma

-blanketová – odkazuje na právny predpis, ktorý ešte nie je vydaný, ale bude – odkazuje neurčito
-odkazujúca – priamo odkaz na normu, kde je to upravené

a) vnútorná - na normu toho istého predpisu (§3 ods.3 =>§10 ods.3)
b) vonkajšia – na normu iného predpisu (§3 ods.3 =>2a)

-musíme spojiť s normou, na ktorú odkazujú, lebo len po spojení majú význam

-formálny a materiálny zmysel ústavného práva

-formálny – formálne v štátom stanovenej forme
-materiálny – ak na jeho realizáciu máme vytvorené podmienky

-návrhy prijaté v referende

-sú to výsledky referenda
-sú prameňom práva
-u nás referendum decizívne

41

Právne normy

-základný prvok právneho systému
-norma (pojem) – lat. pôvod, v slovenčine rozkaz, príkaz, predpis, dovolenie
-sú druhom spoločenských noriem
-pravidlá, ktoré majú objektívny charakter
-pravidlo, ktoré stanovuje, že niečo má byť, je určitým vzorom správania
-rozkazovať nie je jedinou funkciou normy
-ďalšie funkcie:



splnomocňovať



dovoľovať



zrušovať

-normovať = stanoviť normu (norma = téza/úloha + imperatív)

norma + sankcia = pravidlo správania

-objektívne podmienené1 všeobecne záväzné2 pravidlo správania vyjadrené v štátom stanovenej alebo uznanej
forme3 a ktorého zachovávanie je vynutiteľné štátnou mocou4

1. a) právna norma reguluje a odráža isté stanovené spoločenské vzťahy reálne existujúce

b) je nezávislé pravidlo správania od správania a vôle adresáta

2. ako jediným normatívnym systémom možno zaväzovať každého (pre spätosť štátu a práva je všeobecne

záväzný); právna norma je štátna vôľa – štát je všezaŕňajúci

3. obyčaj uznáva tým, že ju sankcionuje, medzinárodnú zmluvu ratifikuje a uzná
4. obsah je garantovaný štátnou mocou

donútenie: a) priame
b) nepriame

-pojmové znaky právnej normy:
I. FORMÁLNE

1. užší význam: v rezulatívnej podobe = publikácia = rezulát
2. širší význam: celý proces tvorby právnej normy (zákaz recepcie…)
-pôvod právnej normy: norma musí byť vydaná kompetentným subjektom tvorby práva (sú vymedzené v Ú, aj
v zákone)
-publikácia, uverejňovanie: v štátom stanovenej a uznanej forme aj s názvom, ktorý je stanovený, v Zz, ak nie, tak
spôsobom, ktorý je stanovený v právom predpise

II. MATERIÁLNE

-rozpor so skriptami: efektívnosť právnej normy nie je pojmovým znakom právnej normy, je to výsledok pomeru
medzi cieľom, ktorý sa sledoval vydaním právnej normy a tým, či sa tento cieľ dosiahol (aj keď sú neefektívne
a nie sú zmenené či zrušené, sú platné a účinné a neprestávajú byť právnou normou)
-kumulatívne musia byť splnené:

1. regulatívnosť = normatívnosť

-vyplýva priamo z definície právnej normy, pretože účelom právnej normy je upravovať, stanovovať,
prikazovať určité spoločenské vťahy
-dôležité, aby predmet bol regulovateľný
-vety, kde je príkaz, zákaz = normatívne právne vety
-vety, kde je oprávnenie = permisivné práve vety

2. všeobecná záväznosť

-možnosť zaväzovať kohokoľvek – je spätá so štátnou mocou, je vynutiteľná
-vyplýva zo samostatnej spoločenskej podstaty právnej normy – je v nej vôľa nositeľa štátnej moci
a verejnej moci, smeruje k uskutočňovaniu spoločenského či verejného záujmu
-pre každú právnu normu je charakteristická všeobecná záväznosť – má povahu všeobecného pravidla

3. všeobecnosť

-je určovaná predmetom aj subjektom (subjekt aj objekt musia byť všeobecné)
-všeobecný predmet – v právnej norme je všeobecne vymedzená sledovaná podstata
-daným pravidlom sa regulujú prípady (spoločenské vzťahy) rovnakého druhu a neurčitého počtu (nikdy
nie individuálny prípad)
-všeobecný subjekt - subjekt nesmie byť konkrétny (právna norma pre osobu XY)
-2 roviny všeob. subjektu:

a) absolútne pôsobenie právnej normy – právna norma zakladá povinnosť všetkým subjektom ju

dodržiavať, zdržať sa jej porušenia

b) relatívne – je charakterizované kvalitatívnym spôsobom vymedzenia subjektov, zároveň musia

byť vymedzené všeobecnými znakmi

-ak sa právna norma týka prezidenta SR, aj keď je iba jediný – subjekt nie je jedinečný, konkrétny (nie
napr. Ivan Gašparovič) – právna norma platí pre terajšieho a bude platiť aj pre budúcich – nie je to
porušením všeobecnosti, lebo nejde o jednotlivca, ale o množinu s jedným prvkom

42

4. štátne donútenie

-základnou funkciou je ochrana jednotlivca a spoločnosti pred porušením práva a jeho dôsledkami
-donútenie:

a) priame – smeruje k nútenému plneniu povinnosti proti vôli povinného subjektu (napr. exekúcia)
b) nepriame – činnosť štátneho orgánu, ktorá nabáda subjekt, aby plnil právne povinnosti

dobrovoľne, sankcia tu má silnú pozíciu

-štruktúra/stavba/zloženie/časti právnej normy:
-klasická štruktúra je trichotomická – má 3časti:

1. hypotéza – tá časť právnej normy, v ktorej sú obsiahnuté podmienky, predpoklady, ktoré musia byť splnené na

to, aby mohlo nastať vlastné pravidlo správania; podmienky sa týkajú subjektu, objektu a právnej skutočnosti

2. dispozícia – vlastné pravidlo správania (= oprávnenia a právne povinnosti)
3. sankcia – ujma

H: Keď sú splnené podmienky p, potom…
D: …môže byť q1 (oprávnenie), musí byť q2 (povinnosť).

= primárna povinnosť

S: Keď nie je splnené q2, potom s!

= sekundárna povinnosť

Hypotéza
tá časť právnej normy, v ktorej sú obsiahnuté podmienky, predpoklady, ktoré musia byť splnené na to, aby mohlo
nastať vlastné pravidlo správania; podmienky sa týkajú subjektu, objektu a právnej skutočnosti
-druhy:
I. podľa spôsobu vymedzenia/vyjadrenia podmienok:

a) taxatívne – podmienky vymenované taxtívnym spôsobom – presný výpočet, pričom každá podmienka musí

byť splnená, až potom môže nastať D (napr. §36 TZ); zároveň platí, že iné podmienky, ktoré v nej nie sú
vymedzené nezakladajú možnosť realizácie D

b) demonštratívne – najprv sú podmienky stanovené a potom príkladmo vymenované; obsahuje slová: najmä,

hlavne, predovšetkým, aj vtedy, iné a pod.; nemusia byť splnené všetky podmienky, ale stačí aj jedna
z príkladmo uvedených; môžem pripustiť a iné, ale musia byť druhovo rovnaké

-najprv zisťujem, či nie je demonštratívna – ak nie je, potom je taxatívna

II. podľa počtu spôsobov plnenia podmienok:

a) jednoznačné – jeden spôsob splnenia podmienok (§462 OZ)
b) alternatívne – uvedených viacero spôsobov splnenia, ale stačí, ak bude splnený jeden

III.

a) jednoduché – použije sa pojem, ktorý je všeobecne známy (netreba ho vysvetľovať)
b) popisné – použije sa pojem + vysvetlenie pojmu definíciou, aby neboli problémy s interpretáciou (§130 TZ,

§115 OZ)

IV.

a) určené – právna norma má hypotézu
b) neurčené - právna norma nemá hypotézu

V. podľa stupňa všeobecnosti vymedzenia podmienok

a) všeobecné – rodovo (sú všeobecnejšie)
b) kazuistické – druhovo (vymedzené jednotlivejšie a konkrétnejšie)
(§136 OZ: vlastníctvo – spoluvlastníctvo – podielové, bezpodielové)

VI. podľa miery vymedzenia podmienok:

a) relatívne neurčité = abstraktné – nie je presne vymedzené, teda sa týka všetkých (napr. kto, každý); možnosť

uváženia v práve (§450 OZ)

b) relatívne určité = konkrétne – užší stupeň abstraktnosti (napr. dieťa do 6 rokov) (§470 OZ)

43

Dispozícia
-vlastné pravidlo správania, ktoré stanovuje komu a aké práva a právne povinnosti vznikajú, ak nastanú podmienky v H
-oprávnenie = možnosť subjektu správať sa spôsobom, ktorý právna norma stanovuje (§123 OZ, §463 OZ)
-právna povinnosť = nevyhnutnosť správať sa stanoveným spôsobom
-jednotlivé prípady povinnosti:



dať = dare



konať = facere



nekonať = non facere – zakazujúca právna norma (napr. všetky trestnoprávne normy) (§127 OZ)



strpieť = pati – služobnosti (§128 OZ)

-v prípade zakazujúcich právnych noriem H a D splývajú
-oprávnenia a povinnosti sú v korelačnom vzťahu

– jedno bez druhého neexistuje

-z každej právnej normy vyplýva: ak je niekto oprávnený, musí existovať aj povinný
-KTO iného úmyselne usmrtí. => subjekt: KTO, objekt: život

Sankcia
-ujma postihujúca porušiteľa primárnej právnej povinnosti
-sekundárna povinnosť, ktorá nastupuje, ak primárna (v D) nebola adresátom akceptovaná
-5 druhov:

1. reparačné – náhrada škody v peniazoch
2. reštitučné – cieľ: uviesť do pôvodného stavu
3. satisfakčné – pri ujme nemajetkovej podoby vo forme zadosťučinenia (urážka – nevyčísliteľná ujma)
-druhy 1-3 sú súkromnoprávnymi sankciami
4. represívne – uloženie trestu alebo ochranného opatrenia – verejnoprávna sankcia
5. disciplinárne
-druhy 4 -5 sú verejnoprávnymi sankciami

-priame donútenie – výkon rozhodnutia – ekvivalencia (zrážky zo mzdy)
-nepriame donútenie – sankcia nie je ekvivalentná
-vyživovanie – sankcia s lehotou – ak nesplním => priame donútenie už na základe ďalšieho rozhodnutia

Druhy právnej normy
-vedieť určiť v zákone
I. podľa povahy dispozície:

a) kategorické = kogentné – nedovoľujú/nepripúšťajú, aby sa účastníci právneho vzťahu správali odchylne od D

právnej normy (prevažne vo verejnom práve); stanovujú variant správania, ktorý je záväzný a nezmeniteľný,
uplatňujú sa bezpodmienečne; = donucujúce normy

b) dispozitívne – umožňujú účastníkom právneho vzťahu, aby si svoje oprávnenia a právne povinnosti dohodli

odchylne od pravidla správania, ktoré je obsahom D, vytvárajú priestor aj na prejav subjektov práva (v
súkromnom práve), ak však nevyužijú možnosť odchylnej úpravy, platí pravidlo správania obsiahnuté
v právnej norme (§591OZ, §593 OZ); = poddajné normy

-pre interpretáciu najprv zisťujem, či je dispozitívna => ak nie je, je kogentná
-obe obsahujú pravidlo správania, ale dispozitívna naviac dovoľuje, aby sa správali aj inak (ak sa dohodnú)
-ako zistím: „pokiaľ sa nedohodnú inak, platí…“ = dispozitívna
-ak k dohode nedôjde, majú s správať podľa pravidla dispozície
-nemožno zistiť dispozitívnu normu na základe slovka „môže“ – mohlo by ísť o oprávnenie, ktoré môžeme vyčítať –
takáto právna norma je kogentná
-je náročnejšie pracovať (ako sudca) s dispozitívnou normou, lebo sa musí oboznámiť aj s možnosťou, keď sa dohodli
a tým je to náročnejšie pri rozhodovaní

II. teleologické
-účelovoslovné, finálne
-osobitosť sa sústreďuje v D, D má charakter cieľa, oprávnenia a povinnosti nie sú presne vymedzené, je potrebné ich
určiť podľa povahy cieľa
-len časť je právna, väčšinou povaha kvázinoriem – povaha normatívnych interných inštrukcií
-napr. zákon o štátnom rozpočte je právnou teleologickou normou
-má sankciu, predmetom kontroly dodržiavania právnej normy je štátna disciplína
-sankcia sa uplatní vtedy, ak sa zistí, že neboli splnené všetky kroky na splnenie cieľa (napr. pracovnoprávne), nie
vtedy, ak nebol dosiahnutý sledovaný cieľ

44

III. kolízne
-v našom právnom poriadku sa vyskytujú aj normy s cudzím prvkom (subjekt – cudzinec, objekt, právna
skutočnosť)a kolízne normy sú na to, aby riešili kolíziu medzi viacerými právnymi poriadkami a priamo neupravujú
spoločenský vzťah, ale určujú právny poriadok, ktorý spoločenský vzťah s cudzím prvkom upravuje
-v medzinárodnom práve súkromnom
-samotný vzťah nie je normou upravený
-nerieši porušenie, ale odkazuje na právny poriadok toho-ktorého štátu
-časti: rozsah a nadviazanie

IV. podľa legislatívno-technického hľadiska

a) oprávňujúce
b) prikazujúce
c) zakazujúce (§145 TZ: zakazuje usmrtiť iného – implicitne vyjadrený zákaz)
-podľa toho, akým spôsobom, akou legislatívnou technikou boli sformulované
-z hľadiska formulačného, nie podľa obsahu, ale podľa znenia
-z príkazu vieme implicitne vyčítať aj oprávnenie

V. odporúčajúce
-nevyskytujú sa často
-tie, ktoré neupravujú priamo záväzné pravidlo správania, ale iba doporučenie
-zaväzujú až keď ich adresát prijme/akceptuje
-uznesenie orgánu => ak prijme => musí rešpektovať
-svojim obsahom sú buď kogentné alebo dispozitívne
-odporúčanie, vzor (napr. zákon o vzorových stanovách JRD, vzorové stanovy spoločenstva vlastníkov bytov)
-niekedy si to situácia vyžaduje, aby bola vydaná aj odporúčajúca právna norma ako vzor
-vo forme príloh zákona

VI.

a) odkazujúce – odkazuje na platný a účinný NPA, príp. na konkrétne ustanovenie konkrétneho NPA
b) blanketové – odkazuje na právny predpis, ktorého norma presne nie je určená, spravidla norma, na ktorú

blanketová norma odkazuje ešte nie je ani vydaná (odkaz je na normu neurčitú)

-obe sú normami neúplnými – nemožno ich realizovať samostatne, možno ich realizovať len s normami, na ktoré
odkazujú

VII. splnomocňujúce
-musí byť právne určené, ktorý štátny orgán môže vydať, musia byť určené mantinely, ktoré musia byť dodržané
-napr. blanketová norma obsahujúca splnomocnenie

VIII. dočasné = termínované
-nevyskytujú sa často
-už pri vydaní určené, do kedy účinná a platná – presný termín (vnútorný dôvod zániku platnosti a účinnosti)
-napr. ustanovenie o opcii v zákone o štátnom občianstve

IX. podľa druhov NPA, v ktorom sa právna norma nachádza:

a) zákonné = pôvodné
b) podzákonné = odvodené

X. podľa povahy spoločenských vzťahov, ktoré sú nimi regulované a podľa odvetví:

a) verejnoprávne
b) súkromnoprávne

XI.

a) hmotnoprávne – určujú oprávnenia a povinnosti adresátov (TZ)
b) procesnoprávne – normy noriem; stanovujú postup, ako dosiahnuť dodržiavanie oprávnení a právnych

povinností (TP), akým spôsobom môže byť vynútené splnenie právnej povinnosti

-niekedy aj hybridy

XII.

a) lex scripta = písané
b) lex non scripta = nepísané

XIII. podľa postavenia štátnych orgánov, ktoré majú normotvornú právomoc:

a) vyššej právnej sily
b) nižšej právnej sily

45

Pôsobnosť právnej normy
-pojem:
ustanovenie rozsahu, v akom sa právna norma používa na konkrétny prípad (pri regulácii konkrétneho prípadu)
z hľadiska jej temporality (času), teritoriality (priestoru) a personality (osôb, na ktoré sa vzťahuje)

Časová pôsobnosť právnej normy
-vymedzenie odkedy a dokedy sa podľa právnej normy regulujú spoločenské vzťahy
-rieši pôsobnosť z hľadiska:



platnosti



účinnosti



spätného pôsobenia = retroaktivity



intertemporality (čo platí v medziobdobí)

PLATNOSŤ
-po formálnej stránke boli splnené všetky požiadavky/náležitosti späté s jej vydaním
-a teda norma sa stala prameňom práva, je súčasťou právneho poriadku – všetko potrebné bolo splnené
-moment vzniku je publikácia – platnosť nastáva publikáciou
-ešte nezaväzuje, nie je účinná
-1/1993 § 3 ods.1 – ak forma je platná, aj obsah je platný => zákon je platný, aj právna norma je platná
-Ú SR je platná od 1. októbra 1992 ( nie 1. septembra 1992 – to sa len dohodli)
-!!! starý zákon sa ruší až účinnosťou nového zákona!!!

ÚČINNOSŤ
-záväznosť – adresát sa musí od určitého času podľa normy správať
-pre jej adresátov už vyplývajú jej práva a povinnosti
-vacatio legis = legisvakačná doba = “prázdniny” – adresát právnej normy sa vie nachystať, štátny orgán sa musí

pripraviť materiálno-technické prostriedky, oboznámiť

legisvakačná doba

PN vydaná

účinná

platná

-1/1993 § 3 ods.2 vymedzuje presné požiadavky
-stanovená:



presným dátumom (najčastejší spôsob) – v špeciálnom ustanovení o účinnosti v záverečných ustanoveniach
NPA



dňom vyhlásenia, vydania, súčasne s platnosťou – v prípadoch, ak normotvorca mešká s vydaním; nesmie však
nastať pred platnosťou !!! – bolo by to protiústavné



väzbou na právnu skutočnosť, ktorá ešte len nastane v budúcnosti (napr. vstupom štátu do EÚ) – buď celý
právny predpis alebo časť (čl. 156 Ú SR); teda až keď nastane právna skutočnosť predvídaná v právnej norme



jednotlivé ustanovenia v rozdielnom čase, ktorý je presne určený

-ak účinnosť nenastane podľa predchádzajúcich spôsobov, potom je tu generálne ustanovenie o

účinnosti

(v 1/1993Zz):



účinnosť nastáva pätnástym dňom od vyhlásenia (od platnosti) –je to „zákonná poistka“

ZÁNIK PLATNOSTI A ÚČINNOSTI
-zanikajú spravidla súčasne
-dve výnimky (čl. 125 ods.2, 3):



vydanie nálezu ÚS SR – vydaním stráca účinnosť, teda nezaväzuje, ale je platný

 potrebné zosúladiť do 6

mesiacov

 ak orgán, ktorý danú právnu normu vydal nezosúladí  stráca aj platnosť

-nález ÚS SR zaväzuje iba do budúcnosti



pozastavenie účinnosti napadnutého predpisu za situácie, ak môže dôjsť k ohrozeniu ZPaS, hrozí značná
hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok

-dôvody zániku:

a) vnútorné – termínované PN – už v samotnej PN je určené, dokedy je NPA platný a účinný (kedy zanikajú)
b) vonkajšie – riešia sa cez zrušovacie ustanovenia; je stále obsiahnutý v neskoršom NPA

=derogačná klauzula (pozri skriptá) – zrušujúce ustanovenie:



generálna – obsahuje všeobecné derogačné ustanovenia; rušia sa ňou všetky právne akty,
ktoré sú s ňou v rozpore; problémy v praxi (23/1991 Zb – hneď v úvode)



generálna s demonštratívnym výpočtom - rušia sa ňou všetky právne akty, ktoré sú
s ňou v rozpore + príkladný výpočet tých, ktoré sa rušia

46



špeciálna s taxatívnym výpočtom – taxatívny výpočet všetkých právnych predpisov,
ktoré sa rušia

-depurácia
-derogácia mlčky – ak bol zrušený právny predpis, na ktorý sa viazal vykonávací právny predpis,

zanikla právna účinnosť a platnosť aj vykonávacieho právneho predpisu;
výnimka: vykonávací právny predpis môže pôsobiť aj po zániku platnosti
a účinnosti zákona a to vtedy, ak neskorší zákon výslovne deklaruje platnosť
a účinnosť vykonávacieho právneho predpisu

-z hľadiska druhu zrušenia rozlišujeme:



derogácia – zrušuje sa len časť predpisu predtým vydaného



abrogácia – zrušuje sa celý právny predpis



depurácia – neobsahuje nič iné len zrušovacie ustanovenia vymedzené taxatívnym výpočtom; využíva sa na
„čistenie“ právneho poriadku (na tie PN, ktoré sa nepoužívajú)

-interpretačné pravidlá



lex superiori derogat legi interiori – z hľadiska právnej sily



lex posteriori derogat legi priori – z časového hľadiska



lex posteriori speciali derogat legi priori generali

RETROAKTIVITA A ARETROAKTIVITA
-normy nemajú platiť spätne – musia byť aretroaktívne
-v demokratických krajinách platí všeobecný zákaz retroaktivity
-zákaz retroaktivity môže byť:

a) absolútny - skôr výnimočne (USA)
b) relatívny – čl. 50 ods.6 – reguluje vzťah, v ktorom trestnosť je posudzovaná inak (ak je výhodnejšie nové)

-v našom právnom poriadku len relatívny zákaz retroaktivity
-reguluje vzťahy, ktoré vznikli skôr ako vznikla právna norma, ktorá ich upravuje
-v našom právnom poriadku nemáme také generálne ustanovenie, ktoré by to explicitne stanovovalo, istý zákaz možno
len vyčítať z čl. 1 ods.1 Ú SR
-v trestnom zákonodarstve výnimka: trestnosť činu sa posudzuje podľa zákona účinného v čase spáchania trestného
činu, ak medzi spáchaním tr. činu a rozhodnutím o tr. čine nastane novelizácia zákona a novelizáciou by bol neskorší
pre páchateľa priaznivejší, trestnosť činu sa posudzuje podľa neskoršieho (novela = prispôsobenie sa zákona aktuálnym
spoločenským podmienkam) = pravá retroaktivita
-teoretická problematika neprípustnosti spätného pôsobenia PN sa prekrýva s teóriou nadobudnutých práv (iura
quaestia), ktorá teoreticky zdôvodňuje neprípustnosť toho, aby práva nadobudnuté niekým podľa zákona boli dodatočne
a so spätnou účinnosťou neskorším zákonom odňaté (riešenie konsenzom => odškodnenie)
-čl. 50 ods.6 Ú vymedzuje dve pravidlá:



nullum crimen sine lege



nullum poena sine lege

-s výnimkou, ak neskorší je pre páchateľa priaznivejší

 bude platiť retroaktívne

-Code Civil čl. 2: výslovný zákaz retroaktivity, a to absolútny; zákon pôsobí len do budúcnosti, nemá žiaden spätný
účinok
-ABGB §5 – PN sa nesmie spätne dotknúť nadobudnutých práv, to znamená, že nesmie zhoršiť právnu situáciu občana
či iného subjektu práva, nevylučuje však, že ju zákon môže spätne zlepšiť
-retroaktivita môže byť:

a) pravá – právny predpis pôsobí výnimočne aj spätne (v súkromnom práve nie je zakotvená, pripúšťa sa, ak je

priaznivý pre občana)

b) nepravá – §868 OZ – vlastne ani nie je retroaktivitou; vzťah, kde posudzujeme pôsobnosť skoršieho

a neskoršieho; vznik právneho vzťahu a to, čo bolo nadobudnuté podľa vtedy platného právneho predpisu, ale
práva a povinnosti, ktoré naďalej trvajú sú posudzované podľa neskoršieho predpisu (§854 OZ – BSM)
§856 = zrušenie, nie nepravá retroaktivita!!

INTERTEMPORALITA
-upravený režim prechodného spolupôsobenia skoršieho a neskoršieho práva
-súvisí s časovou pôsobnosťou právnych noriem
-právny vzťah vznikol počas pôsobenia staršej úpravy a dobieha za účinnosti druhého nového zákona s odlišnou
úpravou (čl. 154 ods.2 + 154 b ods.1)
-veľký význam, lebo zamedzuje kolíziám

47

Priestorová pôsobnosť právnej normy
-na určito území

Osobná pôsobnosť právnej normy
-úzko spätá s priestorovou
-vymedzuje správanie osôb na určitom území
-vymedzenie okruhu osôb, na ktoré sa vzťahuje právna norma

a) exempcia – vyňatie určitého okruhu osôb spod jurisdikcie štátu (diplomatické imunity)
b) imunita – vyňatie určitých osôb z pôsobenia určitých zákonov (poslanci, ústavní sudcovia)

Právne vzťahy

-samostatná rovina práva
- vzťahy medzi ľuďmi
-spoločenské vzťahy regulované právnymi normami, v ktorých subjekty (účastníci) vystupujú navzájom voči
sebe ako nositelia oprávnení a právnych povinností, ktoré tieto právne normy stanovili
-charakteristika:

1. spoločenský vzťah

– nejde o nový spoločenský vzťah, ale existujúci, regulovaný právnymi normami; nie každý

spoločenský vzťah je právnym vzťahom

2. má regulatívny charakter – je odvodený z regulatívnej funkcie práva a prejavuje sa v tom, že obsah právneho

vzťahu je predurčený obsahom právnej normy – právny vzťah je výsledkom pôsobenia právnej normy –
využívanie práv a právnych povinností je výsledkom regulatívneho pôsobenia práva

3. každý právny vzťah má vôľový charakter

-dvojstupňovitosť vôle: a) vôľa normotvorcu (nositeľa štátnej moci) obsiahnutá v právnej norme
b) individuálna vôľa konkrétneho subjektu
-realizácia práva je závislá od individuálnej vôle subjektov – voľa nositeľa musí byť pretvorená na
individuálnu vôľu subjektu

4. vzniká na základe účinnej právnej normy
5. objektívne materiálne podmienený

6. každý právny vzťah má individuálny charakter – dochádza k individualizácii a konkretizácii všeobecnej PN

a to tým, že v PV je konkrétny objekt, konkrétne subjekty, konkrétne oprávnenia a právne povinnosti

7. korelatívnosť

– každému oprávneniu zodpovedá individuálna právna povinnosť

8. každý má určitú vnútornú štruktúru

-delenie:

a) absolútny –subjekt oprávnenia je konkrétny a subjekty povinnosti sú všetci ostatní (napr. vlastnícke právo);

vzniká už na základe vydania PN

b) relatívny – vzťah medzi konkrétnym subjektom oprávnenia a konkrétnym subjektom právnej povinnosti

(kupujúci – predávajúci, dlžník - veriteľ); vznikne vtedy, ak nastane určitá právna skutočnosť
(máme PN (OZ), ktorá upravuje kúpnu zmluvu, kúpna zmluva je právnou skutočnosťou, až na jej
základe vznikne PV)

-vnútorná štruktúra právneho vzťahu:

a) predpoklady – podmienky, ktoré musia byť splnené, aby vznikol, zmenil sa alebo zanikol PV(pred vznikom

PV); podstatným predpokladom je účinná PN, právna skutočnosť, subjekt, objekt

b) prvky – rozlišujeme už v existujúcom PV (subjekt, objekt, oprávnenie a právna povinnosť

predpoklady

prvky

účinná právna norma

právna skutočnosť

subjekt

právny vzťah

subjekt

objekt

objekt
oprávnenie a právna povinnosť

všeobecná rovina

konkrétna rovina

-právne relevantný vzťah

-

nie je právnym vzťahom

-

vzťah, s ktorým právo spája nejaký právny význam, ale jeho účastníci nemajú voči sebe práva a právne
povinnosti

-

napr. vzťah súrodenecký

48

Právna skutočnosť
-ak má právny vzťah vzniknúť, musí nastať právna skutočnosť, ktorá je v podobe podmienok predpokladaná v hypotéze
právnej normy
-podmienka, na základe ktorej vzniká, mení sa alebo zaniká právny vzťah
-právo rozlišuje množstvo právnych skutočností

-pri zmene možnosti na skutočnosť sa môžeme stretnúť s:

a) jednoduchou (napr. výpoveď) – vzniká na základe jednej právnej skutočnosti
b) zloženou (napr. vlastnícke právo – vznik na základe kúpnej zmluvy + vklad na katastri) – vzniká na základe

viacerých právnych skutočností

-členenie na základe vôľového aspektu:

I. závislé od vôle:

1. právne konanie

a) individuálny právny akt
b) právny úkon
c) uznesenia orgánov verejnej moci

2. protiprávne konanie

-

nevyhnutná spôsobilosť subjektu na PPK

-

zavinenie: a) úmyselné

b) nedbanlivosť

II. nezávislé od vôle:

1. právne udalosti
2. protiprávne stavy

-ďalšie:

1. právna domnienka
2. právna fikcia
3. ďalšie právne skutočnosti, s ktorými zákon ráta variae causarum figurae

(napr. nájdenie stratenej veci, výkon hlasovacieho práva…)

PRÁVNE KONANIE
-právna skutočnosť závislá od vôle, konanie je v súlade s právnou normou a na ktoré právna norma viaže vznik, zmenu
alebo zánik právneho vzťahu (právne následky)

INDIVIDUÁLNY PRÁVNY AKT
-je výsledkom aplikačnej činnosti kompetentného orgánu verejnej moci

PRÁVNY ÚKON
-od vôle účastníka PV závislé správanie, ktoré je PN dovolené a s ktorým právo spája právne následky (vznik, zmena,
zánik PV)
-prejavuje sa konaním alebo nekonaním
-pre každý právny úkon sú charakteristické a podstatné jeho náležitosti = požiadavky, ktoré sú kladené na subjekt, vôľu,
prejav vôle, objekt právneho úkonu:

-

subjekt

musí mať spôsobilosť na práva a povinnosti, spôsobilosť na právne úkony

-

vôľa

musí byť slobodná, vážna (musíme chcieť vyvolať následky), bez omylu (omyl = nezhoda medzi

skutočnosťou a predstavou o nej; lesť = ak úmyselne uvedieme niekoho do omylu)

-

prejav vôle

musí byť zrozumiteľný z hľadiska formy a určitý z hľadiska obsahu (ak to vyžaduje dohoda

účastníkov alebo zákon, tak musí byť zachovaná aj forma prejavu vôle – nie je nevyhnutnou náležitosťou vôle)

-

objekt

musí byť možný z hľadiska realizácie (môžem predať len svoje vlastníctvo) a dovolený z hľadiska práva

-ak náležitosti právneho úkonu nie sú splnené

 právny úkon je neplatný

-neplatnosť právneho úkonu (rozdiel v rozsahu je kvalite predpísaných náležitostí):

a) absolútna – pôsobí proti každému

-môže sa dovolať ktokoľvek a kedykoľvek – právny úkon je neplatný voči všetkým
-orgán verejnej moci je povinný prihliadať z úradnej moci
-v rozpore s právnom alebo dobrými mravmi

b) relatívna – právny úkon je neplatný voči konkrétnej osobe, ktorej sa právny úkon dotýka

-môže sa dovolať iba dotknutý subjekt a spravidla v rámci premlčacej lehoty
-orgán verejnej moci je povinný prihliadať len , ak sa jej dovolá dotknutá osoba

49

-ak je právny úkon urobený v omyle
-nesplnenie niektorých náležitostí právneho úkonu - § 40a OZ

PROTIPRÁVNE KONANIE
-prejav vôle spôsobilého subjektu spočívajúci v zavinenom porušení právnej normy
-konanie v rozpore s právom, s ktorým právo spája právne následky
-náležitosti:



spôsobilosť subjektu na protiprávne konanie

-

schopnosť subjektu znášať následky za svoje konanie, ktoré je v rozpore s právom

-

je upravená v zákone (od 14. roku veku v TZ, pri sexuálnom zneužití od 15. roku veku)

-

§22 TZ: trestná zodpovednosť – argumentum a contrario – ak dovŕšil, je zodpovedný



zavinenie

-

vnútorný psychický vzťah subjektu, ktorý porušil právo jednak k vlastnému konaniu ale aj
k protiprávnemu výsledku, ktorý je týmto PPK vyvolaný

1. úmysel

a) priamy – subjekt chcel porušiť právo (§15 TZ)
b) nepriamy – subjekt vedel, že svojim konaním môže porušiť právo a v prípade, že poruší, je s tým

uzrozumený

2. nedbanlivosť

a) vedomá – subjekt vie, že správaním môže porušiť právo, ale bez primeraných dôvodov sa

spolieha na to, že k porušeniu nedôjde (§16 TZ)

b) nevedomá – subjekt nevie, že správaním môže porušiť právo, ale mal a mohol vedieť

PRÁVNE UDALOSTI
-právne skutočnosti nezávislé od vôle subjektu, s ktorými právo spája právne následky
-napr. prírodné udalosti (povodne), biologické udalosti (narodenie, smrť), plynutie času
-plynutie času = lehoty:

a) premlčanie
b) preklúzia

PREMLČANIE
-ide o takú udalosť, kde plynie zákonom stanovená lehota na uplatnenie práva (I. právna skutočnosť), právo v nej
uplatnené nebolo; námietka premlčania zo strany povinného subjektu (II. právna skutočnosť) – obe skutočnosti musia
vzniknúť kumulatívne (všeobecná premlčacia lehota je 3 roky)
-právne následky:



právo nezaniká, iba sa oslabuje – možno ho uskutočniť



zaniká iba právny nárok – oprávnený subjekt súdnou cestou nemôže vymáhať splnenie povinnosti



zodpovedá mu naturálna obligácia = prirodzená povinnosť

-§100, §106 OZ – právo na náhradu škody

a) objektívna premlčacia lehota – stanovená zákonom (všeobecná 3 roky, úmyselne10 rokov)
b) subjektívna premlčacia lehota – začína plynúť až od okamihu, keď sa poškodený dozvie, kto za ňu zodpovedá

a neplynie donekonečna, ale do uplynutia objektívnej premlčacej lehoty – plynie teda v rámci objektívnej
lehoty

-ublíženie na zdraví sa vôbec nepremlčuje – právo sa môže uplatniť stále

PREKLÚZIA
-uplynutie zákonom stanovenej lehoty na uplatnenie práva, v ktorej právo uplatnené nebolo (= márne uplynutie lehoty),
v dôsledku čoho dochádza k zániku práva
-preklúzne = prepadné lehoty (napr. reklamačné)
-ak by bolo poskytnuté plnenie po uplynutí prekluzívnej lehoty, išlo by o bezdôvodné obohatenie toho, kto by plnenie
prijal

-pri výklade právneho predpisu najprv zistíme, či ide o prekluzívnu lehotu (uvedené „právo zaniká“), ak nie je
prekluzívna, je to lehota premlčacia

PROTIPRÁVNY STAV
-porušenie práva bez zavinenia =výsledkom je nezavinené porušenie práva, ktoré je v rozpore s právnou normou
-vzniká nezávisle od vôle subjektu
-právo je porušené a tento PPS treba napraviť, odstrániť
-napr.:

1. objektívna zodpovednosť – zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie – zodpovednosť organizácie za chorobu

z povolania, za pracovný úraz

2. nutná obrana
3. krajná núdza

-zavinenie sa neskúma

50

PRÁVNA DOMNIENKA
-ide o simulované skutočnosti (simulovanie existencie určitého faktu), právo s ňou spája právne následky
-vznik, zmena alebo zánik nastupuje so vznikom, zmenou alebo zánikom inej právnej skutočnosti
-simulácia právnej skutočnosti vzhľadom na inú právnu skutočnosť (napr. znalosť práva – súvisí už s uverejnením)

a) vyvrátiteľná – predpokladá sa, že simulovaná právna skutočnosť môže byť vyvrátená inou skutočnosťou

(napr. vyhlásenie za mŕtveho, ktorý sa po určitej dobe znovu objaví)

b) nevyvrátiteľná – simulovaná právna skutočnosť, na základe ktorej vznikne právny vzťah – nemôžem ničím

vyvrátiť (§2 1/1993 = neznalosť zákona neospravedlňuje – o všetkom, čo bolo uverejnené v Zz sa
predpokladá, že je známe)

PRÁVNA FIKCIA
-simulovaná právna skutočnosť(simulovanie existencie určitého faktu), simulovanie bez ohľadu na prax
-napr. fiktívne doručenie písomností (ak osoba nie je zastihnutá na mieste, kde sa zdržiava, možno uložiť písomnosť na
pošte, ponechá sa jej len oznámenie o uložení; doručenie = oznámenie o uložení na pošte – písomnosť sa považuje za
doručenú osobe)

51

Subjekty právneho vzťahu
-tretí predpoklad právneho vzťahu
-sú zároveň predpokladom aj prvkom PV
-osoby v právnom slova zmysle, osoby majúce právnu subjektivitu
-náležitosti subjektu:

právna subjektivita

1. spôsobilosť mať práva a povinnosti

-spôsobilosť subjektu byť účastníkom právneho vzťahu
-má každý od narodenia po smrť + nasciturus

2. spôsobilosť na právne konanie

a) spôsobilosť vydávať verejnoprávne akty (IPA) = právomoc
b) spôsobilosť na právne úkony

-spôsobilosť na právne úkony

-schopnosť subjektu vlastným konaním zakladať, meniť alebo rušiť právne vzťahy
- FO: vyvíja sa postupne, závislá od rozumovej a vôľovej vyspelosti subjektu (úplná od 18. roku veku)
-PO: spôsobilosť na práva a povinnosti a spôsobilosť na právne úkony vzniká súčasne
-môže byť:

a) úplná
b) obmedzená



priamo zo zákona – pri nedostatku veku (maloletí sú spôsobilí len na také právne úkony, ktoré sú
v rámci ich vôľovej a rozumovej vyspelosti)



rozhodnutím súdu o pozbavení alebo obmedzení spôsobilosti na právne úkony – v dôsledku
duševnej poruchy, nadmerného požívania alkoholických alebo iných omamných látok (inštitút
zastúpenia – na základe zákona (zastúpenie maloletého rodičom), na základe rozhodnutia súdom,
zastúpenie zmluvné – na základe splnomocenstva

c) odňatá

-druhy subjektov práva:

a) fyzické osoby
b) právnické osoby
c) štát

a) FYZICKÉ OSOBY
-osoby v prirodzenom slova zmysle = jednotlivci

b) PRÁVNICKÉ OSOBY
-absentuje vymedzenie v právnych predpisoch
-umelo vykonštruovaný útvar
-v súčasnej právnej úprave nenachádzame v podobe legálnej definície
-teoretické vymedzenie (Luby): organizácia osôb a majetku, ktorá sa vytvára za určitým cieľom a ktorej právo priznáva

právnu subjektivitu (musíme odlíšiť od správnej subjektivity ľudí, ktorí ju tvoria)

-charakteristické znaky:

1. právna subjektivita – oddelená od subjektivity jej členov; spôsobilosť na práva a povinnosti a spôsobilosť na

právne úkony vzniká súčasne pri ich vzniku; vychádza sa z teórie neobmedzenej subjektivity – právnická
osoba môže robiť akékoľvek právne úkony

2. personálny (družstvá) a majetkový/materiálny (fondy, nadácie)substrát
3. vlastná organizácia – upravená zákonom a bližšie vnútroorganizačnými normami (spôsob vzniku, úprava

vzájomných vzťahov)

4. účel – môže byť zriadená na akýkoľvek účel, ale ten musí byť v súlade so zákonom, ale niektoré majú účel

priamo stanovený v zákone

-všeobecné znaky (vymedzené v OZ):

1. názov
2. sídlo
3. spôsob konania právnickej osoby v právnych vzťahoch (kto koná v jej mene a v akom rozsahu)

-klasifikácia (v OZ):
I. delenie:

a) združenie fyzických alebo právnických osôb (obchodné spoločnosti, družstvo, spoločné podniky, politické

strany a hnutia, cirkevné a náboženské združenia, občianske združenia, záujmové združenia právnických osôb)

b) účelové združenie majetku (nadácie, fondy)
c) jednotky územnej samosprávy (obec, VÚC)
d) iné subjekty, o ktorých zákon stanovuje, že sú právnické osoby – „zberná skupina“ (komerčné banky,

poisťovne, rozhlas, verejnoprávna televízia, rozpočtové organizácie)

52

II. delenie:

a) subjekty súkromného práva
b) subjekty verejného práva
-rozdiely v:



spôsobe vzniku



rozsahu činnosti



účele

ad a) subjekty súkromného práva

-

vznikajú z iniciatívy fyzických alebo právnických osôb

-

náležitosti, ktoré musia byť splnené pri ich vzniku sú spravidla upravené v súkromnoprávnych predpisoch
(výnimočne vo verejnoprávnom predpise)

-

nakladajú so svojim vlastným majetkom a vo svojej podstate slúžia súkromným účelom

-

nikdy nie sú nositeľmi verejnoprávnych oprávnení a právnych povinností – nevykonávajú žiadnu
pôsobnosť v oblasti verejnej moci

-

sú to: obchodné spoločnosti, družstvá, občianske združenia, cirkvi (tie majú aj verejnoprávne oprávnenie –
uzavretie manželstva), záujmové združenia, náboženské spoločnosti

-

ad cirkev: u nás nie je odluka cirkvi od štátu (preto patrí k subjektom súkromného práva), ak je však
zaradená medzi subjekty verejného práva, platí systém subordinácie; cirkevné štátne právo = subjekt
verejného práva – je medzi nimi rovnosť, sú si rovnocenné

ad b) subjekty verejného práva

-

vznikajú na základe verejných noriem verejnoprávnych inštitúcií

-

sú nositeľmi verejnoprávnych oprávnení a právnych povinností - majú pôsobnosť v oblasti verejnej moci

-

sú to: štát, jednotky územnej samosprávy, fondy, ktoré vznikli na základe verejnoprávnych predpisov –
fondy verejnoprávnej povahy, ktoré hospodária s majetkom štátu (Pozemkový fond, Národná banka,
fondy sociálneho a dôchodkového zabezpečenia, Fond rozvoja bývania), politické strany, odborové
organizácie, profesné komory

c) ŠTÁT
-môže byť buď právnickou osobou verejného práva alebo právnickou osobou súkromného práva
-vystupuje aj ako samostatný subjekt práva
-je verejnoprávnym subjektom
-nositeľ zvrchovanej štátnej moci (zákonodarnej, výkonnej, súdnej)
-moc štátu pôsobí na celom území voči všetkým osobám, ktoré sa na území štátu nachádzajú
-hospodári s prostriedkami štátneho rozpočtu
-vystupuje ako subjekt súkromného práva, v prípade ak štát (štátne orgány) zabezpečuje služby a tovar – má rovnaké
postavenie ako predávajúci, má rovnaké autonómne postavenie a vystupuje ako subjekt trhového práva

Objekty právneho vzťahu
-všetko to, ohľadne čoho vstupujú subjekty do právneho vzťahu
-sú to:

1. veci
2. správanie resp. výsledky správania
3. výsledky tvorivej duševnej činnosti
4. hodnoty ľudskej osobnosti

VEC
-v súkromnom práve vec definovanú nemáme
-v trestnom práve - §130 TZ vymedzená vec pre účely trestného práva (popisná hypotéza)
-§119 OZ: rozdelenie vecí – aj v každom inom odvetví práva platí rovnaké vymedzenie!!!

Obsah právneho vzťahu
-sú to oprávnenia a právne povinnosti
-pozri skriptá

53

Systém práva

-pojem systém práva má abstraktný význam, ale pojem systém slovenského práva má už konkrétnejší význam
= pozitívne právo, objektívne právo, právny poriadok štátu, vnútroštátne právo
-rozlišujeme 4 roviny:

1. vnútroštátne právo – systém práva daného štátu
medzinárodné právo: 2. medzištátne právo

3. nadštátne právo

4. veľké právne systémy

Vnútroštátne právo
-je podsystém širšieho sociálneho systému
-jednota a diferencovanosť systému práva

-

sú objektívne dané

-

právo reguluje rozličné spoločenské vzťahy (rôznorodosť medzi ľuďmi)

-

dané vzťahmi, ktoré právo reguluje

-jednota

1. právo je tvorené tým istým subjektom – nositeľom verejnej moci
2. právo je založené na všeobecných zásadách:



jednotnosť zákonitostí



právna rovnosť



bezvýhradné zachovávanie práva občanmi



viazanosť štátnych orgánov právom



humanizmus práva



demokratizmus práva

-

je pred právom iba ako ideál, cieľ (jednota nie je jednoliata, lebo v spoločnosti existujú rozpory, stav zo
spoločenských vzťahov sa prenáša aj do práva: ochrana vlastníckeho práva / vyvlastnenie = záujmy jednotlivca
/ verejný záujem, osobná sloboda / väzba, ochrana obydlia / domová prehliadka)

-diferencovanosť

-

podmienená rozpormi

-

daná rôznorodosťou spoločenských vzťahov, ktoré právo reguluje

-

prejavuje sa v tom, že systém práva je rozdelený na právne odvetvia

-pre každý systém je charakteristická spätosť so štátom
-základným prvkom systému práva sú právne normy a právne princípy

-súhrn vertikálne a horizontálne usporiadaných právnych noriem, ktorých vzájomné vzťahy, ale aj vzťahy
s prvkami sociálneho systému zabezpečujú jeho existenciu a funkčnosť

-kritériá funkčnosti práva (vlastnosti, ktoré zabezpečujú funkčnosť):

1. vnútorná nerozpornosť – právny systém by bol nefunkčný, ak by ten istý spoločenský vzťah bol regulovaný

rôznymi spoločenskými normami, z ktorých jedna dáva oprávnenia a druhá zákaz, príkaz – ak vznikne rozpor,
posudzuje ho ÚS SR)

2. vonkajšia nerozpornosť alebo dynamika práva – keďže právny systém je podsystémom sociálneho systému,

musí reagovať na zmeny, no nie na akékoľvek zmeny v sociálnom systéme, ale iba na kvalitatívne zmeny
(zmeny režimu, vznik nových vzťahov – vzniká potreba reakcie práva), a tým sa zabezpečuje stabilita
a rovnováha

3. stabilita práva
4. rovnováha práva

-klasifikácia systému práva:
I. podľa postavenia subjektov:

a) súkromné právo

charakteristické preň je:
-

rovnosť subjektov

-

rovnaké postavenie subjektov

-

dispozitívne právne normy

b) verejné právo

charakteristické preň je:
-

subordinácia – nadriadenosť a podriadenosť (nadriadenosť verejnej moci v zákonom vymedzených
prípadoch voči ostatným subjektom)

-

kogentné právne normy

54

patrí sem: ústavné, finančné a daňové, správne, trestné (v našich podmienkach), medzinárodné právo
verejné, sociálne právo – právo sociálneho zabezpečenia, pracovné

-pôvod v rímskom práve u Ulpiána – klasifikačným kritériom boli záujmy => verejné právo ochraňovalo záujmy
rímskeho štátu a súkromné právo záujmy jednotlivca
-existujú právne odvetvia, ktoré majú zmiešaný charakter

-

regulujú spoločenské vzťahy, kde majú subjekty v niektorých spoločenských vzťahoch nadriadené
a podriadené postavenie a v niektorých rovnaké postavenie

-

patrí sem: hospodárske právo

-táto klasifikácia je v rôznych štátoch rôzna (niekde napr. trestné zaradené do súkromného práva)

II. podľa metódy právnej regulácie:

a) verejnoprávna metóda
b) súkromnoprávna metóda
-vyplýva z I. klasifikácie
-rozdiely:

1. v oprávneniach a právnych povinnostiach

súkromnoprávne vzťahy

-

charakteristická dispozičná voľnosť – je závislá na prejavoch vôle subjektov práva – subjekty
práva nie len individualizujú, ale môžu aj konkretizovať ustanovenia práva (v dohode) –
konkretizácia obsahu a personalizácia osôb (všeobecné prechádza do roviny individuálnej a teda
konkrétnej

verejnoprávne vzťahy

-

vznikajú na základe kogentných noriem a prostredníctvom IPA sa individualizujú oprávnenia
a právne povinnosti

2.

pri súkromnoprávnej metóde

-

právna norma viaže vznik, zmenu, zánik na právne úkony

-

charakteristická rovnosť subjektov

-

účinky právnych úkonov sú závislé od vôle subjektov

-

nie je im prepožičaný predpoklad správnosti

pri verejnoprávnej metóde

-

právna norma viaže vznik, zmenu, zánik na IPA

-

charakteristická nadriadenosť orgánu verejnej moci nad ostatnými subjektami

-

účinky IPA nastávajú nezvisle na vôli adresátov

-

IPA sa vyznačuje predpokladom správnosti (orgán verejnej moci je garantom správnosti)

3. v druhu sankcií – iné metódy uplatňovania sankcií

v súkromnom práve

-

satisfakcia

-

reštitúcia

-

reparácia

vo verejnom práve

-

represívne sankcie

4. v právnych zárukách zákonnosti

súkromnoprávne

-

neplatnosť aj spätne – od začiatku, kedy právny úkon vznikol

verejnoprávne

-

účinky iba ex nunc, lebo platí predpoklad správnosti

III. podľa predmetu právnej úpravy:
-predmetom úpravy sú spoločenské vzťahy
-na právne odvetvia = relatívne samostatná časť systému práva, súbor právnych noriem existujúcich (vznikajúcich) na
základe špecifickosti danej oblasti spoločenských vzťahov, ktoré sú predmetom ich právnej úpravy
-rôzne metódy riešenia sporov
-jednotlivé právne odvetvia + medzinárodné právo súkromné – pozri knihu !!!
-trestné právo hmotné (TZ) a trestné právo procesné (TP) tvoria jedno odvetvie
-občianske právo hmotné (OZ) a občianske právo procesné (OSP) sú dve rozličné odvetvia
-OSP má podobu zákona, obsahuje ustanovenia, prostredníctvom ktorých sa uplatňujú hmotnoprávne normy viacerých
právnych odvetví, subsidiárne pôsobia v rodinnom, procesnom obchodnom práve a niektoré ustanovenia môžu stáť
samostatne (napr. vyhlásenie za mŕtveho), nie sú teda odkázané na hmotnoprávne ustanovenia

IV. podľa obsahu platnosti:
-územné pôsobenie:

a) vnútroštátne právo
b) medzinárodné právo:

55

-

medzištátne právo

-

nadštátne právo

V. podľa druhov prameňov práva:

a) zákonné – písané právo
b) obyčajové – nepísané právo

VI. podľa sily platnosti právnych noriem:

a) ius cogens
b) ius dispositivum

VII. podľa obsahu (podľa povahy pôsobenia):

a) materiálne = hmotné právo
b) formálne = procesné právo = „právo na presadzovanie práva“

Systematizácia NPA
-vnútorné zjednotenie, usporiadanie, spracovanie NPA podľa určitých kritérií do zborníkov = zväzkov alebo súhrných
klasifikačných aktov – zákonníkov = kódexov
-predmet: NPA
-obsah: usporiadanie a spracovanie NPA do určitého systému podľa stanovených kritérií
-výsledok: zborníky = zväzky; zákonníky = kódexy
-cieľ: prehľadnosť, znalosť platného práva, jeho efektívnosť, zdokonaľovanie
-druhy systematizácie NPA:

a) inkorporácia

-

zhromaždenie normatívneho materiálu podľa určitého kritéria do zväzkov = zborníkov

-

obsah NPA sa nemení, iba vonkajšia úprava

-

kritériá usporiadania do zborníkov:

- chronológia (podľa času)
- právna sila
- špecifickosť regulovania právnych vzťahov

-

môže previesť každý

b) kodifikácia

-

systematizácia NPA

-

obsah NPA sa mení, prehodnocuje sa

-

vylučuje zastaralé právne normy, likviduje vecné a jazykové protirečenia, stanovujú sa spoločné
právne zásady a inštitúty pre právne odvetvie, vyplňujú sa medzery v práve (zavádzajú sa nové právne
normy)

-

výsledkom je nový kódex = zákonník (má všeobecnú a osobitnú časť)

56

Realizácia – aplikácia práva

-funkcie práva = hlavné, základné smery pôsobenia práva



regulatívna

1. tvorba práva – vydávanie vzorov
2. realizácia = uskutočňovanie práva

a) zakazujúce právne normy (trestnoprávne, daňovoprávne) – zákaz z nich vyplýva
b) právne vzťahy



absolútne vzťahy



relatívne vzťahy



právnej istoty



preventívno-výchovná



kontrolná

-funkcie štátu = funkcie práva
-medzi funkcie práva patria funkcie ako má štát + regulatívna, právnej istoty, preventívna, kontrolná

-právo je nezastupiteľným nástrojom regulácie spoločenských vzťahov
-proces pretvárania právnych noriem na právne správanie sa subjektov práva
-premena práva na právne konanie, premena informácie na konkrétnu akciu, premena možnosti na skutočnosť

-právo sa realizuje:



cez zakazujúce právne normy – normy, ktoré hovoria non facere, aktívne popisujú správanie, ktoré má povahu
protiprávneho konania, zakazujú sa protiprávne správať – právo sa realizuje tým, že sa rešpektuje zákaz; ak
nerešpektujem, ak poruším, čo je zakázané – zmení sa na relatívny právny vzťah



cez absolútne vzťahy – štát ako garant práva – občan oprávnený – všetci ostatní povinní nerušiť



cez relatívne vzťahy – realizácia práva nastáva ako PS – na základe právneho konania; PS:

o

súkromný právny úkon

o

akt aplikácie práva - IPA

o

iné právne skutočnosti (variae causare figurae)



prostredníctvom interných inštrukcií

APLIKÁCIA PRÁVA
-uskutočňovanie práva je správanie secundum et intra legem (odvodene od práva), ktorého zvláštnou formou realizácie
práva je aplikácia práva
-uskutočňovanie práva orgánmi verejnej moci (predovšetkým štátnymi orgánmi)
-je osobitnou formou realizácie práva
-osobitosť: dôsledok rozdielov medzi súkromnoprávnymi a verejnoprávnymi metódami regulácie spoločenských
vzťahov
-nie každá činnosť štátneho orgánu je aplikácia práva, aj keď má formu rozhodnutia (vláda uznesením schváli návrh
zákona, rozhodnutie správneho orgánu o obmedzení rýchlosti na určitom úseku v obci)
-spravidla vyúsťuje do vydania aktu aplikácie práva = IPA = výsledok aplikačnej činnosti – dochádza k individualizácii
(premena všeobecného na jedinečné, konkrétne, individuálne)
-k aplikácii dôjde aj keď nie je vydaný akt aplikácie práva (podávanie info, presvedčovanie, poučovanie, operatívne
úkony, výpis, posudok, vyjadrenie, evidencia, interná inštrukcia)
-štátny orgán alebo iný orgán verejnej moci pri aplikácii práva musí rešpektovať Ú SR (čl. 2 ods.2 = ústavné limity) –
nemôže ísť nad rámec svojej právomoci a kompetencie

57

Individuálny právny akt
-je právnou skutočnosťou
-výsledok aplikačnej činnosti kompetentného orgánu verejnej moci, ktorým sa ustanovujú (zakladajú), menia
alebo rušiaKA, prípadne autoritatívne zisťujúDA, potvrdzujú oprávnenia a právne povinnosti konkrétne určených
subjektov
-KA = konštitutívny akt
-DA = deklaratórny akt
-vydaním IPA sa oprávnenia a povinnosti nie len personalizujú, ale aj konkretizujú
-subjekt: orgán verejnej moci (súd, prokurátor, obecný úrad, starosta obce, dekan fakulty, orgán stavebného dozoru,
hygienik, mestský policajt)
-vyznačuje sa štátomocenským charakterom (pozri knihu!)



AAP ako PS je právne záväzný a preto aj vynutiteľný štátnou mocou



jeho zrušenie alebo zmena len spôsobom, formou, v čase presne stanovenom v NPA



aj orgán, ktorý ho vydal je ním viazaný



jeho vydanie a obsah sú nezávislé od vôle adresátov (nie len v prípadoch oficiality – ex offo, ale aj na základe
dispozičnej zásady)



platí prezumpcia (predpoklad) správnosti IPA – vopred sa stanoví, že je správne; platí aj vtedy, ak má právne a
skutkové vady – až do momentu zrušenia alebo zmeny zaväzuje subjekty, každý sa ním musí riadiť – zmeny sa
možno domôcť až ďalším AAP

- rôzna forma (stanovujú jednotlivé právne odvetvia): rozsudok, opatrenie, nález, rozhodnutie, uznesenie, výmer, rozkaz
-obsah: IPA je individualizáciou právnej normy (ak ide o subjekty) a konkretizáciou (pokiaľ ide o objekt, právnu
skutočnosť, oprávnenia a právne povinnosti)
-proces aplikácie – kniha!!
-jednotlivé časti rozhodnutia:

1. záhlavie
2. výrok (enunciát) – to, ako orgán rozhodol
3. odôvodnenie – právne a skutkové dôvody, zásady, opieranie sa o judikatúru
4. poučenie o možnosti odvolania

-klasifikácia IPA:
I. podľa právnych následkov alebo účinkov s nimi spojených:

a) konštitutívne

-

vytvárajú novú právnu situáciu (zakladajú, menia, rušia oprávnenia a právne povinnosti)

-

účinky ex nunc = od vydania do budúcna

-

napr. rozhodnutie o prijatí na VŠ (ale je potrebný aj zápis – nevyhnutná kumulatívnosť dvoch
právnych skutočostí), daňový výmer, trestný rozkaz, rozhodnutie o rozvode manželstva (zaniká
manželstvo, mení sa osobný status, zakladá sa vyživovacia povinnosť)

b) deklaratórne

-

autoritatívne (štátomocensky) konštatujú („deklarujú“) existenciu, prípadne neexistenciu určitých
oprávnení a právnych povinností konkrétnych subjektov

-

daná právna situácia už existuje, ale je sporná – deklaratórny IPA rieši daný spor

-

účinky ex tunc = okrem budúcnosti aj spätne k momentu, odkedy nastala deklarovaná skutočnosť
(teda odkedy vznikli oprávnenia a právne povinnosti)

-

vytvárajú stav právnej istoty účastníkov právneho vzťahu

-

napr. rozhodnutie súdu o určení otcovstva, rozhodnutie o náhrade škody, v majetkových sporoch,
v pracovných sporoch

-v knihe podrobne pozri: verejná listina, súkromná listina, úradné osvedčenie

58

Časové pôsobenie IPA

a) účinnosť
b) právoplatnosť
c) vykonateľnosť = vymahateľnosť
d) výkon rozhodnutia
e) vymožiteľnosť

a) ÚČINNOSŤ
-individuálna záväznosť – IPA má všetky právom požadované náležitosti, od istého dátumu je teda spôsobilý mať
právne účinky, a to:

1. dňom, ktorý je určený priamo v akte
2. dňom oznámenia obsahu adresátovi (oznámenie doručením)
3. viazaním na právnu skutočnosť, ktorá sa predvída - predpokladá sa, že v budúcnosti nastane (zápis do ročníka)
4. inštitút odloženia účinnosti (protest prokurátora, odvolanie má odkladné účinky)
-vyplýva to z procesnoprávnych noriem

PRÁVOPLATNOSŤ
-relatívna nezmeniteľnosť, relatívna záväznosť od istého okamihu – formálna stránka
-nie je absolútnou, lebo aj proti právoplatnému rozhodnutiu existujú mimoriadne odvolacie prostriedky: dovolanie,
obnova konania, sťažnosť pre porušenie zákona (za sťažených podmienok)
-môže nastať za dvoch podmienok (nie kumulatívne):

1. proti rozhodnutiu právo nedovoľuje odvolanie – nenapraviteľnosť riadnym opravným prostriedkom
2. uplynutie lehoty na odvolanie, počas ktorej k odvolaniu nedošlo – márne uplynutie lehoty

-právoplatné rozhodnutie je vybavené právnou fikciou pravdy – právoplatne rozhodnutá vec je považovaná za pravdu =
res iudicata pro veritatae accipitur (možno vyvrátiť)
-má dve stránky:

1. materiálna – znamená individuálnu záväznosť
2. formálna – znamená nenapraviteľnosť, nenapadnuteľnosť, nezmeniteľnosť

-res iudicata = právoplatne ukončená vec
-dôsledkom je ne bis in idem = nie dvakrát v tej istej– o rozhodnutej veci nemožno už rozhodovať

VYKONATEĽNOSŤ = VYMAHATEĽNOSŤ
-je to dôsledok právoplatnosti (okrem výnimiek v podobe predbežnej vykonateľnosti v prípade výživného)
-samostatný inštitút, nie je zložkou právoplatnosti, aj keď časovo s ňou môže splývať
-IPA je vykonateľný vtedy, keď proti nemu nemožno podať opravný prostriedok (resp. tento nemá odkladný účinok)
a zároveň uplynula lehota určená na splnenie povinnosti (nestačí len jedna z uvedených podmienok!)
-znamená možnosť vymôcť určitými prostriedkami od povinných subjektov splnenie povinnosti (už sekundárnej, nie
primárnej – uvedenej v PV), a teda možnosť vymôcť realizáciu sankcie
-rozdiel medzi vykonateľnosťou a výkonom rozhodnutia:

-

vykonateľnosť je mostom, ktorý spája právoplatné rozhodnutie s výkonom rozhodnutia

-

ak je rozhodnutie vykonateľné, má ho subjekt splniť dobrovoľne v rámci danej lehoty na splnenie sekundárnej
povinnosti – po uplynutí lehoty nastupuje výkon rozhodnutia

VÝKON ROZHODNUTIA
-realizuje sa ním štátne donútenie – priame donútenie (sankcia je len nepriame)
-právna záruka zákonnosti
-priame donútenie

a) ex offo
b) na základe dispozičnej zásady (v rámci civilného práva)

-rôzna podoba:

a) peňažné plnenie – priame donútenie – zrážky zo mzdy, predaj vecí hnuteľných alebo nehnuteľných, prikázanie

pohľadávky…

b) iné druhy priameho donútenia:

-

odobratie veci

-

vypratanie

-

prevedenie výkonu alebo práce (náhrada nákladov)

-spôsoby výkonu:

-

v trestnom práve rozhodnutie o treste uloženom v trestnom konaní vykoná ten orgán, ktorý rozhodnutie vydal

-

rozhodnutia orgánov miestnej samosprávy sa vykonávajú správnou exekúciou podľa správneho
(administratívneho) poriadku

-

na základe dispozičnej zásady – musí byť návrh oprávneného

VYMOŽITEĽNOSŤ

59

-obsahovo sa neprekrýva s vykonateľnosťou ani s výkonom rozhodnutia
-týka sa materiálnych predpokladov realizácie uloženej sankcie
-napr. v občianskom práve procesnom platí zásada ochrany povinného – nemožno mu nenechať existenčné minimum
(nikdy nemožno zobrať všetko), v daňovom práve procesnom dovoľuje správcovi dane odpísať nedoplatok pre
nevymožiteľnosť

Uváženie pri aplikácii práva
-je potrebné rozlišovať od analógie v práve!!!
-vyplýva z povahy práva
-právotvorca musí ponechať uváženie, aby mu neviazal ruky, aby mal voľný priestor na funkčné a efektívne právao
-platí viazanosť orgánu verejnej moci právom – musí postupovať secundum et intra legem
-platí pravidlo čl.2 ods.2 Ú: štátny orgán môže len to, čo mu dovoľuje zákon
-aj keď daná viazanosť je len relatívna, lebo existuje dovolenie uváženia
-súčasne platí aj princíp zákazu odmietnutia spravodlivosti: štátny orgán nemôže odmietnuť spravodlivosť
-potreba vyvažovania
-v praxi komplikované
-v procese aplikácie práva dochádza k subsumpcii – podriadeniu prípadu pod normu, alebo podriadenie normy na
prípad
-možnosť uváženia poskytuje tvorca práva vedome a vopred, nesmie však byť ľubovôľa, musia byť isté podmienky/
mantinely/ medze
-ľubovôľa = diskrečné právo (ničím neobmedzené)
-zákon o rodine – zánik manželstva rozvodom: súd môže manželov rozviesť, ale má skúmať vážnu rozvrátenosť
a nespĺňanie účelu – súd teda môže zvážiť – posúdenie situácie, či dokazovanie toho, čo uvádzajú manželia je
rozvrátenosť – ak sa rozvrátenosť preukáže, následne sa môže mení na musí
-4 dôvody, kedy orgán moci môže previesť pri aplikácii uváženie:

1. ak právna norma stanovuje, či štátny orgán môže previesť uváženie
2. ak je hypotéza právnej normy demonštratívna a nie taxatívna
3. ak je hypotéza právnej normy relatívne neurčitá (abstraktná – sú použité výrazy ako verejný záujem, bez

vážneho dôvodu, závažné dôvody, bežná vec v manželstve, odstraňovanie tvrdosti zákona…); arbitrium –
predseda senátu môže zvoliť, či urobí jedno alebo druhé

4. ak dispozícia právnej normy obsahuje alternatívy riešenia v podobe disjunkcie, exklúzie a kontravalencie;

“alebo“ môže byť raz vylučujúce (gramaticky), inokedy nie je vylučujúce – v práve alebo nie je vylučujúce

ĎALŠIE PROBLÉMY TÝKAJÚCE SA PRAMEŇOV PRÁVA
-subsumpcia

-podriadenie skutkovej podstaty pod právom
-štátny orgán, lebo vydáva IPA

-aplikácia

-orgán aplikuje právo
-pri splnomocnení – výsledkom je NPA – orgán uskutočňuje tvorbu práva – premieňa do života – nie realizácia/
aplikácia práva
-pomocou II sa právo dotvára – nevytvára sa IPA
-je to široký proces: kontrolná činnosť a zahŕňa aj ďalšie
-výsledkom aplikačnej činnosti je IPA

-konštitutívne a deklaratórne IPA

-rozdelenie podľa právnych účinkov, ktoré vyvolávajú
-relatívne účinky
-pri určovaní otcovstva sa riešia už existujúce oprávnenia a právne povinnosti – otcovstvo nebolo určené, nebola
teda povinnosť platiť výživné

 deklaratórnym IPA sa určí, že je otcom – je tu nová právna situácia (rozhodnutie

o určení otcovstva)

 slúži ako podklad pre konštitutívny IPA, ktorý určí úhradu výživného

-rozhodnutie o zaplatení 14 000 Sk je deklaratórnym aktom

 na základe neho možno vydať konštitutívny akt (bez

neho by to nebolo možné)

-osvedčenie

-osvedčuje skutočnosť, potvrdzuje, je dôkazom, dokladom
-situácia, skutočnosť, ktorú osvedčuje, nie je sporná
-vo forme verejnej listiny
-právne účinky nevyvolávajú novú právnu skutočnosť

-IPA

60

-je právne záväzný
-je vynutiteľný štátnou mocou
-je aplikáciou všeobecne záväznej normy
-zmeniť, zrušiť možno iba zákonom stanoveným spôsobom – podaním opravného prostriedku
-autoremedura – sám orgán zruší vlastné rozhodnutie

Výklad práva

=interpretácia práva
-zisťovanie zmyslu1 a obsahu2 platných právnych noriem (ktoré sa nachádzajú v NPA) za účelom ich správneho
praktického používania

1. zmysel = cieľ, účel vdanej právnej normy
2. obsah = to, čo hovorí platná právna norma
-netreba preceňovať zmysel (cieľ), treba sa zamerať na obsah
-môže nastať disproporcia + rozdiel medzi tým, čo chcel a tým, čo skutočne vydal proces tvorby práva – na
začiatku hrá dominanciu politický zámer
-ak je právna norma platná, treba posudzovať obsah viac ako zmysel

-druhy klasifikácie výkladu práva:
I. podľa subjektov:

a) legálny – len ten je všeobecne záväzný; ÚS SR podľa čl.128 je tvorcom práva – podáva výklad práva, ak je

vec sporná (2 legitímne sporné strany); samotné právo musí poveriť na legálny výklad práva

b) interný = služobný
c) orgánu aplikujúceho právo
d) autentický = hodnoverný – výklad orgánu, ktorý vydal právny predpis nie je záväzný
e) vyšších súdov
f)

doktrinálny = vedecký

-niektoré výklady práva zaväzujú presne určených adresátov

II. podľa metódy (spôsobu) výkladu:

a) jazykovo-gramatický
b) logický – argumentum ad absurdum = dokázať ďalšími argumentmi, že tvrdenie je absurdné, neplatné

(využitie protichodných tvrdení)

c) systematický
d) historický

III. podľa rozsahu právnej normy stanoveného výkladom

a) doslovný = adekvátny
b) rozširujúci = extenzívny
c) zužujúci = reštriktívny

Analógia v práve
-súvisí s aplikáciou práva, obsahovo spadá k problematike výkladu práva
-problematika výkladu práva, ktorá sa uplatňuje pri aplikácii práva
-ide o logický výklad z hľadiska argumentov právnej logiky => argumentum per analogiam = argumentum a simili
-medzera v práve – orgán aplikujúci právo zistí, že sféra spoločenských vzťahov je nedostatočne pokrytá – musí
rozhodnúť podľa podobnosti
-orgán môže len to, čo mu je dovolené a zároveň musí zachovávať spravodlivosť – platí zákaz odmietnutia
spravodlivosti – potrebné, aby rozhodla moc, nie občan
-dve podoby:

a) analógia legis

-

nie je zákon, tak sa použije iná právna norma, ktorá je druhovo najbližšia

-

analógie sa niekedy dovoláva sám normotvorca

-

aj keď sa jej nedovoláva, pri splnení istých požiadaviek môže byť použitá

b) analógia iuris

-

nie je ani najbližšia podobná právna norma

-

použijú sa princípy platné pre celé právo

-u nás sa nepoužívala ako prameň práva, lebo právne zásady neboli považované za prameň práva – judikáty európskych
súdov sú tiež založené na rozhodnutiach podľa právnych zásad – už aj u nás trend používať analógiu legis aj iuris ako
prameň práva
-je potrebné rozlišovať rozširujúci výklad a analógiu

-

spoločné majú: existujúca práva úprava nepostačuje, nepokrýva právny vzťah

61

-

pri analógii neexistuje právna norma, ktorá by upravovala daný právny vzťah

-

pri rozširujúcom výklade je neistota, či konkrétny skutkový stav môže byť subsumovaný pod výslovné
ustanovenie právnej normy

-prípustnosť analógie

-

v odvetviach súkromného práva možno použiť

-

vo verejnom práve je neprípustná, lebo nesmie zhoršiť právny status občana – nemožno vo verejnom práve
hmotnom, ale v procesných normách je dovolená

-

v trestnom práve hmotnom analógiu nemožno použiť! – nepripúšťa analógiu, ale môže byť použitý extenzívny
výklad

-§853 OZ: analógia, dovolávanie sa analógie, analógia legis

Právna zodpovednosť

-stav občiansky = status civilis je charakterizovaný spoločenskými normami a z nich vyplývajú povinnosti (morálne,
politické, náboženské…)
-je ústredným pojmom teórie práva
-pojmy ako norma, povinnosť, sankcia, delikt by nemohli existovať bez právnej zodpovednosti
-spája všetko do uzavretého kruhu
-je to polysém

zodpovednosť
= nevyhnutnosť niesť následky svojho správania
-spoločenskou normou stanovená spôsobilosť osoby znášať následky svojho správania (=podrobiť sa donúteniu),
ktoré je spoločensky nedovolené

právna zodpovednosť
-právnym predpisom vymedzená schopnosť (spôsobilosť) subjektu práva znášať právne následky takého svojho
konania, ktoré je v rozpore s právom
-z pohľadu delikventa (porušiteľa) je to povinnosť strpieť následky
-z pohľadu štátu je to uplatnenie nepriaznivých právnych dôsledkov
-spätosť štátu a práva – štát vymedzuje všetky prvky právnej zodpovednosti (subjekt, subjektívna stránka, objekt,
objektívna stránka)
-má:

a) širší význam – existuje v právnej norme, ide o absolútny právny vymedzený v právnej norme
b) užší význam – vzťah porušiteľ a štátny orgán – relatívny vzťah

-zodpovedá sa za:

a) splnenie povinnosti – hrozba sankciou
b) porušenie povinnosti – až keď porušil, potom zodpovedá

 uplatnenie donútenia, sankcie (realizácia sankcie)

– pragmaticky

-z hľadiska preventívno-výchovného fungovania práva sa zodpovedá aj za splnenie povinnosti, a to už vstupom do
právneho vzťahu
-§420 OZ: pragmatizmus – za škodu, ktorú spôsobil

-druhy právnej zodpovednosti:
I. podľa právnych odvetví, resp. druhov deliktov:

a) ústavnoprávna – čl. 107, 147.1a
b) ústavnopolitická – čl. 106, 116.1,3 – je prísnejšia, lebo subjekt neporušil konkrétne ustanovenie
c) trestnoprávna
d) občianskoprávna = civilná
e) administratívnoprávna
f)

disciplinárna

-delikt – zavinené porušenie právnej povinnosti, ktorého znaky sú uvedené v zákone (trestný čin, priestuplk,
spôsobenie škody, urážka na cti, poškodenie obchodného mena, disciplinárny delikt, správny delikt)

II. podľa právneho titulu:

a) záväzková – porušenie povinnosti zo záväzku (zodpovedám

 musím plniť)

b) mimozáväzková – nie je konkrétny záväzok, vzniká priamo na základe zákona (ex lege) alebo z ústavy (ex

constitutione)

III. podľa vzťahu zodpovednosti a zavinenia:

a) s ohľadom na zavinenie = subjektívna – za zavinené protiprávne konanie, zavinené porušenie práva,

zodpovednosť za delikt (culpa lata, culpa levis) – výhradný druh v trestnom práve

b) bez ohľadu na zavinenie (zodpovednosť na ne-delikt)

62

-

objektívna

-

absolútna = zodpovednosť za riziko

ad a)
ZAVINENIE
-psychický stav porušiteľa práva k vlastnému konaniu a jeho protiprávnemu výsledku
-prvky zavineného porušenia povinnosti:

1. subjekt – ten, kto má deliktuálnu spôsobilosť (14 rokov)
2. objekt – právom chránený záujem
3. objektívna stránka deliktu

-

protiprávne konanie

a) komisívne = aktívne
b) omisívne = pasívne
-je to vôľové konanie a má:

a) vnútornú stránku – psychickú
b) vonkajšiu stránku – fyzickú

-

škodlivý následok PPK

-

kauzálny nexus = príčinná súvislosť

4. subjektívna stránka deliktu – zavinenie

ad b)
BEZ OHĽADU NA ZAVINENIE
-právna skutočnosť, ale nezávislá od vôle – je to protiprávny stav – nezavinené porušenie práva (ne-delikt)
-zodpovednosť za výsledok, ktorým je protiprávny stav
-podľa toho, či ten, komu sankcia hrozí sa jej môže ubrániť alebo nie, delíme zodpovednosť na:

a) objektívna

-

možnosť ubrániť sa liberačnými dôvodmi – ak preukážem, že v mojom prípade nastalo, budem
zbavený zodpovednosti (napr. vis major)

b) absolútna

-

zodpovednosť za riziko

-

nemožno sa ubrániť zodpovednosti/ sankcii

-vzniká otázka, či je právna zodpovednosť spätá len s porušením právnej povinnosti, alebo sa zodpovedá aj keď nedošlo
k porušeniu?

-

všeobecný princíp/pravidlo: zodpovedá

-

výnimočne právnym dôvodom sankcie nie je porušenie povinnosti, ale iný, zákonu odporujúci stav

-

patrí tu:



ústavnopolitická zodpovednosť
-má ju prezident, člen vlády, vláda (nie poslanec)



havária dopravného prostriedku leteckej spoločnosti (bez zavinenia)



výkon práva in fraudem legis
-napr. taká zmluva, ktorá obchádza zákon v snahe dosiahnuť výsledok právnou normou nežiadúci
(využije sa nedokonalosť právotvorcu – medzera v zákone)
-sankcia za takéto konanie: neplatnosť (§39 OZ)
-neplatný je simulovaný právny úkon, ktorý má zastrieť právny úkon disimulovaný



zneužitie práva = konanie abusus iuris
-ide o správanie zdanlivo dovolené, ale sa usiluje o nedovolený výsledok
-§424 OZ: za škodu zodpovedá aj ten, kto ju spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom
-samotná Ú ukladá, že aj vlastník musí nakladať tak, aby nezneužíval čl.24
-šikanózny výkon práva

Zákonnosť a záruky zákonnosti

Zákonnosť = legalita
-princíp právneho štátu
-kvalitatívna vlastnosť štátnej moci
-pojem zákonnosť: všeobecná viazanosť zákonom (právom)
-princíp zákonnosti má byť spätý s ústavnosťou – všeobecná viazanosť ústavou a s právnou rovnosťou
-princíp zákonnosti má svoj obsah – tvoria ho požiadavky tvoriace jeho legislatívnu stránku a požiadavky tvoriace jeho
aplikačnú stránku
-legislatívnu stránku tvoria požiadavky:

a) normatívne

1. tvorba práva má byť upravená zákonne – ústavným zákonom

-v našich podmienkach je právna úprava tvorby roztrieštená, je obsiahnutá vo viacerých prameňoch (v

63

ústave, v rokovacom poriadku NR SR, v zákone o Zbierke zákonov, v zákone o obecnom zriadení, ale
aj v legislatívno-technických pokynoch)

2. vymedzenie právomoci a kompetencie štátnych orgánov zákonom
3. vymedzenie jednotlivých druhov a názvov NPA
4. vymedzenie stupňa právnej sily
5. právna úprava vyhlásenia NPA

b) axiologické = hodnotové

1. vedecké poznanie objektívnej reality – poznanie potrieb a záujmov spoločnosti
2. obsahová kvalita práva
3. stabilita práva
4. spravodlivosť práva

-aplikačnú stránku tvoria požiadavky:

1. viazanosť štátnych orgánov právom, pri porušení práva vzniká mu právna aj politická zodpovednosť (čl.2

ods.2)

2. viazanosť občanov právom (čl.2 ods.3)
3. požiadavka rovnoprávnosti a požiadavka zakotvenia ZPaS

Záruky zákonnosti
-členia sa na:

a) právne
b) mimoprávne



materiálne – vecné vybavenie štátnych orgánov, platy štátnych úradníkov, kapitoly štátneho

rozpočtu, zabezpečenie občana pri insolventnosti, bezplatná právna pomoc…)



politické – politický pluralizmus, úroveň politickej kultúry



duchovné – súvisia s kultúrnou úrovňou spoločnosti, so zabezpečením duchovnej slobody

-ak majú byť právne záruky zákonnosti efektívne, je nevyhnutné, aby boli dopĺňané mimoprávnymi

PRÁVNE
-právne inštitúty, ktoré vytvárajú zábrany porušenia práva a ochraňujú právo pred porušením (hmotnoprávne)
a procesnoprávne záruky súvisiace s porušením práva, ktoré smerujú k obnove právneho stavu alebo vytvárajú nový
právny stav
-delenie – na základe úlohy, ktorú plnia:

a) hmotnoprávne = preventívne (ručenie, záložné právo, požiadavka formálnosti u niektorých právnych

úkonov…)

b) procesnoprávne = sankčné (neplatnosť právnych úkonov, neplatnosť chybných právnych aktov…)
-existujú však aj právne záruky, ktoré napĺňajú obe úlohy (kontrola)

-podmienky uplatňovania:

1. ústavné resp. zákonné zakotvenie právnych záruk zákonnosti

-má veľký význam, pretože prispieva k právnej istote a to tým, že je zabezpečená stabilita právnych záruk
(nezmeniteľnosť záruk), akty nižšej právnej sily nebudú zužovať rozsah záruk zákonnosti

2. zákonná konkretizácia právnych záruk zákonnosti zakotvených ústavou

-ak ústava obsahuje splnomocnenie na zákonnú konkretizáciu právnych záruk zákonnosti zákonom, štátny
orgán má povinnosť tento vydať

3. bezvýnimočná univerzálna záväznosť právnych záruk zákonnosti pre všetky subjekty vrátane tých, ktoré ich

vydali

4. jednota hmotnoprávnej a procesnoprávnej úpravy právnych záruk zákonnosti

-v rámci právnych záruk zákonnosti hovoríme o právnej ochrane

-

štát má monopol na poskytovanie právnej ochrany, ale presúva časť svojej právomoci na neštátne subjekty
(exekútori, notári, obecná polícia – nositelia verejnej moci, nie štátnej)

-

v rámci práva platí zákaz svojpomoci – až na malé výnimky: právo na odpor, nutná obrana, krajná núdza

-

možno členiť na:
I. podľa toho, ako je poskytovaná:

a) ex offo (napr. v trestnom práve)
b) na základe žaloby

II.

a) preventívna – zadržanie, zatknutie, väzba
b) následná – poskytovaná prostredníctvom jednotlivých druhov sankcií (reparačné)

III. podľa orgánov, ktoré ju poskytujú:

a) súdna
b) policajná
c) správna

-druhy právnych záruk zákonnosti:

a) zakotvenie ZPaS a mechanizmus ich kontroly a ochrany

64

-táto povinnosť štátu patrí medzi základné podmienky zákonnosti a ústavnosti
-dokument Všeobecná deklarácia práv má veľký význam – prijalo ju Valné zhromaždenie v 1948
-veľký význam majú aj ostatné dokumenty, ktoré sú venované ľudským právam
-základným vnútroštátnym aktom je ú.z. 23/1991 Listina ZPaS – jej obsah bol prebratý do II. hlavy Ú
ZPaS sú garantované všeobecnými súdmi, ÚS SR, Európskym súdom pre ľudské práva
-petičné právo

-

záruka občianskej kontroly nad zákonnosťou a účelnosťou činnosti štátnych orgánov

-

zodpovedá mu povinnosť štátnych orgánov a orgánov územnej samosprávy odpovedať na petíciu
a včas ju vybaviť

-

v rámci neho platí zásada denegatio iustitiae = zákaz odopretia spravodlivosti

b) zrušenie alebo zmena chybných právnych aktov

-pri právnych aktoch platí prezumpcia správnosti
-zmena alebo zrušenie právnych aktov sa uskutočňuje zákonom stanoveným spôsobom – využitie riadnych
a mimoriadnych opravných prostriedkov – v rámci nich platí systém kasácie (zrušenie rozhodnutia) a apelácie
(zrušenie rozhodnutia a nahradenie ho vlastným rozhodnutím)
-účinky ex nunc
-ak ide o nesúlad právnych aktov – garantom je ústavné súdnictvo

c) neplatnosť právnych úkonov

-ak je chyba v právnom úkone (chyba v náležitosti právneho úkonu) – relatívna alebo absolútna neplatnosť
-pri chybe právneho úkonu, následkom môže byť:

-

odporovateľnosť právneho úkonu (§42a OZ)

-

možnosť odstúpiť od zmluvy

-

povinnosť nahradiť škodu spôsobenú chybným právnym úkonom

-pri právnych úkonoch neplatí prezumpcia správnosti
-účinky ex tunc

d) kontrola, dozor, dohľad

-protest

-

protest prokurátora sa podáva proti:



všeobecne záväznému právnemu predpisu orgánu verejnej správy
(vyhláška, výnos)



všeobecne záväznému nariadeniu orgánu územnej samosprávy



všeobecne záväznému právnemu predpisu orgánu miestnej štátnej správy



opatreniu alebo rozhodnutiu, ktorým bol porušený zákon alebo iný všeobecne záväzný
právny predpis

-upozornenie

-

podáva prokurátor orgánu verejnej správy a je nasmerované na odstránenie porušenia zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, ku ktorým došlo v postupe orgánov verejnej
správy pri vydávaní opatrenia alebo rozhodnutia alebo pri nečinnosti orgánu verejnej moci

-

podávané proti postupu

-previerky zachovávania zákonnosti orgánmi verejnej správy

e) rozhodovanie sporov

-platí zásada: každý má právo dovolať sa na súde ochrany práv, ktoré boli porušené cudzím vplyvom
-je právnou zárukou, ktorej predmetom je zákonnosť vo sfére súkromnoprávnych vzťahov a prostriedkom je
rozhodnutie spravidla deklaratórnej povahy
-zásadne patrí do právomoci súdov

f)

donútenie
-nasleduje po nesplnení povinnosti
a) nepriame

-

spočíva v novej sankčnej povinnosti

-

dôvodom je spravidla:

1. právna zodpovednosť za súkromnoprávne delikty, resp. protiprávny stav

 povinnosť

(záväzok) vzniká spravidla priamo v dôsledku protiprávneho konania alebo protiprávneho
stavu (rozhodnutie o náhrade škody)

2. právna zodpovednosť za delikt verejnoprávnej povahy

 povinnosť zo sankcie vzniká až na

základe rozhodnutia aplikujúceho sankciu (rozhodnutie o vine a treste)

b) priame

-

výkon rozhodnutia

-

vzniká:



na základe nesplnenia povinnosti, ktorá je vyjadrená vo vykonateľnom rozhodnutí



ako povinnosť podrobiť sa sankcii (odpykať trest) uloženej vo vykonateľnom rozhodnutí

65