Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

2. KAPITOLA

PÍSMO

Pre systém písma je charakteristické, že písanými symbolmi zachytáva slová a zvuky
určitého jazyka. Systémy písma nie sú totožné s jazykmi. Jeden systém písma sa používa na
písanie v rôznych jazykoch. Napríklad moderná latinská abeceda sa používa nielen v
slovenčine, ale aj angličtine a viacerých ďalších európskych i mimoeurópskych jazykoch. Ale
aj arabská abeceda sa používa nielen v arabčine, ale aj v turečtine a perzštine.

1. Pôvod

Pôvod písma možno dedukovať z toho, o čom vypovedajú najstaršie písomné záznamy. Vo
väčšine prípadov sú najstaršími písomnými dokumentmi:

 nápisy na nádobách na uskladnenie zásob a

 zoznamy alebo mená panovníkov.

To znamená, že písmo vo svojich počiatkoch (dodnes) slúžilo na:

 ekonomické,

 politické (mocenské) a

 náboženské účely.

Demonštrácia moci

Monumentálne nápisy s menom panovníka (napr. na obrovských kamenných tabuliach v
Strednej Amerike alebo na vešteckých kostiach v Číne) slúžili na demonštráciu výsostného
postavenia vladára. Boli znakmi jeho moci a nadvlády.

V starobylých spoločenstvách slúžilo písmo väčšinou iba málopočetnej vládnucej vrstve. Iba
veľmi málo ľudí vedelo čítať a písať. Neraz aj panovníci boli negramotní a písať a čítať vedeli
iba na to špeciálne školení pisári. Pisárstvo bolo dlhú dobu samostatnou profesiou.

2. Systémy písma

Písmo je prostriedok ľudskej komunikácie pomocou ľubovolných vizuálnych znakov, ktoré
tvoria určitý systém. Existujú obmedzené alebo komplexné systémy písma. Komplexný
systém písma je schopný zaznamenať akúkoľvek jazykom vyjadrenú myšlienku.

2.1. Limitované systémy písma – bez pevného vzťahu medzi znakom a významom

Medzi limitované systémy písma patria piktogramy, ideogramy a objekty ako
mnemotechnické pomôcky. Takéto systémy sa vyznačujú vysokým stupňom neurčitosti,
pretože tu neexistuje fixný vzťah (súvislosť) medzi znakom a jazykom (významom), ktorý
zastupuje. Interpretácia (výklad) limitovaného systému písma nie je závislá od jazyka.
Úlohou piktogramu, ideogramu alebo objektu je vyvolať predstavu, následne vyjadrenú
jazykom. (Preto sa piktogramy najčastejšie používajú na miestach, kde sa môžu vyskytovať
návštevníci hovoriaci rôznymi jazykmi.) Bez znalosti kultúrneho pozadia pisateľa však môže
dochádzať k neporozumeniu.

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

2.2. Komplexné systémy písma – stabilný vzťah medzi znakom a významom

Komplexné systémy písma sa vyznačujú pomerne stabilným vzťahom medzi znakom
systému a slovom, slabikou, hláskou alebo samohláskou. Takéto systémy môžu byť slovné
(logografické), sylabické (slabičné) alebo alfabetické (abecedné). Keďže komplexný systém
písma zastupuje (reprezentuje) prvky jazyka, pochopenie písma (napísaného) si vyžaduje
ovládanie jazyka. To však neznamená, že jeden systém písma sa viaže na jeden jazyk.
Naopak, systém písma sa pomerne jednoducho transformuje z jedného jazyka do druhého.

3. Typy písma

Systémy písma možno rozdeliť na slovné (znakové), slabičné a abecedné.

3.1. Slovné (znakové) písmo

V slovných písmach každý symbol zastupuje celé slovo. Slovné písma používali
predovšetkým staroveké civilizácie, ale niektoré sa používajú dodnes - Čínština. Na
vyjadrenie všetkých slov v jazyku potrebuje toto písmo obrovské množstvo symbolov
(znakov). Čínske písmo má asi 50 000 znakov. Aj keď sa v bežnom jazyku všetky
nepoužívajú, neprekvapuje, že v Čínskom cisárstve vedelo čítať a písať iba veľmi málo ľudí.
V modernej dobe trvalo veľmi dlho, kým vyvinuli čínsky písací stroj.

3.2. Slabičné písmo

Slabičné písma používajú symboly na vyjadrenie slabík. Mnohé starobylé písma boli
slabičné: babylonské a asýrske klinové písmo na Blízkom východe, dva typy písma
predklasického Grécka, japonské písmo a staroveké mayské písmo v Strednej Amerike.
Oproti znakovému písmu je slabičné písmo ohybnejšie, ale aj tak sa zvláda veľmi ťažko. V
dávnych časoch ho používali len profesionálni pisári. Babylonské klinové písmo má asi 600
symbolov, pričom mnohé zo znakov sa používajú na vyjadrenie viacerých (rôznych) slabík.

3.3. Abecedné písmo

Abecedné písmo sa používa vo väčšine moderných jazykov. Tak ako väčšina európskych
jazykov aj slovenčina používa abecedu odvodenú z latinskej abecedy. Abecedné systémy
majú oproti znakovým a slabičným obrovskú výhodu v tom, že majú oveľa menej symbolov.
Abecedy obyčajne nemajú viac ako 30 znakov.

4. História písma

Prvé písmo vzniklo v rôznych obdobiach a na rôznych miestach sveta - na Blízkom východe,
v Číne, v údolí rieky Indus (Pakistan) a v Strednej Amerike. Tieto písma vznikli nezávisle, boli
odlišné a vzájomne sa neovplyvňovali.

Predpokladom vzniku písma bol vznik tzv. riečnych civilizácií v povodiach a deltách veľkých
riek, ktoré sa pravidelne vylievali a vytvárali podmienky pre rozvoj poľnohospodárstva.
Takéto civilizácie vznikli v Mezopotámii, Egypty, Indii, Číne. Tieto v tom čase najvyspelejšie
kultúry sa vyznačovali zakladaním a rozvojom miest ako stredísk moci a obchodu,
organizáciou štátu a štátnej správy, diferenciáciou obyvateľstva do rôznych sociálnych
vrstiev, deľbou práce, rozvojom jazyka, kultúry a náboženstva, ale aj písma ako
komunikačného prostriedku.

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

4.1. Klinové písmo – 3100 pred n. l. – Mezopotámia

Za historicky najstaršie písmo sa považuje písmo klinové (písmená v tvare klinu) v
Mezopotámii (Irak), ktorého vznik sa datuje do obdobia 3100 rokov pred n. l.

Prvé mestské „štáty“

Najstaršie písmo vzniklo pravdepodobne z potreby robiť záznamy, nevyhnutné pre
ekonomiku, organizáciu a riadenie spoločnosti. Treba si uvedomiť kontext, v ktorom písmo
vzniklo. V Mezopotámii v rokoch 4000-3000 pred. n. l. vznikli vôbec prvé mestá na svete.
Vznikli na úrodnom území medzi riekami Eufrat a Tigris, ktoré sa vždy na jar vylievali. Na
ochranu pred každoročnými záplavami bolo nutné vybudovať systém kanálov, hrádzí a
nádrží, čo si vyžadovalo organizáciu a kooperáciu ľudí. Okrem toho rozdiely v bohatstve
jednotlivcov spôsobili triednu diferenciáciu a výrobnú špecializáciu. Popri roľníkoch (a
kňazoch) sa vyčlenili skupiny remeselníkov, nádenníkov, obchodníkov a úradníkov. Takáto
zložité spoločenstvo si vyžadovalo organizáciu, centrálne rozhodovanie a riadenie. A na to
už zrejme nepostačovala rečová komunikácia.

V Mezopotámii sa zapisovali obchodné zmluvy a iné dokumenty, listy, zákony, náboženské
obrady, ale už aj literatúra.

Prvé nápisy zhotovené týmto písmom, ktoré je vlastne mnemotechnickou pomôckou,
pozostávajú z piktogramov, čiže zjednodušených obrázkov. Piktogram symbolizuje určitý
predmet alebo bytosť. Bádatelia napočítali takmer tisícpäťsto rozličných najjednoduchších
sumerských piktogramov.

4.2. Hieroglyfy - Egypt – 3000 pred n. l.

Zatiaľ čo sa klinové písmo šírilo po celej Mezopotámii, v neďalekom Egypte, ale aj vo
vzdialenej Číne vznikli úplne iné systémy písma.

Hieroglyfické písmo tvoria pozoruhodné štylizované obrázky ľudských hláv, vtákov, zvierat,
rastlín a kvetov. Slovo hieroglyf pochádza z gréckych slov hieros = posvätný a glyfein = ryť.
Nasteršie záznamy napísané týmto písmom pochádzajú z 3. tisícročia pred n. l. , ale písmo
mohlo existovať už dávno predtým.

Na rozdiel od piktogramov v Mezopotámii, ktoré sa až postupne stávali písmom, hieroglyfy
boli od začiatku skutočným písmom. Najmä preto, že dokázali takmer úplne zaznamenať
hovorenú reč a vyjadrovať nielen konkrétne, ale aj abstraktné skutočnosti.

Relatívna dokonalosť tohto písma vyplývala zo skutočnosti, že využívalo tri druhy znakov:

a) piktogramy a
b) ich kombinácie, čiže ideogramy, ďalej
c) fonogramy - obrázky alebo iné znaky, ktoré vyjadrovali zvuk (slabiky).

Navyše Egypťania vo svojom písme používali ďalšiu skupinu znakov, tzv. determinatívy,
znaky na určovanie toho, o aký druh znaku ide.

Prechod egyptskej civilizácie od absolútnej monarchie s demokratickejšej organizácii
prebiehal v rovnakom čase ako prechod od kameňa ako komunikačného média (nosiča),
resp. základne prestíže (pozri pyramídy), k papyrusu. Na rozdiel od kameňa bol papyrus
mimoriadne ľahkým nosičom.

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

Práca pisárov

Písmo v starobylom Egypte slúžilo na vládne, finančné, magické alebo náboženské účely.
S postupným využívaním papyrusu a zjednodušovaním hieroglyfického písma sa
administrácia stávala efektívnejšia. Pisári a úradníci poverení vyberaním a spravovaním
výnosov, poplatkov a daní od roľníkov sa stávali príslušníkmi organizovanej civilnej služby
a pripravovali výkazy, zrozumiteľné pre ich vládcov.

Už v roku 2000 pred našim letopočtom ústredná správa zamestnávala armádu pisárov
a gramotnosť sa cenila ako dôležitý stupienok k prosperite a spoločenskému postaveniu.
Pisári sa stali vyvolenou triedou a písanie privilegovanou profesiou.

Rozširujúce sa komerčné aktivity si vyžadovali veľký počet profesionálnych pisárov alebo
ľudí, ktorí vedeli čítať a písať. Na druhej strane zložité písmo si vyžadovalo pomerne dlhé
vzdelávanie a rozvoj školstva. Na školenie pisárov a správcov sa pri chrámoch zriaďovali
školy a školiace strediská, v ktorých sa zvláštny dôraz kládol na gramatiku a matematiku. 1
Keďže pisárske umenie ako základ vzdelania ovládali kňazi, pisári, učitelia a sudcovia,
všeobecné poznatky a súdne rozhodnutia vychádzali z náboženského hľadiska.

Náboženská moc

Rozvoj chrámov a nárast moci náboženských kultov posilnil právomoci a autoritu kňazov.
Akumuláciu bohatstva a moci v rukách kňazov a chrámov, sprevádzaná rozvojom
matematiky a písma, pravdepodobne nasledovali nemilosrdné boje medzi mestskými štátmi
vznik vojenskej špecializácie a žoldnierskych služieb. Existujú domnienky, že kontrola písma
a vzdelania náboženstvom spôsobila zanedbávanie technologického rozvoja a vojenskej
moci. Chrámové vlády a výbory kňazov neboli schopné viesť organizované vojny, preto sa
popri kňazoch objavili svetskí potentáti.

Vyššia komunikatívnosť hieroglifického písma umožnila starým Egypťanom zachovať pre
budúce pokolenia:

 svoju históriu,

 spísať zoznamy svojich vládcov,

 zaznamenať významné udalosti.

História a

literatúra

Spolu s písmom sa rodí aj história - chronologické zaznamenávanie udalostí. Tak ako v
Mezopotámii, aj v Egypte slúži písmo nielen náboženstvu, ale aj štátnej moci a obchodu.
Vydávaniu nariadení a právnych predpisov, spisovaniu obchodných zmlúv a na iné praktické
účely. Vyššia úroveň písma prináša aj rozvoj literatúry najrozličnejších žánrov -mravoučných
prísloví, hymien na oslavu bohov a kráľov, epických básní, bájok, historických poviedok a
príbehov (románov).

V hieroglyfoch sú však napísané aj prvé vedecké texty, spisy o mágii, medicíne, kuchárstve
a astronómii (astrológii).

1 Innis, Harold: Media in Ancient Empires. In: Crowley, D., Heyer, P. (Eds.): Communication in History:
Technology, Culture, Society. New York: Longman Publishers USA, 1995, s. 35.

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

4.3. Čínske písmo

Čínske písmo je ojedinelý fenomén. Zrodilo sa okolo 2. tisícročia pred n. l., kodifikované asi o
500 rokov neskôr a usporiadané do logického systému v období 200 rokov pred a 200 rokov
po narodení Krista. Zvláštne na ňom je to, že sa používa dodnes.

Žiadne písmo nevzniká v hotovej podobe, každé sa vyvíja, pričom prvopočiatky všetkých sú
rovnaké. Na ich začiatku vždy boli kresby - piktogramy a ich kombinácie. Tak to bolo aj v
prípade čínskeho písma, iba s tým rozdielom, že zatiaľ čo v iných písmach sa pôvodné
piktogramy vývojom písma vytratili, v čínskom písme sa stopy pôvodných piktogramov
nadlho zachovali.

Čínske písmo, okrem toho, že je znakové (slovné) má ešte ďalšiu veľkú zvláštnosť. Jeden
vyslovený zvuk môže znamenať viacero vecí podľa toho, ako sa napíše. Každý znak
čínskeho písma sa musí zapísať do dokonalého štvorca a obyčajne sa skladá z kľúča, ktorý
mu dáva zmysel a z fonetickej časti, ktorá určuje výslovnosť. Zatiaľ čo bežná čínština sa číta
zľava doprava, vedecké texty a poézia sa čítajú zhora nadol a sprava doľava.

4.4. Abeceda – 1450-1150 – Ugarit - Sýria

Je pravdepodobné, že východiskom pre vznik prvej abecedy bolo starobylé egyptské
hieroglyfické písmo, ktoré používalo kombináciu znakových, slabičných i abecedných
symbolov. Je to vôbec najkomplikovanejší systém písma. Najstaršie svedectvá o abecednom
písme pochádzajú z obdobia 1450-1150 pred. n. l. a našli sa na mieste starobylého
kannánskeho mesta Ugarit (prístavné mesto na brehu Stredozemného mora) (Ras Šamra v
Sýrii). Toto písmo, ktoré malo 30 klinových symbolov sa zachovalo na trvanlivých hlinených
tabuľkách.

Semitské abecedné písma (hebrejčina, arabčina, feničtina, aramejčina) sa od moderných
abecedných písiem odlišujú v dvoch smeroch: Texty sa písali (v arabčine a hebrejčine sa
dodnes píšu) sprava doľava a samohlásky a dvojhlásky sa nepísali.

Grécka abeceda – 950-800 pred n. l.

Gréci sa s abecedou zoznámili v období asi 950-800 pred n. l., keď rozvíjali obchod v oblasti
Stredozemného mora. (Ako ináč!) Gréci vnímali niektoré hlásky (v semitských jazykoch
spoluhlásky) ako samohlásky, a tak Grékom vďačíme za samohlásky v abecede. Ukazuje
sa, že Gréci sa postarali aj o zmenu smeru písania. Spočiatku síce používali písanie sprava i
zľava, avšak asi po 150 rokoch prevážilo písanie zľava doprava.

Grécka literatúra

Grécke písmo sa od 5-4. storočia pred n. l. zaslúžilo o jednu z najbohatších literatúr
všetkých čias, v ktorej boli zastúpené všetky žánre - bájky, poézia, dráma, história, rétorika i
filozofia. Dedičmi tejto literatúry sme aj my, pretože grécky písmo bolo základom pre všetky
jazyky v Európe, ale nielen v Európe.

Latinská abeceda

Zásluhou Grékov sa abeceda dostala do Itálie, kde ju prevzala etruština, latinčina a iné
jazyky. Zásluhou Rímskej ríše sa abeceda dostala do väčšiny Európy. V Západorímskej ríši
sa šírila latinská abeceda a vo Východorímskej sa naďalej používala grécka abeceda.

K rozšíreniu písma výrazne prispelo kresťanstvo, pretože písmo bolo nevyhnutným
predpokladom šírenia náboženstva a spravovania cirkvi.

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

Keď sa Západorímska ríša v 5. storočí rozpadla, bola už kresťanská. V ranom stredoveku sa
latinská abeceda prispôsobila tak, aby sa ňou dali písať vtedajšie hovorové jazyky ako
gótčina, frančina, anglosaština alebo stará írčina.

Cyril a

Metod – abeceda pre Slovanov

So šírením gréckeho ortodoxného kresťanstva na Balkán a do Ruska sa šírila aj grécka
abeceda. Konštantín (Cyril) a Metod prispôsobili grécku abecedu tak, aby sa dala používať
na písanie v slovanských jazykoch. Keď Konštantín a Metod prišli na Veľkú Moravu hlásať
kresťanstvo, priniesli aj písmo zostavené z malých písmen gréckej abecedy - hlaholiku.
Hlaholikou napísaný starosloviensky preklad častí Biblie priniesli so sebou a ďalšie
náboženské a právnické knihy boli napísané už na Veľkej Morave. Keď potom Svätopluk (ale
najmä nitriansky biskup Viching) vyhnal Metodových žiakov (vedúce osobnosti
veľkomoravskej cirkvi a kultúry) z Veľkej Moravy, uchýlili sa títo na Balkán a vytvorili ďalšie
písmo, tentoraz z veľkých písmen gréckej abecedy. Na počet Cyrila túto abecedu nazvali
cyrilikou. Z nej sa vyvinula azbuka, ktorou dodnes píšu národy na juhu a východe Európy -
Srbi, Macedónci, Bulhari, Rusi, Bielorusi, Ukrajinci, ale dokonca aj Mongoli.

Príchod vierozvezcov Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu treba chápať v širších
súvislostiach. Nešlo iba o náboženstvo a kultúru. Podstatnú úlohu tu zohrávalo písmo ako
nástroj ideológie, politiky a organizácie štátneho útvaru - komunikačného prostriedku v tom
pravom slova zmysle. Tu sa v istom zmysle premietol boj už latinského Západu (Franská
ríša) a gréckeho Východu (Byzantská ríša) - boj prostredníctvom komunikačných
prostriedkov.

Semitská, grécka a latinská abeceda tvoria základ abecied, ktoré sa v súčasnosti používajú
vo väčšine krajín sveta.

Pred tisíc rokmi takmer všade existovali rôzne písma. Napriek tomu vo viacerých oblastiach
sveta ľudia písmo vôbec nepoznajú. Jazykovedci narátali asi 3000 jazykov, ale iba asi stovka
z nich má aj písomnú podobu. Súvisí to aj so stupňom organizovanosti jednotlivých
jazykových skupín. Národy, ktoré nežijú v štátnych útvaroch alebo iných organizovaných
komunitách, písmo nepotrebujú. Napríklad Rómovia dodnes nemajú písmo pre svoj jazyk.

5. Písané knihy

Predchodcami kníh boli hlinené tabuľky, do ktorých obyvatelia Mezopotámie (Sumerovia a
Babylončania) ryli klinové písmo. Neskôr starobylí Egypťania, Gréci a Rimania
zaznamenávali informácie na knižné zvitky. Tie sa vyrábali z papyrusu, dlhých pásov
trstinovej kôry. Text zapisovali trstinovým perom do úzkych stĺpcov. Najdlhším známym
zvitkom je egyptský Harris (Britské múzeum v Londýne), ktorý meria 40,5 metra. Dlhé zvitky
neskôr, v Helenistickom období, nahradil väčší počet kratších, asi 10 metrových zvitkov.

Papyrusové zvitky

Zvitky bývali uložené v obaloch a opatrené titulom a autorovým menom. Profesionálni pisári
vyrábali odpisy alebo kópie originálov na diktát. Druhý spôsob umožňoval vyrábať naraz
niekoľko kópií. Spôsoboval však nepresnosti v kópiách, pretože pisári často písali tak, ako
počuli. Atény, Alexandria a Rím boli veľkými centrami knižnej produkcie a vyvážali knihy do
celého antického sveta. Ručná práca bola pomalá a nákladná a preto rozšírenosť kníh bola
veľmi malá. Knihy vlastnili len panovníci, kňazi a veľmi majetní ľudia. Vzdelanie sa v tých
časoch šírilo prevažne orálne, repetíciou a memorovaním.

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

Aj keď sa dal papyrus pomerne ľahko vyrobiť a mal na písanie vhodný povrch, nebol lacný,
bol veľmi krehký a vo vlhkom prostredí sa rozpadával. Obyčajne nevydržal viac ako 100
rokov. To je jedna z príčin, prečo je veľká časť literatúry a písomných dokumentov antického
sveta nenávratne stratená.

Pergamen

Umenie písať a čítať sa výrazne zmenilo vynájdením nového materiálu – pergamenu. Výraz
pergamen znamená „koža z Pergamu“. Pergamon bol jedným z najdôležitejším miest
v Malej Ázii. O uplatnenie pergamenu sa zaslúžil kráľ Eumenes II. (225-160 p. n. l.). Keď
mestu dvesto rokov pre Kristom prestal Egypt dodávať papyrus, domáci pisári si museli
hľadať iný materiál, vhodný na písanie. Začali dokonalejšie spracúvať kožu zvierat.

Zaujímavé je, že zvieracia koža sa už dávnejšie používala na písanie práve v Egypte.
Pergamen sa vyrábal najmä z kože oviec, kôz a teliat, dal sa však vyrobiť aj z kože gazely,
antilopy a pštrosa. Ovčia a teľacia koža mali tú výhodu, že sa na ne dalo písať z oboch strán.
Najkvalitnejší bol velínový pergamen, vyrábaný z kože veľmi mladých, resp. ešte
nenarodených teliat, pretože nevpíjal atrament ani farbu. 2 Do 4. storočia pergamen úplne
vytlačil papyrus ako nosič písma.

Husie brko

Používanie pergamenu na písanie prinieslo uplatnenie ďalšej „technickej“ novinky –
husacieho brka, ktoré poskytovala viac možností ako staré a neobratné trstinové „písadlo“.
Okrem toho sa listy pergamenu mohli skladať, ukladať jeden na druhý a zošívať, čím vznikali
pergamenové kódexy, predchodcovia dnešných kníh.

Prvé kódexy

Vo štvrtom storočí zároveň kulminoval proces, ktorý začal už v 1. storočí a ktorý znamenal
postupné nahrádzanie zvitkov obdĺžnikovými kódexmi (kódex znamená latinsky kniha), ktoré
predstavujú priamych predchodcov moderných kníh. Prvé kódexy, používané Grékmi
a Rimanmi ako účtovné knihy alebo školské učebnice, boli malé notesy, vyrobené z dvoch
alebo viacerých drevených doštičiek natretých voskom, na ktorý sa dalo písať rydlom
opakovane. Niekedy sa medzi doštičky vkladali listy pergamenu. Postupne listy pergamenu
pribúdali a kódexy sa zväčšovali. Kódexy boli pre čitateľa oveľa prehľadnejšie ako zvitky.

Slovo kódex je súčasťou mnohých názvov ručne písaných kníh, najmä slávnych rukopisov
Biblie. Napríklad Codex Sinaiticus je grécky rukopis z Palestíny, ktorý sa teraz nachádza
v Britskom múzeu.

Stredoveká európska kniha

Začiatkom stredoveku v Európe písali knihy predovšetkým mnísi v kláštoroch. Laici sa ako
pisári vyskytovali iba zriedka. Na rozdiel od pisárov Mezopotámie alebo starého Egypta,
stredovekí pisári v Európe neboli ani autori textov, ani nemali pocit privilegovaného
postavenia. Ich tvorivosť sa prejavovala v kaligrafii – v krasopise.

2 Jean, Georges: Písmo pamäť ľudstva. Slovart, 1987, s. 80-81.

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

Skriptóriá

Písanie alebo presnejšie prepisovanie kníh bola úmorná práca v tzv. skriptóriách –
pisárskych dielňach, ktoré sa obyčajne nachádzali vedľa kláštorných knižníc. Spočiatku
pisári používali rôzne štýly písania výlučne veľkými písmenami, zvyk, ktorý sa zachoval od
čias klasických zvitkov. Ako výsledok oživenia vzdelanosti, o ktoré sa zaslúžil Karol Veľký
v 8. storočí, pisári začali používať pekné a úhľadné písmo z malých písmen (minuskuly),
ktoré sa zvyklo označovať ako karolínska minuskula alebo karolína. Toto písmo za
používalo viacero storočí. Po 12. storočí úroveň knižného písma upadla, pretože sa
používalo čierne úzke a husto natlačené písmo, ktoré sa ťažko dalo čítať.

Stredoveká kniha bola bohato zdobená. Výzdobu mali na starosti špecialisti – miniaturisti
a iluminátori. Boli to geniálni umelci, ktorí dokázali vytvárať iniciálky zo zlatých fólií, ktorými
sa začínal odsek alebo kapitola, ale aj obrázky kvetov, postáv a miniatúrnych krajiniek
v živých farbách. 3

Drahé knihy

Knihy aj napriek zvýšenej produkcii zostávali drahými produktmi, ktoré by sme mohli
prirovnať k dnešným kolosálnym filmovým produkciám. S tým rozdielom, že náklady na
výrobu kníh neboli návratné. Napriek výrazne náboženskej orientácii celej stredovekej
spoločnosti, čitateľské záujmy laickej verejnosti sa od cirkevnej značne líšili. Už v tých
časoch bola obľúbená zábava, žart, posmešky, ale aj rôzne zvrátenosti.

Laické knihy

Koncom 12. storočia stratila cirkev svoj monopol v školstve i v písaní kníh. Laickí pisári, ktorí
predtým spolupracovali s mníchmi, začali vytvárať vlastné pisárne a cechy. Ak sa dovtedy
vydávanie kníh obmedzovalo na objednávky šľachty a duchovenstva, teraz sa začali vydávať
knihy aj pre novú vrstvu – meštiactvo a stále širšiu vrstvu vzdelancov. Veľký rozmach kníh
prišiel s rozvojom univerzít.

Prvé univerzity

Od 12. storočia začali vznikať univerzity v Paríži, Toulouse, Montpellier, Orléanse, Oxforde,
Cambridge, Padove, Bologni, Salamance, neskôr i vo východnej Európe – v Prahe. V rokoch
1300 až 1500 bolo zriadených viac ako 50 univerzít v Európe – 11 vo Francúzsku, 9
v Španielsku, 8 v Taliansku, 3 v Anglicku a zvyšok vo východnej Európe. Okolo roku 1400
bolo v Nemeckej ríši 800 študentov a do roku 1520 ich počet narástol na 4000.

6. Korešpondencia

Zvýšenie úrovne vzdelanosti prinieslo rozšírenie korešpondencie, ktorá vo vládnucej triede,
vzhľadom na systém vládnutia, nadobudla charakter informačnej výmeny. Stredoveké listy
sa vyznačovali zvláštnymi charakteristikami, pretože boli komponované ako orálne posolstvá
pre prípad, keď veľká vzdialenosť znemožňuje rečový prejav. Podľa Ambrózia (svätý
Ambróz, milánsky biskup) epištolárny žáner vznikol preto, aby sa nám mohol niekto
prihovárať, aj keď nie sme prítomní. (cit. podľa 76)

3 Jean, Georges: Písmo pamäť ľudstva. Slovart, 1987, s. 85.

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

Diktované listy

Stredoveké listy boli väčšinou kvázi verejné literárne dokumenty, ktoré autori písali
s úmyslom, že raz ich niekto zozbiera a vydá (publikuje) a že ich budú čítať viacerí ľudia. Boli
preto formulované opatrne a elegantne a nie osobne a spontánne a dodržiavali pravidlá
písania listov – artes dictaminis. (Doslova ide o umenie diktovať a nie písať, pretože už
v starom Ríme vznešení Rimania listy nepísali, ale diktovali, a to sa zachovalo až do
stredoveku.) Podľa týchto pravidiel mal mať list päť častí:

a) salutation – pozdravenie, za ktorým nasledovalo
b) exordium – úvod, do ktorého patrilo niekoľko všeobecných fráz, prísloví alebo

citátov. Potom nasledovalo

c) narratio – samotné vylíčenie dôvodov písania listu,
d) petitio – žiadosť alebo správa nadväzujúca na úvod a dôvod listu a nakoniec
e) conclusio – čiže záver.

Stredovekú korešpondenciu možno ďalej členiť na dve základné skupiny, na listy cirkevných
a svetských štátnych inštitúcií a listy súkromných osôb.

Encykliky a

buly

Pápežská stolica patrila k hlavným užívateľom komunikácie tohto druhu najmä zásluhou
svojich encyklík a búl.

Encyklika je pastorálny (pastiersky, duchovný) list biskupa, skupiny biskupov alebo pápeža,
ktorý slúži na výklad kresťanskej viery. Pôvod siaha až do epištôl Nového Testamentu. Podľa
katolíckej cirkvi je učenie encyklík presné, ale nie neomylné. Pápežské encykliky začínajú
a končia slovami pozdravenie a požehnania a ich názvy sú odvodené od latinskej vety, ktorá
ich uvádza. (Encyclical. In: Funk & Wagnalls Multimedia Encyclopedia)

Pápežská bula je špeciálny list alebo dokument v pápežovej osobnej obálke. V stredoveku
bula znamenala obálku a tento názov sa vzťahoval aj na dokument v obálke. Zlatá bula, čiže
zlatá obálka sa používa na dokumenty mimoriadnej dôležitosti. Do 11. storočia sa pápežské
buly písali na papyrus, neskôr na pergamen a papier. (Bull, Papal - In: Funk & Wagnalls
Multimedia Encyclopedia)

V súčasnosti sa encykliky vzťahujú výlučne na listy pápežov. Buly sú pápežské nariadenia,
ktoré sa týkajú najdôležitejších problémov dogmy a cirkevnej disciplíny. V stredoveku boli
značne rozšírené, pretože pápež nimi oslovoval nielen kňazstvo, ale aj politickú elitu.

Nebeské listy

Ďalšou kategóriou písomnej komunikácie boli tzv. nebeské listy, o ktorých sa predpokladalo,
že prichádzajú priamo z nebies, preto sa označovali aj ako Vox Dei – Hlas Boží. Úspešne ich
šírili mystické osobnosti ako Peter Pustovník z Amiens vo Francúzsku alebo flagelanti,
náboženskí fanatici z 13. storočia v Európe. Nebeské listy sa väčšinou obmedzovali na
kontroverzné záležitosti, kde nebol priestor pre otvorenú kritiku a kde sa tajný pisateľ mohol
vydávať za hlas boží. Pisateľovi zabezpečovali anonymitu.

Ľúbostné listy

Stredoveké literárne diela ako Boccacciov Decameron alebo Chaucerove Canterburské
poviedky sú doklatom rozšíreného používania korešpondencie na súkromné účely. Koncom
stredoveku patrila korešpondencia medzi milencami k rozšírenej praxi – pravda, medzi
milencami z vyšších kruhov. Okrem toho sa cirkev stavala k vzdelaniu žien dosť rozpačito.

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

Na jednej strane chcela, aby sa vzdelávali v náboženstve a morálke, aby vedeli čítať, ale
niektorí cirkevní autori nepovažovali za potrebné, aby vedeli aj písať. Našli sa aj takí, ako
Philippe de Navarre, ktorí boli úplne proti vzdelávaniu žien, pretože ak sa ženy naučia čítať,
budú môcť dostávať listy od svojich milencov.

Preto sa nemôžeme čudovať, že v stredoveku prevládala korešpondencia medzi mužmi.
Jednako však nachádzame aj príklady ženskej korešpondencie, akými boli listy Héloise
Pierrovi Abélardovi.

Francúzsky filozof a učiteľ Pierre (Peter) Abélard (1079-1142) je v literatúre známy svojou
nešťastnou láskou k Héloise. Ich korešpondencia sa stala inšpiráciou pre milostnú poéziu.

Literatúra:
Funk & Wagnalls Multimedia Encyclopedia
Jean, Georges: Písmo pamäť ľudstva. Slovart, 1987. ISBN 80-7145-114-2
Menache, Sophia: Medieval Literacy and Media. In: Crowley, D., Heyer, P. (Eds.):
Communication in History: Technology, Culture, Society. New York: Longman Publishers
USA, 1995, s. 72-79.
Publishing, history of. Encyclopædia Britannica. In: http://search.eb.com/eb/article?
eu=117358
[Accessed April 22, 2002].