Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

9. KAPITOLA

ROZHLAS

Na to, čo sa v angličtine označuje termínom „radio“ používa slovenčina dva termíny – rádio
a rozhlas. Rádio je jednak technický prístroj na prenos signálov (ľudského hlasu) a jednak
rozhlasový prijímač. Na označenie rozhlasu, resp. rozhlasovania používa angličtina termín
„broadcasting“ (vysielanie), ktorý nerozlišuje medzi rozhlasovým a televíznym vysielaním.
Preto v súvislosti s rozhlasom ako médiom budeme hovoriť aj o rádiu aj o rozhlase, resp.
rozhlasovom vysielaní.

1. RÁDIO

Rádio je komunikačný systém, ktorý využíva elektromagnetické vlny šírené v priestore.
Vzhľadom na rôzne vlastnosti sa rádiové vlny rôznej dĺžky využívajú na rôzne účely. Ich
rozlišovacím znamienkom obyčajne býva frekvencia (kmitočet). Najkratšie vlny majú
najvyššiu frekvenciu, resp. počet cyklov za sekundu. Najdlhšie vlny majú najnižšiu
frekvenciu, resp. najmenej cyklov za sekundu. Tento cyklus za sekundu pomenovali po
nemeckom vynálezcovi Heinrichovi Hertzovi ako hertz, Hz. 1 kilohertz (kHz) predstavuje
1000 cyklov za sekundu, 1 megahertz (MHz) je 1 milión cyklov (kmitov) za sekundu a 1
gigahertz (GHz) znamená 1 miliardu cyklov za sekundu. Rádiové vlny siahajú od niekoľkých
kilohertzov po niekoľko gigahertzov.

Rádiové vlny

sa nevyužívajú iba v rozhlasovom vysielaní, ale využíva ich aj bezdrôtová telegrafia,
telefonický prenos, televízia, radar, navigačné systémy a kozmická komunikácia. Fyzikálne
vlastnosti vzduchu v atmosfére spôsobujú zmeny rýchlosti (šírenia rádiových vĺn), čoho
dôsledkom sú poruchy takýchto rádiových komunikačných systémov, napr. radaru. Ale aj
búrky alebo elektrické turbulencie spôsobujú poruchy v šírení rádiových vĺn.

Pretože elektromagnetické vlny sa v atmosfére pohybujú priamočiaro a zemský povrch je
v zásade zaoblený (nerovný), rádiová komunikácia na dlhé vzdialenosti je možná iba
zásluhou toho, že rádiové vlný sa odrážajú od ionosféry. Rádiové vlny kratšie ako 10 metrov
sa od ionosféry neodrážajú a šíria sa iba na relatívne krátke vzdialenosti.

Počiatky rádia - koniec 19. a začiatok 20. storočia

James Clerk Maxwell

Aj keď na vynájdenie rádia bolo potrebných množstvo objavov v oblasti elektriny, dejiny rádia
začínajú v roku 1873, keď britský fyzik James Clerk Maxwell publikoval svoju teóriu
o elektromagnetických vlnách.

Heinrich Hertz

Maxwellova teória sa aplikovala predovšetkým na svetelné vlny. Asi 15 rokov po
Maxwellovom objave nemecký fyzik Heinrich Hertz vyprodukoval takéto vlny elektricky.

Nápad využívať elektromagnetické vlny na prenos správ z jedného miesta na druhé nebol
nový. Napríklad heliograf úspešne prenášal správy pomocou zväzku svetelných lúčov, ktoré
sa dali modulovať (meniť) záklopkou (klapkou) a prenášať tak signály v podobe bodiek
a čiarok morzeovky. Rádio má v tomto smere oproti svetlu veľa výhod, avšak v tom čase
tieto výhody ešte neboli zrejmé. Napríklad rádiové vlny dokážu prekonávať obrovské
vzdialenosti, ale mikrovlny, ktoré použil Hertz, to nedokážu. Rádiové vlny možno aj po

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

výraznom zoslabení identifikovať, prijať a zosilniť, ale výkonné zosilňovače vtedy ešte neboli
k dispozícii, pretože ešte nebola vynájdená elektrónka. Aj keď rádiotelegrafia zaznamenala
obrovský pokrok (napr. transatlantická komunikácia bola zriadená v roku 1901),
rádiotelefónia by sa nikdy nedočkala praktického využitia bez vývoja elektroniky. Historicky
bol vývoj v oblasti rádia a elektroniky vzájomne závislý (prepojený).

David Edward Hughes

Na potvrdenie existencie elektromagnetickej radiácie použil Hertz drôtový krúžok, podobný
drôtovej anténe. Približne v rovnakom čase Američan anglického pôvodu David Edward
Hughes (1831-1900) objavil, že voľný kontakt medzi oceľovým bodom a uhlíkovým blokom
nie je elektricky vodivý, ale že dobre vodí vtedy, ak cez spoj prechádzajú elektromagnetické
vlny. V roku 1879 Hughes demonštroval príjem rádiových signálov z vysielača vzdialeného
niekoľko stoviek metrov. V tomto experimente vynálezca viedol elektrický prúd z voltových
batérií cez sklenú trubicu voľne naplnenú pilinami zinku a striebra, ktoré držia pokope, keď
na ne pôsobia rádiové vlny.

Oliver Joseph Lodge

Tento princíp využil britský fyzik sir Oliver Joseph Lodge v zariadení nazvanom koherér1
a určenom na zisťovanie rádiových vĺn. Aj keď toto zariadenie bolo oveľa citlivejšie ako
drôtový krúžok bez zosilňovača, reagovalo iba na dostatočne silné rádiové vlny rôznej
intenzity a mohlo sa uplatniť iba v telegrafii a nie v telefonickom prenose.

Guglielmo Marconi

Napriek tomu, že k vynálezu rádia prispeli mnohí vedci, za hlavného vynálezcu je
považovaný taliansky elektroinžinier Guglielmo Marconi. V roku 1895 tento mladý technický
nadšenec zdokonalil koherér a pripojil ho k jednoduchej anténe, ktorej dolný koniec bol
uzemnený. Zároveň vyvinul zdokonalený spark oscilators, pripojený k jednoduchej anténe.
Vysielač bol modulovaný jednoduchým telegrafným kľúčom. Koherér na prijímači ovládal
telegrafické prístroje pomocou relé, ktoré fungovalo ako jednoduchý zosilňovač.

V roku 1896 Marconi dokázal vyslať signály na vzdialenosť vyše 1,6 kilometra a požiadal
o patentovanie svojho vynálezu vo Veľkej Británii. V nasledujúcom roku už jeho prístroj
zvládol prenos rádiových signálov z pobrežia na loď na vzdialenosť 29 kilometrov. V roku
1899 už Marconi prevádzkoval komerčnú komunikáciu medzi Anglickom a Francúzskom,
v roku 1901 vyslal signály na vzdialenosť 322 kilometrov a v tom istom roku aj jedno
písmeno (S) cez Atlantický Oceán. Už v nasledujúcom roku sa rádiové správy pravidelne
posielali cez Atlantický oceán a v roku 1905 už možnosť rádiového spojenia s pevninou
využívalo mnoho lodí. Za svoju priekopnícku prácu v oblasti bezdrôtovej telegrafie dostal
Marconi v roku 1909 spolu z nemeckým fyzikom Karlom Ferdinandom Braunom Nobelovu
cenu za fyziku.

Počas tohto obdobia (koniec 19. storočia a začiatok 20. storočia) výrazne pokročila technika
rádiovej komunikácie.

1 Koherér je sklená rúrka so zatavenými kovovými elektródami vyplnená kovovými pilinami, ktoré
v normálnom stave kladú veľký odpor pretekajúcemu prúdu a vplyvom elektromagnetickej vlny sa
stávajú vodičom prúdu; prístroj zachytávajúci elektromagnetické vlny. In: Slovník cudzích slov, s. 461

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

Ionosféra

V roku 1902 americký inžinier Arthur Edwin Kennelly (1861-1939) a britský fyzik Oliver
Heaviside nezávisle na sebe a takmer v rovnakom čase oznámili pravdepodobnú existenciu
vrstvy ionizovaného plynu vysoko v atmosfére, ktorá ovplyvňuje šírenie rádiových vĺn. Táto
vrstva, nazvaná heviside alebo kennelly-heviside, je jednou z viacerých vrstiev ionosféry. Aj
keď ionosféra je pre krátke rádiové vlny priechodná, dlhšie vlny zachytáva alebo odráža.
Šírenie rádiových vĺn v ionosféry silne ovplyvňuje denná doba, ročné obdobie
a elektromagnetické výboje na Slnku. Aj malé a náhle zmeny v ionosfére dokážu ovplyvniť
kvalitu rádiovej komunikácie. Za výpadky signálu a poruchy príjmu je teda zodpovedná
ionosféra.

Krátkovlnné rádio

Termín krátkovlnné rádio sa používa v prípade rádiového vysielania na vysokých
frekvenciách (od 3 do 30 MHz) na dlhé vzdialenosti, obyčajne v medzinárodnej komunikácie.
Mikrovlná komunikácia prostredníctvom satelitov poskytuje signály vysokej kvality
a spoľahlivosti.

Amatérske rádio

Amatérske rádio sa tiež označuje ako krátkovlné rádio, aj keď amatérskym operátorom boli
vyhradené frekvencie v rôznych pásmach. Počas rýchleho rozvoja rádia po II. svetovej vojne
sa rádioamatéri dopracovali k veľkým výkonom. Napríklad prvý rádiový kontakt Európy
a Ameriky v roku 1921. Amatéri zároveň poskytovali neoceniteľnú pomoc v mnohých
prípadoch vážneho ohrozenia a prerušenia normálnej komunikácie.

Rádio v

súčasnosti

Prudký rozvoj rádiovej komunikačnej technológie po II. svetovej vojne prispel k výskumu
vesmíru, najmä v rámci projektu Apollo (1969-72), ktorého cieľom bolo pristátie človeka na
Mesiaci. Zdokonalené vysielacie a prijímacie zariadenia sa stali súčasťou komunikačného
systému na palube riadiaceho i lunárneho modulu. Systém zabezpečoval súbežné hlasové
i kontrolné funkcie tým, že vypočítaval vzdialenosť medzi modulmi meraním času potrebného
na prenos hlasových signálov z jedného na druhý. Hlasové signály astronautov sa zároveň
vysielali do celého sveta.

2. ROZHLAS - RÁDIO PRE MASOVÉ PUBLIKUM

2. 1. VÝVOJ ROZHLASOVÉHO VYSIELANIA V USA

Počiatky: 1920-26

Myšlienka využiť rádio na vysielanie pre masové publikum vznikla v roku 1916. Napadla
riaditeľa spoločnosti American Marconi Co. Davida Sarnoffa, avšak jeho nadriadení nenašli
pochopenie pre takéto nápady.

Prvá rozhlasová stanica - KDKA v

Pittsburghu

O štyri roky neskôr vyvolal veľký záujem verejnosti inžinier spoločnosti Westinghouse
Electric Corp. Frank Conrad, keď noviny informovali o čoraz väčšom publiku majiteľov
kryštálových rádií, ktorí počúvali jeho večerné a víkendové amatérske vysielanie zábavnej
hudby. Conrad s rodinnými príslušníkmi boli vlastne prvými diskdžokejmi. Viceprezident

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

Westinghousu Harry Davis neskôr poveril Conrada, aby skonštruoval silnejšiu vysielačku na
vyhlásenie výsledkov prezidentských volieb. V roku 1920 inžinier Frank Conrad dostal
licenciu na prvú skutočnú rozhlasovú stanicu v USA – KDKA v Pittsburghu. A tak v roku 1920
rozhlasová stanica KDKA v Pittsburghu pomocou rádiových vĺn oznámila, že Warren G.
Harding bol zvolený za prezidenta Spojených štátov. Túto správu si vypočulo asi 1000 ľudí.
V nasledujúcich rokoch Westinghouse začal predávať rozhlasové prijímače. Najlacnejší
model stál 25 stál 25 dolárov.

Rýchly rozvoj

Rádiom sa šíria správy oveľa rýchlejšie ako prostredníctvom novín a pretože kryštálové
prijímače boli veľmi lacné a dali sa ľahko poskladať, rádiové vysielanie sa šírilo veľmi rýchlo.
Veľké priemyselné konglomeráty ako Westinghouse Corporation a American Telephone and
Telegraph (AT&T) nezaváhali a hneď od začiatku začali investovať do nového odvetvia
zakladaním rozhlasových staníc. V záujme podpory predaja rozhlasových prijímačov
výrobcovia zdarma poskytovali vysielače. Speváci, hudobníci a celé orchestre v záujme
vlastnej publicity vystupovali zadarmo.

Nejasná ekonomická báza nového priemyslu

Avšak finančná báza nového priemyslu zostávala dlho nejasná. Jedna skupina v New York
City skúšala vymáhať poplatky od poslucháčov, iná tvrdila, že rozhlasové stanice ako službu
verejnosti by mali podporovať súkromné nadácie. V auguste 1922 stanica WEAF (teraz
WNBC) v New York City odvysielala prvý reklamný šot, ktorý propagoval nehnuteľný majetok
na Long Island. Reklama stála 50 dolárov. AT&T následne získala licencie na rozhlasové
stanice mimo mestských oblastí, ktoré prakticky prenášali program WEAF. Stanica sa už
v roku 1923 mohla pochváliť ziskom 150 000 dolárov, čo sa znevidelo amatérskym
rozhlasovým nadšencom, ktorí kritizovali komercializáciu éteru

Absencia štátnej regulácie a

komercializácia

Absencia štátnej regulácie rozhlasového vysielania viedla nielen k prudkému rozvoju
rozhlasového vysielania a počtu staníc (v roku 1922 už malo licenciu na vysielanie vyše 500
rozhlasových staníc), ale aj k jeho komercializácii. Reguláciu rozhlasového vysielania malo
v súlade so zákonom o rozhlase z roku 1912 (Radio Act) na starosti ministerstvo obchodu,
ktoré jednotlivým staniciam prideľovalo kódy z troch a neskôr zo štyroch písmen. Zákon
obmedzoval vysielanie väčšiny staníc na rovnakú vlnovú dĺžku 360 metrov, čím vznikala
tlačenica v éteri a vzájomné prekrývanie sa signálov viacerých staníc. V roku 1922
ministerstvo povolilo silnejším staniciam používať 400 metrovú vlnovú dĺžku s podmienkou,
že budú vysielať len živú hudbu. Táto dvojvrstvová štruktúra podnietila vytváranie asociácií
rozhlasových staníc, čo znižovalo výdavky a umožňovalo rozšíriť zábavu z miest aj do
vidieckych oblastí.

Rozhlas ako masové médium

V roku 1926, keď už v USA bolo asi 5 miliónov rozhlasových prijímačov, Radio Corporation
of America (RCA) zriadila prvú rozhlasovú komerčnú sieť National Broadcasting Company
(NBC) na čele s Davidom Sarnoffom ako prezidentom. Rozhlas sa veľmi rýchlo etabloval ako
nové masové médium a životaschopný (zábavný) priemysel. Stal sa národným fórom
spravodajstva a ľudovej (populárnej) kultúry.

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

Federal Radio Commisssion (Federálna komisia pre rozhlas)

V roku 1927 prijal Kongres nový zákon o rozhlase, na základe ktorého bola ustanovená
Federálna rozhlasová komisia (Federal Radio Commission) s právom udeľovať licencie
a regulovať vysielanie rozhlasových staníc. Je zaujímavé, že rozhlasové siete, ktorých
účinky sa ešte ani nedali predvídať, nespadali pod reguláciu FRC.

Založenie CBS

V roku 1927 dostala NBC vážneho konkurenta, keď bola založená rozhlasová spoločnosť
Columbia Broadcasting System. V nasledujúcom roku CBS kúpil William S. Paley, potomok
bohatej rodiny výrobcov cigár, ktorý finančne slabú firmu výrazne posilnil predajom akcií,
pôžičkami peňazí a presunom riadiaceho centra siete na newyorskú Madison Avenue,
neďaleko centrály NBC, ktorá sídlila na Piatej Avenue. Paley zároveň uzavrel viacero zmlúv
s partnerskými stanicami, ktorým dodával program bezplatne, za vysielací čas. Výhodnými
zmluvnými podmienkami získal do konca roka 1929 47 staníc. Veľmi rýchle sa stal vážnym
konkurentom pre NBC.

Hospodárska kríza sa dotkla aj RCA, ktorej zisky z predaja rozhlasových prijímačov poklesli
na minimum. Preto NBC musela prijať úplne komerčnú politiku, zhodnú s praxou CBS.
V roku 1931 zaznamenala NBC svoj prvý zisk – 2 300 000 dolárov. V roku 1933 sa centrála
RCA-NBC presťahovala na dnešné miesto – Rockefeller Plaza, New York City.

Počiatočné rozhlasové programy

Historici rozlišujú štyri etapy vývoja rozhlasových programov.

1. Začiatky komerčného vysielania.

Do prvej spadajú začiatky komerčného vysielania v dvadsiatych rokoch,

poznamenané experimentovaním. S rozhlasom neboli žiadne skúsenosti a programoví
pracovníci vôbec nevedeli, o aký program by mali poslucháči záujem. Prvé vysielanie bolo
slávnostným podujatím, na ktorom sa zúčastnilo viac ako tisíc významných osobností.
Spočiatku sa v rozhlasovom vysielaní uplatňoval seriózny, do istej miery formálny tón
a z programového hľadiska sa najviac presadzovala klasická a polovážna hudba a historická
dráma. Reklamné šoty boli stručné a vážne.

2. Zlatý vek rozhlasu

Druhá etapa programového vývoja, ktorá sa zvykne označovať za zlatý vek rozhlasu,

sa začala v roku 1928. Trend udali dvaja herci z Chicaga (Freeman Gosden a Charles
Correll), ktorých každodenný 15 minútový humoristický seriál „Amos and Andy“ sa stal
poslucháčskym hitom. Seriál debutoval v roku 1929 a dokázal prilákať 40 miliónov
poslucháčov. Zlatý vek bol vekom zábavných seriálov, dramatických a kabaretných
programov, uvádzaných významnými hereckými osobnosťami. Aj keď značnú časť
vysielania rozhlasových staníc zaberala živá hudba, programoví pracovníci čoskoro zistili, že
komici dokážu pritiahnuť veľké publikum a sú zároveň vhodnými propagátormi sponzorských
produktov.

Prvé výskumy sledovanosti

V roku 1930 sa začína výskum sledovanosti (obľúbenosti) rozhlasových programov pre
komerčné účely. Začal sa boj o poslucháča. Pretože reklamný čas sa predával podľa počtu
predpokladaných poslucháčov, meranie veľkosti publika sa stalo nevyhnutnosťou. Prvé
výskumy realizovala firma Crossley, Inc. Tie napríklad ukázali, že seriál Amos and Andy

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

malo štyrikrát vyššiu sledovanosť ako ktorákoľvek šou CBS. CBS na výzvu odpovedala
angažovaním moderných umelcov. Jedným z nich bol napríklad neskôr preslávený herec
a režisér Orson Welles, ktorý do rozhlasovej podoby adaptoval fantastickú poviedku H. G.
Wellsa Vojna svetov, ktorá bola 30. októbra 1938 odvysielaná ako reálna invázia z Marsu
a ktorá spôsobila paniku medzi značným počtom poslucháčov. Táto udalosť vošla nielen do
histórie rozhlasu, ale aj histórie teoretických názorov na účinky masových médií.

Napriek ekonomickej depresii v tridsiatych rokoch rozhlas prekvital. Ťažké časy v rokoch
hospodárskej krízy a potom počas II. svetovej vojny ťažko doliehali na Američanov cez deň –
večer na svoje problémy zabúdali pri počúvaní dobrodružných príbehov a populárnych
zabávačov zo svojich rozhlasových prijímačov. Zabávači volili ľahký tón, ktorým odpútavali
ľudí od ekonomických problémov a politických napätí v Európe. Rozhlasové siete tieto
programy nevyrábali, ale si ich objednávali u reklamných agentúr, ktoré si zasa najímali
umelcov.

3. Rozhlas a

II. svetová vojna – 1938-45

Nebezpečenstvo svetovej vojny urýchlilo rozvoj spravodajských oddelení rozhlasových
staníc. Reportáže Edwarda R. Murrowa o Hitlerovom vpochodovaní do Viedne sa stali
vzorom nového štýlu rozhlasovej reportáže. CBS do svojho programu zaradila svetový
prehľad a Murrow dokázal pre CBS získať mnohých významných zahraničných
korešpondentov. Vojnové spravodajstvo sa stalo významnou súčasťou rozhlasového
vysielania.

4. Rozhlas v

ére televízie

V povojnovom období sa najmä v Amerike a od šesťdesiatych rokov aj v Európe čoraz viac
začína presadzovať televízia, ktorej vplyvu sa rozhlas musel prispôsobovať zmenou štruktúry
vysielania, ale aj zmenou charakteru programov. Ťažisko vysielania sa presunulo do ranných
a popoludňajších, prípadne nočných hodín. Nastala špecializácia jednotlivých staníc, resp.
vysielacích okruhov s celkovým zvýraznením hudobných programov a kontaktových relácií.

2.2. VÝVOJ ROZHLASOVÉHO VYSIELANIA VO VEĽKEJ BRITÁNII

Rozhlasové vysielanie vo Veľkej Británii sa vyvíjalo ináč ako v Spojených štátoch.

Rádio ako prostriedok individuálnej komunikácie

Prvé iniciatívy po I. svetovej vojne patrili komerčným firmám, ktoré v rádiu videli
predovšetkým prostriedok individuálnej komunikácie. Prvý úspešný prenos ľudského hlasu
z vysielača v Írsku cez Atlantik v roku 1919 podnietil vybudovanie šesť kilowattového
vysielača v Chelmsforde (grófstvo Essex). Z tohto vysielača sa v priebehu jedného roka
(1919-1920) vysielali denne dva polhodinové programy slova a hudby. Avšak odpor
vojenských služieb, nebezpečenstvo narušenia „normálnej“ komunikácie a hrozba
„komercializácie“ rozhlasu viedli k zákazu tohto vysielania.

Amatérske rádio

Experimentálne vysielanie pod dohľadom Poštového úradu sa povoľovalo individuálne.
O rastúcom záujme o nové médium svedčí skutočnosť, že už do marca 1921 Poštový úrad
vydal asi 4000 koncesionárskych povolení (na príjem vysielania) a 150 licencií na amatérske
rozhlasové vysielanie. Amatéri (asi 3000) sa združovali v 63 spoločnostiach a ich

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

prostredníctvom žiadali o licencie. Licencie sa prideľovali iba na časovo obmedzený rozsah
vysielania. Napríklad Marconi Company získala licenciu na vysielanie 15 minút týždenne.

Prvé rozhlasové vysielanie

Prvé povolené vysielanie sa uskutočnilo z baraka vo Writtle, neďaleko Chalmsfordu 14.
februára 1922. Krátko na to dostala povolenie na vysielanie aj experimentálna stanica
v Marconiho dome v Londýne, ktorej prvý program sa dostal do éteru 11. mája 1922.
Čoskoro ich nasledovali ďalšie stanice.

Vytvorenie BBC –

British Broadcasting Company

Vývoj rozhlasu v Spojených štátoch demonštroval nielen komerčné možnosti rozhlasu, ale aj
potrebu väčšieho poriadku a kontroly. Z podnetu Poštového úradu bola 18. októbra 1922
založená súkromná spoločnosť British Broadcasting Company, Ltd. Účastinármi spoločnosti
sa mohli stať iba spoľahliví podnikatelia. Príjmy spoločnosti tvorili 10-šilingové
koncesionárske poplatky za rozhlasové prijímače a 10-percentné odvody z predaja
rozhlasových prijímačov. V licenčných podmienkach stálo, že stanice majú vysielať „správy,
informácie, koncerty, prednáška, vzdelávacie lekcie, prejavy, počasie, divadelné
predstavenia a iné ....“

Britská BBC vytvorila viacero precedensov, ktoré sa uplatnili v mnohých krajinách sveta.
Najdôležitejším z nich boli koncesionárske poplatky. Pretože BBC bola monopolnou
spoločnosťou a britský rozhlas sa vyvíjal usporiadanejším spôsobom ako kdekoľvek inde,
také záležitosti vysielania ako kontrola financií, vzťahy z vládou, vysielanie kontroverzných
materiálov, organizácia rozhlasovej inštitúcie a služba verejnosti a viaceré iné sa stali
vzorom a predmetom napodobňovania pre iné rozhlasové inštitúcie po celom svete.

British Broadcasting Corporation (BBC)

Na odporúčanie parlamentného výboru bola spoločnosť v roku 1927 zrušená a nahradená
verejnoprávnou inštitúciou British Broadcasting Corporation (BBC), ktorá za svoju činnosť
zodpovedala parlamentu, ale ktorej každodennú prácu riadila Rada guvernérov (Board of
Governors), menovaná na základe odborných kritérií a nie aby zastupovala určité záujmové
skupiny. Kľúčovou postavou, výkonným riaditeľom pôvodnej spoločnosti a generálnym
riaditeľom korporácie sa stal John Reith (neskôr Lord Reith), ktorý sa so svojou koncepciou
verejnoprávneho vysielania presadil v Británii a ovplyvnil organizáciu vysielania v mnohých
ďalších krajinách. BBC si zachovala svoje monopolné postavenie až do vytvorenia
Independent Television Authority (ITA) v roku 1954. V roku 1972 sa ITA zmenila na
Independent Broadcasting Authority (IBA) a prevzala zodpovednosť za reguláciu nezávislých
(súkromných) rozhlasových a televíznych staníc.

2. 3. ROZVOJ ROZHLASU V OSTATNÝCH KRAJINÁCH

Ešte pred spustením rozhlasového vysielania v americkom Pittsburghu sa pravidelné
rozhlasové vysielanie začalo v holandskom Hágu (1919-1924). Aj v Kanade prvá vysielačka
v Montreale začala činnosti už v roku 1920 a v austrálskom Melbourne v roku 1921, aj keď
oficiálne vysielanie pripadá na Sydney v roku 1923. V Dánsku vysielali amatérske
rozhlasové stanice už od roku 1921 avšak oficiálny rozhlasový systém bol zavedený až
v roku 1925.

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

Francúzsko začalo pravidelné vysielanie z Eiffelovej veže v roku 1922. V rovnakom roku už
vysielala aj sovietska rozhlasová stanica v Moskve. Do konca roku 1923 vznikli rozhlasové
stanice v Belgicku, Československu, Nemecku i Španielsku. Zoznam krajín s rozhlasovým
vysielaním sa rýchle rozširoval. V roku 1924 pribudlo Fínsko a Taliansko, v roku 1925
Poľsko, Nórsko, Mexiko a Japonsko. Atď.

Kontrola vysielania

Vo väčšine týchto krajín vznikol problém kontroly vysielania. V niektorých krajinách dostali
súkromné spoločnosti voľnú ruku. Jedinou podmienkou bola licencia od vlády alebo ňou
poverenej inštitúcie a dohoda o vlnových dĺžkach a frekvenciách. V iných krajinách (napr.
Francúzsko) bola regulácia prísnejšia, prípadne sa vyžadovala užšia spolupráca medzi
potenciálne konfliktnými stranami (napr. Nemecko a Japonsko). Britský príklad nasledovali
viaceré krajiny Commonwealthu (Britského spoločenstva), viaceré britské kolónie, ale aj
európske štáty (Dánsko, Švédsko). V Kanade a vo Francúzsku spoločne podnikali štátne
i súkromné spoločnosti. Napríklad štátna Kanadská komisia pre vysielanie (Canadian
Broadcasting Commission) vznikla až po tom (1936), keď súkromné rozhlasové spoločnosti
boli už dobre zabehané.

Vo Francúzsku bolo vysielanie pod Správou pôšt a telegrafov. V roku 1923 vláda vyhlásila
štátny monopol na rozhlasové vysielanie, ktorý sa zachoval až do II. svetovej vojny. Napriek
tomu vláda udelila vysielacie licencie niekoľkým súkromným staniciam. Bolo medzi nimi aj
Radio Normandy, vysielajúce do Veľkej Británie. Niektoré z týchto staníc vysielali napriek
štátnemu monopolu až do roku 1945, keď im boli odobraté licencie a rozhlasové vysielanie
sa stalo totálnym štátnym monopolom.

RUSKO

„Všeruský zjazd sovietov zvolil novú sovietsku vládu. Vláda Kerenského bola zvrhnutá
a zatknutá. Sám Kerenský utiekol. Všetky vládne inštitúcie sú v rukách sovietskej vlády...“

Táto správa odvysielaná pomocou bezdrôtovej telegrafu 30. októbra (12. novembra podľa
nového kalendára) 1917 bola určená všetkým potenciálnym revolucionárom v Európe
a v samotnom Rusku. Z historického hľadiska to bola prvá bezdrôtová správa sovietskej
propagandy.

Lenin a

význam rozhlasu pre negramotné masy

Vodca komunistickej strany Vladimír Iľjič Lenin v prvých rokoch komunistickej vlády
považoval rozhlas za možnosť spoločenskej kontroly (ovládnutia) más, praktickú
a najúčinnejšiu cestu komunikácie s ľuďmi v Rusku, ale i v zahraničí. Obrovský územný
rozsah novej federácie (Sovietskeho zväzu), zlý stav ciest a nedostatočne rozvinutý systém
dopravy, ako aj vysoká úroveň negramotnosti zvyšovali význam rozhlasu. (Na rozdiel od
tlače, rozhlas dokázali prijímať aj negramotní.)

Spojenie s

masami

V roku 1917 ešte hlasové rádio nebolo k dispozícii, takže spojenie z masami bolo potrebné
zabezpečovať kombinovaným spôsobom:

 Rádiové vysielacie stanice vysielali správy pomocou morzeovky.

 Prijímacie stanice prijali a transformovali signály.

 Prijímacie stanice doručili správy redakciám novín, ktoré ich zverejňovali.

Prípadne sa správy šírili ústnym podaním.

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

Rozvoj rozhlasovej technológie

Od prvých dní revolúcie venovala sovietska vláda značné sumy peňazí (ktorým mala
nedostatok) na rozvoj rozhlasu. Zriadila množstvo laboratórií, v ktorých sa vyvíjala vysielacia
a prijímacia technika. Už v roku 1920 bola skupina sovietskych vedcov schopná prenášať
ľudský hlas na väčšiu vzdialenosť.

V roku 1921 bolo možné pomocou novej technológie vybudovať silnú rozhlasovú stanicu
v Moskve, ktorá vysielala niekoľko hodín denne. Vysielaný program sa nazýval „Hovorené
noviny Ruskej telegrafnej agentúry“ a obsahoval väčšinou správy a propagandistické
materiály.

Rozhlas z

pouličných reproduktorov

Keďže rozhlasové prijímače boli v tom čase ešte veľmi drahé a neprístupné pre
súkromníkov, namiesto nich na uliciach a verejných miestach montovali celé série
reproduktorov, ktoré sprístupňovali správy obyvateľstvu. Lenin sa na adresu takéhoto
vysielania vyjadril slovami:

„Rozhlas by mala mať každá dedina. Každý štátny úrad, i každý klub v našich závodoch
musí počítať s tým, že určitom čase budú ľudia počúvať politické správy a hlavné udalosti
dňa. Takýmto spôsobom v našej krajine zavládne vysoká politická uvedomelosť, ako aj trvalé
poznanie činov vlády a názorov ľudí...“

Štátna kontrola rozhlasu

Keď sa rozšírilo používanie rozhlasu, vláda urobila všetko pre jeho udržanie pod vlastnou
kontrolou. V roku 1918 kontrolu nad rozhlasovým vysielaním prevzal ľudový komisariát
(ministerstvo) pre poštu a telegrafiu. Po období NEPu bola v roku 1924 vytvorená akciová
spoločnosť, ktorej hlavnými akcionármi bola Ruská telegrafná agentúra, hlavný energetický
podnik a komisariát, ktorý v roku 1928 znovu prevzal celú kontrolu.

Výsledkom tejto centralizovanej kontroly bolo veľmi rozvinuté rozhlasové vysielanie
v Sovietskom zväze dvadsiatych rokov. Napríklad už v roku 1922 mala Moskva najsilnejšiu
rozhlasovú stanicu na svete a v roku 1925 začala v sovietskom hlavnom meste činnosť prvá
krátkovlnná stanica na svete.

3. MEDZINÁRODNÁ REGULÁCIA VYSIELANIA

Problém vlnových dĺžok, ktorý vyvolal toľko problémov v Spojených štátoch a stal sa silným
argumentom v prospech rozhlasového monopolu vo Veľkej Británii, sa čoskoro objavil aj na
medzinárodnej úrovni. Najmä v Európe, kde si koncentrácia zaľudnených a technicky
vyspelých krajín najviac žiadala riešiť problémy rozhlasového vysielania medzinárodnými
dohodami.

Už v súvislosti s rozvojom telegrafie sa v roku 1865 konala v Paríži medzinárodná
konferencia na ktorom bola založená organizácia, z ktorej neskôr vznikla Medzinárodná
telekomunikačná únia (International Telecommunications Union – ITU). Po tento udalosti
nasledovala konferencia v Berlíne v roku 1885, na ktorej sa diskutovali otázky medzinárodnej
telefonickej komunikácie, dve ďalšie konferencie v Berlíne v rokoch 1903 a 1906 k otázkam
rádiotelegrafie a nakoniec konferencia o rádiovej komunikácii v roku 1912 v Londýne.

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

V roku 1925 na neformálnej konferencii 10 krajín v Londýne vznikla Union Internationale de
Radiophonie so sídlom v Ženeve, ktorej prezidentom sa stal zástupca BBC a ktorá bola
úplne prvou medzinárodnou organizáciou v oblasti rozhlasového vysielania. Podujala sa
riešiť problémy vlnových dĺžok, otázky autorských práv a medzinárodnej výmeny programov.

Dohoda o rozdelení vlnových pásiem, prijatá v novembri 1926, bola založená na vzorci, ktorý
bral do úvahy územie, obyvateľstvo a rozšírenosť telefónov a telegrafov. BBC napriek
svojmu dominantnému postaveniu musela urobiť ústupky a navyše presvedčiť svoj poštový
úrad, aby súhlasil s tým, že bude využívať pásma mimo dovtedajšieho rozsahu rozhlasového
vysielania. Ústupky museli urobiť aj všetky vyspelejšie účastnícke krajiny, ktorých bolo
celkom 16: Rakúsko, Belgicko, Československo, Dánsko, Fínsko, Francúzsko, Nemecko,
Maďarsko, Írsko, Taliansko, Holandsko, Nórsko, Španielsko, Švédsko, Švajčiarsko a Veľká
Británia. Washingtonská konferencia v roku 1927 rozšírila sféry spolupráce v oblasti
rádiotelegrafie, vysielania a medzinárodnej koordinácie vlnových pásiem, resp. frekvencií. Po
nej nasledovala Madridská konferencia v roku 1932, ktorá potvrdila prijaté pravidlá
a schválila oficiálny medzinárodný zoznam frekvencií. Táto dohoda stabilizovala situáciu
pred II. svetovou vojnou, po ktorej sa európska rozhlasová scéna výrazne zmenila. Aj kvôli
tomu konferencia v Kodani v roku 1948 rozdelenie frekvencií v európskom éteri zmenila.
(Povojnový vývoj je veľmi pestrý a jeho popis by bol veľmi zdĺhavý.)

3. 1. MEDZINÁRODNÉ ORGANIZÁCIE

ITU

Medzinárodná telekomunikačná únia, ktorá vznikla v roku 1865, má členov po celom svete.
V roku 1947 sa stala špecializovanou agentúrou Spojených národov. Jej súčasťou je
Medzinárodná rada pre registráciu frekvencií, Medzinárodný poradný výbor pre telegraf
a telefón a Medzinárodný poradný výbor pre rozhlas. Mimo rámca únie vzniklo po II. svetovej
vojne množstvo medzinárodných, väčšinou regionálnych organizácií.

EBU

Keď sa vyostrili spory medzi Východom a Západom, činnosť Medzinárodnej rozhlasovej únie
(Union Internationale de Radiophonie) prakticky ustrnula. Preto západoeurópske krajiny
v roku 1950 vytvorili vlastnú silnú organizáciu – European Broadcasting Union so sídlom
v Ženeve. (Pozri materiály 50 rokov EBU.) Postupne sa jej členmi stali štátne
a verejnoprávne rozhlasové a televízne inštitúcie z viac ako 30 krajín (všetky krajiny
západnej Európy, ale aj Alžírsko, Izrael, Libanon, Maroko, Tunisko a Turecko). Po roku 1990
sa k organizácii pripojili aj všetky postkomunistické krajiny strednej a východnej Európy,
ktoré dovtedy tvorili paralelnú organizáciu, tiež založenú v roku 1950 – OIRT (Medzinárodná
rozhlasová a televízna organizácia).

Ďalšie organizácie existujú prakticky na všetkých kontinentoch:

 Asia-Pacific Broadcasting Union

 The Union of National Radio and Television Organizations of Africa

 The Arab States Broadcasting Union

 The Commonwealth Broadcasting Association

 The North American National Broadcasters Association

 The Caribbean Broadcasting Union

 The International Broadcasting Society

 The International Broadcasting Institute

 The World Association for Christian Communications

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

4. VYSIELANIE PRE ZAHRANIČIE

4. 1. Vývoj

Zahraničné vysielanie má svoje počiatky v samotných začiatkoch rozhlasového vysielania.
Priekopníkom rozhlasového vysielania do zahraničia bol Sovietsky zväz, ktorý mal
mimoriadny záujem na tom, aby nové médium využil na šírenie komunistickej propagandy do
celého sveta. S rozhlasovým vysielaním pre zahraničie začal už v dvadsiatych rokoch.
O niekoľko rokov neskôr ho nasledovala fašistické Taliansko a nacistické Nemecko.

Vysielanie pre koloniálne krajiny

Medzi ďalšími európskymi krajinami s vysielaním pre zahraničie bolo Francúzsko, Veľká
Británia a Holandsko. Ciele tohto vysielania však boli odlišné. Koloniálne krajiny s početným
obyvateľstvom v odľahlých krajinách smerovalo vysielanie francúzsky, anglicky a holandsky
hovoriacim obyvateľom v zahraničí. Veľká Británia (BBC) začala vysielať pre zahraničie
začiatkom roku 1938 v arabčine a v španielčine a portugalčine pre krajiny Latinskej Ameriky.
V roku 1939 už medzi krajiny s vysielaním pre zahraničie patrili Albánsko, Bulharsko, Čína,
Francúzsko, Nemecko, Veľká Británia, Maďarsko, Taliansko, Japonsko, Rumunsko,
Sovietsky zväz, Španielsko, Spojené štáty a Vatikán.

II. svetová vojna

Počas II. svetovej vojny nadobudlo vysielanie pre zahraničie novú podobu i nový význam.
Najmä programy BBC, vzhľadom na vysokú kvalitu a tradične vysokú hodnovernosť, mali
veľký vplyv na udržiavanie morálneho stavu v krajinách okupovaných Nemeckom. Studená
vojna, ktorá vystriedala vojnu skutočnú, priniesla výrazné zvýšenie medzinárodného napätia
a tým aj vyostrenie propagandy. Rozhlasové vysielanie pre zahraničie sa zintenzívnilo.
V roku 1950 zaviedli rozhlasové vysielanie pre zahraničie všetky krajiny východnej Európy
s výnimkou Nemeckej demokratickej republiky. Nemalo veľký rozsah a nemohlo sa
prirovnávať zahraničnému vysielaniu Sovietskeho zväzu, ktorý vysielal pre zahraničie 500
hodín týždenne. Pôvodné vysielanie Veľkej Británie (BBC) sa mierne zredukovalo
a dosahovalo 600 hodín týždenne. Hlas Ameriky vysielal 500 hodín týždenne.

Nárast zahraničného vysielania

Do začiatku 80. rokov sa situácia radikálne zmenila. Samotný Sovietsky zväz už vysielal viac
ako 2000 hodín týždenne a vysielanie ostatných komunistických krajín východnej Európy
(okrem Juhoslávie) sa zvýšilo na 1500 hodín. V roku 1981 Veľká Británia vysielala do
zahraničia 744 hodín, západné Nemecko 785 a Spojené štáty prostredníctvom Hlasu
Ameriky a Slobodnej Európy / Slobody 1 925 hodín za týždeň. Čína, ktorá v roku 1950
vysielala do zahraničia 66 hodín týždenne, zvýšila svoju zahraničnú produkciu na 1 375
hodín. Nárast zahraničného vysielania bol do istej miery výsledkom napätí medzi Čínou
a Sovietskym zväzom. Podobne postupoval spojenec Číny Albánsko, ktoré zvýšilo rozsah
svojho zahraničného vysielania z 26 na 560 hodín týždenne (rádio Tirana).

4. 2. Organizácia, financovanie a kontrola

Bez ohľadu na to, kto je reálnym prevádzkovateľom vysielania do zahraničia, štát si tento
druh vysielania nikdy nenecháva mimo svojej kontroly. Z hľadiska organizácie, financovania
a kontroly (ovládania) možno rozlišovať štyri základné kategórie vysielacích staníc pre
zahraničie:

1. Štátne vysielanie

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

Bez ohľadu na charakter štátu (diktatúra alebo demokracia), každý štát si zákonmi,

financovaním alebo personálnou politikou zabezpečuje istú mieru kontroly nad vysielaním do
zahraničia. Je to do značnej miery pochopiteľné, nakoľko zahraničné vysielanie od svojho
vzniku prestavovalo súčasť verejnej diplomacie štátov a takýmto vysielaním. Odborná
literatúra rozlišuje medzi troma kategóriami štátneho vysielania do zahraničia:

a) Štátne oficiálne

Štátne oficiálne vysielanie do zahraničia je príznačné najmä pre totalitné krajiny. V dávnejšej
histórii to boli napríklad vysielania fašistického Talianska a nacistického Nemecka,
Sovietskeho zväzu, Albánska a viacerých ďalších komunistických krajín, v súčasnosti Číny
a viacerých rozvojových krajín. Táto kategória vysielania pre zahraničie sa však ojedinele
vyskytuje aj v demokratických krajinách. V posledných rokoch niektoré štátne stanice pre
vysielanie do zahraničia prešli na kombinované financovanie. Napríklad ruské Radio Moscow
International alebo albánske Radio Tirana dostávajú peniaze od štátu, ale zarábajú si aj
prenajímaním svojich vysielacích frekvencií.

b) Neštátne oficiálne

Takéto vysielanie nepodlieha žiadnemu štátnemu orgánu (ministerstvu alebo úradu), musí sa
však riadiť určitými zákonnými ustanoveniami (v ktorých je definované ich poslanie), chartami
alebo smernicami. To je prípad väčšiny verejnoprávnych médií, napríklad aj Slovenského
rozhlasu s jeho zahraničným vysielaním.

c) Polooficiálne štátne

V takomto prípade ide o korporácie, ktoré sú poverené reprezentovať štát, pričom štát nemá
možnosť priameho zasahovania do fungovania týchto korporácií. Svoju kontrolu a vplyv si
však štát dokáže zabezpečiť menovaním vedúcich funkcionárov korporácií alebo vlastným
zastúpení v ich dozorných radách.

Z uvedených dôvodov sa zahraničné vysielanie často spája so štátnou propagandou. Ako
príklad objektívneho vysielania do zahraničia sa najčastejšie uvádza britská BBC, ktorá sa
v zahraničnom vysielaní usiluje čo najviac potlačiť propagandistický prvok vysielania. To
však neznamená, že vo svojom snažení presvedčiť svojich poslucháčov o správnosti
vlastných politických princípov sa BBC zásadne odlišuje od ostatných rozhlasových
organizácií s vysielaním pre zahraničie.

Avšak o tom, že vysielanie BBC je podstatne objektívnejšie ako vysielanie Rádia Slobodná
Európa, sme sa mohli presvedčiť aj vlastnou obsahovou analýzou. (Využiť dvojnásobne: ako
konkrétnu informáciu o zahraničnom vysielaní BBC a RFE i ako príklad využitia metódy
obsahovej analýzy pri analýze rozhlasového spravodajstva.)

2. Komerčné vysielanie

Medzinárodné vysielače s komerčným zameraním existovali už dávno. Napríklad
v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch, keď vo Veľkej Británii ešte nefungoval súkromný
rozhlas a vo vysielaní verejnoprávnych staníc BBC reklama nebola povolená, vysielalo
z európskeho kontinentu do Británie Rádio Luxemburg. Na reklame zarábali aj početné
hudobné pirátske stanice. Iný druh príjmov vykazujú vysielače pre zahraničie, ktoré
prenajímajú svoj vysielací čas rôznym náboženským alebo politickým zoskupeniam. (Pozri
nižšie.)

3. Misionárske vysielanie

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

Náboženské organizácie veľmi zavčasu rozpoznali možnosti rozhlasu pri šírení viery. Rádio
Vatikán patrí k priekopníkom zahraničného vysielania, s ktorým započalo už v roku 1931.
V tom istom roku sa k nemu pripojilo Rádio HCJB Quito (La Voz de los Andes) v Ekvátore,
s cieľom šíriť evanjelickú vieru v Južnej Amerike. V medzinárodnom misionárskom rozhlase
dominujú vysielače, ktoré vo svojich programoch šíria kresťanskú vieru. Medzi ne patrí
napríklad aj evanjelické Trans World Radio, ktoré v roku 1994 začalo so satelitným
rozhlasovým vysielaním pre Južnú Ameriku, ako aj Adventist World Radio, ktoré vlastní
licenciu i na Slovensku. Po nich nasledujú islamské vysielače, ktoré hlásajú slová Svätého
Koránu.

V rozhlasovom vysielaní pre zahraničie sa už dokonca presadili aj niektoré sekty. Napríklad
japonská sekta Aum Šinrikio si od Rádia Moskva prenajala 40 krátkovlnných
a strednovlnných vysielačov, pomocou ktorých šíri svoju vieru do celého sveta.

4. Ilegálne (tajné) vysielanie

Zvláštne miesto v zahraničnom vysielaní majú ilegálne alebo tajné vysielačky s politickým
zameraním. Tým sa líšia od pirátskych vysielačiek, ktoré sledujú predovšetkým komerčné
ciele. Ilegálne vysielačky väčšinou zatajujú skutočných majiteľov alebo prevádzkovateľov
vysielania. Toto vysielanie obyčajne zabezpečujú opozičné skupiny danej krajiny zo
zahraničia, prípadne cudzie štáty, ktoré sa tvária, že zastupujú emigrantov alebo vysielajú
pre opozične naladené obyvateľstvo danej krajiny.

Ilegálne vysielačky často zavádzajú poslucháčov tým, že sa vydávajú za oficiálne vysielanie
krajiny, pre obyvateľstvo ktorej vysielajú. Takou bola napríklad stanica Vltava počas
okupácie Československa vojskami krajín Varšavskej zmluvy.

Biele, šedé a

čierne stanice

V čase druhej svetovej vojny sa v tajných službách zaužívalo členenie staníc so zahraničným
vysielaním na biele, šedé a čierne.

 Biele

boli stanice, ktoré vysielali legálne a otvorene sa priznávali k svojim

politickým cieľom. Takými boli a sú Radio Liberty/Radio Free Europe (Rádio
Slobodná Európa) alebo Radio Marti, ktoré vysielali do strednej a východnej
Európy, resp. na Kubu.

 Šedé

sú tie zahraničné stanice, ktoré jednoznačne reprezentujú záujmy

a politiku určitých konkrétnych a aktívnych opozičných skupín v krajine, do
ktorej vysielajú.

 Čierne

stanice sú také, ktoré sa usilujú vyvolať dojem, že ich prevádzkuje

nepriateľská strana.

Informovanie svetovej verejnosti

Väčšina ilegálnych vysielačiek má propagandistické a politické ciele. Niektoré sa svojim
vysielaním obracajú nielen na obyvateľstvo vlastnej krajiny, ale (v prípade občianskych
vojen) aj na medzinárodné publikum, najmä zahraničné médiá, pre ktoré sú často jediným
zdrojom informácií o situácii na území, ovládanom povstalcami. Ich prostredníctvom sa
potom informácie z týchto staníc dostáva do celého sveta.

V

službách tajných služieb

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

Vysielanie ilegálnych vysielačiek často využívajú tajné služby. V časoch svetovej vojny, ale
aj studenej vojny zahraničné vysielanie slúžilo na posielanie kódovaných správ.
Monitoringom vysielania ilegálnych vysielačiek možno získať poznatky o revolučných
zoskupeniach, resp. ozbrojených povstaleckých skupinách. Poznatky, ktoré sa nikde inde
nevyskytujú. Okrem toho sa ilegálne vysielania dá využiť i na tzv. záškodnícke akcie tajných
služieb. Ide o zámerné šírenie falošných správ, slúžiacich zámerom tajných služieb.

5. DEREGULÁCIA ROZHLASOVÉHO VYSIELANIA V EURÓPE

Na rozdiel od Spojených štátov, kde sa rozhlasové vysielanie od začiatku a najmä po II.
svetovej vojne uberalo cestou komercializácie, v Európe zostal rozhlas štátnym monopolom.
Rovnako v západnej i východnej Európe, aj keď organizácia rozhlasových inštitúcií v týchto
dvoch nepriateľských blokoch bola celkom odlišná.

Proces diferenciácie európskeho rozhlasu, jeho postupná privatizácia na regionálnej
a lokálnej úrovni, by nebola možná bez spoločenských, kultúrnych a politických zmien v
sedemdesiatych rokoch, ktoré podnietili explóziu hnutia regionálneho a lokálneho rozhlasu v
južnej Európe, ktoré sa potom viac-menej kontrolovaným spôsobom rozšírilo aj do ostatných
krajín západnej Európy.

Protiváha štátneho rozhlasového monopolu

Tzv. "slobodné", regionálne a lokálne (súkromné) rozhlasové stanice v Európe z polovice
sedemdesiatych a začiatku osemdesiatych rokov vznikali ako protiváha politicky
kontrolovaných alebo vládam podriadených verejnoprávnych monopolov, resp.
komerčno/verejných duopolov. V južných krajinách Európy (Francúzsko, Taliansko), kde bol
prvok politického konsenzu tradične slabší ako v severnej Európe, bol regionálny a lokálny
rozhlas súčasťou politickej konfrontácie, triedneho boja a straníckej politiky. V krajinách
severnej Európy (Holandsko, V. Británia, Škandinávia) s bohatšou tradíciou liberálnej politiky
a vyšším stupňom konsenzu sa lokálny rozhlas skôr chápal ako potreba alternatívnych a
komplementárnych foriem komunikácie. Tento odlišný pôvod (príčiny vzniku) sčasti
vysvetľuje rozmanitosť vývoja lokálneho rozhlasu v Európe.

Ináč povedané, čím centralizovanejší a politikou viac ovládaný bol systém (médií), tým
skoršia a väčšia bola explózia súkromného (regionálneho a lokálneho rozhlasu), tým
drastickejšia bola destabilizácia (mediálneho systému), tým väčšia bolo špecifická rola
regionálneho a lokálneho rozhlasu vo vývoji celého komunikačného systému. Naopak, čím
decentralizovanejšie a dostupnejšie boli médiá, čím väčší bol spoločenský konsenzus, tým
hladší bol prechod k diferencovanému rozhlasovému vysielaniu, resp. duálnemu systému
rozhlasového vysielania.

Vznik súkromného rozhlasu v Európe dokumentuje skutočnosť, že zmeny do komunikačných
systémov často vnášajú najdynamickejšie prvky na okraji alebo i mimo vysielania a
politického establišmentu. Môžu to byť opozičné politické strany, ktoré nemajú dostatočný
prístup k vládou kontrolovaným médiám. Alebo to môžu byť kultúrne, jazykové, náboženské
alebo politické menšinové skupiny, tradične situované mimo politického systému, s
nedostatočným prístupom k etablovaným médiám.

Tieto dynamické prvky, ktoré boli hnacími silami v rozvoji regionálneho a lokálneho rozhlasu v
Európe, sú známe: náboženské skupiny, jazykové, etnické, politické a iné menšiny, náboženské
hnutia a odbory, občianske a dobrovoľnícke skupiny, študenti a najmä mladí ľudia, ktorí tvoria
väčšinu publika, ale aj väčšiu časť pracovníkov lokálnych rozhlasových staníc.
Zhrnutie:

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

Zdá sa, že na európskej rozhlasovej scéne sa definitívne skončila éra centrálne riadeného a
centrálne, pomocou sietí (národných okruhov) šíreného rozhlasového vysielania, takmer bez
zmeny naviazaného na komerčný alebo politický kapitál príslušnej krajiny a hovoriaceho v
menej tohto kapitálu. Je a bude tu miesto aj pre celoštátne rozhlasové siete, tieto si však
musia uvedomiť, že ich monopol skončil a že musia čeliť konkurencii menších, ale často
zaujímavejších lokálnych rozhlasových staníc.

Podstatný rozdiel medzi rozhlasom päťdesiatych a šesťdesiatych rokov a dnešnými
lokálnymi rozhlasovými službami spočíva v tom, že prudký rozvoj technológie výrazne znížil
ceny vstupného do klubu rozhlasových vysielateľov. Najmenšie, ale celkom zdatné
rozhlasové stanice dnes možno uviesť do prevádzky za cenu malého auta. Do svojej
primárnej regionálnej oblasti (aj keď limitovanej) sú schopné vysielať signál, ktorý je svojou
kvalitou nerozoznateľný od signálu veľkých rozhlasových staníc. Vstupné náklady sú teda
podstatne nižšie ako pri zakladaní lokálnych novín.

6. VÝVOJ ROZHLASU V ČSR A NA SLOVENSKU

Prvé vysielanie – 18. máj 1923

Ako sme už spomínali, v Československu sa začalo rozhlasové vysielanie v roku 1923,
presne 18. mája 1923.

1924 začalo vysielať štúdio v Brne a od roku 1926 aj v Bratislave, v bývalej vládnej budove
na Gondovej ulici (Filozofická fakulta UK v Bratislave).

1927 začalo vysielať košické štúdio, kde sa pokusne vysielalo už od decembra 1925.

Rádiojournál – štát a

podnikanie

Rozhlasové vysielanie v Československu bolo v rukách Rádiojournálu – československého
spravodajstva rádiotelegrafického, spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá bola založená
v júli 1923 v Prahe. Od roku 1925 sa hlavným podielnikom tejto spoločnosti stal štát,
zastupovaný ministerstvom pôšt a telegrafov. Vysielacia technika od začiatku spadala pod
štátny monopol na základe zákona o telegrafoch č. 60/1923 Zb. z. a n. (zbierky zákonov
a nariadení). Napriek tomu, že štát si ponechával rozhodujúci vplyv, rozhlasové vysielanie
bolo predmetom súkromného podnikania. Tak ako v Spojených štátoch, ak
v Československu sa do rozhlasového podnikania zapojili výrobcovia rozhlasových
prijímačov. Napríklad 15% akcií Rádiojournálu vlastnila akciová spoločnosť Rádioslávia,
ktoré vyrábala rozhlasové prijímače a rádiové zariadenia.

Nevýkonné vysielačky

Vzhľadom na geografické pomery Slovenska bol problémom slabý výkon vysielačov.
V Bratislave (policajné riaditeľstvo) 0,5 kW) a v Košiciach 1,25 kW. Takže spočiatku bola
nebezpečná konkurencia z Budapešti a z Viedne. V roku 1929 v Bratislave bola vybudovaná
nová vysielačka s výkonom 13,5 kW. V roku 1930 dostali obe mestá nové štúdiá, v Bratislave
na Jakubovom námestí a v Košiciach na Moyzesovej ulici. V roku 1930 bola v B. Bystrici
vybudovaná vysielačka o sile 30 kW, ktorá vysielala programy Bratislavy a Košíc.

Simultánne vysielanie programu

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

České a slovenské štúdiá vytvorili v rokoch 1927-30 sieť rozhlasových staníc, ktorá vysielala
spoločný program. Slovenské štúdiá tvorili 38% vysielaného programu, ostatný preberali
z Prahy, Brna a Ostravy. Program bol v zásade pomerne jednoduchý. Mal dve časti – slovnú
a hudobnú. Slovná mala tiež dve časti – dramatickú a prednáškovú. Okrem toho vysielal
rozhlas každý večer, neskôr dvakrát denne spravodajstvo. V roku 1927 bola na Slovensku
odvysielaná prvá športová reportáž z futbalového zápasu ŠK Bratislava – Admira Viedeň.

Publikum – rástlo pomaly

Na rozdiel od vyspelých krajín (USA), kde sa rozhlas stal masovým médiom už v dvadsiatych
rokoch, na chudobnom Slovensku pribúdali poslucháči rozhlasu veľmi pomaly. Rozhlas bol
technickou atrakciou a rozhlasové prijímače luxusným tovarom. Počuteľnosť bola slabá
a koncesionárske poplatky vysoké (30 Kč). Neskôr sa zaviedla výroba lacných kryštaliek,
znížili sa koncesionárks poplatky na 10 korún a od roku 1928 sa mohli prijímače používať
bez obmedzenia. Dovtedy sa mohli používať iba schválené typy, čím štát z bezpečnostných
dôvodov brzdil rozvoj rozhlasového vysielania.

Slovensko v počte poslucháčov zaostávalo nielen za vyspelými krajinami, ale aj za Českom.
V roku 1924 bolo v celom Československu 1 554 koncesionárov, z toho na Slovensku len 18.
A v roku 1937 bolo v ČSR 1 033 771 koncesionárov, pričom na Slovensku len 106 078.

Rozhlas počas slovenského štátu

V prvom rade zaniklo štúdio v Košiciach a technické zariadenie sa presťahovalo do Prešova.
Znížil sa počet obyvateľov a zrušili koncesie židovského obyvateľstva, čím poklesol počet
rozhlasových koncesionárov na necelých 78 000. Po vyhlásení slovenského štátu vznikol
Slovenský rozhlas, s.r.o. Riaditeľom bratislavského štúdia sa stal Emil Rusko, prešovské
viedol Anton Prídavok.

Oficiálny rozhlas vláda kontrolovala prostredníctvom Úradu propagandy. Odchodom Čechov
bol nedostatok odborníkov, takže väčšina pôvodných pracovníkov rozhlasu zostala na
svojich miestach. Preto sa tu mohol nielen formovať okruh pokrokovo zmýšľajúcich
pracovníkov, ale ani vláde sa nepodarilo dostať rozhlas úplne pod svoju kontrolu.

Lacnejú prijímače – rastie publikum

Vláda využívala rozhlas na svoje propagandistické ciele. Preto zabezpečila trh lacnými
a kvalitnými prijímačmi, najmä nemeckými (Grundig). Zásluhou toho počet koncesionárov
narastal a v roku 1942 znovu prekročil hranicu 100 tisíc a v roku 1944 bolo na Slovensku
takmer 150 000 rozhlasových koncesionárov (čo mohlo byť 600-700 tisíc poslucháčov).

SNP a

Slobodný slovenský vysielač

Zvláštnou kapitolou v histórii slovenského rozhlasu je účinkovanie Slobodného slovenského
vysielača v Banskej Bystrici počas Slovenského národného povstania 1944. Začal vysielať
30. augusta a vysielal (neskôr z mobilného auta, pretože stabilný vysielač umlčali Nemci
bombardovaním) do 27. októbra.

Vysielač SNR

Rozhlas začal vysielať na oslobodenom území od 10. februára 1945 ako Vysielač Slovenskej
národnej rady v Košiciach. Vysielal pomocou krátkovlnnej vysielačky Sovietskej armády,
v apríli ho nahradila nová vysielačka z B. Bystrice. Účinnosť vysielania bola slabá, vysielačka
mala malé pokrytie a počet koncesionárov bol menší ako pred vojnou.

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

Povojnové vysielanie

Keďže bratislavské štúdiá a vysielačka boli zničené, pravidelne vysielať z Bratislavy sa
začalo až v júni 1945. Od apríla 1945 bolo rozhlasové vysielanie podriadené Povereníctvu
SNR pre informácie. Až do roku 1948 pôsobil rozhlas na Slovensku naďalej ako Slovenský
rozhlas, s.r.o. v Bratislave. Do roku 1948 počet rozhlasových koncesionárov narástol na 231
806.

Rozhlas po roku 1948

Po komunistickom puči v roku 1948 sa rozhlas v Československu „zjednotil“. Riadiace
centrum bolo v Prahe a Slovenský rozhlas sa dostal na úroveň oblastného vysielania,
v niektorých fázach na úroveň krajských štúdií v Bratislave, B. Bystrici a v Košiciach. Od roku
1969 fungoval na tzv. federatívnom princípe. Okrem iného to znamenalo, že okrem
celoštátneho dvojjazyčného vysielania (Hviezda) existovali národné okruhy –
Československý rozhlas v Čechách a Československý rozhlas na Slovensku. Riaditeľ Čs.
rozhlasu na Slovensku bol námestníkom ústredného riaditeľa Čs. rozhlasu v Prahe. Niekedy
bol riaditeľom Čs. rozhlasu aj Slovák. Napr. Ján Riško.

Program – 5 hlavných redakcií

Základnými programovými útvarmi boli hlavné redakcie na čele so šéfredaktormi.
V Bratislave ich bolo 5: spravodajstva a publicistiky, propagandy, literárno-dramatická,
hudobná a mládežnícko-vzdelávacia. (Začiatok 80. rokov.) K základným reláciám patrili:
správy, Rozhlasové noviny, montáže operatívnej publicistiky a zábavnej hudby (magazíny –
napr. Pozor, zákruta!), programové magazíny pre mládež (Na modrej vlne),
propagandistické montáže (Roľnícka beseda), komentáre, reportáže, úvahy (Živé slová),
hudobné a hudobno-vzdelávacie relácie, rozhlasové hry a pásma, Vysielanie pre školy,
rozprávky pre deti, čítanie z prózy, chvíľky poézie, kabarety, estrády, priame prenosy,
verejné nahrávky, rozhlasové dispečingy, telefonické ankety a pod.

Veľký význam sa pripisoval každoročným podujatiam ako boli festivaly rozhlasových hier,
celoštátne hudobné a folklórne prehliadky, súťaže slovných a hudobných programov.

Publikum

Ako sme uviedli, v roku 1948 bolo na Slovensku 231 806 rozhlasových koncesionárov.
V roku 1950 ich bolo 319 tisíc, v roku 1965 – 735 tisíc, v roku 1975 – 786 tisíc a v roku 1988
– 1 109 tisíc. Pritom počet odvysielaných hodín od roku 1950 narástol z 5 235 na 21 968
v roku 1988.

V rokoch 1969 – 1978 sa vybavenosť domácností rozhlasovými prijímačmi držala na hranici
93%. Rozhlasové prijímače chýbali len v niektorých domácnostiach starých ľudí s nízkymi
príjmami. V roku 1987 počet domácností bez rozhlasových prijímačov v roku 1987 poklesol
na 3,9%. V tom čase už na jednu domácnosť v priemere pripadalo 1,77 prijímača, ich kvalita
sa zvýšila, rozšírili sa možnosti počúvania na VKV, stereofónneho príjmu, prenosných
prijímačov a autorádií. 2

7. ROZHLAS V SÚČASNOSTI

2 Holina, V.: Pôsobenie PMK a žurnalistiky na spoločnosť, Bratislava, Novinársky študijný ústav 1990,
s. 26.

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

Napriek konkurencii iných médií je počúvanie rozhlasu na Slovensku populárne ako nikdy
predtým. Vybavenie domácností viacerými rozhlasovými prijímačmi sa stalo
samozrejmosťou, na jedného obyvateľa pripadá v priemere 1,7 rozhlasového prijímača. Vyše
73 percent obyvateľov počúva rozhlas každý deň a ďalších 20 percent prinajmenej
niekoľkokrát týždenne. 3

Od roku 1991, kedy bolo povolené súkromné podnikanie v oblasti rozhlasového vysielania,
počet rozhlasových staníc so širokou programovou ponukou výrazne narástol. Dnes okrem
staníc verejnoprávneho Slovenského rozhlasu ponúka poslucháčom svoj program asi 25
súkromných, prevažne regionálnych a lokálnych rozhlasových staníc.

Aj keď má rozhlas pred televíziou značný predstih v budovaní duálneho systému, štruktúra
rozhlasového trhu je ešte stále veľmi nevyvážená. Slovenský rozhlas už síce nemá
monopolné postavenie, ale vzhľadom na technické (počet vysielacích frekvencií, výkon
vysielačov, zabezpečenie územia signálom), a tým aj ekonomické podmienky (okrem
koncesionárskych poplatkov a štátnych dotácií aj možnosť príjmov z reklamy), iba veľmi
pomaly stráca svoje dominantné postavenie.

Špecifické podmienky rozvoja rozhlasového trhu sú dané viacerými skutočnosťami:

a) Podnikanie v oblasti rozhlasového vysielania podlieha povoľovaciemu konaniu, preto

licenčná politika je významných nástrojom regulácie rozhlasového trhu.

b) Súkromné podnikanie v oblasti rozhlasového vysielania začínalo v podmienkach

vysielacieho monopolu štátneho (neskôr verejnoprávneho) rozhlasu.

c) Napriek tomu, že existencia duálneho systému je zabezpečená zákonom, reálny stav
nevytvára rovnocenné podmienky vysielania, a teda ani rovnaké konkurenčné podmienky
pre jednotlivých vysielateľov.

To znamená, že v súčasnosti možno iba ťažko hovoriť o voľnom rozhlasovom trhu a o
skutočnom duálnom systéme rozhlasového vysielania možno iba s veľkými výhradami.

Doterajšia licenčná prax a absencia systémovej koncepcie štátnej komunikačnej politiky
spôsobili, že viac-menej živelný rozvoj viedol k asymetrickému rozhlasovému modelu na
Slovensku. V súčasnosti na Slovensku pôsobia štyri kategórie rozhlasových staníc:

a) Celoštátne stanice (výlučne stanice verejnoprávneho Slovenského rozhlasu, pretože na

rozdiel od zahraničia, doteraz žiadna súkromná rozhlasová stanica nezískala licenciu
na vysielanie s dosahom na celé územie).

b) Nadregionálne súkromné rozhlasové stanice, ktoré svojim signálom zabezpečujú

územie viacerých regiónov (krajov), ale nezabezpečujú ním ešte celé územie
Slovenska.

c) Regionálne súkromné rozhlasové stanice, ktoré pôsobia prevažne v hraniciach regiónu.
d) Lokálne súkromné rozhlasové stanice, ktorých vysielanie sa sústreďuje na určité mesto

a jeho blízke okolie. 4

Okrem týchto štyroch základných kategórií treba brať do úvahy aj regionálne a zahraničné
vysielanie Slovenského rozhlasu a zahraničné stanice s licenciou na vysielanie na
Slovensku.

3 V. Holina: Zmeny mediálneho prostredia, Bratislava, NCMK 1998, s. 75-76.
4 S. Brečka, D, Benkovičová, A. Tušer: Regionálne a lokálne médiá na Slovensku, Bratislava, NCMK
1997, s. 37.

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

7. 1. Verejnoprávny rozhlas

V roku 2001 oslávil Slovenský rozhlas 75. narodeniny. Slovenský rozhlas ako
verejnoprávna inštitúcia bol zriadený v máji 1991 a jeho činnosť je vymedzená zákonom
Slovenskej národnej rady č. 255/1991 o Slovenskom rozhlase v znení neskorších zmien a
doplnkov. Táto činnosť vychádza zo zásady, že SRo je verejnoprávna inštitúcia, ktorá sa za
svoju činnosť zodpovedá ľuďom prostredníctvom parlamentu.

SRo vysiela vyše 44 000 hodín programu ročne na svojich 3 celoštátnych a 4 regionálnych
okruhoch pre vyše 3 mil. poslucháčov na celom Slovensku. Okrem ústredia v Bratislave má
Slovenský rozhlas regionálne štúdiá v Košiciach a Banskej Bystrici a národnostné a etnické
štúdio v Prešove. Napriek stále ostrejšej konkurencii komerčných rádií si SRo naďalej
udržuje výnimočné postavenie, a to i napriek dlhodobej nepriaznivej finančnej situácii.
V poslednom období sa snaží o udržanie si svojej pozície aj aktívnejším marketingom.

Rádio Slovensko

Stanica Rádio Slovensko ako prvý národný rozhlasový okruh, je tradične programovo
univerzálna, s prevahou spravodajských a publicistických relácií. Vysiela nepretržite 24 hodín
denne. Je typickým univerzálnym vysielacím okruhom, ktorého program obsahuje všetky
hlavné žurnalistické i umelecké žánre (spravodajstvo a aktuálna publicistika 29%, publicistika
aj s blokovou hudbou 47%, literárna tvorba 8%, dramatická tvorba a seriály 4%, hudobné
relácie 8%, iné 4%).

V pracovných dňoch tvorí programovú zostavu prúd publicistického slova a hudby v
magazínových blokoch. Cez víkend klesá periodicita spravodajských relácií. V sobotu a
nedeľu - počas víkendu sú vo väčšej miere vysielané slovesné, umelecké a zábavné
programy. V programovej ponuke sú zastúpené aj relácie pre deti, mládež, športové a
náboženské vysielanie. Hudobné programy sú zastúpené najmä stredným prúdom
populárnej hudby najrôznejších odtieňov tohto žánrového spektra a ľudovou hudbou.

Rádio Devín

Stanica Rádio Devín - rozhlas pre náročného - vychádza z kultúrnych a poznávacích potrieb
poslucháčov. Od náročných dramatických diel, cez humor a satiru, analytickú publicistiku,
mládežnícku publicistiku, vzdelávacie relácie pre deti i dospelých až po širokú paletu
hudobných koncertov a relácií sa usiluje priniesť programy pre skupiny s vyhranenými
záujmami. Hudobné a hudobno-slovné relácie tvoria 70% programu, čo zodpovedá aj
odporúčanému pomeru slova a hudby. V redakciách Rádia Devín sa pripravujú aj relácie pre
Rádio Slovensko a Rádio Regina. Od 1. 1. 2000 vysiela Rádio Devín aj prostredníctvom
družice, takže jeho program možno počúvať v celej Európe.

Výrazný pokles sledovanosti tohto náročného rozhlasového programu poukazuje na zásadnú
zmenu v správaní sa rozhlasového publika v posledných rokoch, keď nové médiá, nové
informačné a komunikačné technológie, ale aj moderná zábavná elektronika zasahujú do
tých najzákladnejších funkcií rozhlasu. Zdá sa, že význam slova a najmä dramatického
a literárneho slova v rozhlase klesá. A v čase kvalitnej reprodukčnej techniky klesá aj jeho
význam ako sprostredkovateľa vážnej hudby.

Rock FM Rádio

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

Rock FM Rádio je stanica, ktorá 24 hodín vysiela rockovú a populárnu hudbu, prerušovanú
krátkymi spravodajskými reláciami. Prináša aj publicistiku orientovanú na voľný čas, módu,
zábavu, motorizmus, šport a spoločenské kuriozity, ale aj relácie o podnikaní a vážnejších
otázkach života mládeže. Rock FM Rádio začalo vysielať 4.3.1991. Formát stanice je 24
hodinový so zameraním na rekreačno-komerčný charakter. Program je určený predovšetkým
mladej a strednej generácii poslucháčov. Kostru tvorí moderná populárna hudba v celej
žánrovej šírke a krátke dynamické slovo. Celý program je vysielaný naživo doplnený
moderátorským slovom, flešovými správami z tlačových agentúr (každú hodinu) a reklamou.

Rádio Regina

Stanica Rádio Regina, ktoré je vlastne štvrtým okruhom Slovenského rozhlasu, prináša
denne poslucháčom spravodajstvo a aktuálnu publicistiku z regionálnych zdrojov. Okrem
toho sú v programe zastúpené aj umelecké programy, ktoré mapujú predovšetkým kultúrne
aktivity a tvorbu, ktorá sa viaže na dané regióny. Program sa pripravuje v troch hlavných
centrách, ktoré tvoria zároveň aj organizačnú autonómiu - v Bratislave, v Banskej Bystrici a v
Košiciach. Každé centrum vysiela podľa vlastnej programovej štruktúry vlastný program,
pričom existujú časy, kedy sa všetky centrá spájajú a šíria spoločný program.

Od roku 2002 funguje vysielanie programovej siete medzi Rádiom Regina Košice a Banská
Bystrica a slovenskou redakciou BBC v Londýne, ktorej vytvorenie schválila Rada pre
vysielanie a retransmisiu ešte v roku 2001. Táto sieť zabezpečuje nový typ vysielania, akúsi
kombináciu regionálneho a zahraničného spravodajstva, čím ponúka rôzne pohľady na
slovenské udalosti.

Rádio Patria

Rádio Patria je vysielanie Slovenského rozhlasu pre národnostné menšiny a etnické skupiny.
Najrozsiahlejšie je vysielanie pre maďarských poslucháčov. Okrem spravodajstva je do
tohto vysielania zahrnutý aj každodenný magazínový blok publicistiky a zábavy, patrí však do
neho aj literárno-dramatické a hudobný programy. Týždenne pre maďarských spoluobčanov
SRo vysiela od roku 2002 vyše 56 hodín programu. Príprava relácií sa realizuje v
bratislavskej redakcii. Pre ukrajinských a rusínskych poslucháčov je určených 13 hodín
programu týždenne. Programy sa pripravujú v Prešove. Štúdio v Prešove je zodpovedné aj
za vysielanie pre nemeckých poslucháčov, ktorí sú roztrúsení po celej republike a pre
ktorých SRo ponúka týždenné tridsaťminútové publicistické magazíny. Program je šírený na
celé územie všetkými vysielačmi Rádia Regina. Podobne pre rómske etnikum vysiela Patria
polhodinovú reláciu Kultúrna revue raz týždenne a polhodinový magazín raz mesačne.
Kultúrne magazíny vysiela Rádio Patria aj pre poľskú a českú národnostnú menšinu.
Redakcia národnostno-etnického vysielania od 1. septembra 2003 vysiela nie z Prešova, ale
z Košíc, kde v roku 1934 začínala. Dôvodom presídlenia redakcie boli úsporné opatrenia.

Zahraničné vysielanie – Radio Slovakia International

Krátko po vzniku Slovenskej republiky bolo zriadené aj zahraničné vysielanie Slovenského
rozhlasu. Spočiatku to bolo iba vysielanie v slovenčine pre zahraničných krajanov, od 29.
marca 1993 pribudlo vysielanie v anglickom, nemeckom, francúzskom a ruskom jazyku.

Relácie v jednotlivých jazykoch sa striedajú v polhodinových intervaloch od 1.00 do 20.00
hodiny. Ich podstatnou súčasťou sú správy, publicistické príspevky o slovenskom
hospodárstve, vede a technike, histórii, kultúre, krajinských pozoruhodnostiach,
spoločenských, ekologických záležitostiach, športe, ale aj ukážky slovesného a hudobného
umenia, rôzne zaujímavosti zo Slovenska a medailóny osobností.

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

Tabuľka č. 4. Denná počúvanosť okruhov SRo v rokoch 2000-2003

Rok

2000

2001

2002

2003

Stanica (okruh)

%

%

%

%

Rádio Slovensko

30,4

27,2

29

29,4

Rock FM Rádio

13,5

11,7

8

10,5

Rádio Regina

4,4

5,0

5

4,8

Rádio Devín

1,7

0,7

1

3,8

Zdroj: AISA Slovensko a Median Praha

V súvislosti s postavením Slovenského rozhlasu na trhu sa žiada pripomenúť, že ešte pred
pár rokmi (1996) počúvalo Slovensko 1 denne okolo 40%, Slovensko 2 (Devín) viac ako 10%
a Rock FM Rádio vyše 18% dospelých obyvateľov Slovenska. Od tých čias počúvanosť
všetkých okruhov SRo klesá a klesá aj jeho podiel na trhu.

Rádio Inet

Straty pozícií na trhu sa snaží vedenie SRo vyrovnávať celou sériou opatrení. Postatou bola
zmena celkovej koncepcie na jeseň 2000, ktorej súčasťou sa stala aj výraznejšia prezentácia
média na internete. Internetový portál SRo, označovaný aj za siedmy vysielací okruh
rozhlasu s názvom Rádio Inet (www.slovakradio.sk) dostal novú tvár. Úlohou jeho redakcie,
takzvaného Webcentra SRo, je v súčasnosti najmä technická koordinácia existujúcich
internetových aktivít rozhlasu. Živé vysielanie Rádia Slovensko a Rádia Rock FM možno totiž
cez internet počúvať už dlhší čas. Novinkou je však to, že portál bude okrem bežných
informácií (napríklad o programe) prináša aj aktuálne písané spravodajstvo v šiestich
jazykoch. Na jeho prípravu slúžia agentúrne zdroje, vysielanie SRo i samostatná činnosť
redakcie Rádia Inet. Portál obsahuje aj zvukový archív vybraných spravodajských relácií
SRo či diskusné fórum.

7. 2. Súkromné rozhlasové stanice

Situácia na trhu slovenských súkromných staníc sa neustále mení, rozhlasové stanice
zanikajú a vznikajú nové. Okrem staníc Slovenského rozhlasu a vysielania zahraničných
staníc Rádio Slobodná Európa a BBC World Service vysielalo v roku 2002 na Slovensku 19
súkromných multiregionálnych, regionálnych a lokálnych rozhlasových staníc.

Medzi multiregionálnymi to boli Rádio OKEY, Rádio EXPRES, FUN Rádio, Rádio Lumen
a Rádio Twist. Do kategórie regionálnych patrili Hvierzda FM, Rádio Rebeca, Rádio B1, Kiks
Rádio, Rádio Východ, Rádio Zet, N-Rádio a Rádio Dúha. Medzi lokálnymi rozhlasovými
stanicami možno nájsť Rádio Flash, Rádio Frontinus, Top Rádio, Rádio Adut, Beta Rádio,
Rádio Hit FM 96,4 a Rádio Max.

Z týchto rádií v roku 2003 prestalo vysielať Rádio Slobodná Európa a z komerčných Rádio
Rebeca a Rádio Adut. Ešte predtým zaniklo Rádio Forte a Rádio Žilina. Nahradili ich však
nové rádiá. Namiesto Rádia Forte dnes už vysiela Rádio Naj a po novej licencii vysiela aj
Rádio Adut. V priebehu rokov 2002-2003 získali licenciu aj ďalšie rádiá, napr. Rádio Sen
z Bánoviec nad Bebravou alebo Rádio Fajn zo Žiliny.

FUN Rádio

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

FUN Rádio bolo prvou súkromnou rozhlasovou stanicou na Slovensku. Spočiatku
vysielanie zo štúdia v Bratislave pokrývalo 4 hodiny, po zvyšok dňa sa preberal signál z
vysielania francúzskeho FUN Rádia. Na vlnách éteru sa FUN Rádio ozvalo po prvýkrát na
frekvencii 94,3 FM 10. júna 1990. Postupne sa vysielanie z Bratislavy rozširovalo - zo 4
hodín na 12 až konečných 24 hodín denne. FUN Rádio sa svojím hudobným profilom
zaraďuje do kategórie EHR (European Hit Radio). Vo svojej programovej ponuke má
predovšetkým rockovú hudbu. Usiluje sa osloviť najmä mladých ľudí (ľudia vo veku 14 - 29
rokov tvoria až 63% všetkých poslucháčov) a humornou formou sa kriticky vyjadrovať k
rôznym spoločenským problémom.

Rádio Okey

Práve v čase, keď sa bývalé Rádio Koliba dostalo na vrchol počúvanosti, zmenilo svoj názov
i celkový imidž. Od 1. marca 2001 sa z Rádia Koliba stalo Rádio Okey. Hoci Rádio Koliba
začalo vysielať až v apríli 1997, veľmi rýchlo sa zaradilo medzi najpočúvanejšie súkromné
rozhlasové stanice. Raketový nástup bol podmienený na jednej strane veľkolepou reklamnou
kampaňou. Na druhej strane úspešný štart rádia súvisel so skutočnosťou, že hneď od
začiatku malo k dispozícii štyri vysielacie frekvencie (Bratislava, B. Bystrica, Nové Mesto nad
Váhom, Poprad -Tatry). Nové Rádio Okey zmenilo pôvodnú programovú štruktúru, viac
miesta dostalo aktuálne spravodajstvo, špor a motorizmus. Naďalej však zostalo
predovšetkým hudobným rádiom. V roku 2002 rádio po získaní novej frekvencie 102,8 MHz
v Žiline ešte viac rozšírilo územný rozsah svojho vysielania a spoluprácou s TOP Rádiom
v Košiciach sa usiluje o získanie ďalších poslucháčov.

Rádio Twist

Po veľmi sľubných začiatkoch, keď sa Rádio Twist stalo najpočúvanejším rádiom v Bratislave
a dostávalo sa pomaly na pozíciu najsledovanejšieho súkromného rádia, nastáva postupný
útlm. Rozhlasová stanica zrejme dopláca na svoju snahu byť celoplošným rádiom a aj
programom konkurovať verejnoprávnemu rozhlasu. Podobne ako všetky komerčné
rozhlasové stanice aj Rádio Twist vysiela 24 hodín denne prevažne hudbu, ale na rozdiel od
viacerých z nich prináša širšiu škálu hudobných programov, ktorými si chce získať aj
starších poslucháčov. Rádio sa od svojho vzniku usiluje prezentovať ako seriózny
informačný zdroj. Konkuruje verejnoprávnemu Slovenskému rozhlasu predovšetkým svojou
spravodajskou reláciou "Žurnál Rádia Twist", vyznačujúcou sa snahou o objektívnosť a
kritiku spoločenských a politických pomerov. Od augusta 2002 vysiala spravodajský Žurnál
Rádia Twist každú hodinu. Po získaní frekvencie v Prahe, vysiela rádio aj v Českej republike.
V porovnaní s ostatnými komerčnými rádiami má starších a vzdelanejších poslucháčov.

Rádio Východ

Ešte pre dvoma - troma rokmi najúspešnejšie regionálne rádio z Prešova muselo po to, čo
podielnik držiteľa licencie Horizont Slovakia, a. s. skrachoval, prejsť výraznejšími zmenami.
Rádio zmenilo vysielaciu štruktúru s väčším dôrazom na programy pre strednú generáciu
poslucháčov. Okrem ťažiskových hudobných relácií vysiela najmä spravodajstvo, ale aj
publicistiku, detské a náboženské programy. Od iných komerčných staníc sa líši aj
vysielaním literárno-dramatických programov.

Rádio Lumen

Rádio Lumen je pozoruhodné najmä tým, že je v súčasnosti jedinou súkromnou rozhlasovou
stanicou na Slovensku s evanjelizačným poslaním. V roku 1992 vzniklo súkromné Rádio
Mária s cieľom šíriť kresťanstvo v duchu ekumenizmu. Vysielať začalo v apríli 1993. V roku
1994 sa zmenilo na Rádio Lumen a jeho denný vysielací čas sa predĺžil zo štyroch na šesť

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

hodín. V roku 1996 začalo šíriť svoj program z dvoch vysielačov denne 18 hodín. V roku
1999 pribudli ďalšie dva vysielače a začalo sa nonstop vysielanie.

Rádio Lumen prevádzkuje spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorej spoločníkmi sú
Neosolium S.C.M. (Správa cirkevných majetkov v Banskobystrickej diecéze) a Pro Polulo
(Správa cirkevného majetku v Spišskej diecéze. Rádio Lumen prešlo od 25. februára 1999
na satelitný prenos vysielania. Šírenie signálu cez satelit zabezpečuje rovnomerné pokrytie
SR najkvalitnejším digitálnym signálom a umožňuje počúvať Rádio Lumen kdekoľvek
v Európe.

Vo svojej programovej štruktúre rádio kombinuje programy s evanjelizačným zameraním,
čiže vzdelávacie a náboženské relácie, s reláciami, ktoré sú typické pre komerčné stanice.
Patrí sem populárna hudba, kontaktné relácie pre mladých poslucháčov, zábava a reklama,
ale aj spravodajstvo a publicistika.

Rádio Kiks

Rádio Kiks začalo vysielať v decembri 1993 z Michaloviec. Toto pôvodne lokálne rádio si
vďaka svojej popularite, ale i zásluhou ďalších frekvencií, prostredníctvom ktorých preniklo i
hlboko na územie Košického kraja, výrazne upevnilo svoje pozície a presadilo sa
i v celoslovenskom rebríčku. Svojim relaxačno-hudobným zameraním vytlačilo
z východného Slovenska prakticky všetky bratislavské súkromné rádiá, a to i vďaka
spravodajským a publicistickým reláciám. V poslednom roku síce ho počúvanosť poklesla,
ale Dnes jeho denná počúvanosť v poslednom roku síce poklesla z minulých 3,9%, resp.
3,6% na 2,3%, ale takýto údaj na celoslovenskej úrovni je pre regionálne rádio ešte stále
pozoruhodný. Jeho živé vysielanie poznajú od roku 1998 aj užívatelia internetu.

Rádio Expres

V jestvujúcej štruktúre súkromných rádií sa Rádio Expres prezentuje ako dopravné rádio -
informačné rádio s dôrazom na rýchle a presné dopravné spravodajstvo z vlastných zdrojov
a s vysokým podielom hudby. Rádio Expres pokrýva signálom 76 percent územia Slovenska
vrátane hlavných cestných ťahov a najobývanejších mestských aglomerácií. Je zamerané na
cieľovú skupinu vo veku 24 až 49 rokov so stredným a vyšším vzdelaním.

Prevádzkovateľom vysielania je spoločnosť D.Expres, a.s., Bratislava, ktorá je držiteľom
vysielacích licencií na 19 frekvenciách Slovenska. Technologicky je rádio jedným z
najmodernejších v strednej Európe. Jeho spravodajcovia majú k dispozícii redakčný systém,
ktorý umožňuje vysielať v štúdiovej kvalite z ktoréhokoľvek miesta, kde sú na to
technologické predpoklady (ISDN linka). Rádio vysiela digitálny signál cez geostacionárnu
družicu, odkiaľ sa šíri na vysielacie strediská, ktoré signál dekódujú a vysielajú terestriálne.
Rádio vysiela výlučne na vlastných vysielačoch, čo garantuje jeho nezávislosť od
Slovenských telekomunikácií, a.s., Bratislava.

Rádio Expres je v súčasnosti najúspešnejšou slovenskou komerčnou rozhlasovou stanicou
s nebývalo rýchlym presadením sa na rozhlasovom trhu.

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

Tabuľka č. 5: Denná počúvanosť súkromných rozhlasových staníc v rokoch 2000-2003

Rok

2000

2001

2002

2003

Stanica

%

%

%

%

Rádio Expres

1,8

11

13,7

Rádio Okey

8,5

9,4

10

10,0

Fun rádio

9,0

9,4

7

8,1

Rádio Twist

5,7

6,0

5

7,3

Rádio Lumen (Banská Bystrica)

1,7

1,9

1

3,5

Rádio Východ (Prešov)

4,5

4,4

2

2,9

N Rádio (Nitra)

2,9

3,2

2

2,5

Rádio Kiks (Košice)

3,6

3,9

3

2,3

Rádio Hviezda (Nitra)

1,9

1,7

1,6

1,3

Rádio Rebeca (Martin)

1,5

1,3

Rádio Forte (Trnava)

1,4

1,2

Zdroj: AISA Slovensko a Median Praha

ROZHLAS II.

Počiatky rádia

História rádia začína teóriou Jamesa Clerka Maxwella z roku 1864, ktorý tvrdil, že
elektromagnetické vlny musia existovať a že sú schopné šíriť sa v priestore. V roku 1887
Heinrich Hertz existenciu takýchto vĺn dokázal vo svojom laboratóriu a v roku 1894
Guglielmo Marconi zostrojil prístroj, ktorý takéto vlny dokázal vysielať a prijímať.

V roku 1901 Marconi prepravil prvý signál cez Atlantický oceán a o tri roky neskôr si už kráľ
Edward VII. telegrafoval s prezidentom Theodorom Rooseveltom. Marconi Company ako
prvá na svete zabezpečovala rádiovú spravodajskú službu od roku 1904. Do I. svetovej
vojny sa rádio stalo dôležitým prostriedkom medzinárodnej komunikácie a námornej
záchrannej služby, najmä po tom, čo havária Titanicu sprísnila bezpečnostné predpisy
nariadením o povinnom vybavení všetkých lodí rádiovými stanicami. (Kern, 230)

Nástup rozhlasu a

tlač

Nástup rozhlasu v USA sa zdal byť okamžitý, pretože tlač rozvoj rozhlasu v rokoch 1915-
1922 dosť ignorovala. Obsahom a tónom svojich článkov noviny neustále pripomínali novosť
tohto vynálezu a opomínali jeho pomerne dlhú (najmenej dvadsaťročnú) vývojovú fázu.
Týmto spôsobom tlač posilnila tendenciu rozhlasu ignorovať alebo dokonca popierať svoju
vlastnú históriu. V takomto ahistorickom pohľade sa rozhlas stával autonómnou silou tak
veľkou a zložitou, že jedine veľké korporácie s obrovskými zdrojmi a dostatočnými
manažérskymi skúsenosťami ju dokážu ovládnuť a využiť. (Douglas, 233)

Rozvoj rozhlasu v USA

O rýchlosti šírenia sa nového média svedčí niekoľko čísel. V roku 1922 americký Úrad pre
normy (Bureau of Standards) odhadoval, že (po dvoch rokoch vysielania) má rozhlasové
vysielanie takmer milión poslucháčov. V roku 1924 to už bolo 5 miliónov, v roku 1926 20
miliónov a v roku 1927 26 miliónov. Sčítanie ľudu v roku 1930 ukázalo, že rozhlasový
prijímač vlastní 12 miliónov (40%) amerických domácností a o tri roky neskôr 16,8 milióna

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

domácností. To znamenalo, že trinásť rokov po začatí vysielania mal rozhlas v USA vyše 60
miliónov poslucháčov.5

Rozhlasové siete

Keď v roku 1926 AT&T vystúpila z rozhlasového priemyslu, RCA skúpila jej rozhlasové
stanice a vytvorila National Broadcasting Company, sieť rozhlasových staníc spojených
telefónnymi linkami, ktoré mohli vysielať spoločný program, pripravovaný v centrále v New
Yorku. V skutočnosti NBC tvorili dve siete: červená, bývalá sieť AT&T a modrá, pričom siete
vysielali samostatné programy. V roku 1941 FCC rozhodla, že rozhlasová spoločnosť NBC je
príliš dominantná a trhu a že sa musí vzdať jednej zo svojich sietí. V roku 1943 NBC predala
svoju modrú sieť Edwardovi Nobleovi, ktorý z nej vytvoril American Broadcasting Company
(ABC) A tak americký rozhlasový trh ovládli tri siete – ABC, NBC a CBS (Columbia
Broadcasting System). 6

Rozhlas a národná identita

Súdobá tlač najvyššie hodnotila schopnosť rozhlasu podporovať kultúrnu jednotu Spojených
štátov. Noviny písali o tom, že s rozhlasom prišla univerzálna kultúra a že pred rozšírením
rozhlasu bola národná identita, čiže predstava, že všetci Američania sú súčasťou jednej
krajiny, iba abstraktnou myšlienkou, často bez väčšieho účinku. Milióny obyvateľov žili
v krajine bez pocitu vzájomnej spolupatričnosti. Zásluhou rozhlasu táto atomizácia a izolácia
skončila, pretože všetci vrátane farmárov, chudobných robotníkov i nevzdelancov sa stali
účastníkmi hlavného prúdu americkej kultúry. (Douglas, 234)

Rozhlas a kultúra

Aj keď rozhlas sa okamžite začlenil do veľkej siete americkej komerčnej zábavy, pre tých, čo
hodnotili jeho rolu v americkej spoločnosti, predstavoval protipól masovej kultúry.
Reformátori, ktorí sa považovali za strážcov americkej kultúry, boli presvedčení, že aktivity
ľudí vo voľnom čase majú byť predovšetkým vzdelávacie a morálno-výchovné. A v čase, keď
komerčná zábava zachvátila široké masy čitateľov bulvárnej tlače a návštevníkov kín
a zábavných parkov, rozhlas sa javil ako príťažlivá alternatíva. Ako to už býva v prípade
nových médií, nádeje vkladané do rozhlasu boli formované vierou v technologický
determinizmus, presvedčením, že technika je určujúcim faktorom historického vývoja.
Vzdelaná buržoázia, ktorá pociťovala ohrozenie kultúry podľa jej predstáv, privítala rozhlas
ako médium, ktoré môže ponúknuť ľuďom skutočné hodnoty. Predstavy o vzdelávacích
možnostiach rozhlasu boli takmer bezhraničné. Zavádzalo sa školské rozhlasové vysielanie
a vznikali rozhlasové univerzity. (Douglas, 236)

Rozhlas a politika

S nástupom rozhlasu sa šírila predstava, že rozhlas môže výrazne zasiahnuť do politiky, lebo
ľudia budú informovanejší a budú mať lepšiu predstavu o volených kandidátoch. Osobnosť
kandidáta im bude prístupnejšie a budú sa môcť rozhodovať zodpovednejšie. To bude
príspevok rozhlasu k rozvoju demokracie. Spoločné politické vedomosti prispejú k podpore
kultúrnej identity. Milióny ľudí po celej krajine budú spoločne počúvať, spoločne reagovať
a spoločne myslieť ako informovaní a politicky vyspelí občania. (Douglas, 237)

5 Hyde, Jana L. The Entertainment Media, p. 460.
6 Hyde, Jana L. The Entertainment Media, p. 462.

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

Rozhlas a náboženstvo

Náboženské relácie a prenosy patria do úplných začiatkov rozhlasového vysielania. Stanica
KDKA už v roku 1921 vysielala kompletné bohoslužby z episkopálneho kostola v Pittsburgu.
Prenosy poslúžili najmä tým, ktorý sa ich z rôznych dôvodov (farmári na odľahlých farmách,
chorí ľudia, invalidi a pod.) nemohli zúčastňovať. Rozhlas skutočne priniesol isté oživenie
cirkevného života Ameriky a posilnenie náboženskej autority, ktorá bola od konca 19.
storočia naštrbená darwinizmom, etikou priemyselného kapitalizmu a rozvojom vedy
a techniky. Rozhlas sľuboval zmierenie medzi náboženstvom a svetským priemyselným
svetom, pretože predstavoval prvý technický prostriedok, schopný priniesť náboženstvo
ľuďom priamo domov. Rozhlas ako produkt monopolistického kapitalizmu tak sľuboval
obnoviť predkapitalistické, kresťanské hodnoty Ameriky. (Douglas, 238)

Rozhlas a masové publikum

V súvislosti so spoločenským vplyvom rozhlasu súdobá tlač písala o spoločenskej
transformácii monumentálneho významu. Poslucháči rozhlasu predstavovali publikum, aké
sa ešte nikdy nezišlo pri nijakej príležitosti. Toto publikum bolo „pozoruhodné“ a „v mnohých
smeroch úplne odlišné od akéhokoľvek iného publika“. V prvom rade bolo obrovské, zložené
z viacerých stoviek tisíc ak nie miliónov poslucháčov; po druhé, bolo to publikum neviditeľné
a neznáme. Rečníci, herci a iní umelci nemohli vidieť, ani počuť ich reakcie smiechu, piskotu
alebo mlčania, ale ani ich potlesk. Keďže bolo publikum neviditeľné, rozptýlené a neznáme,
jeho charakter sa dal ťažko odhadnúť. To bol jeden z dôvodov, prečo sa v 30. rokoch začal
uplatňovať komerčný výskum rozhlasového publika. (Douglas, 238)

Rozhlas ako hodnoverné médium

Rozhlas budoval svoju popularitu a prestíž v 30. rokoch aj zásluhou toho, že tlač strácala
dôveru publika. V žiadnom inom desaťročí nebola tlač tak „na nože“ so svojimi čitateľmi ako
práve v 30. rokoch. Tak, ako nikdy predtým a potom, oslovovala americká tlač milióny
čitateľov ako „vlastníctvo boháčov, ktoré v ich záujme šíri ich predsudky, aby presadilo ich
vôľu v národe“ – písal liberálny protestantský časopis Christian Century v roku 1936. (Stott,
240-241)

Tlač strácala dôveru a rozhlas ju získaval. Výskumy verejnej mienky ukazovali, že koncom
30. rokov 30 miliónov Američanov (tretina dospelých) pochybovalo o čestnosti americkej
tlače. Keď výskum spoločnosti Roper v roku 1939 porovnával dôveryhodnosť tlače
a rozhlasu, ukázalo sa, že rozhlasu viac dôverovalo vyše 40% a tlači len necelých 27%
opýtaných. Na otázku „Kto, rozhlas alebo tlač, prináša objektívnejšie informácie?“, uviedlo
takmer 50% rozhlas a len 17% tlač. (Stott, 241)

Prednosti rozhlasu

Už v druhej dekáde svojho pôsobenia rozhlas naplno demonštroval svoje špecifiká
a prednosti. Tie sa stali predmetom úvah mnohých publicistov, ale aj predmetom
začínajúcich sociálnych výskumov. Objavovali sa názory, že rozhlasové spravodajstvo
pôsobí hodnovernejšie, pretože v porovnaní s tlačovým spravodajstvom je stručnejšie a viac
sa sústreďuje na fakty a menej na ich komentovanie. Paul Lazarsfeld vo svojom výskume
Radio and the Printed Page z roku 1940 zistil, že ľudia uprednostňujú rozhlasové
spravodajstvo pred tlačovým a robia tak najmä ľudia s nižším príjmom, ženy a obyvatelia
vidieka. (Lazarsfeld, 232, 218, Stott, 242)

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

Program

Rozhlasový program tých čias sa dal rozdeliť na dve hlavné kategórie – na sponzorovaný
a nesponzorovaný. Zadávateľ reklamy zaplatil sponzorstvo na určitý program a v programe
sa muselo uvádzať meno sponzora. Každá populárnejšia relácia mala svojho sponzora.
Spoločnosť Texaco napríklad dlhé roky sponzorovala rozhlasové vystúpenia Metropolitnej
opery, čím sprístupnila širokému publiku najznámejšie operné diela. Rozhlasové siete
vysielali väčšinou sponzorované programy. Nesponzorované programy sa častejšie
vyskytovali na lokálnych staniciach v čase, keď sa nevysielal sieťový program, prípadne na
nezávislých staniciach.

Zlatý vek programu

Štatistika FCC z roku 1938 hovorila, že v rozhlasovom vysielaní tvorila hudba 53%,
rozhovory a diskusie (dnes talkshows) 11%, dráma 9%, varieté 9%, spravodajstvo 9% (čo
predtým nebolo), náboženské a pobožné vysielanie 5%, zvláštne podujatia 2%, a rôzne iné
programy 2%. V tom čase sa 64% programu vysielalo naživo, 21% tvorili nahrávky
(transkripcie) a 12% hudba z gramofónových platní.

Hoci hudby v rozhlasovom vysielaní pribúdalo, vážna hudba sa hrala čoraz menej. Výnimkou
bol Symfonický orchester NBC, najmä zásluhou toho, že riaditeľ David Sarnoff, presvedčil
Artura Toscaniniho, aby po svojom odchode z Newyorskej filharmónie dirigoval rozhlasový
orchester. Prvýkrát sa tak stalo na Vianoce 1937 a o tri mesiace neskôr slávny taliansky
skladateľ a dirigent podpísal zmluvu s NBC na tri roky. Nakoniec viedol Symfonický orchester
NBC takmer 17 rokov, do roku 1954. Od roku 1948 sa koncerty orchestra súbežne vysielali
aj v televízii. (Sterling and Kittros, 250-1)

Big Bands

Na celoštátnych i lokálnych staniciach sa v 30. rokoch čoraz viac vysielali priame koncerty
alebo nahrávky veľkých orchestrov – Benny Goodmana, Tommy Dorseya a viacerých
ďalších reprezentantov tejto kategórie populárnej hudby. Jedným z najpopulárnejších
programov sa stala hudobná relácia „Your Hit Parade“ – hitparáda, v ktorej si poslucháči
mohli vypočuť najpredávanejšie pesničky (gramoplatne) predchádzajúceho týždňa Táto
show sa začala vysielať na jeseň v roku 1935 a do roku 1953, v televízii v rokoch 1951-1959,
ju sponzoroval tabakový koncern American Tobacco Company a jeho značka cigariet Lucky
Strike.

Súťaže amatérov

Zaujímavou programovou novinkou boli súťaže amatérov, ktorí chceli urobiť kariéru
v zábavnom priemysle. Najznámejšia varietná show Major Bows and His Original Amateur
Hour. Začala sa vysielať v roku 1934 na newyorskej rozhlasovej stanici WHN a nasledujúci
rok prešla na červenú sieť NBC. V priebehu niekoľkých mesiacov sa stala najpočúvanejšou
rozhlasovou reláciou, keď dosiahla takmer neuveriteľnú počúvanosť 45% v časoch, keď aj
20% bolo veľa. Historickou zaujímavosťou sa stala skutočnosť, že v tejto súťaži debutoval
ako spevák aj jeden z najväčších spevákov populárnej hudby v histórii – Frank Sinatra.
(Sterling and Kittross, s. 251)

Mydlové opery

Najdôležitejším dramatickým programom v počiatkoch rozhlasového vysielania v USA boli
seriály pre ženy, nazývané tiež „mydlové opery – soap opera. Začali sa vysielať v roku 1935
a už v roku 1940 štyri rozhlasové siete dohromady venovali týmto programom 75 hodín
týždenne. Tieto programy trvali 15 minút, vysielali sa každý deň v rovnakom čase

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

a sponzorovali ich výrobcovia mydla (pracích práškov) a potravín. Tvorili 90%
sponzorovaných programov.

Formát typického rozhlasového seriálu bol mimoriadne jednoduchý. Po krátkom hudobnom
úvode, o ktorý sa postaral štúdiový organista, začínala nová epizóda seriálu úvodným
slovom rozprávača, ktorý zrekapituloval predchádzajúci dej. Potom nasledovali dva
segmenty nového príbehu, rozdelené reklamným vstupom. V záverečnom vystúpení
rozprávač naznačil budúci vývoj udalostí. Dialógy príbehu boli veľmi jednoduché a vývoj deja
veľmi pomalý, aby bol čas na rozvinutie jednotlivých charakterov a aby sa autori príliš rýchle
nevyčerpali. Malo to navyše tú výhodu, že poslucháči si mohli dovoliť vynechať jednu i dve
epizódy. Publikum si seriály veľmi obľúbilo a niektoré z nich sa vysielali 15 i viac rokov, až
kým sa v päťdesiatych rokov – po príchode televízie – nezmenil charakter rozhlasového
vysielania. (Sterling and Kittross, s. 252)

Vážna dráma

Úplne odlišný charakter a formát mala „prestížna“ dráma, čiže klasická rozhlasová hra, ktorá
tiež má svoje počiatky v 30. rokoch. Mnohé rozhlasové hry boli adaptáciami divadelných hier,
ale v rovnakej miere sa uplatňovali aj pôvodné rozhlasové hry. CBS na jeseň v roku 1938
odštartovala svoju novú sériu Mercury Theater on the Air. V rámci neho sa 30. októbra 1938
v nedeľu večer ako halloween program vysielala snáď najznámejšia rozhlasová hra
v dejinách rozhlasu – adaptácia science fiction poviedky H. G. Wellsa z pera vtedy
začínajúceho a neskôr presláveného herca a režiséra Orsona Wellsa a jeho kolegu Howarda
Kocha – Vojna svetov. Dej príbehu bol premiestnený do súčasnosti a do severného New
Jersey a, čo bolo ešte dôležitejšie, príbeh bol prispôsobený špecifickým možnostiam
rozhlasu. Ľudia, ktorí počúvali od začiatku a počúvali pozorne, pochopili, že ide
o dramatizáciu. Ale tí, čo zapli svoje rozhlasové prijímače neskôr, mali dôvod podľahnúť
panike po tom, čo sa dej prerušil a v aranžovanom spravodajstve zaznela správa, že na
planéte Mars vedci spozorovali výbuch plynu. Neskôr nasledovali ďalšie správy o pristáti
cylindrického meteoritu, o príchode Marťanov, bojoch s nimi atď. Skrátka, hra hovorila
o invázii z Marsu. Výsledkom bola panika v určitej časti rozhlasového publika. Podobný
účinok mala hra aj v iných krajinách. V Južnej Amerike v panike dokonca zahynulo niekoľko
ľudí. To bol tiež dôvod, prečo sa táto hra zapísala nielen do dejín rozhlasu, ale aj do dejín
mediálneho výskumu. Podľa niektorých teoretikov bola dôkazom účinnosti (presvedčivosti)
rozhlasu. Presvedčenia poslucháčov, že keď sa o tom hovorí v rozhlase, musí to byť pravda.
(Sterling and Kittross, s. 252-3)

Politický program

Rozhlas ako nástroj politiky sa začal v USA uplatňovať počas prvej vlády Franklina D.
Roosevelta, ktorý zaviedol tzv. „Fireside Chats“, čiže rozhovory pri kozube. Celkom rozhlas
(CBC) odvysielal 28 takýchto príhovorov, po 8 v prvých dvoch volebných obdobiach
prezidenta a 12 v jeho poslednom, vojnovom období. Tieto polhodinové programy sa
vysielali v hlavnom vysielacom čase a dosahovali špičkovú sledovanosť. Roosevelt
preukázal prirodzenú schopnosť využiť špecifické možnosti rozhlasu a jeho príhovory
vyznievali nie ako politické prejavy, ale skôr ako rozhovory s priateľmi.

Pred prezidentskou kampaňou v roku 1940 výsledky výskumov ukázali, že rozhlas ako zdroj
politických správ má väčšiu dôveru ako (v 30. rokoch skompromitovaná) tlač a že voliči majú
tendenciu počúvať predovšetkým kandidátov, ktorých preferujú. Povedané inými slovami to
znamenalo, že rozhlas posilňoval predispozície voličov. Demokratická strana postavila svoju
volebnú kampaň na týchto poznatkoch a na obľube Rooseveltových rozhlasových príhovorov. Do
kampane pripravila špeciálne rozhlasové programy s prejavmi a straníckou propagandou
sprevádzanou zábavnými príspevkami divadelných, filmových a rozhlasových hviezd. Bolo to
prvé „nasadenie“ rozhlasu v predvolebnej kampani. (Sterling and Kittross, s. 254-5)

Doc. Dr. Samuel Brečka, PhD.

Teória a dejiny masovej komunikácie

Diskdžokej

Ako sa hovorí inde, programy zo záznamu sa v počiatkoch rozhlasového vysielania
nepovažovali za plnohodnotné a rovnocenné so živým vysielaním. Veľkou podporou pre
vysielanie hudobných nahrávok bolo zavedenie diskdžokejov. Bolo to jednoduché a lacné,
pretože gramofónové spoločnosti dodávali diskdžokejom svoje najnovšie nahrávky zdarma,
ba neraz sa ich aj snažili podplácať. Nová forma rozhlasového vysielania bola záchranou
pre mnohé rozhlasové stanice v časoch, keď zadávatelia reklamy i poslucháči začali
preferovať televíziu.

Rozhlas ako informačné médium

Marshall McLuhan sa nazdával, že vplyvom televízie sa rozhlas zmenil zo zábavného média
na médium informačné – na nervový informačný systém. Pravidelné spravodajstvo,
oznamovanie času, predpovede počasia, hlásenia o dopravnej situácii a iné inštrumentálne
informácie – to všetko podporilo prirodzenú silu média spájať ľudí, podporovať ich interakciu.
Pretože počasie je to, čo sa týka všetkých ľudí rovnako. (McLuhan, s. 257)

Treba však vidieť aj to, že od čias McLuhana sa naďalej menil nielen rozhlas, ale aj televízia.
(Pozri český preklad Understanding Media)

Literatúra:

Kern, Stephen, Wireless World. In Crowley, D., Heyer, P. (Eds.): Communication in History:
Technology, Culture, Society. New York: Longman Publishers USA, 1995, s. 228-232.

Douglas, Susan J., Broadcasting Begins. In Crowley, D., Heyer, P. (Eds.): Communication in
History: Technology, Culture, Society. New York: Longman Publishers USA, 1995, s. 232-
240.

Stott, William, Documenting Media. In Crowley, D., Heyer, P. (Eds.): Communication in
History: Technology, Culture, Society. New York: Longman Publishers USA, 1995, s. 240-9.

Lazarsfeld, Paul, Radio and the Printed Page. New York, 1940.

Sterling, Christopher, Kittross, John, The Golden Age of Programming. In Crowley, D.,
Heyer, P. (Eds.): Communication in History: Technology, Culture, Society. New York:
Longman Publishers USA, 1995, s. 250-6.

McLuhan, Marshall, Understanding Radio. In Crowley, D., Heyer, P. (Eds.): Communication
in History: Technology, Culture, Society. New York: Longman Publishers USA, 1995, s. 256-
61.