Dokumenty

1860-1875

Októbrový diplom

My František Josef první, z boží milosti císaŕ rakouský, král uherský a český, král

lombardský a benátsky, dalmátsky, charvátský, slavonský, haličský, vladimírský a

illyrský, král jerusalemsky atd.; arcivojvoda rakouský; velkovojvoda toskánský a

krakovský; vojvoda lotarinský, salcburský, štýrský, korutánsky, krajinský a

bukovinský; velkokníže sedmihradský; markrabé moravský; vojvoda horno- a

dolnoslezský, modenský, parmský, piačenský a quastalský, osvetimský a zátorský,

téšínský, furlanský, dubrovnícky a zaderský; knížecí hrabe habsburský, tyrolský,

kyburský, gorický a gradišťský; kníže tridentský a brixenský; markrabé horno- a

dolnolužický ; istriánský; hrabe hohenembský, feldkirchský, bregenský,

sonnenberský atd.; pán terstský, kotarský a na slovinském krajišti; velkovojvoda

vojvodství srbského atd. atd. tímto všem na vedomí dávame:

Pŕedkové naši, slavné paméti, moudŕe i pečlivé k tomu hledeli, aby v našem

nejjasnéjš domé zŕízena byla jistá forma posloupnosti, načež od Jeho c. kr.

apoštolského Veličensstva slávneho císaŕe Karia VI., dne 19. dubna r. 1713 s konečnou

platností a nezménitelné ustanoven jest rád posloupnosti zákonem státním, základním a

domovním, posavade platným, kterýž pod jménem pragmatické sankce znám jest a od

radných stavu Našich rozličných království a zemí pŕijat byl.

Na tomto rádu posloupnosti co nepodvratném základu právním a nanedílnosti i

nerozlúči -telnosti svých rozličných častí s právy a svobodami jmenovaných království a

zemí v srovnalost uvedené, založeno jsouc, odolalo mocnáŕství rakouské, smlouvami

státními a mezinárodními od té doby rozšírené a utužené, vítézné všelikým

nebezpečenstvím a útokúm, které na ne do-rážely, jsouc v tom podporováno a hájeno

verností, oddaností a udatností svých národu.

Prohlídajíce k dobrému našeho domu a našich poddaných, máme za svou povinnost

vladárskou, abychom mocného postavení mocnáŕství rakouského hájili a pojišténím

jasných a nepo-chybných zŕízení právních a svorné spolučinnosti bezpečnosti jemu

propújčili. Kteréhožto zjišténí mohou úplné poskytnouti jen takové instituce a taková

zŕízení právni, ježto stejnou mérou se srovnávají s vedomím práva historického, s rozličností

Našich království a zemí a s tím, čeho vyhledává jich pevný, nedílný a nerozlučitelný

svazek. Hledíce k tomu, kterak tím, že všichni poddaní naši pred zákonem jsou rovni, že

všichni mohou volné náboženství své provo-zovati, že všichni, nechť jsou toho neb onoho

stavu a rodu, jsou ku všelikým úŕadúm zpúsobni, též tím, že všichni společné a stejnou

mérou jsou povinni službu vojenskou konati a dané platiti a že jest zrušená robota a

odstránená linie čelní mezi zemémi, společná zŕízení organická a svorná spolučinnost v

Našem mocnáŕství znamenité se rozšírila a utužila, — uváživše mimo to, že pro bezpečnost

Našeho mocnáŕství a pro blaho jedné každé zeme, ježto moc statní ve všech zemích

pevniny evropejské v jedno jest spojená, nevyhnutelné potŕebí, aby se nejvyšší úkolové

statní společné vykonávali — méli jsme za dobré pro vyrovnaní posavadních rozdílností

mezi Našimi královstvími a zemémi, a k tomu konci aby poddaní Naši méli príhodné

uspoŕádaného účastenství v zákonodárství a správe, ustanoviti dle pragmatické sankce a

z plné moci Naši za stály a neodvolatelný základní zákon statní, kterýž Nám i radným

potomkúm našim pra-vidlem u vláde býti má, co niže tuto položeno, a naŕíditi takto:

I.

Právo zákony dávati, je méniti a rušiti vykonáváno bude od Nás a od Našich

nástupcuv jediné společné se snemy zemskými ŕádné shromáždénými, a vedle pŕípadnosti s

radou ríšskou, do kteréž búdou snémové posílati jistý počet údúv, kterýž My ustanovíme.

II.

Všeliké veci zákonodárství se týkající, ježto se vztahují ku právňm, povinnostem

a záleži-tostem, kteréž mají veškerá království a zeme Naše společné, jmenovité

veci zákonodarní, týkající se mince, penéz a úveru, cla a obchodu, též pravidel

bankovnictví cedulního, jakož i veci zákonodárské, týkající se pravidel

poštovnictví, telegrafu a železnic; rovnéž i zpúsobu i spoŕádání povinnosti

vojenské mají se budoucné v radé ríšske a s radou ríšskou vyjednávati a pomoci

její vedie zfízení vyŕizovati, jakož se jediné s privolením rady ríšske mají nové

dané a dávky uvádéti, dané a poplatky již zavedené, zvlášté cena soli zvyšovat a dle

Našeho rozhodnutí, jehož dátum 17. července 1860, nové výpňjčky činiti, nynéjší

dluhy statní konvertovati a nemovité j mení statní prodávati, zjinačovati aneb

zavazovati; konečné se mají pomoci rady ríšske rozpočty vydaní státních na rok

pŕíští zkoušeti a na jisto postavovati a taktéž závery počtu státních a resultáty

ročního hospodárení s financemi zkoumati.

III.

Všeliké jiné veci zákonodárství se týkající, které v punktech vyše položených

nejsou jmeno-vány, vyŕizovány búdou dle zŕízení ve snémích zemských, a to v

královstvích a zemích ke korune uherské príslušných dle pŕedešlého jich zŕízení, v

našich ostatních královstvích a zemích ale dle jich rádu zemských. Ponévadž ale v

našich zemích, kteréž nenáležejí ke korune uherské od dávnych let i takové veci,

zákonodárství se týkající, o nichž jednati nepŕísluší výhradné radč ríšske,

společné se vyjednávaly a rozhodovaly, tedy sobé zustavujeme, že dáme také

veci takové dle zŕízení vyjednávati pomoci rady ríšske, do níž se radové ŕíšští z

téchto zemí pŕivezmou.

Veci, o nichž jednati nepŕísluší výhradné radé ríšske, búdou se moci společné

vyjednávati také tehda, když by si toho ten který snem zemský žádal a návrh v

príčine toho učinil.

IV.

Tento diplom cisársky budiž neprodlené v archivech zemských království a zemí

Našich schován a časem svým vložen v zákony zemské, v textu autentickém i v

jazycích zemských. Nástupcove naši mají týž diplom hned, když nastoupí na trún,

týmž zpúsobem podpisem svým opatŕiti a jednomu každému království i jedné každé

zemi jej vydati, kdežto se pak vloží v zákony zemské.

Tomu na svedomí jsme se v tomto diplome podepsali, pečeť Naši cisárskou k nemu

pŕitisknouti dali a poručili, aby byl v Našem archivu domovním, dvorském a

státním uložen a chován.

Dano ve Vídni, hlavním a sídelním mésté Našem, dne 20. ŕíjna leta tisícího

osmistého šedesá-tého, panovaní našeho roku dvanactého.

František Josef.

Hrabe Rechberg.

Z Nejvyššího

naŕízení:

Svobodný pán Ransonnet.

Český originál uložen ve Státním ústrednim archívu ve fondu Archív české koruny,

inv. č. 2505.

Memorandum národa slovenského

V dňoch 6.-7. júna 1861 sa v Turčianskom Sv. Martine konalo slovenské

celonárodné zhromaždenie, ktoré schválilo ucelený národný programový dokument

— Memorandum národa slovenského, ktorého zásady vypracoval Štefan Marko

Daxner. V tomto dokumente bola vytýčená požiadavka zvýšenia samostatnosti

Slovenska, pod označením Okolie. Súčastne s tým bol ustanovený národný výbor,

ktorý mal koordinovať ďalšie akcie slovenského národného hnutia.

My teda z ohľadu odstránenia krivdy tejto žiadame:

I. Aby osobnosť národa slovenského a vlasteneckosť reči slovenskej zákonom

pozitívnym a inaugurálnymi diplomami uznaná a uznaním tým oproti

zlomyselným útokom nepriateľov svornosti národov zabezpečná bola.

My národy považujeme za uprávnené osoby človečenstva, v ktorých ono, trebárs v

rozličnej podobe, k určeniu svojmu, t.j. k dokonalosti sa vyviňuje.

Prirodzená vec je, že sa definície tejto z ohľadu nás samých, a v poťahu nášho k

národom tým, s ktorými vlasť máme spoločnú, pevne držíme.

Akokoľvek u jednotlivca uznanie jeho osobnosti je prvou výnimkou slobody a

rovnoprávnosti občianskej, tak medzi národami uznanie osobnosti národnej je prvou

výnimkou rovnoprávnosti národnej; ba práve táto poslednia nezmyslom by bola

tam, kde osôb národných, na ktoré by sa ona vzťahovala, niet, alebo kde osoby

tie zákonitého uznania nemajú.

Centralizácia minulých jedenásť rokov neuznávala osobnosti národ-nie: preto na

miesto sľúbenej rovnoprávnosti, dala národom rovno bezprávie.

My neveríme, žeby mužovia tí, ktorých občania vlasti tejto ako zákonodarcov na snem

krajinský poslali, znovuzrodenie centralizácie takej, trebárs v podobe ústavnej docieliť

chceli, a preto ešte raz v dôvere vlasteneckej opakujeme, že uznanie osobnosti národnej

je prvou výnimkou rovnoprávnosti národnej, je uhelným kameňom stavby ústavnej,

ktorá jedine na prirodzenom, prozreteľnosťou božou danom základe pevne a

trvácne k prospechu a blahu vlasti celej vystavená byť môže.

Že ale všetko, čo v materiálnom svete jestvuje, len v čase a v priestore jestvovať

môže: preto potreba je

II. Osobnosť našu národniu uznať v priestore tom, ktorý ona jako súvislá

nepretržitá masa skutočne zaujíma, pod menom horno-uhorské-ho slovenského

Okolia , so zaokrúhlením stolíc podľa národností.

Žiadosť túto neodolateľnou činí sama podstata rovnoprávnosti národnej, bo žiaden

národ nejestvuje len vo vidine, ale i v skutočnom svete. Nie je teda dosť uznať

osobnosť jeho v holej všeobecnosti, ale potreba je, každý národ uznať tak ako je

vskutku, v priestore tom, ktorý on zaujíma, a ktorý mu prozretedlnosť božská

vyznačila. Ba do protimluvy a nedôslednosti upadnul by ten, ktorý by osobnosť národa

uznal, medze ale tie, v ktorých osobnosť tá obsažená je a v ktorých ona skutočnou sa

stáva, neuznal by.

Keď prez toľké stoletia v ústavnom Uhorsku dištrikty Kumánov a Jazygov, mestá

hajdúcke, 10 obcí kopijníkov, 16 miest spišských a 44 stolíc, navzdor ťažkostiam

polohopisným, ako osobitnou municipálnou správou nadané korporácie (2) bez

najmenšej nesnádze pre vlasť jestvovať mohli, keď pred rokom 1848 vlasť naša vo

svojej vnútornej organizácii bez najmenšieho nebezpečenstva celosti a jednoty svojej na

4 dištrikty (3) rozdelená byť mohla, nevidíme príčiny, prečo by jeden súvislý celok

tvoriaci národ slovenský, v priestore tom, ktorý mu príroda sama vyznačila a ktorý on

skutočne zaujíma, pri nastávajúcom organizovaní krajiny a stolíc, ktoré od teraz

zasedajúceho snemu očakávame, ako jedno hornouhorské slovenské Okolie vo vlasti

našej miesta nájsť nemohol - tým viac, že uznanie takého skutočná rovnoprávnosť

neomylne predpokladá a výhody z jednoty reči v jednom Okolí, jak pri správe

političnej a súdnoprávnej, tak najmä pri zdarnom vývine slobody občianskej

pochádzajúce silno odporúčajú.

Slovenské čiastky stolíc - Prešporskej, Nitránskej, Tekovskej, Hontianskej,

Novohradskej, Gemerskej, Torňanskej, Abaujvárskej a Zemplínskej - národopisnou

čiarou označené, môžu sa bez významných ťažkostí alebo jako nové župy usporiadať,

alebo kde to nemožno, susedným slovenským stolicám privteliť.

Utvorenie spôsobom horespomenutým jednoho hornouhorského slovenského Okolia

v dosavadnom politickom podelení Uhorska žiadnej nerobilo by premeny, len tú, že na

miesto mŕtvych hraníc, na ktorých dosiaľ 4 dištrikty vlasti spočívali, nastúpili by

medze živé, nie lubovôľou ľudskou, ale rečou a národnosťou a tak vôľou božou a

prírodou samou nezrušiteľne určené...

III. Jestliže rovnosť je ona miera, ktorou sloboda a právo miliónov občanov v

živote občianskom skutočným sa stávajú a všetkých údov obce v jeden

harmonický celok, v jednu slobodnú obec spojujú, tým vätšia potreba je, v

jednej vlasti, ktorá harmonickým celkom národov v nej žijúcich byť má,

práva národnie a práva reči mierou touto rozmerať. Podľa zásady tejto

žiadame, aby v Okolí národ náš zosobňujúcom:

1. Jedine a výlučne reč slovenská bola žlebom tým, ktorým tok života verejného,

občianskeho a školského prúdiť sa má; ona jako obraz, kto rým národ sám seba v

ríši duchovnej spredmetňuje, ona jako jediný prostriedok, jediné dvíhadlo

vzdelanosti

národnej,

nesmie

byť

v

priesto

re národa svojho, v dome svojom, na užší okres, na úlohu slúžky obmedzená, ale musí

byť práve tak upravená, jako život národa samého v medzách svojich uprávnený je.

Žiadame teda, aby vzhľadom na nás Slovákov, pri nastávajúcom zriadení krajiny a

stolíc, v Okolí slovenskom jeden odvolávací súd, tak tiež aspoň jeden zmenkový súd,

pri ktorých by úradnia reč slovenská bola, utvorený bol; aby pri najvyššom súde

krajinskom, taktiež i pri najvyšších správnych dikasteriách (4) krajinských mužovia

obecnou mienkou slovenskou za národovcov slovenských uznaní, nasledovne i v reči

slovenskej dokonale zbehlí v pomeru počtu obyvateľstva jako referenti s potrebným

osobníctvom postavení boli, ktorí by tam nie len úradné práce konali ale spolu v čas

potreby i záujmy slovenského národa zastávali. To samé platí pri ustanovení komisie

k vedeniu záležitosti školských.

2. Čo sa tyče čiary tej, ktorá sa medzi rečou diplomatickou a našou rečou

národnou vo vlasti našej tiahnuť má, v ohľade tomto musíme najskôr rozlúštiť

otázku tú, čo je vlastne reč diplomatická. Náhľadom naším je ona medzi národmi

rozličných jazykov „prostriedok spoločného usrozumenia sa". V tejto definícii jej

medze samé od seba sa označujú, menovite označuje sa to, že ona tam, kde nie je vlast-

nou rečou národa, nesmie si osobovať právo reči národnej, že nesmie ani na piaď

zaujať pre seba z poľa toho, ktoré druhej reči národnej patrí, že jej medze a práva

počínajú sa tam, kde výlučné medze a práva reči národnej prestávajú, tedy, aby sme

poťažne na nás Slovákov hovorili, jej medze počínajú sa za medzami Okolia nášho

slovenského, v dopisoch so stolicami neslovenskými a neslovanskými, vo vnútornom

úradovaní a vzájemnom úradnom obchode najvyšších správnych a súdnych vrchností

krajinských, ktorých úkol na celú krajinu sa vzťahuje (nerozumejúc sem záležitosti

stránok, ktoré vždy v patričnej reči národnej vyri-dzované byť majú), konečne na

spoločnom sneme krajinskom, nevytvárajúc pri tomto poslednom užívanie iných rečí

krajinských.

My Slováci, ktorým na svornosti národov uhorských ďaleko viac, ako na vlastnej

márnej chlúbe záleží, hotoví sme na slušné medze obmedzenú diplomatičnosť reči

maďarskej vo vlasti našej uznať, nie ale preto, jako by sme snáď skrze to

nadupravnenost národnosti a reči maďarskej nad národnosťou a rečou našou uznávali,

nie, - tak hlboko sme nepadli, ani jako národ tak hlboko padnúť nemôžeme, zreknúť sa

hodnosti našej národnej nikdy nemôže byť úmyslom naším, ale preto, aby sme bratom

našim Maďarom neodtajiteľný dôkaz podali toho, že k vôli svornosti národov

uhorských my i najsvätejších, Bohom daných a s nami zrodených právach našich

samých seba naskoľko to bez hrubej samovrážd) možno je, zaprieť hotoví sme.

Podľa zásady vyše spomenutej žiadame a žiadať musíme:

3. Aby snemové artikule tie, ktoré sa s rovnoprávnosťou a slobodou

národov nezrovnávajú, menovite art. 16:1791, 7:1792, 4:1805, 3: 836.

6:1840, 2:1844, 5. - §3:1848 a 16 lit. e. 1848 zákonom pozitívnym v y z dvi ž e n é

boli.

Niet národa, ktorý by v láske a žiarlivej pridŕžavosti sa k reči a národnosti svojej

bratov našich Maďarov prevyšoval. A či srdcia a mysle naše tvorca sveta podľa inších

pravidiel utvoril, ako srdcia a mysle Maďarov? Čo jich bolí, to bolí i nás, čo jim

pokladom je, to i nám pokladom je, práve tak drahým a neoceniteľným, i nám je reč naša

najkrajšia, najľubozvučnejšia, i nám je ona jediným prostriedkom vzdelávania sa

národnieho. i nám je ona obrazom duchovnieho sveta nášho, a my tak dobre jako Maďari

cítime to, že duch slobody a zápal vlastenecký v rečí našej nám sa zjavujúci, magickým

spôsobom preniká a obživuje vnútornosti naše, kým naproti tomu ten istý duch, ten istý

zápal v reči nevlastnej, v rúchu cudzom k nám prichádzajúci, nevlastným, cudzím sa

nám byť vidí. Reč naša je tak tuhí so slobodou našou občianskou a s vlastenectvom

naším dovedna spojená, že ju v jej prirodzených medzách a právach, len s týmito spolu

potlačovat. alebo uznávať možno.

Žiadame ďalej.:

4. Na sneme samom zhotovenú osnovu zákonov reči našej hodnovernú.

Žiadame:

5. Aby nám k náležitému politickému a právnemu vychovávaniu a

vzdelávaniu slovenskej mládeže v príhodnom meste slovenskom akade mia

právnická a mimo toho katedra reči a literatúry slovenskej na univerzite

peštianskej na útraty krajinské založené boli, tým viac, že tá univerzita tá na

horných Slovákmi obývaných stranách Uhorska značné statky drží. Taktiež, aby

ústavy naše literárne z krajinských dôchodkom pomerne podporované boli.

6. Aby literárne i mravno-vzdelavateľné národnie spolky právon slobodnej

asociácie zakladať a k cieľom tým potrebné príspevky zbierať nám vždy

dovolené bolo.

7. Obciam slovenským v živle inonárodnom jako i obciam inonárodným v

stoliciach slovenských osihoteným a vyhraničiť sa nemohúcim už následkom

zásady samosprávy občianskej náleží právo to: v obvode občianskeho života

svojho reč svoju vlastnú užívať a národnosť svoju slobodne pestovať a

vzdelávať.

Nech nikto neobviňuje nás z prepiatosti, že reč našu vo vlasti našej, v rodisku

našom a v priestore tom, v ktorom ona domácou je, jako dvíhadlo verejného

občianskeho života nášho zabezpečenú mať chceme. My reč našu nikomu

nenatískame; len to žiadame, aby reč naša z jej prirodzeného práva vytiskovaná

nebola.

8. Žiadame, aby pri očakávanom reorganizovaní tabule veľmožov, jestliby sa

také na základe záujmov stalo, pritom mimo iných záujmov i záujmy národnosti a

menovite našej slovenskej národnosti do ohľadu vzaté a pomerne zastúpené boli.

IV. Konečne osvedčujeme, že záujmy národa slovenského ohľadom slobody

občianskej sú tie samé, sú jednostajné so záujmami všetkých uhorských, z

ohľadu slobody národnej ale so záujmami všetkých doteraz zákonami utlačených

národov, menovite Rusínov, Rumunov, Srbov a Chorvátov, takže v priestore

tom, ktorý národ slovenský obýva, úplne to isté žiada pre seba (ohľadom totiž

národosti a slobody), čo bratia Maďari skutočne už majú, a zato aj jedon za

všetkých a všetci za jed-noho dobre stáť a bojovať chce.

Táto solidárnosť, s ktorou pred očami národov slobodných uhorských k záujmom

slobody a národnosti sa hlásime, vynútená je utlače-ním národov nemaďarských.

Toto sú teda žiadosti naše, ktoré z ohľadu prevedenia rovnoprávnosti národnej

snemu nášmu prednášame.

Bez uznania osobnosti našej národnej, bez vyznačenia Okolia toho, v ktorom

osobnosť tá obsažená je, bez rovného práva rečiam a národ-nosťam v jich osobitných

národopisných medzách pre nás opravdivej rovnoprávnosti niet.

Opakujeme ešte raz, že rovnoprávnosť národnia je svetoduchom prinesený základný

kameň celosti a jednoty vlasti našej spoločnej; ona prebudená súc raz, neusne viacej, ale len

zosilňovať sa bude v podvedomí národov; z jej ceny teda nič sa nemôže stiahnuť a objednať,

ako sa nemohlo objednať z ceny nekdajších kníh sybilinských. História ale učí nás, že v

osudných dobách národov alebo štátov zameškaná príležitosť nikdy viacej sa nevráti.

Heslo naše je: jedna, slobodná, konštitucionálna vlasť, a v nej sloboda, rovnosť a

bratstvo národov!

V Turčianskom Svätom Martine dňa 7. Junia 1861.

Uzavretie slovenského národného zhromaždenia v Turčianskom sv.

Martine

7. 6. 1861

Návrh Štefana M. Daxnera bol prerokovaný na národnom zhromaždení. Výsledky

rokovania boli sformulované v Uzavretí Slovenského národného zhromaždenia

a väčšina z nich sa dostala do textu Memoranda, ale niektoré nie.

Slovenské národné zhromaždenie rieši a uzaviera:

II. Žiadať výslovne, zjavne a slávnostne, aby osobnosť národa slovenského sťa

národa samostatného, jednocelistvého, slobodného... uznaná bola...

III. Žiadať výslovne... aby priestor ten v zákonoch ... verejné vlastné meno:

Hornouhorského slovenského okolia nosiť smel a mal: žiadať zároveň, aby pri

nastávajúcej organizácii krajiny, stolice s Okolím tým hraničiace, v ktorých Slováci

s inorodými susedia, podľa národnosti zaokrúhlené boli.

IV. Žiadať ... aby v obvode Okolia, národ slovenský zosobňujúceho, jedine a

výlučne reč slovenská zákonom krajinským uznaná a ustano vená bola za žľab ten,

ktorým tok života verejného, občianskeho, cir kevného a školského prúdiť má – dľa

ktorého

zákona

teda

reč

slovenská

v priestore národa slovenského, v dome svojom, nesmela by na užší okres, na

úlohu slúžky obmedzená - ale musela by tak upravená byť, ako život národa

samého v medziach svojich uprávnený je.

V. Žiadať..., aby ... v Okolí slovenskom jeden odvolací súd, taktiež aspoň jeden

zmenkový súd, pri ktorých by úradná reč slovenská bola, utvorený bol, ako pri

najvyššom súde krajinskom i pri najvyšších správ nych dikastériách krajinských

mužovia obecnou mienkou slovenskou za národovcov uznaní... ako referenti s

potrebným osobníctvom postavení boli, ktorí by tam nielen úradné práce konali, ale

spolu v čase potrelby; i záujmy slovenského národa zastávali.

VI. Žiadať..., aby ... moc zákonodarná ... zriadiť ráčila v Okolí slo venskom

povereníctvo školské generálne, ktoré by ... právo reči slovenskej v školách vyšších,

nižších i pospolitých ... (mohlo) obhajovať, ďalej prednášky mluvnice a literatúry

slovenskej na všetkých školách slovenských ... pozorným a bedlivým okom strážiť,

dokiaľ na školách slovenských žiaci bez rozdielu národnosti nútení budú poslúchať o

jazyku a písomníctve maďarskom a nemeckom, dotiaľ cestou primeranou a horlivo

vymáhať, aby na školách inonárodných štúdium reči a literatúry slovenskej

bezvýnimočne ... zákonom uvedené a zabezpečené bolo... (...)

VIII. Žiadať totiž slávnostne a pevne, aby články snemové, ktoré sa s

rovnoprávnosťou a slobodou národov nezrovnávajú ... zrušené boli.

IX. Na vysokom, kde patrí a náleží miestne, dôrazne a neústupné žiadať osnovu

zákonov v rečiach národných pre všetky národy, menovite ale v reči slovenskej pre

národ slovenský...

X. Žiadať..., aby ... v príhodnom meste slovenskom akadémia práv nická a mimo

toho katedra reči a literatúry slovenskej na univerzite peštianskej, a síce na útraty

krajinské založené boli...

XI. ... žiadať, aby národu slovenskému literárne a mravovzdelávateľské spolky

právom slobodnej asociácie zakladať a k cieľom tým potrebné príspevky zbierať

povolené bolo.

XII. Žiadať..., aby obciam slovenským v živle inonárodnom ... v obvode

občianskeho života svojho reč vlastnú užívať a národnosť svoju slobodne pestovať a

vzdelávať zákonom zabezpečené bolo.

(...)

XVII. Vypraviť do Pešti vyslanstvo dôstojné pod vedením Jeho Osvietenosti

pána veľžupana baróna Šimona Révayho ...aby, akonáhle Memorandum toto

prepísané a podpísané bude, bez odkladu do metro pole vlasti vybrali sa a úlohu im

zverenú, velevážnu v sprievode požehnania a ochrany Božej nastúpili.

XVIII. Vymenovať stály národný výbor ..., ktorý pod predsedníc tvom slávne a

múdre sa tu predstavujúceho p. p. Jána Francisciho ... to isté Memorandum časom

príhodným vysokému snemu doručené a žiadúcim výsledkom korunované bolo:

mimo toho prevedenie uznesení zhromaždenia tohoto, včerajších i dnešných, v čas

potreby zvolanie na základe slobodnej spolkovitosti takéhoto valného národného

zhromaž denia - prozatýmne pokonávanie neodkladných prác a záležitostí ná

rodných, vôbec záujmy a prospech všestranný národa slovenského na

srdci a pamäti nosiť, ku všetkému tomu menom národa a zhromaždenia ... za právo i

povinnosť národnú pokladať si bude, - a to s pomocou Hospodina, Boha všetkých

národov trojjediného.

XXI. Zveľadenie časopisov slovenských, predovšetkým ale a nadovšetko vystanovenie

a zabezpečenie jedného politického denníka, povýšenie Pešťbudínských vedomostí za

taký

XXII. Naložiť viac ráz spomenutému stálemu národnému tamtomu výboru dôrazne

a úsilne, aby všetkými silami svojimi pracoval na vymožení a zriadení zvláštnych

spolkov hospodárskych pre Okolie slovenské, k tomu cieľu prostredkoval osnovu stanov

a ich najvyššie odobrenie. - uviedol do behu časopisy hospodárske, - vôbec ničoho

nepremeškal, čo by k pozdvihnutiu národného hospodárstva, priemyslu a obchodu na

Slovensku aspoň blahosľubné, požehnané prvé počiatky dokázalo.

XXIII. Bezodkladné vypracovanie stanov Matice slovenskej ako spolku

literárneho a jednoty milovníkov národa i života slovenského...

Ján Francisci, predstata

Michal Mudroň Pavol Mudroň

Viliam Paulíny-Tóth Juraj Slota

Samuel Štefanovič Ľudovít Turzo,

zapisovatelia

(1) Priestor, v ktorom žijú Slováci ako nepretržitá masa.

(2) Dokument vymenúva jednotlivé maďarizačné zákony.

(3) Združovania.

(4) Vydávané od 19. 3. 1861

Citované podľa: Bokes, F.: Dokumenty k slovenskému národnému hnutiu, L, 1848-1867,

SAV. Bratislava 1962, ss. 320-325.

Záznamy z verejnej diskusie na memorandovom zhromaždení

Reč Jána Palárika na memorandovom zhromaždení v ktorej upozorňuje na možné

riziká požiadavky Okolia a navrhuje v tomto smere upraviť memorandum.

Palárikov smer položil základy Novej školy slovenskej.

Ján Palárik:

Slávne národné shromaždenie! Ako som vyrozumel z predošlých pp.

rečníkov,jedná sa o to, ktorý z prednesených dvoch návrhov formulovania žiadostí

národa slovenského prijať máme. Dve hlavné strany oproti sebe stoja: strana pána

Daxnera, ktorý žiadosti národa slovenského tak stručne a predsa tak vyčerpané,

logicky a dôkladne vo svojom návrhu formuluje a odôvoduje; druhá strana ale pána

Dohnányho a Nemessányiho, ktorí vo svojich návrhoch žiadosti národa slovenského

oniečo miernejšie vyslovujú. Z prednesených posiaľ rečí pozorujem s radosťou, že

mienky nášho shromaždenia už len to slovo „dištrikt slovenský" delí, ktorý p.

Daxner ako jedinú istú garanciu slovenskej národnosti formuluje. Tento

narádzaný ..dištrikt slovenský" je teda jediným kameňom urážky, jedinou príčinou

nesúhlasu a rozdvojenia nášho. Ale páni moji, ja som tej mienky, že keď už všetky

ostatné punkty výborného návrhu p. Daxnerovho aj prítomní tu údovia šľachty našej

slovenskej prijímajú a temer celé toto shromaždenie jednohlasne ich schvaľuje a

odobruje, stra-niva toho dištriktu slovenského, ktorý tak ohnivých obrancov, ale i

odporcov medzi nami našiel, mohli by sme sa dajako porovnať. Dľa mojej mienky

už sme mnoho vyhrali pre národnosť našu, že aj prítomní údovia vyššej šľachty našej

k žiadostiam národa nášho slovenského sa pripojujú: neodstrkujme ich teda od seba

kapricírovaním sa na taký punkt, ktorý oni odobriť a prijať nechcú, lež kapitulujme,

smierme sa, sjednoťme sa s nimi. Uzavrenie tohoto nášho slovenského

shromaždenia tým väčšiu váhu pred celou krajinou mať bude, jestli ono bude

jednomyseľné, jednohlasné a schválením prítomných pp. nadžupanov, županov a

ostatných šľachticov opatrené, zapečatené. A preto narádzam, aby sa ten punkt o

dištrikte slovenskom ináč formuloval, asi tak, ako to p. Dohnaný alebo p.

Nemessányi vyslovil, kupr.: aby sa v tých stoliciach Horného Uhorska, v ktorých

národ slovenský v kompaktnej mase alebo v značnej väčšine bydlí, jazyk

slovenský za reč úradnú a jednaciu, za reč náukosdielnu v nižších i vyšších

školách pozitívnym zákonom vyslovil, ale tak, aby tie čistoslovenské stolice ako

i čistoslovenské ochodze v miešaných stoliciach výslovne v zákone menované boly.

Tým vysloví a docieli sa bezmála to, čo demarkáciou čiary národopisnej čili

vymeraním dištriktu slovenského, pretože každá stolica a ochodza slovenská

svoje určité a uznané hranice v nichž národnosť naša slovenská sťa pani vo

vlastnom dome voľne má pohybovať a vyvinovať sa môže. Idea zvláštneho

dištriktu slovenského je ešte v krajine, ba v samom lone národa nášho

slovenského nová, ešte neznáma a nedozrela, a ja sa obávam, že

požadovanie, ba už len samo menovanie dištriktu slovenského v celej krajine,

ba i u samého ľudu slovenského veľký

odpor vzbudí,

že nás asnáď sám ľud

slovenský dezavovať bude, že to nové neblahé a nebezpečné nedorozumenia, sváry

a trenice medzinárodné vo vlasti našej zapríčiní. Už ale nič tak nepotrebuje v tejto

dôležitej dobe vlasť naša, ako svornosti a pevného spoludržania rozličných jej

národov, naproti ale nič jej tak škodiť nemôže, ako trenice národné a nesvornosť. Však

ale čo škodí spoločnej vlasti našej uhorskej, to škodí a nevyhnutne škodiť musí aj

národu nášmu slovenskému, ktorej tento doplňujúcim a od nej nerozlučným,

neoddelným údom je. Kde trpí celé telo, tam trpia aj všetky ostatné údy jeho. Rany

spoločnej vlasti našej sú teda ranami aj národa nášho slovenského, jej straty sú aj

naše straty, jej rabstvo a otročenie je rabstvom a otročením aj národa nášho

slovenského. To osemstoročná história Uhorska, to práve minulé neblahé desaťročie

dokazuje. Keď Uhorsko behom tých minulých bolesti plných 10 rokov pod tiskom

absolutizmu a byrokratického rakúskeho ľubovolia stonalo, či vtedy nestonal aj

národ náš slovenský? Či nehynul, neklesal, neumieral na tele i na duši? Či nebol

hamovaný, dusený a všemožne utlačovaný aj život náš národný? Či sme mohli od

viedenskej vlády vyžobrať dajaký spolok literárny, ačpráve sme sa za celých 10

rokov o taký uchádzali? Naproti ale kadenáhle s koncom lanského roku zlaté roky

slobody konštitucionálnej Uhorsku zasvietily, či hneď slobodnejšie nedýchal aj

Slovák? Či neokrialy žily národa nášho? Či sa hneď nezotavilo aj pole národnosti

našej, predtým nepooraným, opusteným úhorom ležiace? Dôkazom toho je i toto

slávne shromaždenie, ktoré by za predošlej vlády rakúskej nikdy sa tuto pod holým

nebom nebolo sišlo. Čo by teda osožil národu nášmu ten mŕtvy dištrikt slovenský,

jestli by v ňom slobody nebolo? Preto drahí krajania a spolunárodovci moji, keď

teraz národu nášmu slovenskému spomôcť a rovnoprávnosť národnosti zabezpečiť si

chceme, chráňme sa niečo takého žiadať a podujímať, čo by v následkoch svojich

celku, ku ktorému aj náš národ patrí, totižto našej spoločnej vlasti Uhorskej, v tejto

povážlivej dobe zaškodiť mohlo. Ja som nie za to, aby sme teraz najvyšší ideál

našich žiadostí vystavili, aby sme čím najviac žiadali k obdržaniu aspoň niečoho.

Múdrosť nám radí, aby sme toľko, a nie viac žiadali, koľko v prítomných okolnostiach

vydobyť a dosiahnuť možno. Múdrosť nám radí radšej žiadať menej, s tou istotou, že

s tým aj ľud náš slovenský, vôbec celý národ súhlasiť a našim žiadostiam svojím

súhlasením závažie dodávať bude; radšej žiadať menej, s tým povedomím, že nám

za chrbtami jednomyseľnosť národa, ba i súhlasenie ľudu nášho obecného stáť

bude, nežli žiadať mnoho, ale bez vŠe-likej nádeje, že s tým väčšina národa nášho

súhlasiť bude, že nás v tom náš vlastný ľud podporovať bude. Ja som presvedčený,

páni, že ľud náš slovenský, vôbec celý náš národ, spravodlivé a slušné žiadosti naše, v

návrhu p. Daxnera formulované a odôvodnené, za svoje prijme a jejich vyplnenie

jednomyseľne s nami žiadať bude; ale obávam sa, že jestli v nich to slovo dištrikt

slovenský, o ktorom popredku každý s istotou vie, že nám ho ešte teraz nik na svete

nevymeria — jestli, pravím, dištrikt slovenský vyslovíme, že s tým slovenským

dištriktom aj ostatné naše žiadosti v tomže návrhu vyslovené náš vlastný ľud

slovenský od seba odvrhne a tak nás dezavovať bude. Hlasujem teda za návrh pána

Daxnera, ale žiadam a narádzam, aby sme ten punkt o dištrikte slovenskom pre

udržanie pokoja a svornosti medzinárodnej, pre získanie a udržanie

jednomyseľného súhlasu a odobrenia celého národa nášho- lebo len tento

vydobyť si práva môže- tak ako som to v reči navrhol, modifikovali.

(Mnohostranné sláva)!

Slovenské národné zhromaždenie v Turčianskom sv. Martine 1861.

Vydala Matica Slovenska 1941 s. 165-166

Reč Jozefa Miloslava Hurbana na memorandovom zhromaždení ako

predstaviteľa Starej školy. V nej podal výstižný prierez vývinu slovenského

národa v posledných desaťročiach a načrtol ďalšie perspektívy.

Dr. Jozef M. Hurban: (Čujme! Čujme!) Bratia Slováci, slávne shromažde-nie! Kládly

sa mi prekážky, hrozilo sa mi kyjmi a palicami, ale ja som si zaumienil — a čo by

peši a žobrajúc — ísť predsa do Sv. Martina. (Sláva!)

Teraz pozdvihujem hlasu svojho nie preto, aby som asnáď nový akýsi návrh

formuloval, ale aby som sa k návrhu pána Štefana Daxnerovmu pripojil, niektorými

punktami ho rozšíril a mienku svoju z tých ešte strán potvrdil, ktoré od rečníkov

nedosť objasnené boly.

Niektorí rečníci stav národa nášho, jeho národnosti a slobody tak ružovými

farbami maFovali, ako by sme boli ten najšťastnejší národ pod korunou uhorskou.

Ale to je nie tak. My i dnes nosíme rany neprajných nám zákonov, áno, tuším, my

Slováci sme ten najutlačenejší z národov uhorských, menovite

ohľadom národnosti a národnej našej slobody.

Uvedené pánom Štefanom Daxnerom zákony od r. 1791 až do 1848. ktoré národu

nášmu jeho milú, milovanú, od predhistorických časov zdedenú vlastnosť a majetnosť,

obývanú vlasť uhorskú, so dňa na deň viac na macochu obracaly a dokonca na žalár

slobody jeho,na temnicu vzdelanosti jeho národnej premenily (Prisviedčanie.), uvedené

tieto zákony nie dosť jasne odkryly biedu , našu a utrpenia. Všetci Slováci surovosť

zákonov týchto, národnosť našu vraždiacich, neznali, ale cítili ju všetci, ktorí sú

priatelia národa a menovite tí, ktorí sa zjavne priznali k nemu ako synovia jeho.

Zákony tieto majú tú chybu, že nie sú uhorské, lebo národov nemaďarských záujmy

urážajú. (Tak je!) Ony sú donesené od Maďarov, po panstve nad inými národmi

domáhajúcich sa. Vrchovisko panstva toho dočiahlo sa v centralizácii maďarskej,

ktorú vyviedly zákony r. 1848. Hovorím, že tie zákony neboly uhorské, lebo Uhor

som aj ja, ale nie Maďar. (Sláva!) A keď žiadam, aby v Uhrách dobre bolo,

rozumiem tu i Maďara, ale napred myslím na národ svoj, aby tomu tiež úplne tak

dobre bolo ako tamtomu, ako všetkým. Keď budú takéto zákony v Uhorsku, kde

viac národov spolu býva a jednaké bremená znáša, vtedy budú tie zákony „uhorské".

Akže má byť v Uhorsku dobre, nesmú byť zákony len pre blaho národnosti maďarskej!

(Tak je!) Zákony p. Štefanom Daxnerom uvedené boly donesené duchom Maďarstva.

dychtiaceho po panstve nad všetkými uhorskými národmi. Pred tým rokom sme

boli ..Uhorská krajina", potom stali sme sa Maďarskom (Tak je!); predtým sme mali

starobylé, slovanské, župné municipálne zriadenie, samosprávu povestnú stolíc, potom

zvolili zodpovedané ministerstvo a slobodné municípiá obrátili na expeditúry

rozkazov, z Pešti idúcich. (Tak je!) Jedným slovom: zo slobodného Uhorska stal sa cen-

tralizovaný „Magyarország"! (Sláva!) Ale to by nebolo bývalo to najhoršie, keby

„Magyarország" bol vyvolal a do života vprevadil rovnoprávnosť iných tu bytujúcich

národov; to sa ale nestalo a ovocia toho horké okúsili sme pri spoločnom nechutnom

obede.

Po vojne r. 1849, ktorá nastúpila na jednotlivé povstania Srbov, Chorvátov,

Rumunov, Slovákov proti prevahe maďarského samopanstva a centralizácie

jednoživelnej, dal cisár rakúsky konštitúciu všetkým národom, v ktorej sa

rovnoprávnosť všetkých národností zabezpečovala. Táto konštitúcia bola odvolaná.

Intrigy to boly, iste nie slovenské, ani nemecké, ani národov utlačených iných v

monarchii, ale maďarské. Títo obliehali dvor cisársko-kráľovský, obliehali najvyššie

úrady a šírili všade mienku menom národov uhorských, že táto konštitúcia je ich

nešťastie, ktorou sa ony spokojiť nemôžu. Toto bol, pravdaže, blud, lebo uhorské

národy konštitúciu túto ani neznalý. Možno, že Maďar v duchu slávovražedných

zákonov z roku 1848 nemohol v nej vidieť garanciu toho, že Uhorsko bude za desať

rokov zmaďarizované; ale ja vravím, že táto konštitúcia bola pre národy v Uhorsku

nemaďarské nekonečne slobodomyseľnejšia, než zákony r. 1848. Ona bola ako by

proroctvo týchto časov národnosti, o ktorých sa 48-ho roku ani nesnívalo Maďarom.

Barón Eotvos sám o tejto konštitúcii tak sa vyslovil, že je výmienkou trvania veľkoštátu

rakúskeho. Keď Maďari žuvali ovocie nešťastnej politiky odnárodňovania, tehdy túžili po

charte, ktorá rovnoprávnosť zabezpečovala. Uhorska múdri vodcovia majú skutočne čo

pozorovať, aby sme netúžili po tom, čo Eotvos pochváli. Už Eotvosovi predsa len nikto

nenadá do reakcionárov! Aj ja myslím, keby tá konštitúcia bola do života uvedená bývala,

že by sa neroztváraly teraz čierne priepasti nebezpečenstva, nad ktorými stojí drahá

vlasť naša uhorská. (Tak je!) Keby sa boli Maďari s bratskými národmi uhorskými,

kroz nich tak urazenými, pomerili, rozopry vyrovnali, ruky im podali, spoločne božiu

myšlienku rovnoprávnosti národnej do života uviedli, nebolo by malo kde do paláca

vlasti našej vliezť germanizovanie posledného desaťročia. Ale germanizovanie našlo

otvorené brány, dvere i obloky do domu nášho. Na nás kričali Maďari: tak vám

treba, mohli ste nedržať s Nemcami, a my na Maďarov: tak vám treba, aby ste

vedeli, ako je to pripraveným byť o národnosť! My aspoň nemáme viny na sebe, že

by sme boli germanizovanie podpísali. Maďari nie sú čistí od viny tejto. (Tak je!)

Slovenskí úradníci Maďarom, kde mohli, slúžili v maďarčine; maďaróni naši, kde

mohli, tam uvádzali nemčinu v slovenských krajoch. V Zemplíne pod

prednostenstvom Kapyho celý úrad stoličný sa osvedčil, že radšej vystúpia zo služby,

ako že by vládou r. 1851 či 1852 vydaný rozkaz k úradovaniu v slovenčine zachovať

mali, a žiadali nemčinu. Takýchto maďarónskych germano-manov bolo nepočetné

množstvo na Slovensku. Takéhoto germanomana na stranách maďarských slovenského

nenájde nikto. To sa dialo v duchu zákonov z r. 1848, ktoré slovenskú národnosť

neuznávaly, ba vražedné úmysly proti nej prechovávaly. Silou-mocou nás jedni ľudia

presvedčiť chcú, že sa nám nikdy krivdy nestály v Uhrách. Či to nebola krivda, keď nás

ešte pod podlou sústavou spolukrajania naši uhorskí radšej germanizovať chceli, než

aby nám boli pomáhali právo národnej reči vymáhať, aby sme boli aj my chuti dostali

odhodiť tú hlúpu reč: „tak vám treba". Povedzme si len pravdu. Ktože to bol od r.

1856 až do najnovšieho článku o svätomartinskom sjazde jedných maďarských

novín, čo porád v ústach, vo vačku, v kalamári svojom nosil denunciácie pan-slavistov?

Ktože to bol, čo každú vládu obliehal päťdesiat siah dlhými memo-riálmi, prípismi a

článkami novinárskymi, v ktorých sa panslavizmus maFoval ako nebezpečie Austrie a

celého sveta?! Čas nám ukáže všetko.

Touto cestou zákonov a snemov, denunciácie, terorizmu a dohľadov policajných

obrátený bol národ náš na karikatúru národa demoralizovaného. (Výborne!) Po tejto

ceste prevrátenosti vyrútila sa z národa celá jeho inteligencia. Sedliak hlúpel čo deň

viac, mešťan sa opičil za tým, koho len stretol: zeman sa vydával za Maďara;

velikášovi by bola tvár krvou podbehla, ak by bol jeho poddaný opovážil sa mu povedať,

že aj on je Slovák. Sedliakovi hrozilo sa palicami, kupcovi sa nebral tovar, žiakovi pred

nosom dvere k úradu zatvárali, úradníkovi postup k hodnostiam zamedzovali, kňazovi

potrhali tajomný obláčik vážnosti nad hlavou, ak sa len priberal k tomu, že svoj národ

slovenský milovať, podporovať bude. Noviny slovenské v dome driať bol štempeľ ne-

poctivosti vlasteneckej, ba sám sv. Pavol apoštol s výrokom svojím o viere a

náukosdielnej reči maďarskej stal sa nepopulárnym, akže pravidlo svoje na slovenský

sbor vzťahoval. Prv býval zeman pre slávne deje a zásluhy predkov svojich ctený, potom

i túto pobožnú úctu maďarizmus roztrhal a zásluhy i povesť o dobrých dedoch urobil

odvislou od gramatiky maďarskej. (Hej, tak!) Starí, šediví páni od r. 1836 plakávali

— ako Židia pri vodách Babylona — keď išli z kongregácie, lebo im tam pilní

maďarskí gramatistovia hovoriť nedali, nevediacim po maďarsky. Toto sú skutky, toto

sú skúsené naše smútky. (Všeobecné preniknutie; mnohí slzia.) Tak sme sa šťastne až na

tento stupeň karikatúrnej dokonalosti dostali! Až sem sme prišli! Hej, ktože to všetko

vy-maFuje?! Taký pekný národ náš, taká osobnosť rozkošná, takto spotvorená stojí v

kútiku štvrťstoletého života histórie! Tak je, bratia, až sem, do tohoto kúta tmavého

sme sa dostali so svojím zemianstvom, so svojím kňažstvom, so svojím meštianstvom,

so svojím obecným ľudom! Národu svojmu zostali verní len niektorí — rybári

galilejskí! (Nábožná tichosť.) Tak je, a títo rybári z Ga-liiey tatranskej ostali v

prostriedku paloty národnej histórie. Od nich sa počína svitanie života národného.

Ja nechcem byť advokátom žiadneho národa, a tak ani Nemca, ale povedať musím, že

Nemec navzdor germanizovania svojho ani jedného Slováka nám neponemčil. Ja som

býval prenasledovaný pre svoju národnosť od maďarónov, na ktorých žaloby

odpovedať prinútený súc naučil som sa po nemecky písať. (Trpký úsmech.) U

baróna Geringera ležaly celé stohy falošných denunciácií. Vykričali ma za zradcu

vlasti, vyvolali ma za vraha celej monarchie, za komunistu, probovali všetko, ale

všetko len pre lásku moju k národu svojmu! (Sláva!) Čo sa dialo so mnou, dialo sa so

všetkými vernými národovcami v našej vlasti uhorskej. My sme nikdy nezapreli

uhorskú krásnu vlasť svoju vždy sme ju ľúbili, vždy v nej a z nej tešili sa, po nej

cestujúc, ju. ľud a kraje obdivujúc; a keď sme ju ešte viac milovať žiadali, keď sme

žiadali r. 1848 v Nitre, na Brezovej, vo Sv. Mikuláši, v Gemeri, v Turci atď.

rovné právo s druhými — lebo len tú vlasť možno zcela, bez výmienky milovať, v

ktorej sa národ dobre cíti — vtedy nás vykričali za ..hazaárulók", ako by už dokonaná

vec bola, že zakázano v Uhrách milovať čo inšie, než maďarský jazyk a národ! To je

ovocie zákonov od r. 1836 do 1848 daných! Tieto nám z milovanej vlasti uhorskej,

matky sladkej, milých hájov a dolín rodných, spravily maďarské panstvo nad národmi

nemaďarskými, macochu, žaláre žiaľov a plaču plné! (Veľká pohnutosť.) Čo bolo u

iných ctnosť, to u nás hriech, čo u iných slávne, u nás ohavnosť; milovanie národa

maďarského bolo vlastenectvom, milovanie slovenského — zradou vlasti! Ale táto

podivná história, ktorá sa s nami diala, je niečo nutného. Národ potlačený stavia

biedu svoju na posmech, a keď sa v biede svojej sám opustí, opustí ho aj ostatný priateľ.

My sme vošli do šľapají predchodcov svojich, lebo keď ho opustilo zemianstvo,

kňažstvo, meštianstvo, ujali sa ho rovní jemu v biedach, ale nerovní v malomyseľnosti

— rybári galilejskí. Už je to raz tak, že národ životaschopný musí mať vodcov akýchsi;

keď ho opustili generáli, dostane už aspoň strážmajstrov, a keď aj títo uskočia,

kaprálov povolá a dovolá dobrý jeho duch, a tí ho povedú na pole slávy! My sme

zdedili všetku hanbu a potupu a všetky bremená národa svojho; ohavnej spotvorenosti

prirodzené následky lepily sa nám ako hady na nohy pri pobehoch smelých ducha

nášho. My sme sa stali obeťou krivých pochopov o vlasti uhorskej, baránkami hrie-

chov cudzích a mučeníkmi; krvou svojou spečatili povinnosť milovania národa svojho!

(Hlučné: Sláva!) Časy sa ale valne zmenily. Zo zeme, do ktorej padlo semä lásky k

národu, vidíme vystreľovať nové prútky života. Dnes po prvé, po nekonečne ťažkých

dlhých časoch, po prvé vidíme zemianstvo svoje účasť brať na národnom slovenskom

shromaždení, pod slovenskými Tatrami; dnes po prvé počujem vysokú šľachtu vyriecť

slovo to prenikavé pre národ náš, to slovo: „Národ náš slovenský!" Nuž ale veď je toto

nie nič nového; tak to bolo aj s maďarským národom. Keď vláda rakúska maďarského

profesora uviedla na univerzite viedenskej a naložila mu maďarskú gramatiku spísať,

mal odberateľov a žiakov neveľa; keď táž vláda r. 1827 založila Maďarom noviny, tiež

vo Viedni, smiali sa plným hrdlom z tej vraj „kočištiny": kto by čítal, vraj, noviny v

reči učňov a kočišov? — Od r. 1827 ale do r. 1847, teda za 20 rokov, tak sa národ ma-

ďarský očistil zo špiny tejto, oslobodil od pyšných hlupákov svojich, tak, že neostal

ani jeden, hovorím, ani jeden, ktorý by „kočištinu" z r. 1827 nebol so zápalom a

nadchnutím miloval. To bol kúpeľ požehnaný, v ktorom sa okúpal maďarský národ! Ja

ctím hlboko tento spasiteľný cit maďarského národa, mocou ktorého zahanbil hlúpu

pýchu, ktorá sa hanbila za reč ľudu, lebo milujúc slobodu, cítim ju u druhého;

vzdelávajúc svoj národ, rád vidím, keď to aj iný vo svojom spôsobe činí; majúc úctu

pred hrdinami a vodcami národa svojho, chválim národ maďarský, keď si aj on

svojich velebí a hore dvíha! (Sláva mu!) Nuž a keď zo zahudnutého národa

maďarského za dvadsať rokov mohol povstať národ sebavedomý: či my. starí majetníci

vlasti uhorskej, my, učitelia Maďarov, my, spolučinitelia uhorských dejín,

spoluzakladatelia slávy a mena uhorskej krajiny, my, Slováci, ktorých otcov kosti

na poliach slávy a hrdinstva s kosťami otcov maďarského a ostatných uhorských

národov spočívajú, či my, šikovný, umný, od Boha bohaté nadaný národ, nemohli by

sme sa pustiť do tohoto súbehu? Či by sme len už my boli tak zbiednený, tak du-

chovne i telesne zmrzačený národ, že neboli by sme vstave zobudiť sa zo sna a

obmyť sa zo špiny odrodilstva? Len naša šľachta bola by tak duchaprázdna, že by

nebola vstave pocítiť lásku k národu svojmu, tak nerytierska, že by nechcela stať sa

zástupcom ukrivdeného, pomstiteľom urazeného, vyslobodi-teľom zotročilého národa?

(Búrlivé, dlhé ťapkanie, všetkých oči na šľachtu opreté.) Len naše kňažstvo, vyššie aj

nižšie, by sa tak mohlo odrodiť dvojakému povolaniu svojmu, že by, Bohom povolané

súc. aby národ svoj milovalo a aby ho viedlo na zelené pastvy večného života, činiac z

neho učeníka Kristovho evanjelia — či len naše kňažstvo slovenské malo by tomuto

dvojakému povolaniu neverným ostať a v tupom bažení po priazni sveta národ svoj

opustiť a z Váhu, Hrona a Ipľa svojho vodu do Dunaja nosiť? — Len my Slováci na-

veky budeme utisnutí na chudobných a utisnutých kaplánov a farárov? Či len naše

meštianstvo slovenské večne by chcelo byť chvostíkom iných, otrokom biedneho zisku

okamžitého, roznášaním myšlienok a rečí nenárodných, neslovenských? Len náš sedliak

by mal byť horší od sedliaka maďarského? (Nebude! Nebude!) Nebude, bratia moji,

pevne verím, že nebude, a ako od 1827 do 1847 znova zrodil sa maďarský národ,

maďarská šľachta i meštianstvo, tak znova zrodí sa aj náš národ so svojimi

prirodzenými vodcami a zastupiteľmi, a máme veľký dôvod k nádeji tejto: to naše

dvadsaťročie požehnaných rokov od 1841—1861! Vzrástli sme, ačkoľvek ťažko,

preťažko, vzrástli sme predsa! Dnešné shromaždenie národné, veľké je svedkom toho.

Tešme sa, že až príde 1881, teda ešte dvadsať rokov, že nebude na Slovensku ani

jedného velikáša, jedného zemana, jedného kňaza, jedného mešťana, ktorý by týmže

zápalom nemiloval národ svoj, ako miluje Maďar národ maďarský. Pri tejto nádeji

ružovej klaniam sa v úcte hlbokej mestu tomuto pohostinskému, Sv. Martinu, ktoré

nám dalo príklad mesta slovenského, ukázalo prvé z miest slovenských, že sa nebojí

vysloviť právom svojím súvislosť so shromaždeniami národnými rokov 1848 a 1849,

že sa vyrazilo z koľaje vyvozenej politiky veľkých miest slovenských — slúžiť za

nástroj k zakladaniu veľkosti národov neslovanských, do roku 1848 maďarského, od r.

1850 nemeckého — a povolalo odsúdených kroz blud a mámenie časov, opustených

od zaslepeného národa priateľov uhorského Slovanstva! (Sláva!) Mňa odsudzovali ako

nepriateľa šľachty našej, o ktorej ani sami jej podlizači nesmýšľajú tak prajné, ako ja;

ale viem, že ako ma falolne denuncovali vláde z iných ohľadov, tak aj tuto. Ja sa

priznávam, že mi veľmi o to ide, aby sme si šľachtu získali, ale nie podlizačstvom a

šúchaním sa za ňou aj tam, kde blúdi. Ja síce viem, že slobodný národ má právo

samostatne myslieť a samostatné politiky, ako sa hovorí, robiť, na verejných života

národného pohyboch živú účasť brať: k národu ale patrí tak dobre chudobný farár na

dedine, ako bohatý magnáš vo svojom kaštieli, tak bohatý mešťan, ako chudobný

sedliak.

Tu je otázka o vyššej politike, o správe národa a zastupiteľstve na svete a pred ním

samým. Spytujem sa, slávne národné shromaždenie, či reprezentáciu túto kňažstvo

má na seba prijať? Či nemá ono dosť práce, akže chce tomu zadosť urobiť, k čomu

povolané je? Pán Boh nás chráň od kňazskej politiky! (Veselý potlesk.) Nuž a ten

ženúci sa po kupectve, remesle, obchode mešťan, či ten môže v ohľade tomto stále

slúžiť národu? A či uznojený roľník vari povolaný je k tomu, aby prejal reprezentáciu

túto? Človečenstvo je roztriedené na stavy, z ktorých dajedny zdajú sa ešte povolanými

k tomu, aby reprezentáciu túto národa zvlášte vykonávaly.

Ťarchy na stavoch tu uvedených ležiace nedovoľujú to umenie vyššie, štátne, tú

takrečenú politiku vzdelávať. Národ týchto stavov miešava sa do politiky len vtedy,

keď až tamtým veľkým vodcom hlavy sa pomútily. (Ťapkanie.) Šľachta je povolaná

v národe stráž držať nad politickými pokladmi jeho a ja, vykričaný komunista,

srdcom i ústami to vyznávam, že šľachta naša musí byť národu získaná, akže má

národ náš skvitnúť! (Sláva!) Ja kričím na slávu šľachte národnej, lebo bez národa je

šľachta nič. (Potlesk.) A čo je národ, keď šľachta od neho odíde, to vidíme na

ubiedenom národe svojom! Taký národ je síce nie nič, ale je národ opustený,

cudzinec vo svojom vlastnom dome! (Sláva!) My sme dosiaľ pri odrodilosti šľachty

svojej nemali národa, mali sme len roľníkov, baníkov, Horniakov, Dolniakov! Šľachta

je ctižiadostivá, hľadá površia života, chce videná byť. Nuž vyznajme pravdu! Keď

dnes barón Révay, Szentiványi, Justh povstane v sneme uhorskom ku prospechu

Uhrov slovenských v otázkach, týkajúcich sa našej osobnosti národnej, či ich

nevyhvízdajú v Pešti? Či na nich neuvalia hanbu a potupu? (Menovaní krútia

hlavami, že nie.) Ale ,pred niektorým ešte časom bolo by sa to iste stalo, a síce

preto, že národ nebol uvedomený. Lebo akonáhle bude vidieť šľachta naša, že za

ňou stojí národ trojmiliónový, ona pozdvihne hlas svoj, a tľapkať jej bude na slávu aj

národ maďarský, aspoň šľachetní synovia národa tohoto, a za tými pôjde aj

pospolitý národ; lebo niet luzy v národe, keď šľachetných v šľachte je mnoho!

(Sláva!) My Slováci nie sme ani natoľko ešte prebudení k vyššiemu národnému

povedomiu, že by bolo vystalo z nás dostaviť na snem uhorský jedného

Dobrjanskeho, t. j. takého Slováka, ktorý bol už niečo znamenitého dokázal a

vykonal pre Slovákov. Dobrjansky, Rusín, ktorý by bol iste povedal slovo za nás, je

ale náramne urazený. Ja teda volám: Slovenská šľachta, vstanže a nedajže sa

potupiť, lebo kto slovenský národ tupí, kto hanu a potupu naň kydá, ten blatom

hádže rovno do slovenskej šľachty! Zaujmi sa za svoj národ, zastaň ho, vyjdi na

paripách svojich v čelo národa a vezmi komando kaprálom, vojevoď medzi nami,

a my pôjdeme za tebou! (TFapkanie.) Ale pamätaj, že národ vie to, kam sa

dostať chce a vie, kde nepriatelia stoja. Pamätaj, že na veky nemožno zaviesť nás

do lona nepriateľstva nášho, že už len za nášho národa generálmi pôjdeme na

pole slávy a cti národnej! A ja tiež zasa vďačne odložím politiku, mne

neprístojnú, ktorú od veľa rokov po prvé teraz pochytil som, odhodím ju a budem

slúžiť národu na inom poli a pôjdem za vami, hrdinovia národnosti našej! Toto

odo mňa nenie koncesia, nemám márnomyseľnosti; ja najšťastnejším cítil som sa.

keď ma honili a prenasledovali. (Sláva!) Nemám inej ctižiadosti, krome tej byť

synom milovaného, trebárs aj ubiedeného Slovenska! (Sláva!) Vyzvanie a osvedčenie

moje môžete potupiť, môžete proti mne získať si slovenských spisovateľov, ktorí

dľa gramatiky dobre, dľa starej módy odrodilstva výmluvne písať budú, aby

oslávili odrodilstvo vaše; ale ani pluky podlizačov a biednych čarbákov nebudú

vstave podať vám to, čo vernosť vaša v národných našich veciach. (Sláva!) My

ceníme skutky. Plané reči rečníkov, za ktorými nestojí utrpenie, nemajú u nás

tak žiadnej ceny, ako u každého národa potupená je bezcharakternosť a nená-

rodnosť. Za chrbát si postaví tri milióny verných Slovanov uhorských ten, kto

prvý povie verejne v sneme uhorskom, že v Uhorsku nenie suverénneho národa

maďarského, ale že sú tu rovnoprávne národy a medzi nimi aj národ slovenský.

Tento národ pretiera si oči. a jedno slovo, niekde príhodné vyšlo-' vené, vyvolá ho

na javisko svetového divadla. Vtedy vrhne pod nohy svoje kepeň ten potupy, ktorý

naň hodili ľudia, ako hodené bolo právo jeho pod nohy nepriateľov jeho!

(Ťapkanie.) Že naša šľachta nenie tupoumá, malicherná, to ukazuje minulosť.

Pozrite na tie obrazy prenikavé! Tam koliesko histórie točilo sa dakedy, tam

bývalý vyhne dejov sveta! To, čo deje sa teraz po veľkých mestách európskych,

dialo sa po týchto našich hradoch a zámkoch slovenských! Sláva táto ale dávno

zbledla, ona prináleží tomu rajskému času, v ktorom šľachta naša nebola ešte

okúsila zapovedaného ovocia odrodilstva! (Búrlivé: Sláva!) Keď ešte ona bola

národ a národ bol za ňu, doba to jednoty patriarchálnej v slobodných župách

slovenských! Časy sa minulý, minieme sa i my. Šľachtu našu nechcem vyháňať na

tie zámky, kde orly hniezdia sa, ale žiadam, aby tieto kniežatá a prední ľudu náího

stali vsa zástupcami národa svojho a nášho. To, reku, od nej žiadame. Ja,

obvinený najviac od šľachty slovenskej, toto vysoké domnenie o nej som mal

vždz..Teraz k samej veci v najprísnejšom smysle. Rok 1861 nenie 1848, to je

prirodzené; ale je pravda aj v inom smysle. Sľubuje sa nám rovnoprávnť tá sa

sľubovala i r. 1848. Sľuby tie boly a sú nutnosť času. My chceme čin. Všetko to

chceme,"čo majú národy druhé. Kto chce mať rovnoprávnosť uskutočnenú a nechce

prijať návrh pána Štefana Daxnerov, ten nenie úprimný, ba hádam len z užitočnosti

sľubuje a v mysli klam skrýva. My chceme vedieť, ktorý kúsok zeme na šírom svete

je slovenský kúsok zeme! (Sláva!) Tamtie podozrievania, že to znamená trhať

krajinu, sú veľmi jalové, lebo keď pred-tiský a zátiský dištrikt netrhaly krajinu,

nebude krajinu trhať ani „okolie4" vyhraničené slovenské. Bez určenia zeme, kde je

osobnosť národa slovenského pánom svojím vlastným, nesprostíme sa nikdy

odrodilstva nešťastného. Uznanie a pomenovanie diplomatické a zákonné osobnosti

národa slovenského — je heslo tohoto národného shromaždenia, a toto heslo musí si

privlastniť tiárod celý, potom sa to stane, skôr ale nie! My nechceme, aby nám ľudia

vyparagra-fpvali vojvodinu, vieme, čo sa stáva s takými karotnými vojvodinami;

my chceme, aby národ naučil sa poznávať seba samého, aby seba samého vidieť a

makať mohol, aby jeho osobnosť a povedomosť osobnosti svojej z jeho srdca vyrástla.

My sme Uhri a širšia vlasť naša Uhorsko; ale takýchto Uhrov je vyše troch miliónov

Slovákov a preto okolie Uhorskej krajiny jedno, kde v silných masách nepretrhnuté

bývame, je nevyhnuteľné k odstráneniu sporov a ku prevedeniu úprimne mienenej

rovnoprávnosti národov uhorských.

K nárade pána Štefana Daxnerovej musím len ešte dodať, aby sbor národný

každoročne svoje zasadnutie odbýval a tento sbor aby tabulu magnátov dvoma

reprezentantmi oboslať mohol. Áno, bratia, to musíme žiadať, ináč nebude naša

národnosť zabezpečená. Rovnoprávnosť je smiešna, keď sa ti povie: .môžeš hovoriť,

ako chceš. Nám sa vytýkalo, že gravitujeme k Čechom; áno, my Slováci sme s

Čechmi jeden národ, jedna krv, ale my chceme, aby nám tu v Uhrách dobre bolo

a založiť si tú a takú slobodnú národnosť, akú Česi nemajú a hádam ani mať nebudú, a

uvidíte, že Česi poletia k nám. Vytýkali nám tiež, že sme reakcionári, absolutisti a t. p.

Ale spytujem sa: kto by chcel lízať putá svoje? Väčšina v človečenstve zaiste slobodu

miluje. Tak aj ja oddávna k tej väčšine hlásim sa, ale ja chcem ešte väčšiu slobodu mať,

než tí naši nepriatelia, ktorí svoju slobodomyseľnosť pred celým svetom vytrubujú. Ja

chcem, aby prirodzené právo národnosti všetkých uhorských národov uznané bolo. Ja

teda žiadam svojmu národu, aby bol v Uhrách úplne slobodným, a tým môže len vtedy

byť, keď bude dištrikt, či okolie a šľachta v ňom národná. Ja chcem takú slobodu, akú

iné národy v iných zemiach s nemaďarskými uhorskými národmi sbratané nemajú, a

uvidíte, že každému z nich potom len v Uhrách najlepšie bude. Pozrite na

Švajčiarsko: či švajčiarsky Francúz túži po slobode veľkého susedného Francúzska? Či

sa Švajčiarskemu Nemcovi sníva o veľkom „einiges Deutschlande"? Či švajčiarsky Talian

veľa myslí na novoutvorenú, sjednotenú Itáliu? Jestliže by ale politika utlačovania

národností pod akýmkoľvek zámyslom a názvom aj ďalej vykonávať sa mala v Uhorsku

od tých, čo spravujú národy, pridal by som návrh, aby sa vyslovila solidárnosť záujmov

národa slovenského so všetkými národmi uhorskými, ktorých národnosť utlačená je.

(Hlučný výkrik: Prijímame! Prijímame!) Vysloviť to musíme pred celým svetom, že so-

lidárne chceme stáť ohľadom národnosti slovenskej s Rusínmi, Rumunmi, Srbmi,

Chorvátmi, vzájomne brániť chcúc právo k osobnosti národnej. (Sláva mu! Tak

chceme!) My nebudeme v pomere takom stáť k Maďarom, ako otrok k pánovi, ale ako

brat k bratovi. Potom bude šľachta naša skutočne aj našou, t. j. slovenskou, kdežto

doteraz, pretože maďarským duchom dýchala, len na tom jej záležalo, aby mohla

panovať. Ale. Bože môj. aké to biedne panstvo, vidieť pod nohami plaziacich sa

otrokov! A keď pozrie aj teraz na náš ľud, na jeho spustlosť, na jeho duchovnú i telesnú

biedu, či jej nemusí srdce pukať nad tým strýzneným národom a nemusí v prsia biť.

vyznávajúc: Peccavi, páter, peccavi! Ó, kiež by ona poznala. že teraz je čas verných

synov Slovenska, za slobodu a národnosť horliaci, okolo seba sšíkovať, im sa v čelo

postaviť a stať sa šľachetnými otcami rodiny svojej a vehlasnými správcami domácnosti

svojej! Potom, potom pôjdem aj ja voslep za šľachtou slovenskou a koriť sa jej budem,

ako otcom nášho milého slovenského národa! (Sláva!) Mal by som ešte jedno-druhé

povedať na reči najmä tých, čo stroja politiku s národom, namiesto čo by načúvali k

ľudu a jeho srdce a bôľ života tlmočili; ale myslím, že i tieto moje rapsodický prednesené

slová — lebo vyznám, že som si doma nepísal reč konečne porážajú všetko, čo kto

proti osobnosti národnej namieril. Tú oportunitu. že snáď nepovolia nám žiadosti, som,

tuším, už pripomenul, a opakujem: nech nepovolia, nech len poznajú žiadosť národa

nášho ako formulovanú výmienku života jeho. Táto výmienka je výmienka uspokojenia

hornouhorských Slovanov. Len potom, keď bude uznané územie slovenského národa, to.

na ktorom on býva, a len potom, keď budúcnosť synov národa otvorená stáť bude v lone

samého národa a nebude musieť žiaden s národnosťou handlovať, len potom, keď sa

synovia naši v slovenčine vychovávať budú a reč sladkú materinskú nebudú musieť lámať

planoskotne, len potom, keď súdy, správa . sjazd národný budú docela a výlučne na

Slovensku slovenské, len potom, keď hrdý na svoj národ Maďar stisne po bratsky ruku

hrdému na svoj národ Slovákovi, len potom, hoj, potom iste nebude sa hanbiť zaň

šľachta jeho, za šľachtou pôjde veselý mešťan, za mešťanom v masách pohne sa

dobrosrdečný dedinčan. (Nekonečné volanie: Sláva mu!)

Slovenské národné zhromaždenie v Turčianskom sv. Martine 1861.

Vydala Matica Slovenska 1941 s. 173-181

Útok na banskobystrické gymnázium roku 1867

Pre maďarónov v Banskej Bystrici a vo Zvolenskej župe bolo veľkým tŕňom v oku

štátne katolícke banskobystrické gymnázium. Jeho riaditeľom bol od roku 1862

katolícky kňaz Martin Čulen a na ňom pôsobili viacerí vynikajúci slovenskí národovci.

Krátko po vyrovnaní sa zvolenská župa obrátila na ministra školstva Jozefa Eotvoša,

aby previedol personálne zmeny a zo školy odstránil slovensky zmýšľajúcich

profesorov. Minister ich želaniu vyhovel a tak už v nasledujúcom roku gymnázium

stratilo svoj slovenský charakter.

Zápisnica zhromaždenia výboru Zvolenskej župy s listom ministrovi školstva a kultu vo

veci banskobystrického štátneho gymnázia.

Keďže terajší stav banskobystrického štátneho gymnázia vzbudzuje v srdci každého

vlastenca obavy, zvlášť preto, že vyjmúc niekoľko osôb za profesorov sú na ňom

ustanovení ľudia, ktorí nepovažujú gymnázium za ústav zriadený na duševné vzde-

lávanie mládeže, ale za ústav, ktorého hlavným cieľom je medzi mládežou rozširovať

politické idey panslavistické a tak budiť v poddajných srdciach mládeže nie lásku k

spoločnej vlasti, ale zaťatú nenávisť, za ústav, ktorého cieľom je maďarský

živel

z hornouhorských stolíc úplne vytisnúť a pri

pojiť ich k veľkej slovanskej ríši

; aby

banskobystrické štátne gymnázium i naďalej nebolo prostriedkom týchto nebezpečných

zámerov, bol podaný návrh, aby Jeho Excelencia uh. kráľ. minister kultu a výučby bol

upovedomený o terajšom stave spomenutého ústavu a požiadaný porobiť opatrenia,

aby spomenutý ústav zodpovedal svojmu pôvodnému určeniu a nebol prostriedkom

rozširovania panslavistických ideí, ale prostriedkom pravého duševného vzdelávania

mládeže.

Tento návrh za všeobecného súhlasu plenárneho zhromaždenia bol prijatý a bolo

uznesené podať petíciu na J. E. uh. kráľ. min. kultu a výučby v tom zmysle, aby

terajšia vnútorná organizácia banskobystrického št. gymn. bola zmenená tak, aby

pri prednášaní takých predmetov maďarčina dostala rozhodnú prevahu a aby sa jej

vyučovaniu venovala zvláštna pozornosť a aby z profesorov Na spomenutom ústave

ustanovených bezodkladne boli odstránení tí, ktorí otvorene, bez obalu prevádzajú

svoje panslavistické agitácie v sieňach školských. To isteé bolo uznesené aj ohľadom

osôb za profesorov ustanovených na preparandii v Banskej Bystrici.

Vaša Excelencia! Pán minister kultu a výučby! *

Keď dôvera Jeho Veličenstva kráľ. postavila Vašu Excelenciu na čelo výučby

krajiny, zložila do rúk Vašej Excel. mocný prostriedok k rozkvetu národa a k

založeniu jeho budúceho blahobytu.

Vyučovanie ako vyvinovanie síl a schopností, plynúcich z duchovnej prirodzenosti

človeka, stupňuje mravnú silu jedincovu a tým i celého národa; je ono

predpokladom všetkého pokroku na poli záujmov hmotných a duševných a jediným

istým základom slobodných ustanovizní politických, vyššou duševnou vyspelosťou

človeka požadovaných a na nej založených.

Ale pre maďarský národ, ktorý spolu s inými národnosťami tvorí štát, má výučba

okrem všeobecne ľudských hľadísk ešte zvláštny význam hlavne preto, lebo mravný

vplyv, ktorý maďarský národ v tejto vlasti mal a tiež v budúcnosti má mať, bude

možno zachovať a zabezpečiť iba správnou organizáciou výučby a tak dosiahnutou

vyššou vzdelanosťou. Sme presvedčení, že prenikavé reformy na poli výučby Vašou

Excelenciou plánované, len pre krátkosť doby, uplynuvšej od prevzatia vlády uh.

zodpovedným min., nemohli sa uskutočniť. K tomu majúc na zreteli ťažkosti prítomnej

prechodnej doby, považujeme si za povinnosť s dôverou a trpezlivosťou vyčkať vo všetkých

oboroch nášho štátneho života potrebné a medzi nimi i výučby sa týkajúce opatrenia

väčšieho rozsahu. Ale vlastenecká povinnosť nedovoľuje nám zamlčať prítomný stav ústavov

vo Zvolenskej stolici jestvujúcich, najmä stav banskobystrického štátneho gymnázia a

preparandie, lebo podľa nášho presvedčenia ich terajšia organizácia a smer ohrozuje

najvážnejšie záujmy vlasti v tak Veľkej miere, že v tomto smere potrebné sú čo najrýchlejšie

a najráznejšie opatrenia Vašej Excel., a sme presvedčení, že tieto opatrenia doteraz nestály

sa len preto, že Vaša Excel, o stave týchto ústavov nie je informovaná. Nech teda Vaša

Excelencia ráči nám dovoliť upozorniť Vašu Excelenciu na prítomný stav a smer

banskobystrického štátneho gymnázia a tamtiež jestvujúcej preparandie. Banskobystrické

štátne gymnázium v roku 1861 na veľkú radosť a spokojnosť obyvateľstva stolice z nemeckého

gymnázia pretvorené bolo na ústav maďarský, tak že dostalo čisto maďarský profesorský

zbor. Ale pod provizóriom, započavším sa v roku 1862, keď hlavnou snahou

Schmerlingovej vlády bolo osihotenie a oslabenie maďarského národa, v slovenských

stoliciach hornouhorských ruským vplyvom umele vytvorená panslavistická strana v stolici

Zvolenskej tvoriaca nepatrnú menšinu obyvateľstva, ktorá hlása otvorený boj a nenávisť proti

národu maďarskému, začala sa tešiť zvláštnej podpore a láske viedenskej vlády.

Panslávska strana vediac, že najúčinnejším prostriedkom na rozširovanie zásad a ideí strany

je škola, usilovala sa hlavne o to, aby maďarský živel z banskobystrického gymnázia vytisla

a urobila ústav prostriedkom rozširovania panslávskych ideí. Poponáhľala sa teda využiť

priazeň viedenskej vlády a vplyvom hlavy panslavizmu v Zvolenskej stolici, Jeho Excelencie

diecézneho biskupa banskobystrického a ochotným spoluúčinkovaním hlavného direktora

školského podarilo sa jej dosiahnuť, že maďarskí profesori vyjmúc niekoľko osôb, boli

z banskobystrického štátneho gymnázia odstránení a na ich miesto ustanovení ľudia,

ktorí sú povestní ako zjavní, zarytí nepriatelia maďarského národa a fanatickí panslávi. S

profesormi i duch ústavu sa zmenil. Školské siene stály sa teraz dejiskom

panslávskych agitácií. Národ maďarský predstavovaný bol mládeži ako najukrutnejší

utláčateľ, ako najväčší nepriateľ slovenského ľudu hornouhorského, ktorý odtiaľto vytisnúť

je najsvätejšou povinnosťou každého dobrého Slovana. Otvorene a bez obalu ako hlavný

cieľ sa predstavuje odtrhnutie stolíc s obyvateľstvom jazyka slovenského od zemí koruny

uhorskej. Politicky nezrelá a ľahko zvodlivá mládež fanatizuje sa za ideu veľkej

slovanskej ríše, ktorej hlavou bude ruský cár, ktorý Slovákov od útlaku maďarského

oslobodí, spojí s ostatnými kmeňami slovanskými a národ maďarský ako najväčšiu

prekážku spojenia Slovanov zničí. .Takto do útlych sŕdc mládeže namiesto lásky, k

spoločnej vlasti zasievalo sa nielen semeno nenávisti, ale napadnutá bola i sama idea

spoločnej vlasti a žiaci na miesto toho, že by sa vychovávali za užitočných občanov

uhorskej vlasti, vychovávajú sa za nespokojných, vlasti nepriateľských fanatikov.

Maďarčina bola z vyučovania predmetov skoro úplne vylúčená a za vyučovaciu reč

skoro výlučne zavedená slovenčina! Vyučovanie reči maďarskej schválne sa

zanedbávalo, aby si ju žiaci nemohli ani osvojiť a aby odcudzenie bolo tým

dokonalejšie a neodčiniteľné. A tak študujúca mládež po skončení štúdií opúšťa

gymnázium a maďarsky ani nehovorí, ani nerozumie a už i preto je cudzou a

nepreklenuteľnou priepasťou odlúčená od toho národa, ktorý dal tejto vlasti meno a

pod jeho zákonmi má žiť, kým naopak vyučovaniu jazyka cudzej mocnosti, ruštine,

najväčšia starostlivosť sa venuje. Dejiny Maďarov, ktoré v učebných osnovách sú

predpísané, proti osnovám panslávskymi profesormi sa zanedbávajú a namiesto nich

prednášajú sa dejiny Slovanov. Okrem toho panslávski profesori nenechali žiaden

prostriedok nepoužitý, aby v spomenutom smere pôsobili na ducha mládeže. Mládeži

zástavami, kokardami a inými odznakmi znázorňuje sa idea odtrhnutia sa od Uhorska

a myseľ mládeže recitovaním buričských básní, spievaním fanatických piesní stále sa

dráždi. Okrem: toho veľmi účinným prostriedkom v rukách profesorov je moc, ktorú

organizácia škôl pri skúšaní a klasifikovaní dala profesorom do ruky. Toto po-

kračovanie panslávskych profesorov obyvateľstvo stolice sledovalo s najväčším

pohoršením a pred niekoľkými rokmi bola predostretá bývalej námestnej rade uhorskej

petícia, žiadajúca nápravu, ale darmo. Panslávski profesori prevádzajú svoje mládež

kaziace agitácie v školských sieňach dosiaľ nerušene a vychovávajú z nej nepriateľov

národa maďarského a bohužiaľ s úspechom dosť skvelým, lebo mládež z dvoch tretín

skladá sa teraz z panslávskych fanatikov a je preniknutá nenávisťou proti národu

maďarskému, a sme presvedčení, že majúc myseľ už v škole v najútlejšom veku otrá-

venú, keď vstúpia raz do života, i tam budú vystupovať a účinkovať ako nepriatelia

uhorskej vlasti, ako tí, čo z tohoto ústavu už vyšli, ako takí aj účinkujú. Keďže od

predošlých vlád vo vtedajších nepriaznivých politických pomeroch nemohla sa

očakávať náprava, majetnejšia čiastka obyvateľstva stolice, nešetriac trov a obetí,

posielala svoje deti radšej na vzdialenejšie ústavy, chudobnejšia čiastka obyvateľstva

však len s bôľom a obavou podrobila sa sile pomerov, keď zverila svoje deti vedenia

profesorov tak záhubného smeru. A vskutku, bezpríkladné neprirodzený je stav, v

ktorom sme teraz ohľadom našich škôl. Obyvateľstvo našej stolice, ktoré na

pestovanie maďarskej reči a literatúry založilo si dodnes prekvitajúci spolok, v jej

vzdelanejších kruhoch obcovacou rečou je maďarčina, jej verejné záležitosti aj na

stoličných zhromaždeniach pokonávajú sa v jazyku maďarskom, práve v škole musí

vidieť štátnu reč zanedbávanú a bez povšimnutia, takže dá sa predvídať, že pri ďalšom

trvaní tohoto systému naše deti pre neznalosť maďarskej reči nebudú schopné ani

vyššieho vzdelania dosiahnuť, ani niekedy na verejných záležitostiach účasť brať.

Obyvateľstvo našej stolice, ktoré nepochybne prejavuje svoju oddanosť uhorskej

vlasti a maďarskému národu tým, že svojou dôverou poctieva, do zastupiteľstva a za

úradníkov stolice volí len takých mužov, o ktorých je presvedčené, že sú uhorskými

vlastencami čistého a pevného charakteru, v tak významnej inštitúcii, ako je škola, musí

trpieť ľudí, ktorí sú zjavnými a zarytými nepriateľmi maďarského národa a školu samu

na nepriateľské ciele využívajú. Obyvateľstvo našej stolice konečne, ktoré si želá,

aby oddaná láska k vlasti, ktorá naplňuje srdcia rodičov, do útlych sŕdc detí už v

škole sa vštepovala, so žiaľom musí pozorovať, že práve v škole vzbudzuje sa najväčšia

nenávisť proti tomu, čo je mu najsvätejším predmetom úcty a lásky. Jedným slovom

mládež našej stolice v banskobystrickom štátnom gymnáziu vychováva sa v takom

duchu a smere, ktorý nie je duchom a smerom obyvateľstva stolice, ale smerom umele

utvorenej, nepriateľskej menšiny, v minulej smutnej dobe cudzou vládou proti národu

maďarskému využívanej, ktorý smer maďarské obyvateľstvo vždy zatracovalo a

dodnes rozhodne zatracuje.

Takýto je prítomný stav banskobystrického gymnázia, ako ho nepriatelia maďarského

národa pomocou nepriateľsky zmýšľajúcej vlády vytvorili. Nemysliteľné je teda, že by

tieto pomery mohli ďalej trvať i za maďarskej vlády, nad záujmami vlasti svedomité

bdejúcej. Sme presvedčení, že ráznymi opatreniami budú odstránené a že

banskobystrické štátne gymnázium podľa želania obecenstva tejto stolice premenené

bude opäť na ústav ducha maďarského. A toto je to, čo obecenstvo tejto stolice od

Vašej Excelencie iste úfa a čo od Vašej Excelencie týmto s najhlbšou úctou prosíme.

Jediný spôsob, ako radikálne odčiniť vyše vyložené chyby, zlo, je odstránenie

panslávskych profesorov a ustanovenie dobrých vlastencov, zmýšľania maďarského

profesormi na banskobystrickom gymnáziu. V rukách panslávskych profesorov škola

bola prostriedkom, aby vychovávali svojej strane fanatikov, v rukách profesorov

maďarských bude prostriedkom, aby vychádzali z nej užitoční, vlasť milujúci občania.

A keď sa panslávskym profesorom podarilo veľkú čiastku mládeže zavádzať, keď

národ maďarský predstavovali ako nepriateľa a utláčateľa slovenského ľudu; a keď sa

im podarilo mládež sfanatizovať za neľudskú, každý život ubíjajúcu absolutistickú

mocnosť, čím ľahšie bude dokázať profesorom ducha maďarského z minulosti a

prítomnosti, že ľud slovenský nemá veľkodušnejšieho priateľa nad národ maďarský, a

čím ľahšie bude vzbudiť v srdciach mládeže oduševnenie za naše ľudskej dôstojnosti

zodpovedajúce liberálne ustanovizne, lebo v týchto ustanovizniach, ktoré voľnému

pohybu a pokroku neprekážajú, ba ho napomáhajú, zaiste istejšie dojde slovenský ľud

vyššieho vývinu hmotného a duševného, ako pod vládou ruskou, ktorá každý voľný pohyb a

vývoj potlačuje. Preto obraciame sa na Vašu Excelenciu s najúctivejšou prosbou, aby ráčila

milostivé nariadiť, aby čím skorej odstránení boli z banskobystrického štátneho gymnázia

tí profesori, ktorí sú známi ako panslávski agitátori a na ich miesta aby boli ustanovení

profesori zmýšľania maďarského, a aby teraz uprázdnené miesta riaditeľa a

katechétu takýmito osobami boli obsadené. Podobného ducha a smeru a ešte

škodlivejšieho vplyvu ako banskobystrické štátne gymnázium je miestna preparandia. V

tejto budúci učitelia ľudových škôl sa vychovávajú za fanatikov, ktorí ako učitelia a

obecní notári, roztrúsení medzi nižšími vrstvami ľudu, budú sa usilovať odcudzovať,

huckať a zavádzať pokojný, tichý ľud obecný, panslavistickým ideám doteraz neprístupný. Na

tomto ústave hlásajú sa tie isté myšlienky ako na banskobystrickom štátnom gymnáziu a

profesori usilujú sa tými istými prostriedkami pôsobiť na žiakov. Tu však je maďarčina už

úplne vylúčená a za vyučovaciu reč používa sa čeština preto, lebo i sám správca je Čech a

maďarsky nevie. I ohľadom tohoto dôležitého ústavu predostierame Vašej Excelencii

najúctivejšiu prosbu, aby odstránením terajších, panslávskych profesorov a ustanovením

profesorov zmýšľania maďarského tiež ráčila ho premeniť na ústav ducha maďarského.

Za vlasteneckú povinnosť sme si považovali všetko toto dať Vašej Excelencii na známosť.

Následky týchto pomerov sú veľmi vážne, stručne povedané: ďalšie trvanie terajších pomerov

už v blízkej budúcnosti viedlo by k odcudzeniu slovenského obyvateľstva od spoločnej vlasti

uhorskej a hornouhorské stolice fyzicky boli by azda ešte súčiastkou krajiny, ale morálne

boli by od nej odtrhnuté. a značná čiastka obyvateľstva stolice, ktorá nie je slovenská, ale

maďarská alebo nemecká, alebo ak je i slovenská, verná je národu maďarskému, takto bola

by vydaná na pospas nepatrnej menšine panslávskej. Uhorsko nie je len pojmom územným,

Uhorsko siaha potiaľ, pokiaľ siaha morálny vplyv maďarského národa a vedomie

spolupatričnosti s ním. Kde toto prestáva, tam je i hranica Uhorska. Na upevnenie

morálneho vplyvu národa maďarského, na budenie a upevňovanie povedomia spolupatričnosti

najúčinnejším prostriedkom je škola. Preto vláda, ktorá by sa zriekla škôl, vydala by najpev-

nejšie hrady na hraniciach vlasti, vydala by slovenské stolice Uhorska, zavinila by ich

odtrhnutie sa. Ale Uhorsko má dnes vládu, ktorá bdie a rázne bráni záujmy maďarského

národa, a preto s najväčšou dôverou a istotou čakáme od Vašej Excelencie také opatrenia o

našich školách, ktoré vyhovujú, nielen žiadostiam obecenstva stolice, ale nevyhnutne ich

vyžaduje aj záujem maďarského národa: S hlbokou úctou zostávame.

Dané v Banskej Bystrici na našom valnom zhromaždení, konanom 4. a v nasledujúcich

dňoch mesiaca júna r. 1867.

Konštantín Čulen: Roky slovenských nádejí a sklamaní. Trnava 1932, s. 328-338

* Jozef Eotvoš

Nová škola slovenská.

Vyrovnanie urýchlilo rozčesnutie zdanlivo jednotného politického tábora Slovákov. Náznaky
štiepenia sa objavili už na Memorandovom zhromaždení, keď skupina reprezentovaná
Palárikom a Nemešánim sa odmietavo stavala k požiadavke samostatného Okolia.
Diferenciačný proces pokračoval v prvej polovici šesťdesiatych rokov, ale naplno sa prejavil
až po zavŕšení veľkých vnútropolitických zmien, ktoré priniesol rok 1867, vznikom Novej
školy slovenskej.
Jej iniciátorom bol mladý ambiciózny peštiansky staviteľ Ján Nepomuk Bobula, ktorý
januári 1868 začal vydávať Slovenské noviny V nich vytýčil politický program, ktorého
základnou zásadou bolo slovensko-maďarské porozumenie.

Úvodný článok Slovenských novín (Bobulových), ktorý pod názvom „Naše

politické stanovisko" objasňuje podrobne politické zámery tzv. Novej školy

Ako v každom poznaní, tak i v politike známosť podrobností je vysokej ceny.1 Avšak keď zrak

priviazaný je o podrobnosť, keď človek nevystúpi na vyššie stanovisko, z nehož by oko

prehliadlo blízke i oddialené a pomeralo okolnosti celého predmetu, to poblúdi úsudok snadno.

Ináče vyzerá svetové mesto, keď túlame sa deň po dni iba v tesnotách ulíc, námestí: tu

architektúru, paloty, tam vzlet smelého dúhou vedeného mostu, tu aristokratická ulica, v

blízkosti zase rady malých domov, čo býva v nich chudoba, ľubozpytnou rozkošou spatrujeme.

Ináče patríme na ne, keď vystúpime z brán, vyjdeme na kopec susedný, spojitosť hradských,

námestí, kanálov, obtáčajúce hory, podobu doliny, čo leží v nej, ťahajúci sa prez ňu beh rieky,

prezreme hradské, železnice, čo vedú k nemu, doliny, výšiny, plotiny i všetko, čo leží kolo neho.

A podobu hory velikánskej nepoznávame vtedy, keď lezeme na ňu, no až keď dívame sa na

pohorie v ďalekosti, a z hory v jej pomere k celému pohoriu s jej rytvinámi, stenami i

úbočiami bereme si zrejmý pochop.

Podobne sa má vec s dennými udalosťami. Ako tam na priestorovej rovine, tak i tu si

musíme vydobyť z trochu ďalšieho stanoviska slobodné obozrenie na časové pomery, čo by

nás vodilo za ruku, aby sme povždy boli povedomí svojej cesty. Ruchom a dvižením národov

ťahajú sa veliké zákony, ktorých smer alebo už bez výnimky pevne stojí, alebo ktoré s druhými

zákony potýkajú sa o prednosť, o ohraničenie, o linei, ktoré každý z nich vezme na ceste svojej

historickej. Prinde-li čas ich zrelosti, jedným uderením pozmenia dobre sociálny i politický svet

v základoch jeho. Stáva sa to obyčajne k veľkému prekvapeniu tých, ktorých oko nie je

utvorené k poznaniu takých vecí, a ktoré nazdávalo sa videť veľmi dobre blízku budúcnosť.

Keď ale nie len podobné, ale i všeobecné známosti politiky nejakého národa sú potrebné,

keď politika spoločné zákony má s mravovedou, napomáhať totižto poznanie všetkých

rozumných, všetkých blahotvorných ľudských úkolov i privodiť ich spojenými silami v dejstvo,

samovidno, že účele jednotlivého národa zhodujú sa s účely človečenstva. Účel človečenstva

je blaženstvo napospol. Národ je jednakým rodom, jednakým jazykom odlišujúca sa časť,

žijúceho na zemi človečenstva.

Tieto a j im podobné veci mali sme na mysli, keď bedlivé uvážiac prostranstvo zeme, čo

príroda utvorila i ozdobila blahoumnýma rukama, i do neho že Previdenie božské postavilo

národ slovenský, položili sme holé faktum, čo každý vidí na svoje oči, za východisko jasnej,

národnej politiky s týmito slovy: „štyrmiliónový národ slovenský na svo

jom otcovskom

území, z jednej strany medzi Tisou a Moravou, z druhej medzi horami

tatranskými a

Dunajom má byť šťastný, má požívať blaženstvo."

2

Účel je jedon, ale k účelu tomu vedú mnohé a mnohé cesty. Všeobecne známa vec

je v tomto ohľade rozmetanosť myslí ľudí slovenských. Jedni ešte aj dnes uznávajú

za príhodný k dieľu centralizmus viedenský, druhí federalismus austriatický, tretí

centralismus peštiansky, niektorí federalismus uhorský, iní centralizmus slaviansky a

zase podajedni federalizmus slaviansky. Každý má pre svoje mienenie nejaké dúkazy.

Neideme teraz vynášať úsudok, nakoľko každá z týchto strán vedia národ slovenský i

jak veliké mali vplyvy dôvody ich na všeobecné zmýšľanie, podotkneme teraz iba v

krátkosti i jakoby mimochodom o dvoch velikých nedostatkoch politiky našej. Prvý

nedostatok je, že sme nemali dokonalú sporiadanosť a nemožno súdiť z účinkov

strán na t a k t i k u a dajakú disciplínu. K tomu pristupuje nedostatok na politiku

s a m o s t a t n ú , dôstojnú, opravdovú, na politiku pokrokovú. Politika naša bola obrazom

politiky nerozhodnej, kolísavej. Život pospolitý je naším svedectvom. Tuhé v živote

vedené debaty o životných otázkach boli zbité v chaos pustý a prázdny, i koniec

každej, ako uvažujúcemu samo-vidno, redukoval sa napospol na debatu o železnom

vlkovi.3 Medzitým nutno uznať aj trudné okolnosti.

My z našej strany, súc dokonale povedomí svojej úlomnosti i slabosti, prijímame

na seba trud, i osmeľujeme sa priviesť dielo v nejakú jasnosť. My vystupujeme na sta -

novisko také, na ktoré sa môže bez všetkých obáv postaviť každý s l o v e n s k ý človek.

Stanovisko naše je: i d e a

n á r o d n i e h o

f e d e r a l i s m u

u h o r s k é h o ;

alebo

inými slovy priznaná a formálnym zákonom prehlásená rovnoprávnosť všetkých národ

-

ností uhorských bez porušenia integrity pri zachovaní jednoty politickej, totižto jednoho

spoločného parlamentu a jednoho spoločného ministerstva. Avšak táto štátna organická

celosť nech určuje sama seba, nech sama je rozhodným pánom svojeho osudu

vnútri i na vonok.

Toto je náš ideál pevného a jedine možného zriadenia kráľovstva uhorského voči snu -

júcim sa nebezpečenstvom nad nami.

Pri všetkom tomto bude nás rukovodiť

s a m o s t a t n á

n á r o d n i a

,

d e m o k r a

t i c k á

p o l i t i

k a.

Samostatnosť sama v sebe zakľučuje teplé želanie naše. Samostatnosť sama hovorí

prostodušno, že nie sme zavesení na nejaký klin za hranicou alebo vnútri v zemi

našej, ale že opierame sa o ohromné, driemajúce sily v národe slovenskom. Ztadiaľto

vyplýva nám povinnosť: ukazovať, vysvetľovať, vyvinovať samostatne všetky životné

otázky a interesy národa slovenského, a to na základe tohože národa, na základe

princípu národnosti.

V samom diele, kto národnie interesy v nejakom štátnom organizme neučiní za záko -

nodarca svojej politiky, ten rozhodne nepracuje za blaho tohoto štátu a nasledovne za

blaho svojej národnosti.

Politika výšzmienená má veliké výhody v praktickom živote. Rekneme to v krát -

kosti.

Politika táto rozhodne zatracuje tak rečenú žobrácku politiku, plod to j akéhosi nízkeho

a mizerného servilismu.4 Politika žobrácka hudla i vykladala žobrácke elégie pred celým

svetom voždy na posmech, medzi inými i národa toho, ktorý v IX. století odvážil sa

pod velikým kňazom Svätoplukom vystúpiť s úspechom proti celej Európe skoncentro -

vanej v moci nemeckých cisárov, ked zamýšľali vziať jemu slobodu i oddať ho v okovy

rabstva toho národa, ktorý pod dynastiou arpádovskou skoro sám jediný

zakľučoval v sebe silu, imanie, vedu i umenie kráľovstva uhorského, toho národa,

ktorý, ako dosvedčuje história, je na svojom otcovskom území jakoby centrum a

životná sila jednoty a integrity i jestvovania kráľovstva uhorského. Žobrácka politika neni

prístojná národu slovenskému.5

Ale nie len samostatná, národnia, ale i demokratická má byť naša politika. Ten blúdi zaiste,

kto nazdáva sa, že občanská vláda a praviteľstvo musí byť absolutistické, to je také, ktoré v

mene jednoho alebo nejakej umelo zmajstrovanej vätšiny akéhokoľvek mena železnou rukou

garazduje6 s osudmi národov. I my sme poslušní zákonom, i my oddialení sme od každej

lživosti politickej, máme v úcte formu štátu, vládu i praviteľstvo.7 Ale rozdiel je medzi nami a

jimi, a to veľmi značiteľný. Zajiste poslušnosť slobodných občanov a servilné poddanstvo tak

rozliehajú sa jedno od druhého, ako sa oddeľuje duša, ktorá je v rabstve od duše tej, ktorú

vyzvala príroda ku slobode.

Pre túto príčinu klademe za pravidlo rozsudku i čistej pravdy princíp demokracie. Princíp

demokracie je v tom, že u nás v Uhrách stoličné obyvateľstvo k dosiahnutiu a k

napomáhaniu všepbecného blahobytu samovoľne klade do rúk moc a právo zastupi-teľstvám

stoličným a zastupiteľstvu na krajinskom parlamente. Krajinský zas parlament je otcom

ministerstva, totižto všeobecnej a spoločnej vlády a pravitei'stva. Odtiaľ ide, že v zemi našej

je vladárom zákon, a nie despotizmus nejakého tyrana. My tedy stojíme pevne a neohrožené pri

demokratickej i zlatej výpovedi: my nedáme panovať nad nami človekovi, ale zákonom, bo

človek sám v sebe je naklonený k nepravde, a stáva sa ľahko tyranom. Kto rozkazuje a panuje,

nič iného není, než strážnik práva a tak i zákonov rovnakosti.

Majúc všetko vo vidu, čo sme povedali doteraz, samo sebou bije do očí, jakú dúležitosť

prikladáme každodennej námitke, že snahy národa slovenského sú proti integrite a politickej

jednote kráľovstva uhorského. Možno, že daktoré neurčité a pohúžvané výrazy zavdali

príležitosť k takýmto nemilým predrozsudkom. Povedomé ale je, že jednotliví ľudia nie sú

celým hlasom národa. A pýtame sa, kde konvergujú3 naše národnie slovenské snahy? O jaké

dôvody opierajú naši odporníci svoje výpovede? Nepočuli sme doteraz od nich nič jistého,

nič pozitívneho, než márne a bezzákladné obavy. My všetky takéto a jim podobné námitky v

mene celého národa slovenského prehlasujeme za pustoslovné a bezzákladné výbuchy, za

nizké utrhanie na cti.

Národ slovenský od založenia kráľovstva uhorského bol verný vlasti svojej a domovine, bude

verný sebe a svojej vlasti. Žiadna politika, čo by čelila proti celosti zemí našej nemôže sa

spoliehať na to, že pre seba získa národ slovenský, bo mi celosť uhorského kráľovstva

považujeme nie len za základ pokoja v Uhrách, no i za podmienku svojej národnej

individuálnosti.

A týmto smerom v politike svojej môžeme tým istej pokračovať, poneváč rovne vedie k

cieľu našich národných snáh a neni s ním v nijakom odpore celosť uhorského kráľovstva, ktoré

tak tvorí jadro slovenskej politiky, j ako i to, aby formálnym zákonom uznané bolo, že národ

slovenský je národom v Uhrách jednaké práva majúci s druhými národy uhorskými.

Všetky otázky, čo by povstali medzi národom slovenským a národom maďarským sú čisto

vnútorné záležitosti, padajú v obor politiky vnútornej, tedy na pole, kde jedine oba národy sú

príslušné, aby rozhodovali, a oba oživené sú citami, že naše národnie interesy dľa jednakého

práva rozriešia sa. Tu pokým právo slúži za pravidlo, nieto predmetu ani k cudziemu

zakročeniu, ani k obávaniu. Dajme ale tomu, že by rovnoprávnosť národov nevyslovila sa, a to

čím skorej formálnym zákonom, čo by nastúpilo? Najváženejší mužovia našej vlasti hovoria

prostodušne; nerozriešená alebo po krivde riešená otázka národnosti privedie nás ku katastrofe,

a konečne k rozpadnutiu sa slávneho kráľovstva uhorského.

Kráľovstvo uhorské skladá sa z troch podstatne rozdielnych častí: z kraja zatiského, z

kraja zadunajského a z kraja preddunajského! Neni to dnes tajomstvom, že rumunská ríša je v

projekte od Čierneho mora až po Tisu, že ríša velikosrbská je v zroste. Národ slovenský nemá

kde gravitovať; a z tohoto vidno, bude-li váha kladená na jeho národnie interesy, stane sa

revnivým hájiteľom integrity kráľovstva uhorského. Najmohutnejšie faktory v kráľovstve

uhorskom sú národ slovenský a národ maďarský. K prianiu je: úprimné uzrozumenie a

srdečné priateľstvo týchto dvoch národností. Základ tohoto ná-rodnieho priateľstva nemôže byť

iný, len rovnaké národnie práva a rovnaké národnie povinnosti, v protivnej prípadnosti

nebolo by to národnie priateľstvo, ale národnie rabstvo.

Národnia rovnoprávnosť je kameň uholný kráľovstva uhorského, ktorý ani prví stavitelia

jeho nezavrhovali, ale výsokoumne cenili. Za to i my zblíženie všetkých uhorských národností v

jednom blahodarnom slobodnom Uhorsku, osnovanom na rovnoprávnosti, počitujeme za hlavný

článok našeho národnieho programu. Toto bude rozhodujúci smer politiky našej.

Náš medzi Tisou a Moravou, medzi horami tatranskými a Dunajom rozsedlivši sa národ

povinný vie už čítať svoje meno v politike vnútornej i zahraničnej, v cirkvi, v obci, v národnom

hospodárstve, vo vede a umení, on musí vziať svoje občanské pomery v svoje ruky, zostaviť

všeobecný, velkolepý, národný program a všetkými silami uskutočňovať ho bez odkladu.

Program národa slovenského jeden človek neuskutoční nikdy, keby on bol i tvorčím duchom i

bohatým nad Kreesa,9 on je úlohou všetkých patriotov slovenských. Všeobecného, systematicky

vypracovaného národnieho programu, ktorý by zakľučovaí v sebe určité princípy vnúternej i

zahraničnej politiky, zriadenie obcí a cirkvi i národnieho hospodárstva, ktorý by naznačil

charakter vedy i umenia, potrebuje velice národ slovenský. Jestliže kto predkladá niečo slúžiace

k cieľu i veľmi úspešné celosti, to prímeme vďačne, a bude nám milou povinnosťou slúžiť v

tomto ohľade za nástroj k národniemu životu. Nepatríme k tým, čo hovoria opovržlivé — kto?,

ale čo? Pastuchova chyžka často môže viacej urobiť za národ, nežli tábor, z nehož válčil Žižka.10

Takto mysliaci i účinkujúci pohybujme sa, Bratia, spojenými silami v predok. Jestliže

zostaneme pod jarmom starej nesamostatnosti i starej zvyklosti, po ktorej jedon alebo dvaja

budujú, tretí rozrýva, jako to predstavuje nám história minulosti, to skoro bude s nami

konec k radosti našich neprajníkov.

Boh vládnuci svetom nech prosvieti náš slovenský rozum, nech zohreje živiteľnou láskou naše

srdce k jednote i sile, aby sme spojenými silami po jasnom, velikolepom programe zlúčili sa k

blahodarným skutkom v slovenskom svete na našom otcovskom území — Uhorsku!

Slovenské noviny , roč. I, č. 1. Pešť 2. januára 1868.

1 Autorom je pravdepodobne Ján N. Bobula a niektorí jeho priatelia, ktorých náhľady sú v pro

grame vyjadrené.

Nevieme, načo sa vzťahuje táto narážka.

4 Rozumej: služobníčkárenie (z lat.).

5 Slováci ako pôvodní obyvatelia Uhorska nemajú zapotreby takúto politiku pestovať.
6 Robí neplechu.
7 Myslí sa tu správa.
8 Prikláňať sa (z lat.).
9 Posledný lýdijský kráľ, ktorý bol známy obrovským bohatstvom
10 Ponáška na citát z Kollárovej Slávy dcéry.

Nová škola a Národnodemokratický spolok

Okolo Novej školy sa zoskupili významné osobnosti slovenského života ako Ján Palárik, Ján

Mallý Dusarov, Koloman Banšell, Jozef Viktorin a s týmto hnutím sympatizovali aj niektorí

príslušníci slovenskej šľachty ako Martin a Adolf Sentivániovci, Šímon Révaj, Zoltán

Zmeškal i Tadeáš Príleský. Centrom Novej školy bola Budapešť. Odmietala pasivitu Starej

školy, jej orientáciu na Viedeň a Rusko ako aj požiadavku vytvorenia Slovenského okolia

nastolenú Memorandom roku 1861. Snažila sa však o rozšírenie národnostného zákona ,

zastavenie maďarizácie a o plné uplatnenie slovenčiny v školstve a na úradoch. Prívrženci

Novej školy v politickej praxi presadzovali demokratizmus a nastoľovali aj sociálne otázky.

Organizačnou základňou politickej skupiny Nová škola mal sa stať

Národnodemokratický spolok, ustanovený v Pešti 25. marca 1868. Na čelo spolku bol

zvolený majiteľ továrne na zápalky Jozef Zarzetzky, zvonolejár Jozef Pozdech a

vydavateľ Slovenských novín Ján Nepomuk Bobula, Pozdechov zať. V názve sa

odzrkadľuje hlavný smer politiky Novej školy, ktorá mala byť národná

a demokratická Spolok mal zakladať odbočky a tak vytvoriť organizačnú sieť aj na

slovenskom vidieku. No táto akcia nemala úspech.

Príhlas Národnodemokratického spolku v Pešti k slovenským mešťanom

a občanom. 2. apríl 1868

Prítomná doba núti nás všetkých, aby sme rozmýšľali svedomité o prostriedkoch, jakými by sa

odpomôcť dalo našej opustenosti a nášmu úpadku z ohľadu politického.

Všetky okolnosti kynú nám, aby uzrozumeli sme sa v pojedinných okresoch slovenských na

tom, jakoby sme sa mohli zasadiť valom za sväté práva drahého národa nášho slovenského.

Známo nám je všetkým, že my Slováci nemáme pomoci od nikoho, že zanechaní sme na seba

samých, jakoby nám všetci privolávali to naše porekadlo: pomáhajte si sami a pomôže vám

pán boh!

A nenie to zle. Veď vieme, že len ten národ vykonal vo svete nečo zvláštneho, povšimnutia

hodného, ktorý oprel sa na svoju vlastnú silu. Vieme dobre, že i Madari len svojou

odhodlanosťou a ráznosťou prišli na stupeň ten, na ktorom teraz stoja.

My Slováci, nemali sme posaváď natoľko vyvinutej sily, aby sme boli mohli zaujať vo vlasti

svojej postať tú, ktorá nám podľa všetkého práva patrí.

Iste, že prekážali nám tu rozličné okolnosti. Ale nedajme sa tým odstrašiť. Stálosť a

vytrvalosť premôže všetko. A toho potrebujeme veru nanajvýš, lebo s ľútosťou vyznať musíme

teraz, že pri vydobývaní svojich práv začať nám treba od počiatku.

No tu je čas, aby sme sa pochlapili, tu doba, aby sme sa ukázali súcimi vystúpiť na dejište

v koncerte národov drahej vlasti našej.

Máme pevné presvedčenie, že mestá a obce slovenské môžu byť najvätšou podporou pri

každom podniku za svätú vec našu, že my môžeme byť najmohutnejšou pomocou pre

tých, ktorí postavia sa za nás do prvých šíkov. My dáme silu, a kde je sila, tam sa dá

aj niečo vykonať.

My nespoliehajme sa viac na sily nedostatočné, nečakajme, lebo nemáme od koho,

neúfajme len, lebo nádeje naše nás už dosť poklamali, ale chyťme sa sami do práce.

Preč tedy s ľahostajnosťou!

Keď mestá a obce druhých národov ponáhľajú sa o závod, aby prispeli pomocou svojou

v čas príhodný k vydobytiu a upevneniu národných svojich práv, nože nedívajme sa ani

my ľahostajne, akoby sa nás to ani netýkalo. Nechovajme sa tak, jako národy druhé.

Lebo v páde nedbalosti nedivme sa, keď nepriatelia naši považovať nás vždy budú

za politickú nulu! Nedivme sa ani tomu, keby sme potom pozaostali za druhými!

Mešťania! občania! Slováci! hore sa! Ukážme, že i my v Uhorsku žijeme, že nám

krajinské záležitosti tiež na srdci ležia, a že otázka národnia nenie dielo nektorých ,,huc-

káčov", ale že ona dotýka sa hlboko každého so svojou vlasťou poctivé zmýšľajúceho

občana uhorského.

Postavme sa my do bojovných šikov za práva Bohom nám dané.

Ale tu treba nám predovšetkým, ako podotknuto, uzrozumenia, úprimného bratského

uzrozumenia.

K tomuto cieľu ale nemôžeme vám nič srdečnejšie odporúčať jako z a k l a d a n i e

s p o l k o v k d o b r u n á r o d a n á š h o a v l a s t i s m e r u j ú c i c h .

My, jako vám to snáď už aj známo bude, združili sme sa tu v Pešti v jeden „národno -

demokratický spolok slovenský".3 Nenie tomu ešte dávno, ale už teraz cítime, jak veľké

výhody poskytuje takéto spolčovanie, už teraz predvidíme, že keby sa v každej stolici

slovenskej aspoň jeden takýto spolok založil, skoro by sme sa doplavili do prístavu

národnoobčianskej slobody tých práv, ktoré nám patria.

Nože tedy vy vyvolení, vždy odhodlaní, obetaví národovci a vlastenci, prichyťte sa vy k

dielu tomuto veľavážnemu. Napnite vy sily svoje teraz, kde tak mohutne zatriasa

svetom otázka spolkovitosti.

Vaša práca istotne nezostane bez výsledku.

Hore sa, vy mestá a obce slovenské k veci tejto pre nás tak dôležitej, hore sa k práci,

aby sme zanechali potomstvu svojmu pomník občianskej činnosti, aby sme mu zanechali

príklad, jako si má zastať pri vydobývaní svojich práv.

Zakladajte spolky nášmu podobné, lebo v spolkoch takýchto vyvinieme silu, ktorá

premôže všetky prekážky a preborí všetky hate, ktoré postavia sa v cestu našej

národnej a občianskej slobody; my vyvinieme silu, s ktorou vydobyjeme si víťazstvo.

Zriadenosti nám treba, ktorú však len zakladaním spolkov dosiahneme, a keď túto

budeme mať, potom nebude sily, nebude moci, ktorá by nám práva naše odobrať alebo

nás v nich aspoň ukrátiť mohla.

Spolok tedy nech nechybí v žiadnom meste a obci slovenskej, tým menej v stolici.

Hore sa, aby časy nezastihli nás nepripravených!

Slovenské noviny, roč. I, č. 40. Peši 2. apríla 1868,

Okrem tohto podujatia, ale s kultúrno-osvetovým zameraním vznikol v tom istom roku

v Pešti aj Slovenský spolok. Mal však dlhšiu životnosť ako NDS.

V máji 1868 sa Národno-demokratický spolok obrátil na uhorský snem s petíciou

vo veci riešenia národnostnej otázky v Uhorsku.

Ctená snemovňa vyslancov!

Uhorská krajina je od pravekov vlasťou viac národností. Ctený snem uznal, že vyrovnanie

slušných a právnych požiadaviek týchto národností patrí medzi životné otázky tejto vlasti a z

tejto príčiny ráčil odbor vyslať ešte pred troma rokami1 s tým upravením, aby na riešenie

národnej otázky sa vzťahujúci návrh snemovni predostrel.

Medzitým ctený odbor až po dnes nepredostrel žiadaný zákonný návrh;2 a táto okolnosť v

napnutom položení zdržuje národnosti, lebo národnie povedomie prebudilo sa už vo veľkej

miere vo vlasti tejto, a žiada politický a občiansky život s voľnosťou, s jeho právami.

Všeobecne známe faktum je, že záležitosť národnej otázky aj náš slovenský národ vo veľkej

napnutosti drží; a my sme toho presvedčenia, že záujem spoločnej vlasti žiada vyprostredkovať

dekompozíciu tejto napnutosti a uspokojiť občanov vlasti.

Ačpráve zoznávame, že by teraz nie len cieľu primerané, ale i potrebné bolo dať spôsob a

príležitosť slovenskému národu k tomu, aby národniu otázku najprv sám vo svojom lone, a to

sice na slovenskom kongrese pretriasol, ohľadom žiadostí sa ustálil a tieto ustálené žiadosti

ctenej snemovni predložil; — poneváč ale národu nášmu takáto príležitosť až po dnes sa

nedala, my, nižepodpísaní verní synovia našeho slovenského národa a našej vlasti uhorskej

predstupujeme pred ct. snemovňu a naše uprávnené žiadosti ct. snemovni predkladáme s tou

žiadosťou, aby takové uzákoniť ráčila.

N á v r h

1. §. Slovenský, v Uhorsku žijúci národ je v politickom, občianskom a spoločenskom

ohľade s maďarským a inými národami úplne urovnoprávnený.

2. §. Všetky národy v Uhorsku tvoria jeden celok, ktorého čiastky sú nasledujúce ná

rody: slovenský, maďarský, chorvátsky, srbský, rusínsky a rumunský. Slovenský národ je

tedy doplňujúca časť tohoto celku.

3. §. Slovenská reč v hraniciach vlasti uhorskej požíva rovné právo a slobodu s dru

hými.

4. §. Poneváč každá národnosť vlasti má rovné práva v náboženských, politických, ob

čianskych a spoločenských pomeroch, preto v župách, mestách a obciach slovenských, do

máceho spravovania, právosúdia a pojednávania je reč materinská reč ľudu. V tejto reči sa

vedú zápisnice, v tejto sa vybavujú pojednávania a prinášajú sa v nej výroky, vždy

a prekladom maďarským pre patričné vyššie miesta.

5. §. V slovenských stoliciach, mestách a obcach len takí úradníci sa ustanovujú v úrady,

ktorí okrem iných spôsobností reč národa nie len hovoria, ale i dobre písať znajú; poneváč

títo sú povinní s každým občanom v jakýchkoľvek okolnosťach v jeho materinskej reči

pojednávať. Cudzia reč sa nikomu v jakýchkoľvek okolnosťach natískať nesmie.

6. §. Slovenský národ má právo vo svojej reči ku ktorejkoľvek krajinskej vrchnosti,

záležitosti svoje podať, ktorá je povinná v tej reči odpovedať.

7. §. Slovenský národ má právo vydržiavať národné kongresy a v nich o politicko-ná-

rodných záujmoch samostatne rokovať.

8. §. Pri krajinských úradoch, jak súdobných, nie menej i pri ministerstvách, ustanovujú

sa úradníci každej národnosti dľa pomeru obyvateľstva. Kandidačnú listinu týchto

úradníkov podáva národný kongres.

9.

§. Vláda a vyššie krajinské úrady so slovenskými stoliciami a mestami pri ma

ďarskej i slovenskú reč upotrebúvajú.

10.§. Krajinské zákony a nariadenia vlády popri maďarskej reči vydávajú sa a publi

kujú i v slovenskej.

11.§. Poneváč národ slovenský je za samostatnosť Uhorska, synovia slovenského ná

roda tvoria slovenské pluky, ktoré sú umiestené v tých okresoch, v ktorých boli vystavené.

12.§. Slovenský národ má právo pri krajinskej červenobielozelenej zástave s korunou

upotrebúvať i svoju slovenskú zástavu.

13.§. Do stoličných výborov si každá obec dľa pomeru obyvateľstva volí svojho výbor

ní ka.

14.§. Korporácie so zvláštnou administráciou nepatria pod stoličnú správu a j ako

takéto nemajú žiadneho práva v stoličných výboroch a nemiešajú sa do stoličných zále

žitostí.

15.§. Stoliční úradníci nemajú rozhodujúceho práva ani hlasu vo výbore. Čestných

výborníkov niet.

16. §. Volebné okresy sa znovu dľa počtu obyvateľstva zriadia.

17. § Štátni úradníci nemajú právo vystúpiť čo kandidáti ablegátstva.

18. §. Pri volení snemovných vyslancov sa hlasovanie sprevodzuje tajne a každá obec

alebo mesto sprevodzuje toto hlasovanie vo svojom lone, bez všetkého úradného vplyvu

podľa svojho dobrezdania. Hlasy odovzdáva na patričné miesto, zvláštny k tomu cieľu v

každom meste a obci zvolený výbor.

19§. Dane sa ohľadom na úrodnosť pôdy slovenských krajov pomerne podelia.

20.§. Pre slovenský národ sa založia bez rozdielu náboženstva na krajinské útraty

nasledovné vyučovacie ústavy na nasledujúcich miestach:

1.Nižšie reálne gymnásia v L. Sv. Mikuláši, Trenčíne, Myjave, Verbási, D. Kubíne,

Bardiove, Pozdišovciach,4 Ružobrehu, Tvrdošíne, T. Sv. Martine, Prievidzi, Žiline, Skalici,

V. Topoľčanoch, Modre, Sv. Kríži, Štiavnici, M. Kórôši, a Petrovci.

2.Vyššie reálne gymnásia v Prešove, Levoči, V. Revúcej, Čabe, B. Bystrici, Trnave

a v Nitre.

1.Právnické akadémie v B. Bystrici a v Nitre.

2.Preparandie v B. Bystrici a v Nitre.

21.§. V týchto školách je vyučovacia reč slovenská, avšak počnúc od prvej nižšej triedy

sa vyučuje i reč maďarská čo obligátny predmet; iné krajinské reči sa tiež vyučujú čo mi

moriadne predmety.

22.§. Krém tohoto je riadna kathedra reči a literatúry slovenskej na peštianskej uni-

versite.

23.§. V seminároch bez rozdielu náboženstva sa tí, ktorí chcú medzi slovenským ľudom

úradovať, slovensky vyučujú, bo nik nemôže byť medzi Slovákmi kňazom, opátom, kano

nikom, biskupom, seniorom, superintendentom, arcibiskupom, keď nevie slovensky ohla

sovať slovo božie.

24.§. Nad školami vedie dozorstvo štát a národ; tento posledný volí v svojom národnom

kongrese k tomuto cieľu zvláštny výbor.

25.§. Slovenské vzdelávateľné ústavy podporujú sa pomerne zo spoločnej krajinskej

pokladnice.

Slovenské noviny, roč. I, č. 57. Peší 12. mája 1868

Petičná kampaň Národno-demokratického spolku a Novej školy vo veci
slovenských škôl a ústavov.
V roku 1869 spolok zorganizoval najmasovejšiu petičnú kampaň medzi
Slovákmi v niekdajšom Uhorsku. Za zriadenie slovenských stredných škôl získal
70 tisíc podpisov. 22. Júla sa deputácia Novej školy na čele so Zaretzkým
dostavila k ministrovi školstva a kultu a odovzdala mu petíciu:

Vysokoctený Pán Minister!
Naším krajinským snemom vyneseného národnostného zákona § 15. znie: „V

ústavoch štátom, po-fažne vládou už vystavených alebo dľa potreby vystaviť sa

majúcich, prináleží určenie vyučovacej reči do oboru ministerstva osvety. Avšak

s ohľadu na prospech vyučovania, všeobecného blaha, keďže na tomto poli i štát

svoj najhlavnejší cieľ má, povinný je tento dľa možnosti o to sa starať, aby sa

mohli občania ktorejkoľvek národnosti vo vlasti tejto vo väčších hromadách

bývajúci v nimi obývaných vidiekoch vo svojej materinskej reči vzdelávať až

potiaľ, kde sa začína vyššie akademické vzdelanie.

My niže podpísaní chovali sme sa vždy a nadovšetko v najnovšom čase s

príkladnou a mimoriadnou dôverou k nášmu krajinskému parlamentu, úfajúc na

svojom národno-vlasteneckom stanovišti také riešenie národnej otázky, ktoré by

aspoň tie mierne, samostatné, neodvislé a za ničím, len za blahobytom svojho

národa tak ako i všetkých ostatných, túto spoločnú vlasť obývajúcich národov,

jako nie menej i za blahobytom samej našej otčiny túžiace živly nemaďarských

národností uspokojilo.

Úfali sme medzi iným, že zmienený zákon zreteľne a určite označí tie hranice, v

ktorých sa má vzdelanosť slovenského ľudu v jeho srozumitelnej reči

podávať.
Avšak onen, pre nás tak ako i pre celú vlasť osudný § 15. je tak neurčitý,
tak temný, že ho možno vykladať i na tej najširšej basis, ale podobne podľa
neho možno nedať ani jedinké-jedno slovenské gymnázium.

Nedôvera, ktorú táto temnota a neurčitosť zmieneného paragrafu u nás

vzbudila, rozohnala síce ponekiaľ reč maďarského poslanca Tiszu, držaná

v sneme pod časom generálnej debaty o návrhu národnostného zákona, v

ktorej sa hovorí: „Každý môže byť vyučovaný v svojej materinskej reči i vo

vyšších ústavoch", avšak reč je rečou a nie zákonom, a pri tom ešte ona reč

len vo všeobecnosti rozpráva o našich budúcich vyučovacích ústavoch.

Nijako nechceme pochybovať o tom, že by vysokoctené ministerstvo osvety a

výučby v tejto záležitosti neurobilo uspokojivé kroky pre nás, avšak s

druhej strany nám nijako nemôže zazliť, keď my, stará júc sa o naše a našich

dietok blaho, o rozkvet i pokoj spoločnej vlasti našej uhorskej, predstupu jeme

pred Vás, Vysokoctený Pán Minister, aby sme najúctivejšie predniesli

pred Vami tú našu najskromnejšiu žiadosť, že by ste onen osudný 15.

§, ktorého rozlúštenie i v život uvedenie je Vašemu múdremu dobrozdaniu

naším krajinským uhorským snemom ponechané, k uspokojeniu nemaďarského
obyvateľstva koruny svätoštefanskej láskavé priviesť ráčili.

Aby sme v tomto ohľade predniesli naše najskromnejšie požadovanie, ráčte

dovoliť, aby sme sa úprimne od srdca vyslovili.

Neprajník všelijakej slobody u utlačovateľ i toho najmenšieho národného hnutia,

neblahej pamäti štátnik rakúsky, Bach, maďarskej národnosti ponechal pod
časom najväčšieho utláčania 8 čisto maďarských a 11 polomaďarských
gymnázií.

My od našej slobodomyseľnej vlády, v konštitucionálnom čase, kde sa

rovnoprávnosť, sloboda, bratstvo a osveta po rozcestí rozhlasuje, aspoň to
žiadame, čo mali Maďari pod Bachom, totižto podľa toho najnižšieho pomeru
nášho k Maďarom.

5 čisto slovenských a 6 poloslovenských gymnázií.

A obraciame sa k Vám, Vysokoctený Pán Minister, s tou najúetivejšou

prosbou, aby ste podľa svojho múdreho dobrozdania ráčili ta účinkovať, že by
ste tejto našej skromnej žiadosti, ktorú zaiste celý svet za takú uzná, v záujme
našej spoločnej vlasti čím skôr zadosť učinili.

Ráčte sa tedy s takou dôverou oproti tejto našej skromnej požiadavke skloniť, s
jakou my k Vám predstupujeme, a neráčte dopustiť, aby naša dô vera na zmar
vyšla
Úfajúc, že sa aj k tejto našej najúctivejšej žiadosti blahosklonne obrátiť ráčite,
ostali sme:

P. Budín, 22. júla 1869.

Podpisy.

Rubrum:

Vysokoctenému uh. hr. min. osvety a výučby v Badíne.

Najúctivejšia petícia
za postavenie Slovákom vyšších škôl aspoň podľa takej miery, jakú neprajník
slobody, Bach, oproti Maďarom užíval. 22. júla 1869.

Práve poznámka na rube podania podráždila ministra Eotvoša.

Spišská petícia

K vysokému snemu uhorskému najponíženejšia prosba 21

obcí Spišskej stolice v záujme bezodkladného riešenia

otázky o národnostiach Uhorskej krajiny, skrz Jeho

Osvietenosť pána Adolfa Dobrianskeho ako plnomocníka

jejich predložiť sa majúca:

Vysoký sneme krajiny Uhorskej!

My, Slováci a obyvatelia stolice Spišskej, čo verní synovia

drahej matky našej, spoločnej vlasti Uhorskej, nič si tak

nežiadame ako blahobyt a rozkvet spoločnej našej

domoviny.

My. ako verní, ku všetkým obetám hotoví synovia vlasti

Uhorskej, slávnostne vyslovujeme pred Bohom i svetom,

že ako doteraz, tak i napotom sme hotoví nielen majetok,

ale i životy naše za slobodu vlasti našej drahej obetovať a

ju proti každému nepriateľovi krvou brániť.

Takto cíti a cítiť musí každý občan našej milenej vlasti.

Lež povaha tak vznešenej veci požaduje, aby nielen

všetci synovia milovali Mať svoju, ale aby i Mať

rovnakou láskou kojila všetkých synov svojich, zúčastňujúc

ich v rovnakých právach a slobodách.

Žiaľ Bohu. neprajné okolnosti minulých časov odcudzili

milú Mať, spoločnú vlasť našu mnohým synom. Stala sa im

macochou a oni boli považovaní za pastorkov.

Smutné následky má jedonkaždý v jasnej pamätí a

krvácajúce srdce vlastenecké nedovoľuje nám ich tuná

pripomínať. To však zamlčať nemôžeme, že málo chybelo

k úplnému zahynutiu milenej Matky, našej spoločnej vlasti

Uhorskej.

Toto sa viac stať nemá a nesmie, preto odstránené byť musia

všetky tie príčiny, ktoré smrtonosné rany spôsobujú Vlasti našej

milenej.

Medzi takéto nádobno počítať i zaznanie nemaďarských národov

krajiny Uhorskej.

My, Slováci a obyvatelia Spišskej stolice, so synovskou dôverou a

oddanosťou uchádzame sa k Vysokému Snemu Uhorskému, aby

otázku o národnostiach bez odkladu do pojednávania blahosklonne

vziať a na základe práva a spravedlnosti riešiť ráčil.

Čo sa ale slovenského trojmilionového národa dotýče,

opovažujeme sa pred vysokým snemom Uhorským nasledujúcu

poníženú žiadosť vysloviť:

I. Ohľadom Národností.

1. Nech je slovenský národ v Uhorsku rovnako s maďarským a

inými národmi za rovnoprávny uznaný a uznanie toto nech je

zákonom zabez pečené.

2.

Stolice, čili župy, nech sa zaokrúhlia dľa ná rodností. Úradná

reč každej stolice nech má byť dla národnosti obyvateľov v

nej bývajúcich a v tej to sa majú diať všetky rokovania a

jednania. Zápisnice výborových a valných shromaždení

stoličných majú sa viesť v reči obyvateľstva stolice, ktoré

potom i s prekladom do reči ďarskej na patrične vyššie miesta posielať

sa majú.

4. Tiež i stoličné súdy majú užívať a to nielen pri vyšctrovaní

a výrokoch, lež i pri pojednávaní a rokovaní v slovenských

stoliciach reč slovenskú.

5. V stoliciach slovenských majú sa len takí úradnici
ustanovovať, ktorí okrem iných spôsobností sú úplne zbehlí v
reči slovenskej.

6. Pri najvyšších vrchnostiach krajinských majú sa dľa pomerného

počtu i slovenskí mužovia ustanovovať. Obzvláštne ale pri

každom ministerstve má sa ustanoviť jeden odsek slovenský,

ktorý

by

záujmy

národa

slovenského

zastupoval.

7. Slovenský národ má právo národné shromažde- nia vydržiavať a v

nich o záujmoch národných rokovať.

8. Slovenský národ má mať právo pri krajinskej

červenobieločervenej zástave i svoju bielomo-dročervenú zástavu

upotrebúvať.

//. Ohľadom stolíc.

1. Do výborov stoličných má si voliť každá obec svojich zástupcov,
t. j. výborníkov dľa počtu obyvateľstva; menšie obce volia si
spoločne jednoho výborníka.

2. Tie korporácie ktoré majú svoju zvláštnu administráciu a pod

správu stoličnú nespada nemajú mať právo stoličných výborníkov

voliť a do záležitostí stoličných sa miešať.

3. Stoliční úradníci preto, že sú stoličnému výboru zodpovední,

nemajú mať práva rozhodujúceho, ani hlasu vo výboroch. Čestní

výbor-níci majú prestať.

4. Pri volení poslancov snemovných má k tomu od stoličného

výboru menovaná komisia z jed nej obce do druhej chodiť a takto

nielen opráv nených voličov popisovať, lež i hlasy za po slanca

sbierať. Ku komisii volí si kandidát dvoch dôverníkov, ktorí jako

i členovia komi sie z verejnej stoličnej pokladnice platení byť majú.

III. Ohľadom školstva a národo-hospodárskych ústavov.

1. Vo všetkých národných a hlavných školách v slovenských

obciach vyučovacia reč má byť slovenská. Mladý a nedospelý vek

dietok nedovoľuje, aby sa i v niektorej inej reči učiJy.

2. Stredné školy, čili gymnáziá, medzi slovenským

obyvateľstvom majú mať za náukosdelnú reč slovenskú, len že sa

tuná už od prvej triedy počnúc i maďarská reč snažne

pilnovať musí čo povinovatý predmet. Pre druhé reči krajinské

majú sa dľa potreby a okolností ustanoviť učiteľské stolice,

ale len čo pre mimoriadne predmety

3. Pre slovenský národ založiť sa má prinajme nej šesť vyšších a

osem nižších štátnych gy mnázií, jako i dve vyššie a šesť

nižších reál nych škôl a dve štátne preparandie slovenské.

3.

Pre slovensky národ založtiť si majú prinajmenej dve vyššie a

v každej stolici aspoň jedna nižšia hospodársko-lesníeka a
priemyselná škola.

5. Trojmilionový národ slovenský potrebuje v slovenskej reči

vzdelaných úradníkov a pravotárov, a preto sama spravedlnosť

to požaduje,

aby aspoň dve právnické akadémie dostal, kdeby sa vedy v

slovenskej reči prednášaly. Okrem toho sa má slovenská reč i

na peštianskej univerzite od riadneho učiteľa prednášať a pre

všetky ostatné predmety sa majú slovenskí

docenti ustanoviť.

6. Každého druhu verejní učitelia majú byť pla tení zo štátnej

pokladnice. Dozorstvo nad ško lami má prislúchať štátu a

národu, ktorý si vo svojich shromaždeniach k tomuto patričný

vý bor volí.

7. Majú-li sa i napotom rozličné učené spoloč nosti a družstvá z

verejnej krajinskej poklad nice napomáhať, nech sa toho

účastným stane každý národ v Uhorsku dľa jeho veľkosti.

Keď túto našu poníženú prosbu Vysokému Snemu

Uhorskému

prednášame,

zostávame

Vysokému

Snemuuhorskému v stolici Spišskej dňa 31. januára 1868.

Ponížení služobníci a obyvatelia nasledujúciich obcí: Letanovce,

Smižany, Štvrtok, Odorín, Jamnik, Arnutovce, Domanovce,

Hadušovce, Tomaášovce, . Roškovce, Kolčov, Harhov, Končan,

Dolany, Jablonova, Dúbravy, Korotnok, Beharovec, Petrovec,

Pavlan, Harichoviec, V. Repaší ..

Petíciu uverejnili Pešťbudínske vedomosti 7. 2. 1868 (číslo 11).

Konštantín Čulen: Roky slovenských nádejí a sklamaní.

Trnava 1932, s.61-67

Sotvaže bola petícia v Pešťbudínskych vedomostiach uverejnená, na

maďarskej strane nastal poplach. Azda ani jej pôvodcovia nečakali

taký búrlivý ohlas. Maďarská tlač začína zväčšovať význam spišskej

petície. Pravda, nepíšu, že slovenskí obyvatelia stolice Spišskej

žiadajú to, či ono, ale prinášajú senzačné zvesti o panslavistických

agitáciách, ktoré nadobúdajú širokých rozmerov a môžu ohroziť i

bezpečnosť vlasti. Ako vždy, tak i teraz za takou panslavistickou

agitáciou skrývajú sa ruské ruble.

Maďarské i nemecké časopisy prinášajú telegrafické správy

podobného obsahu:

Noviny Hazánk píšu: Práve prišli tu na stopu panslavistickej

agitácie. Vec vyšetruje sa rázne a dá sa očakávať, že hlavní vinníci

budú odkrytí. Dosiaľ je toľko isté, že direktor katolíckeho

gymnázia (Martin Čulen) v spišskom pohybe hrá významnú

úlohu."

NÁRODNOSTNÝ ZÁKON

(zák. či. XLIV z roku 1868)

Kedže všetci obyvatelia Uhorska podľa zásad ústavy tvoria z politického

hľadiska jeden národ, nedeliteľný jednotný maďarský národ a každý občan

otcovizne nech patrí ku ktorejkoľvek národnosti je jeho členom; Keďže ďalej sa

táto rovnoprávnosť vzťahuje iba na používanie domácich azykov krajiny a len

potiaľ sa môže upravovať osobitnými nariadeniami, pokiaľ to prakticky umožňuje

zachovanie jednoty krajiny, jej vlády a administratívy, ako aj presné

prisluhovanie spravodlivosti, vo všetkých ostatných záležitostiach sa rešpektuje

plná rovnoprávnosť každého občana a pokiaľ ide o používanie rôznych jazykov,

budú záväzné nasledujúce normy:

§ 1. Z dôvodov politickej jednoty národa v Uhorsku je štátnym jazykom

maďarčina, úradným a administratívnym jazykom uhorského parlamentu je

odteraz iba maďarčina, zákony sa budú vyhlasovať v maďarskom jazyku, ale

zároveň sa musí uverejniť aj autentický preklad do jazykov všetkých národností

žijúcich v krajine. Úradným jazykom vlády a všetkých úradov je aj naďalej

maďarčina.

§ 2. Zápisnice z municípií sa majú písať v štátnom jazyku, ale zároveň môžu

byť aj v jazyku, ktorý si ako zápisničný jazyk vyžiada aspoň jedna pätina

vyslancov municípií.Ak sa medzi jednotlivými textami vyskytnú nezrovnalosti,

za záväzný sa bude považovať maďarský originál.

§ 3. Každý, kto má právo prehovoriť na municipiálnych zhromaždeniach,

môže hovoriť po maďarsky alebo vo svojom materinskom jazyku, ak ním nie je

maďarčina.

§ 4. Municípiá v písomnom styku s vládou používajú štátny jazyk, môžu však

popri ňom v osobitnom stĺpci používať zároveň ktorýkoľvek z jazykov, ktorý

používajú ako zápisničný. Vo vzájomnej korešpondencii môžu municípiá použiť

štátny jazyk alebo jeden z jazykov, ktorý si za zápisničný jazyk podľa § 2 zvolilo

municípium, ktorému sa korešpondencia adresuje.

§ 5. Pri rozhodovaní o vnútorných záležitostiach používajú úradníci municípií

štátny jazyk, no keby jeho používanie spôsobovalo niektorému

municípiu alebo úradníkovi ťažkosti, možno vo výnimočných prípadoch použiť

jeden zo zápisničných jazykov. Kedykoľvek si to potreby štátne-kontroly alebo

štátnej správy vyžadujú, musia sa hlásenia a úradné spis> podávať aj v štátnom

úradnom jazyku.

§ 6. Úradníci municípií na území svojho municípia používajú v úradnom styku

s obcami, spolkami, inštitúciami a súkromnými osobami, pokiaľ je to možné,

ich jazyk.

§ 7. Každý občan krajiny, v prípade, že bez pomoci advokáta vystupuje ako

žalobca, obžalovaný alebo žiadateľ, či už osobne, alebo prostredníctvom svojho

zástupcu žiada o zákonnú ochranu, alebo súdnu pomoc, môže použiť:

(a) pred vlastným obecným súdom - svoj materinský jazyk,

(b) pred súdom inej obce - jej úradný alebo zápisničný jazyk,

(c) na svojom okresnom súde- jazyk alebo zápisničný jazyk svojej obce,

(d) na ostatných súdoch, či už na území vlastného municípia alebo pa triacich

do iných municípií používa zápisničný jazyk municípia, do ktoré ho príslušný súd

patrí.

§ 8. V prípadoch, na ktoré sa vzťahuje § 7, sudca rieši sťažnosť alebo žiadosť v tej

reči, v ktorej je podaná, pri výsluchoch a vypočúvaní svedkov, po obhliadkach

alebo iných súdnych úkonoch, ako aj v mimosúdnych a trestných náležitostiach

požíva sa jazyk účastníkov oboch strán súdneho konania a svedkov; zápisnice zo

súdneho konania sa vedú v tom jazyku spomedzi zápisničných jazykov

municípia, na ktorom sa zúčastnené strany dohodli. Ak sa v tejto záležitosti

nedosiahla dohoda, sudca môže viest zápisnicu v ktoromkoľvek zápisničnom

jazyku, je však povinný oboznám:! s jej obsahom zúčastnené strany, v prípade

potreby aj za pomoci tlmočníka.

Sudca je taktiež povinný vysvetliť alebo pretlmočiť zúčastneným stranám

najdôležitejšie doklady, ktoré by nerozumeli.

V záujme predvolávaných, ak sa to dá okamžite zistiť, majú byť preá-volania

napísané v ich materinskom jazyku, inak v zápisničnom jazyku, používanom v

obci, kde predvolaný býva, alebo v úradnom jazyku štátu

Rozsudok sa má vynášať v jazyku, v ktorom sa písala zápisnica, sudca je však

povinný jeho znenie ústne alebo písomne oznámiť jednotlivým účastníkom

procesu v tom jazyku, v ktorom si ho žiadajú, ak je zárovef zapisničným jazykom

municípia ku ktorému sudca patrí.

§ 9. Vo všetkých občianskych a trestných sporoch, na ktorých sa zúčastňuje

právny zástupca, postupuje sa na prvostupňových súdoch, pokial ide o jazyk, v

ktorom sa majú vyniesť rozsudky, kým usporiadanie týchto súdov definitívne

neupraví zákon, v súlade s doterajšou praxou.

§ 10. Cirkevné súdy si určujú administratívny jazyk sami.

§11. Na pozemkových úradoch sa používa na usporiadanie záležitostí aj z

hľadiska súdnej kontroly jazyk príslušnej súdnej stolice, ale ak si to zúčastnené

strany želajú, rozhodnutie, ako aj výpisy sa majú vydávať v štátnom úradnom

jazyku alebo v jednom zo zápisničných jazykov príslušného municípia, na ktorého

území sa pozemkový úrad nachádza.

§ 12. Pri odvolacom konaní, týkajúcom sa prípadov, ktoré sa neviedli v

maďarskom jazyku, alebo sa pri nich nepoužili písomnosti v maďarčine, si odvolací

súd zabezpečí, ak je to potrebné, ich preklad do maďarčiny prostredníctvom

úradných prekladateľov súdnych spisov a spor preskúma na základe úradného

prekladu. Prekladateľov odvolávací súd vydržiava zo štátnych prostriedkov.

Odvolací súd vyhlasuje svoje výroky, rozhodnutia a rozsudky vždy v úradnom

štátnom jazyku.

Keď sa prípad vráti na príslušný nižší súd, ten je povinný vvhlásiť alebo vydať

výrok, rozhodnutie alebo rozsudok zúčastneným stranám v takom jazyku, v

akom si to žiadajú, ak je tento jazyk niektorým z jazykov príslušného súdu, alebo

zápisničným jazykom municípia.

§ 13. Úradným jazykom na všetkých štátom ustanovených súdoch je výlučne

maďarčina.

§ 14. Cirkevné obce, ak to nie je v rozpore so zákonnými právami ich

cirkevných vrchností, si môžu slobodne voliť jazyk, v ktorom sa budú viesť

matriky a cirkevná agenda, ďalej - pri rešpektovaní školského zákona - ľubovoľne

aj vyučovací jazyk v školách.

§ 15. Vyššie cirkevné orgány a zbory si slobodne určujú ktorou rečou budú

viesť rokovania, zápisnice a úradnú agendu, ako aj styk s cirkevnými obcami. Ak

ňou nebude úradný štátny jazyk, pre potreby štátnej kontroly sa zápisnice

predkladajú aj v overenom preklade do štátneho úradného jazyka. Ak navzájom

komunikujú jednotlivé cirkvi alebo cirkevné vrchnosti, používajú buď úradný

štátny jazyk, alebo jazyk tej cirkvi, s ktorou komunikujú.

§ 16. Vyššie a najvyššie cirkevné vrchnosti používajú vo svojich prípi.-sôch

vláde jazyk používaný pri svojom úradovaní alebo zápisničný jazzk. ale v

susednom stĺpci používajú úradný štátny jazyk, v prípisoch munici piám a obciam

štátny jazyk a v prípade, že sa v nich používa viac jazykov môže sa používať

ktorýkoľvek z nich, ale cirkevné obce v uvedenych úradných stykoch používajú,

pokiaľ ide o vládu alebo vlastné municípiá úradný jazyk alebo svoj vlastný úradný

jazyk, pokiaľ ide o iné municíp:i môžu použiť niektorý z ich zápisničných

jazykov.

§ 17. Právo určiť vyučovací jazyk na školách, zriadených štátom alebo vládou,

alebo v školách, ktoré v budúcnosti zriadia podľa potrieb, patrí do právomoci

ministra školstva, ak zákon neurčuje inak. Dobré verejné škol-stvo je aj najvyšším

cieľom štátu, pretože sa ním povznáša všeobecr.i vzdelanosť a blahobyt; a preto je

štát povinný postarať sa o to, aby občania ktorejkoľvek národnosti, ak žijú spolu vo

väčšom počte, mohli sa vzdelávať v materinskej reči v školách vo svojom okolí, a

to až po stupeň, od ktorého sa začina vyššie akademické vzdelanie.

§ 18. V stredných a vyšších vzdelávacích školách terajších i budúcich na

územiach, kde sa hovorí viac ako jedným jazykom, majú sa zriadiť katedry

jazyka a literatúry pre každý z týchto jazykov.

§ 19. Na štátnej univerzite sa prednáša v maďarskom jazyku, zároveň sa však

pre všetky v krajine používané jazyky majú zriadiť katedry jazyka a literatúry, ak

zatiaľ nejestvujú.

§ 20. Obecné zastupiteľstvá si samy volia svoj zápisničný a úradný jazyk. Ak

aspoň jedna pätina voliacich členov uzná za potrebné, záznamz sa majú robiť aj v

ďalšom jazyku.

§ 21. Obecní úradníci sú povinní v styku s občanmi používať ich jazyk

§ 22. Obec môže v písomnom styku s municípiami, ich zložkami a vlá-dou

použiť štátny úradný jazyk alebo úradný jazyk, v ktorom úraduje, v styku s inými

municípiami4 a ich zložkami úradný štátny jazyk alebo jeden z ich zápisničných

jazykov.

§ 23. Písomnosti určené vlastnej obci, cirkevným vrchnostiam, municí-piám a

ich zložkám a vláde môže každý občan krajiny posielať v materinskom jazyku.

V písomnostiach pre iné obce, municípia a ich zložky môže použiť štátny úradný

jazyk alebo zápisničný jazyk príslušnej obce alebo municípia. Na úseku súdnictva

používanie jazykov upravujú § 7 - 13.

§ 24. Všetci občania, ktorí majú právo prehovoriť v obecných a cirkevných

zhromaždeniach, môžu slobodne použiť svoju materinskú reč.

§ 25. Ak súkromné osoby, cirkvi, súkromné spolky, súkromné školy a obce bez

magistrátu nepoužijú vo svojej korešpondencii vláde štátny jazyk, v odpovedi na

ne musia popri pôvodnom maďarskom texte dostať priložený aj overený preklad v

jazyku podávajúcej strany.

§ 26. Tak ako doteraz, aj v budúcnosti budú mať občania ktorejkoľvek

národnosti, obce, cirkvi a cirkevné obce právo zriaďovať si z vlastných

prostriedkov alebo cestou spolčovania ľudové, stredné alebo vyššie školy.

Jednotliví občania krajiny sa môžu pod zákonom stanoveným dozorom štátu

združovať a zakladať ústavy, ktoré budú slúžiť na rozvoj jazyka, umenia, vedy,

hospodárstva, priemyslu a obchodu, môžu sa združovať do spoločností a spolkov s

vlastnými stanovami, vytvárať si vlastné finančné fondy a disponovať nimi v

súlade so zákonne určenými potrebami národností.

Vzdelávacie a iné ustanovizne založené takýmto spôsobom majú rovnaké práva

ako štátne inštitúcie podobného zamerania, ale pokiaľ ide o školy, musia sa

dodržovať príslušné nariadenia školských zákonov.

Jazyk v súkromných ustanovizniach a spoločnostiach určujú ich zakladatelia.

Vo vzájomnom styku takto vzniknuté spolky a ustanovizne môžu používať aj

vlastnú reč, o jazyku používanom v styku s inými platia nariadenia § 23.

§ 27. Keďže aj v budúcnosti budú pri získavaní úradov rozhodujúce osobné

schopnosti, národnosť nemožno považovať za prekážku pre získanie úradu alebo

povýšenia. Naopak, vláda bude dozerať na to, aby v súdnych a správnych úradoch

v krajine, najmä na postoch županov, boli zamestnaní príslušníci rôznych

národností, s dostatočnými jazykovými schopnosťami a všestranne schopní.

§ 28. Nariadenia starších zákonov, ktoré sa nezhodujú s uvedenými

rozhodnutiami, týmto prestávajú platiť.

§ 29. Ustanovenia tohto zákona sa nevzťahujú na Chorvátsko, Slavónsko a

Dalmáciu, ktoré tvoria osobitné územie a z politického hľadiska aj osobitný národ,

pretože pre tieto aj ohľadne jazyka platia ako ustanovenia dohody, ktoré uzavreli

vzájomne na jednej strane uhorský (magyar), z druhej strany chorvátsko-

slavónsky snem, podľa ktorej ich poslanci na spoločnom uhorsko-chorvátskom

(magyar-horvát) sneme môžu vystupovať vo vlastnom jazyku.

Považujúc tieto zákony a všetko, čo sa v nich ustanovuje - a to vcelku i v

jednotlivostiach - za správne a prijateľné, týmto z moci kráľovskej

odsúhlasujeme, posudzujeme a sankcionujeme a ako my sami ich budeme

dodržiavať, ich dodržiavanie budeme záväzne vyžadovať aj od ostatných občanov.

V Budíne roku jedentisícosemstošesťdesiatomôsmom, dňa šiesteho decmbra,

František Jozef
v.r.

Gróf

Július

Andrássy v.r.

3 Podľa § 3,zák. či. IV/1869 všetkých sudcov menuje kráľ prostredníctvom ministra spravodlivosti.