Nástup brutálne maďarizácie

Roky 1873-1884

Kampaň časopisu Svornosť

8. apríla 1873 vyšlo v Banskej Bystrici prvé číslo dvojtýždeníka

Svornosť, ktorý zohral dôležitú úlohu pri likvidácii slovenských gymnázii

a Matice slovenskej. V jeho pozadí stál zvolenský podžupan a zúrivý

maďarizátor Béla Grunvald, redaktorom a vydavateľom bol Jozef

Kubány. Časopis Svornosť písaný po slovensky vystupoval v mene

Slovákov, obsah prevažnej časti článkov bol však protislovenský.

Prispievatelia do Svornosti sa pod svoje výtvory ani nepodpisovali, ale

väčšinou vystupovali pod pseudonymami. Autor série článkov „ Naše

školy „ sa snažil dokázať, že Slováci nepotrebujú slovenské školy, ale

maďarské a to najmä z dôvodov civilizačného pokroku. V článkoch sa

opakuje myšlienka, ktorá sa objavila už dávnejšie, no s pomocou tlača

štátneho aparátu sa šírila až do konca Uhorska: Stať sa Maďarom je

progres, zostať Slovákom znamená úpadok.

My, Slováci, nemáme ani jednej z tých podmienok, ktoré sú pri zakladaní

školstva potrebné. Nemáme literatúru, nemáme profesorov, nemáme peniaze.

Škoda je nám preto usilovať sa o čisto slovenské. . Pre naše pomery

najlepšie nám vyhovuje škola uhorská* . Keď teda literatúru nemáme, učbárov

nemáme, každý človek musí byť načistom, že bez týchto prostriedkov, keďby to

i sám štát cestou mylne informovanej vlády svojej uskutočniť i proti našej vôli

chcel, aby totižto slovenské gymnázium zakladal, to by doprosta nemožnosť

bola práve tak, ako je nemožnosťou vybudovať dom bez robotníkov a

materiálu.

Za potrebné držíme vykázať a dosvedčiť ešte i to, že čo by aj bolo možné,

nebolo by to k opravdovému prospechu nás, Slovákov, keď by sa nám čisto

slovenské gymnáziá zriadili, ale ovšem bolo by nám ku škode.

Keby sa žiadosť národovcov i vyplnila a na hornom Uhorsku by nám len

čisto slovenské školy nastavali, toho následok by nebol inší, ako duševná

zaostalosť a skrpatenie terajšej i budúcej našej mládeže, jej duševný

úpadok, mravná mizéria a holota. Tak by nás slovenské gymnáziá o pár

desaťročí hodili nazad, v intelektuálnom ohľade zahatili by duševný vývin na-

šej mládeže a mládež k mravnému zakrpateniu, k zaostalosti by doviedli

práve teraz, keď celá Európa obrovskými krokmi napreduje.

Z toho by neomylne nielen duševný, ale vôbec aj politický, sociálny a

hmotný úpadok nasledovať musel a onedlho by sme vyhynuli ako tie kmene

divých ľudí, ktorých národný ráz, nedovoľujúc im osvojiť si cudziu vedu a

vzdelanosť, zapríčinil ich skazu. Takúto budúcnosť by nám pripravili národovci

pod tým menom, že vzdelávať chcú slovenský ľud „Nám prichodí voliť medzi

týmto: alebo slovenské gymnázium s neumelosťou a duševným hynutím, alebo

vzdelanosť a napredovanie s gymnáziom uhorským. Národovci povedia, že je

to maďarizácia. Toto je ohľadom nás Slovákov, ale nie maďarizá

cia, ale

civilizácia .

Ohradzujeme sa proti tomu, aby v našom mene niekoľko ľudí hovorilo a

žiadalo od štátu, aby im k vôli také ústavy zakladali, v ktorých by i naše

dietky zdiveli namiesto toho, aby sa mohli stať užitočnými, pokojnými údmi

spoločenstva a dobrými a vernými vlastencami.

Toto je záujem a toto je obecná mienka veľkej väčšiny Slovákov. Ktorá vláda

by chcela len čisto slovenské gymnázium stavať, tá by do protivy prišla s

väčšinou Slovákov."

* „Svornosť" nikdy nepoužíva slova maďarská, zamotáva to do výrazu škola

uhorská.

Svornosť: Naše školy, III., roč. I., č. 19.

Naše školy, IV., roč. I., č. 20.

15.4. 1874

Žiadosť Zvolenskej stolice o zrušenie slovenských gymnázií.

Časopis Svornosť neustálymi útokmi na nevlasteneckého ducha a zjavný

panslavizmus troch slovenských gymnázií pripravil pôdu pre ďalšie

opatrenia. Iniciatívy sa rovnako ako v prípade bystrického gymnázia roku

1867 chopila zvolenská župa, kde medzitým Béla Grunwald dosiahol hodnoť

podžupana. Na zasadaní výboru bola napokon prijatá formulácia listu

adresovaného uhorskému ministrovi školstva a kultu, aby sa postaral o

zatvorenie slovenských gymnázi a to napriek protestu niekoľkých členov

výboru na čele s národovcom Ľudovítom Turzom. K iniciatíve sa pripojili aj

ďalšie slovenské župy – Trenčianska a Oravská.

Vysokoosvietené uh. rak. ministérium!

Národnostná agitácia, ktorú na všetkých stranách vlasti spatrujeme, je rozhodne

veľkým nebezpečenstvom pre uhorský štát, keďže je namierená zrovna proti jeho

trvaniu. Ale ešte úskostlivejším zjavom a väčším nebezpečenstvom pre uhorský štát je

tá ľahostajnosť a nečinnosť, ktorú naše vlády až po tento čas proti národnostnej

agitácii preukazovali.

Sme síce presvedčení, že vládni mužovia chovali tie najlepšie úmysly a ich

najvrelšou túžbou bolo zabezpečenie jednoty uhorského štátu. Ale z nepoznania

povahy takrečeného národnostného hnutia vyplýval mylný náhľad, že toto hnutie má

istú oprávnenosť. Na tomto základe založená osobná zásada, dľa ktorej národnostné

poburovanie najistejšie možno utíšiť šetrnosťou a povoľnosťou, ochromila účinlivosť

našich vlád natoľko, že nečinne pozerali na povážlivejšie nápady, ktoré skrz niektorých

buričov pod zásterou národnostných nárokov boli namierené proti uhorskému štátu a

privlastňovali im istú oprávnenosť i vtedy, keď zmýšľanie a politické názory

prevažnej väčšiny národnosti v určitej protive stálo s politickými námahami buričov a

určite zahaťovalo počínanie v jej mene bez splnomocnenia vystupujúcich buričov.

Smutné následky jasne ukázali škodlivosť politiky šetrnosti a povoľnosti. Dnes sotva

je niekto v krajine, kto by nenahliadol, že povoľnosť pri národnostných poburovaniach

len rozmnoží zlo a že čo pred niekoľkými rokmi bolo len iskrou, ktorá by sa bola dala

ľahkým činom vyhasiť, dnes je už veľkým plameňom, ktorý sa bez prekážky ďalej

rozširuje, neprestajne nabýva väčších rozmerov a vlasti povážlivým nebezpečenstvom

hrozí.

Nemôžeme síce tajiť a s uznanlivosťou nevyzdvihnúť, že pán minister v novšom čase

rázne sa zadržal v záujme jednoty a dôstojnosti uhorského štátu, ale vcelku berúc vec,

v pokračovaní našej vlády chybuje predsa náležitá dôslednosť na celú krajinu, na

všetky odvetvia vlády sa prestierajúca všestranná činnosť, a obzvlášte čo sa týka

pokračovania ohľadom národnostných poburovaní, musíme s celou otvorenosťou

vysloviť, že nariadenia vlád našich namierené boli viac len k odstrá neniu symptómov,

ako príčin zla. Takýmto pokračovaním môže sa snáď docieliť to, aby následky

národnostného poburovania nezjavovali sa demonštratívnym a násilným spôsobom, ale

zmluvne odpomohlo sa od koreňa, bo jestli že príčiny zla ostanú i samo zlo ostane

ďalej v čele národa, ale len príležitosti treba, aby tým väčšou silou a zhubnejšie

vypuklo. Nič neospravedlňuje toto naše tvrdenie ako jestvovanie panslávskeho ducha

gymnázií: veľkorevúckeho, martinského a znievskeho.

Známe je všeobecne, že tieto od nedávna jestvujúce gymnázia tým cieľom boli

založené, aby sa panslavizmus medzi hornovidieckym vlasť svoju milujúcim

slovenským obyvateľstvom cestou stredných škôl a s väčším prospechom rozširoval;

zná každý, aký protivlastenecký duch v ústavoch týchto panuje. Zná každý, nakoľko

ústavom týmto chybujú požiadavky náležité vystrojených stredných škôl a že duchovné

vzdelanie v nich študujúcej mládeže je úplne zanedbané a že v nich hlavná váha

kladie sa len na rozširovanie panslavizmu, zná každý, že ten mladík, ktorý na

niektorom z rečených ústavov len niekoľko rokov strávil, odtaľ vystúpi ako

rozhorčený nepriateľ uhorskej vlasti. A predsa napriek tomu všetkému tieto ústavy

neboli nikdy dôkladne preskúmané, skrz štátne medzítka a nikdy nevyšli nariadenia

prekazeniu ich škodlivého účinkovania.

Nebezpečenstvo, ktoré sa v účinkovaní týchto ústavov skrýva, je veľké. Hlavná

sila štátov leží v tej oddanosti, ktorou sa vlastné občianstvo k nim vinie. Kto v

občanoch štátu dusí oddanosť a vzbudzuje nenávisť proti štátu, ten napadá štát v jeho

jestvovaní. Toto znajúc hornovidiecki panslávski buriči s istou vypočítavosťou založili

tu rečené gymnáziá, aby najmohutnejším prostriedkom pomocou školy kvapkali do

vnímavých sŕdc mládeže jed nenávisti a umelými prostriedkami rozmnožovať mohli

počet nepriateľov uhorskej vlasti.

My sme vždy úzkostlivé pozerali na účinkovanie rečených ústavov a čakali sme, že

krajinská vláda nebude ďalej utrpieť, aby učbári rečených ústavoy ďalej vykonávali

svoje protivlastenecké účinkovanie a že zruší také ústavy, ktorých jestvovanie

povážlivé ohrozuje záujmy uhorského štátu.

Medzi tým nádej naša - bohužiaľ - sa nesplnila. To neznamená, aké ohľady by mohli

byť smerodajnými u našej doterajšej vlády, že tak mimoriadnym prepačovaním

zahrnula rečené tri ústavy, ale sme toho náhľadu, že akonáhle nebolo pochybností o

tom, že mládež týchto troch ústavov vychovávajú v duchu protivlasteneckom, akonáhle

sme sa presvedčili, že tieto tri ústavy ohrozujú záujmy uhorského štátu, niet na svete

toho ohľadu, ktorým by sa prepačovanie a šetrenie ospravedlniť mohlo, ešte ani v tom

páde, keby celý horný vidiek žiadal udržanie

takýchto gymnázií. Ale tento pád

nejestvuje, ba práve naopak, deväť desatín hornovidieckeho slovenského obyvateľstva

s radosťou a oduševnením prijalo by také nariadenie vlády, ktorého výsledkom by

bolo zrušenie alebo pretvorenie tých troch gymnázií panslávskeho ducha, lebo

hornovidiecke slovenské obyvateľstvo miluje síce svoju reč, ale ešte viac miluje svoju

vlasť a preto rozhodne odvracia sa od takých politických námah, ktoré pod plášťom

národnostných nárokov v občanoch vlasti lásku k vlasti usmrtiť sa vynasnažujú.

I stolica táto, ktorej obyvateľstvo je temer výlučne slovenské, tou láskou k vlasti

vedené, opovažuje sa obrátiť pozornosť vysokoosvieteného uh. kr. ministerstva na

veľkorevúcke, svätomartinské a znievske gymnázium a úcty plné prosí vysokoosvietené

uh. kr. ministerstvo nech ohľadom vyzdvihnutia alebo úplného pretvorenia týchto troch

gymnázií protivlasteneckého ducha čím skôr nariadenie vydať ráči. Týmto zakročením

zachránilo by hornovidiecku mládež slovenského jazyka od vplyvu protivlasteneckého

ducha a zadalo by smrteľnú ranu hornovidieckemu panslavizmu.

Cele otvorene vyslovili sme náhľady naše a predostreli prosby naše. Vlastenecká

starostlivosť pohla nás ku tomuto kroku a to silné presvedčenie, že doterajšia politika

len rozmnožila celú krajinu ohrozujúcu nebezpečenstvo národnostného poburovania a

jestliže vláda chce ochrániť krajinu od toho nebezpečenstva, mocnou rukou treba

zničiť príčiny rozširovania protivlasteneckého ducha, zničiť treba nástroje pobu-

rovania. Keby od jednotlivých právomocností záležalo zničenie takýchto ústavov

protivlasteneckého smeru, už dávno by sme to boli spravili. Ale toto je právo jedine

vlády a preto sa obraciame k osvietenému kr. uh. min. s plnou dôverou, očakávajúc,

že nová vláda krajiny uhorskej bude podporovať naše vlastenecké snahy, nahradí, čo

sa zanedbalo v minulosti a s celou ráznosťou jej k službe stojacej neodolateľnej moci

ochráni záujmy krajiny uhorskej.

Niet pochyby o tom, že jestli vláda na toto pole vstúpi, musí vystáť boj s

protivlasteneckými živlami. Výsledok boja nemôže byť pochybný. Základy uhorského

štátu ešte pevne stoja a štátna moc do ruky vlády zložená je tak veľká, že víťazstvo

nad vnútornými nepriateľmi vlády je isté. A toto bude najveľkolepejším bojom a vláda

môže byť istá, že celý národ s účasťou a oduševnením bude ju podporovať.

S hlbokou úctou sme v B. Bystrici, z nášho dňa 15. apríla 1874 vydržiavaného

zhromaždenia.

Vysokoosvietenému uh. kr. ministerstvu výučby ponížení služobníci:

obecenstvo stolice Zvolenskej

( ) Minister školstva a kultu Augustín Trefort.

-

Žiadosť turčianskych a slovenských advokátov adresovaná predsedovi sedrie v Banskej

Bystrici, v ktorej žiadajú ponechal používanie slovenského jazyka v súdnej praxi z

dôvodu, že to tak bolo i dovtedy

Žiadosť je datovaná 8. januárom 1876. Uverejnili ju NN, roč. VII, č. 40. Martin 4. apríla 1876.

Veľkomožný Pane!

Dozvedáme sa, že kráľ. súdna stolica bansko-bystrická zamýšľa užívanie reči slovenskej v

pravotných spisoch pred ňu skrze pravotárov podávaných, zakázať.1

Trebárs tomuto chýru, pri dosiaľ skúsenom cite spravedlnosti a zákonnosti Veľkomož-nosti

Vašej, ako predsedu tejže kráľ. súdnej stolice dôverovať nechceme; terajší prúd šliapania práv

národností slovenskej, sankcionovaný aj vyššími vrchnosťami, predsa obavu v nás vzbudil,

žeby tomuto prúdu podľahnúť asnáď aj Veľkomožnosti Vašej bolo možné, menovite z dôvodu

ináč oportunného, že totižto jeden sudca kráľ, súdnej stolice banskobystrickej slovensky nevie, a

z dôvodu všelijakej možnej presie.

Veľkomožnosť Vaša ale dobre zná, že nie ľud je tu pre jednoho sudcu kráľ. súdnej stolice,

ale on pre ľud, že tedy nie ľud jeho reči, ale on reči ľudu rozumieť má a musí, ked ľudu

tomuto právo a spravedlnosť prisluhovať chce, a práve preto z dôvodu oportunity dôvod

práva podrobiť nemôžeme, a protizákonný nátlak nikdy za povšimnutia hodný nedržíme.

Preto ale aj nižepodpísaní pravotári, verní svojmu povolaniu, hájenia zákonnej pravdy a

práva, za povinnosť si držíme Veľkomožnosť Vašu prosiť o to, o čo v konštitucionálnej krajine

sudcu prosiť všade inde, okrem Uhorska nezmysel by bol, o hájenie zákonného práva.

§ 9. zák. či. XLIV. z r. 1868 zretedlne povoľuje aj pravotárom pri zastupovaní stránok

použiť reč na priestore patričného súdu panujúcu, nemaďarskú, jestli toto do roku 13-v

úžitku bolo.

Veľkomožnosť Vaša sa presvedčiť ráčila, alebo presvedčiť sa môže kedykoľvek z re-

gistratúry pravôt, od bývalej kráľ. súdnej stolice turč.-sväto-martinskej prevzatých, že z

týchto pravôt od r. 1862 až po teraz sotva 1/6 čiastka je v maďarskej reči vedená, ostatných 5/6

je ale skrze pravotárov slovensky vedená.2

Nech tedy neráči Veľkomožnosť Vaša dopustiť, aby súd, povolaný ku hájeniu zákonov, stal

medzi šliapateľov zákona.

My vopred osmeľujeme sa Veľkomožnosti Vašej úctyplne avšak rozhodne osvedčiť, že, zakiaľ

§ 9. nadrečeného zákona neporušené stojí, nevzdáme sa nášho, nám v ňom zabezpečeného

práva, budeme si ho hájiť všetkými zákonnými prostriedkami: nulity, ponosy pred ministra a

naposledy aj sťažnosti na snem podávať budeme, a len vtedy upustíme od tohoto nášho

práva, keď sa aj tu znovu presvedčíme, že pre Slováka v Uhorsku zákon platnosti nemá.

Veríme, že Veľkomožnosť Vaša toto naše predostretie chladnokrvne uvážiť ráči, prosíme, aby

pravotenie v reči slovenskej pred kráľ.-súdnou stolicou bansko-bystrickou v platnosti

udržať a tak zákonné právo naše hájiť ráčila. S hlbokou úctou Veľkomožnosti Vašej V Turč.

Sv. Martine, 8. januára 1876

pokorní sluhovia:

Pavel Mudroň v. r.

Žigmond Melfelber v. r.

Ambro Pivko v. r.

Jozef Kohút v. r.

Matúš Dula v. r.

Ján Kohút v. r.

Imre Záturecký v. r.

Dr. Adolf Lax v. r.

Ján Jesenský v. r.

Gustáv Izák v. r.

1 Začiatkom roku 1876, po zavedení novej súdnej organizácie v Uhorsku, pri ktorej boli zrušené bývalé stoličné

sedrie a stanovené nové obvody sborových súdov I. stolice a odstránili sa aj niektoré zvyšky feudálneho

súdnictva, malo sa zaviesť aj dôslednejšie používanie madarčiny i v styku advokátov s týmito súdmi.

Sedria v Banskej Bystrici odmietla žiadosť Pavla Mudroňa a ostatných slovenských advokátov v Turčianskej

o ponechanie používania slovenčiny. Pavel Mudroň a spol. podali proti tomuto rozhodnutiu odvolanie,

ktorému predseda sedrie v Banskej Bystrici nevyhovel, zrejme už ovplyvnený madarizačnou praxou zvolenského

podžupana B. Grún-walda.

2 Stoličná sedria v Martine bola roku 1875 včlenená do banskobystrického sedriálneho obvodu, kam bola prenesená aj jej

registratúra.

Úryvok z článku „Ako sa brániť", v ktorom anonymný autor vyzýva brániť sa

proti snahe Maďarov vytvoriť nielen politický, ale aj genetický národ maďarský

likvidáciou nemaďarských národností v Uhorsku

Uverejnili NN, roč. VII, č. 21. Martin 19. februára 1876.

Neklamme sami seba. Jedinou vinou nášho doterajšieho pokračovania bolo to, že sme sa snažili

dochovať vzdelaných Slovákov a že sme chceli slovenčine prekliesniť cestu a prístup aj do

vzdelanejších kruhov. V Uhorsku nevedie sa už dnes boj o utvorenie jednoho politického, ale o

utvorenie jednoho genetického národa.

Takýto boj však' sa nerozhodne tak nachytro. Politický národ dá sa snadne a rýchlo

dekretovať, nie tak genetický. A preto darmo by sme chovali nádej na dáke oddýchnutie. Nám

nastávajú kruté a dlhé boje a my musíme pretrpieť ešte inakšie porážky, oni však zažiť iné

víťazstvá než boli všetky doterajšie, kým bude môcť pán Tisza, to jest jeho daktorý pre a

prapotomok povedať o Slovákoch, že slovenského národa niet! — povedať ale to tak, aby

tomu aj sám uveril a nerozliala sa v ňom horká žlč nad vyslovenou — nepravdou.

Našou vinou je teda a zostane, že sa verejne vyznávame za Slovákov. A poneváč sa tohoto

zrieknuť nechceme, ba sme na svoju slovenskosť hrdí, musíme sa chcieť a vedieť i brániť

proti všetkým nápadom, čineným tak na všetkých, ako i na jednotlivcov. Kto chce A musí

chcieť i B.

Hurbanova česká Nitra z r. 1876

Po zavretí gymnázií a Matice slovenskjej nastalo na Slovensku ustrnutie a bezradnosť

aj preto, lebo štát brutálne porušil zákony, ktoré sám prijal. Na novú situáciu reagoval

Jozef Miloslav Hurban roku 1876 tak, že šiesty ročník almanachu Nitra vydal

v českom jazyku. V úvahe Není slovenského národa sa prihlásil k jednotnému

československému národu.

Uverejnený v Nitre, roč. VI (1876), str. 374—377.

Bez onoho našeho specifičného slovenstva, bez toho tak zle řečeného zpronevěření se svazku

dosavádního literámího života, společného celému pranárodu československému, nebylby se

odvážil žáden státnik maďarský říci, že toho národu nestáva.1 Kolikkoli je kde národně

uvedomených magnátú našich, našich bohatýrú, generalú vysokých i nižších úředníkú,

biskupú, knézú a spisovatelú, atd., všickniby byli hlasy dúraznými a vplyvy svými

přemohutnými vzevřeli nad opovážlivým tímto útokem na život národu celého a sebe na

váhu položili. A tuby žalobníkú slovenských jisté nebyli odhaněli od nejjasnéjšího obličeje

otcovského, milostivého Panovníka! A Panovníka předce jen máme, Bohu dík a vzdor

Tiszovým chauťkám! Specifičně Slovenstvo zanechané však bylo — vyjmauce spisovatelstva a

jednodruhého Velikáše, jimžto buď večná, vděčná čest a chvála — v blátě tomto Iže oné z

ministerského stolce svétem roztraubené.2 Větev národa našeho Karpatská, úbohá Slovač nese

škodu tuto sama.

Mezitím škody tyto předce neodváži onen užitek, který vyplynul na větev karpatskau národu

československého z boju onéch philologicko-literárních. My poznali vzájemně, že konečný

konec jakovémukoli drobení československému uložen býti musí. Dokonalost řečovau

ponechávame sobě až na doby pokoje a bezpečnosti bytu našeho společného. Nám Slovákúm

zejména nie nezústalo z bauří času, než drahý poklad literatúry československé a vedomí, že

jsme bratři í rodní nejbližší Čechu, Moravanú, Slezanú!

Literatúra československá ve velku podá pádnej ši dúvod za jestotu a bytnosť národu

slovenského, než pokautné svazečky, pro obmezené kruhy maličkého obecenstva psané; nadaní

básnici naši vzletnou z temen slunečných královských Karpatúv nej en do výši ideálních

tvorivého génia svého, ale i do nesmírnych prostranství jednokrevného, jednojazyčného,

československého plemene zúkol vúkol Tater na šíř a dál a v nížiny rozprostra-néného! Búdou

spívati z Tater milostných, ale zpév jejich vlévati se bude do 7 miliónové společnosti bohaté

nadaného národu! Jako jednau patriarchové šedé starovékosti spauštéli se s Tater na jih

a sever, na západ a východ, tak poesie naši kŕišťáloví praménkové po- tekau

vyhledávati srdce potomstva oněch Bohem puzených a vedených prebydlitelú prvotných

Tater, založivších jevišté vlasti z této i tamté, z dolní i horní strany dojemných

Karpatú histórií obdivovaných. A nebudeme míti nedostatku v ničem. Otevřte nám

třidcet gymnasií a my je obsadíme dostatkem sil učbárských, otevřte universitu5 a my ji

zalidnime vyneslými védomci a pluky študentú, žádejte na nás státníky onoho vétšího

Kalibru, než pygmejské menšiny na vétšiny se moci surovou nadýmající v stave byly

sploditi, a my je poskytneme vlasti a králi našemu, jako poskytujeme dosud jadro

bohatýrú v rovnošate za vlast a Císaře bojujícich. Specifičné Slovenstvo plodí jen

nástroje vúle cizí k cílúm sobě záhubným a podáva vladobažníkúm v sobé krmičku, níž

sytí oni svau a svých tvorú hltavosť. Československé literárni more dochová velikány

literárni, a tito nebudou tou večnou popelkou u sprostých a vypínavých druhú svých.

Slovenskému národu byt upírat ostatné jest tolik, jako psáti tomuto

blbství svědectví jeho ničoty. „Nitra" však ze stanovište československých

literárních podniku chce nepřá-telúm národu slovenského poskytnauti proti

onomu Tiszovskému výroku, a dotvrditi vysokým písmem, že

,,Ešte Slováci žijú a budú žiť vždycky so slávou,

Bár podnes hrozný vždy čiňá jen súsedi nátisk!"4

1 Narážka na skutočnosť, že Slováci uzákonením štúrovskej spisovnej slovenčiny umožnili Ma-

darom tvrdiť, že nejestvujú. Hurban vydávaním Nitry nadväzuje na pretrhnutú niť z roku 1844

a vydáva ju v českej reči a s aktívnou literárnou pomocou českou. No táto akcia Hurbanova sa

nestretla s úspechom. Nitra po druhom (VII.) ročníku zanikla.

2 J. M. Hurban má tu na mysli, ako to aj z nadpisu jeho príspevku vidieť, Tiszov výrok,

prednesený v jeho odpovedi na Miletičovu známu interpeláciu z konca roku Í875.

3To by bolo značilo, že by všetky stredné školy na Slovensku mali byť poslovenčené.

4 Ide o citát z Hollého básne Svätopluk zo zakončenia VI. spevu.

Ján Francisci a otázka spisovnej slovenčiny

Hoci sa postavenie spisovnej slovenčiny medzi Slovákmi v matičných rokoch zásadne a

vše obecne upevnilo a prijalo ako výraz slovenskej národnej samobytnosti, jednako po

zatvoreníslovenských gymnázií a Matice slovenskej došlo k čiastočnému zakolísaniu v tejto otázke. Jozef'

M. Hurban sa vo svojich dvoch posledných ročníkoch Nitry (VI. a VII. roč. z r. 1876 a 1877)

vrátil k spisovnej češtine, resp. k „českoslovenčine" a tento svoj krok sám vysvetľoval nielen

ako obranné-demonštratívne podujatie proti zvýšenému národnostnému útlaku, ako to chá

pali aj iní (dr. Ján Mallý, J. Vlček a i.), ale aj v zmysle obnovenia československej jazykovej

a literárnej jednoty. Myšlienka našla u niektorých jednotlivcov na českej strane priaznivý

ohlas a začiatkom 80-tych rokov v prospech jej uskutočňovania založil český publicista Rudolf

Pokorný „Československú knihovrm", v ktorej náučné práce od Slovákov mali vychádzať len

po česky.

*

Keď voči Pokorného akcii prejavil Hurban i niektorí ďalší Slováci súhlas, oficiálni predsta vitelia

slovenského národného hnutia na čele s Jánom Franciscim pokladali za nevyhnutné vysloviť v mene

Slovenskej národnej strany k slovenskej jazykovej otázke zásadné stanovisko a tým predísť aj

nedorozumeniam v ďalšom rozvíjaní česko-slovenských vzťahov a bratskej spolupráce. So slovenským

stanoviskom Francísci taktne súkromným listom oboznámil Hur-bana a jeho odpisom i Pokorného. Z listu

vyberáme iba zásadné veci.

Brat môj drahý!

V Martine 6. 9. 1880.

Ľutoval som a ľutovali i všetci ostatní Tvoji priatelia a priatelia našej národnej veci, že si

nebol prišiel ku zhromaždeniu Živeny. 1 Bola to dobrá príležitosť vidieť sa a pozhovárať sa o
záležitosťách našich. I použili sme tú príležitosť tu prítomní, menovite teda z Turca, potom zo
Zvolena, Gemeru, Liptova, Oravy, horn. Trenčína atď, a pohovorili sme si menovite i o programe
Rud. Pokorného v poťahu na biblotéku česko-slovenskú.2 Za potrebné uznali sme o tomto
predmete pohovoriť preto, aby z jednej strany nekládli sa dobrej veci prekážky a z druhej strany,
aby sme si uložili, aké stanovište zaujať z očí v očí s tým programom . . .

Otázka spis. jazyka na Slovensku považuje sa za definitívne riešenú, podľa toho, ako ju riešili pred
asi štyridsiatimi rokmi Štúr, Hurban, Hodža a niektorí mladší a ako ju riešila praxis behom
štyridsiatich rokov. — Dôvody, ktoré menovite spomenutí traja mužovia za slovenčinu ako spis.
jazyk pre Slovákov i ako podopretie svojho rozhodného kroku v tomto ohľade, i ako obranu proti
nápadom Čechistov, pred štyridsiatimi rokmi i živým i písaným slovom — ktoré poslednie teda
nevyšumelo — uviedli — stoja i teraz a k nim pridružili sa od tých čias i mnohé iné, ktoré Tvojej
rozhľadnej mysli a slovenskému citu uvádzať držím za zbytočné. ~- Avšak nemôžem premeškať
pripomenúť, ako na váhu veľmi padajúci dôvod za pridŕžanie sa slov. jazyka ako spisovného — to,
že so spis. jazykom národa, ako s jeho životnou a podstatnoy otázkou nemožno a nedôstojné je
experimentovať, ani s ním tak nakladať, ako s oblekom, ktorý oblečieme, nedlho zahodíme a zase
iný oblečieme, lebo beda tomu národu, ktorý v podstatných otázkach svojej národnej existencie
kláti sa ako trstina na padnutie hneď toho, hneď zase iného vetráka. Národ, ktorý sám, a to ešte k
tomu často, a nadovšetko bez potreby, bez mnohého trvácneho úžitku, ba proti historickej
nutnosti mení svoju podstatu, stratí dúveru sám v sebe a ukazuje svojim protivníkom, ako majú
najistejšie previesť v ňom úplný rozklad. — K tomuto pripomeniem ešte len to jedno jediné, že u
nás Slovákov dozrelo a hlboko korene pustilo to povedomie, že my Slováci ovšem sme čiastkou
veľnároda slovanského, ale naskrze nie doplňujúcou čiastkou ná roda českého, a že je najväčšia
potreba na zanítnení163 a rozšírení tohoto povedomia pracovať a všetkému vyhýbať, všetko

1 Na zhromaždeniach Živeny sa podobne ako kedysi na výročných (augustových) valných zhromaždeniach Matice

slovenskej schádzali poprední predstavitelia slovenského národného života. Okrem špeciálnych vecí ženského spolku

Živena prerokovávali sa na nich aj dôležitejšie otázky národného života.

2 Ide o program Pokorného edície „Československá knihovňa“ v ktorej mali vychádzať slovenská beletria a

popularizačná literatúra v slovenčine, ale vedecko-náuková spisba v češtine.

odstraňovať, čo by to pove domie hubilo, alebo šíreniu sa jeho prekážalo. — A tak otázka spis.
jazyka na Slovensku považuje sa za definitívne riešenú, a síce v tom. zmysle, že česi nech píšu po
česky a Slováci nech píšu po slovensky. . . .Prijmi,, prosím, vďačne toto zdelenie, ktorého cieľ j e
uvedomiť Ťa o pohyboch v národe našom a udržovať jednotu a jednomyselnosť medzi pracovnými
silami našimi.

Boh Ťa zdržuj pri dobrom zdraví a trvanlivej sile a bystrosti tela i ducha

J. Francisci m. p

OSVEDČENIE

SLOVENSKEJ NÁRODNEJ STRANY

ZA PASIVITU PRI VOĽBÁCH DO UHORSKÉHO SNEMU

1884, 1. jún

Kandidáti Starej školy a jej pokračovateľa Slovenskej národnej strany boli pri voľbách do uhorského snemu

v rokoch 1865 – 1881 neúspešní. Iba roku 1869 získal poslanecký mandát Viliam Pauliny-Tóth v kulpínskom okrese

v Báčke na Dolnej zemi, kde ho volili tamojší Slováci, ale aj Srbi. V olebný výbor Slovenskej národnej strany sa

napokon pred voľbami roku 1884 rozhodol nielen nestavať slovenských kandidátov, ale aj zriecť sa aktívnej účastí na

volebnom zápase. Tým chcel demonštrovať proti prechmatom vládnych úradov. Táto forma protestu sa skutočnosti

sa ukázala málo účinnou, ba priam škodlivou. Uvoľňovala pole maďarizačnej politike. Pasivitu ako formu politického

protestu si však ešte predtým zvolili aj národné strany uhorských Srbov a Rumunov.

Slovenská národná stránka, ako taká, za cieľu primerané uznáva ani aktívnym, ani pasívnym

spôsobom nezúčastniť sa na voľbách vyslancov a do krajinského na deň 25. septembra t. r.

povolaného snemu.3

Od použitia najpodstatnejšieho ústavného práva, skrze aktívnu a pasívnu voľbu zástupcov na

krajinskom sneme zúčastňovať sa na donášaní zákonov, na kontrole ich zachovávania a plnenia

skrze orgány verejnej správy, nezdržuje Slovenskú národnú stránku ani nevlasteneckosť, ani

netečnosť naproti ústave vôbec.

Slovenská národná stránka pri každej zavdanej príležitosti slávnostne a úprimne vyslovila

a v jej mene i prítomné osvedčujeme, ako nezlomnú vernosť naproti Jeho Veličenstvu cisárovi

rakúskemu a nášmu dedičnému a zákonnému apoštolskému kráľovi uhorskému, tak aj nezlomnú

vernosť a oddanosť naproti našej dedovizni, vlasti uhorskej.

Osvedčujeme ďalej, že uznávame našimi krajinskými zákonami určené štátoprávne postavenie

Štátu uhorského a pridŕžame sa ho; osvedčujeme, že ústavnosť pokladáme za podmienku a

palladíum4 občianskej slobody; osvedčujeme, že ústavnou cestou donesené krajinské zákony

3 To znamenalo, že Slovenská národná strana v nasledujúcich voľbách poslancov do uhorského snemu nepostaví

svojich kandidátov, ani sa na nich aktívne nezúčastní.

4 Ochrana, záštita.

Slovenská národná stránka v úctivosti má a mať bude až dovtedy, kým nepremenia sa cestou

zákonnou. Naposledy osvedčujeme, že Slovenská národná stránka, ako sebe žiada byť šetrnou a

nekrivdenou skrze žiadnu druhú stránku; práve tak šetrí a šetriť sa vynasnaží každú druhú či

národnostnú, či náboženskú či sociálnu, či politickú stránku vo vlasti našej, bez všetkého

ukrivďovania.

Nie neznášanlivosť, nie nevlasteneckosť, nie ľahostajnosť naproti ústavnosti primäli Slovenskú

národnú stránku k pasivite zoči-voči terajším voľbám snemovým.

Primalo ju neznášanlivé, nevlastenecké nakladanie s ňou zo strany iných stránok a orgánov ich

verejnej mienky, zo strany štátnu moc privlastnivšej si čiastky spoluobčianstva a zo strany ústrojov

krajiny a právomocností.

Primälo ju duchu ústavnosti odporujúce vykladanie a prevádzanie ústavnosti v praxi

občianskeho, spoločenského, pravomocnostenského a štátneho života vôbec, ale hlavne v poťahu

na Slovenskú národnú stránku.

Primalá ju tá boľastnotrpká skúsenosť, že pri používaní svojich zákonom určite vyznačených

ústavných práv, občianstvo slovenské nie podpory, ale ani ochrany nikde nenachádza, ba že v

prípadnostiach, nielen mimozákonného, ale zrovna protizákonného ukrivďovania slovenského

občianstva, páchaného na ňom zúmysľenou svevoľou a násilím pri každom výkone ústavných práv,

počnúc od nespravodlivého a nezákonného popisu voličov, až po svevoľné a protizákonné zmarenie

deju voľby a násilné odrazenie zbrannou mocou slovenského občianstva od účasti na voľbe —

apeláty 5 s oprávneným výhľadom na spravodlivý a zákonný liek niet.

Primälo Slovenskú národnú stránku k terajšej pasivite z jednej strany také držanie sa o hlásanie

takých zásad terajších parlamentárnych stránok naproti nemaďarským národnostiam vôbec, aké

týmtože ani len na kultúrnom a vôbec na žiadnom inom poli želateľného, k prospechu vlasti

slúžiaceho vývinu a zveľadku nedoprajú; z druhej strany ale to naliehavé privolanie časopisov

vládnych a parlamentárnych stránok Nemaďarom, aby zreknúc sa aktívneho a pasívneho

vystúpenia pri voľbách ako národnia stránka, vmiestili sa do rámcov jestvujúcich

parlamentárnych stránok, t. j. aby dokázali, že ich v krajine ako takých niet, a jestli predsa

chcú voliť, alebo byť vyvolenými, aby sa stali pomocníkmi takých Činiteľov, ktorí Nemadarom

podmienok života nedoprajú . . .

Avšak Slovenská národná stránka svobodnú ruku ponecháva takým svojim súrodým vlastencom,

ktorí domýšľali by sa, že či aktívnym, či pasívnym zúčastnením sa na terajších voľbách snemových

vyslancov dajedon zvláštny verejný dobrý cieľ napomôžu.

V Turčianskom Svätom Martine, dňa i. júna, 1884.

5 Odvolanie sa proti prechmatom.

Ústredný volebný výbor Slovenskej národnej strany: Pavol Mudroň, Ján Francisci, Ján

Jesenský, Matúš Dula, Ambro Pietor

Text Osvedčenia uverejnili Národné noviny z 5. júna 1884 ( skrátený text).