Daòové právo III.

Daňové právo – P – III.

speters@stonline.sk

Daňové právo je právne odvetvie, ktoré upravuje také spoločensko-ekonomické vzťahy, ktoré majú
špecifiká a osobitosti, ktoré ich vyčleňujú z finančnoprávnych vzťahov.
Pri daňovoprávnych vzťahoch ide o konkrétne daňové povinnosti, ktoré majú plniť jednotlivé subjekty.
Aby vznikol daňovoprávny vzťah, je nevyhnutné, aby existovali náležitosti daňovoprávnych vzťahov.
Bez ich existencie nemôže vzniknúť daňovoprávny vzťah.
Daňovoprávne náležitosti sa nazývajú aj daňové prvky.
Daňové prvky (2 skupiny):

1) podstatné (základné)
2) nepodstatné – bez ich existencie môže vzniknúť a aj funguje daňovoprávny vzťah, ale existujú

určité obmedzenia (výhody), ktoré tento daňovoprávny vzťah charakterizujú.

Daňovoprávne vzťahy sú upravené v daňovoprávnych normách.
Normy, ktoré upravujú daňovoprávne vzťahy majú klasickú štruktúru právnej normy – trichotomickú
štruktúru. Pre každú právnu normu platí členenie na hypotézu – dispozíciu – sankciu.
Hypotéza stanovuje podmienky, za ktorých povinný subjekt musí splniť povinnosť (napr. musí podať
daňové priznanie, ...).
Dispozícia je vlastné pravidlo správania sa subjektu v konkrétnom daňovoprávnom vzťahu. Sankcia je
osobitný postih, ktorý postihuje vždy toho, kto za podmienok určených v hypotéze nesplnil niektorú
povinnosť.
Realizáciou daňovoprávnych noriem vznikajú tzv. daňovoprávne vzťahy. Musia byť splnené základné
prvky daňovoprávneho vzťahu. Sú rozhodujúcim kritériom pre vznik daňovej povinnosti.
4 základné prvky:

1) subjekt
2) predmet
3) základ
4) sadzba

Každý daňovoprávny vzťah má tieto prvky osobitne vymedzené.
Subjekt dane – ten, na koho sa vzťahuje daňová povinnosť – kto je daňovníkom alebo platiteľom dane.
Hovoríme o povinnom a oprávnenom subjekte:
Povinný subjekt – ten, kto má povinnosť zaplatiť daň stanovenú zákonom. Vždy je v zákone vymedzený.
Každý hmotnoprávny predpis má definovaný subjekt dane. Môže ním byť buď fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorej zákon ukladá povinnosť.
Zvyčajne je subjekt dane v daňových zákonoch určený ako daňovník alebo platiteľ dane.
Subjekt dane =/= subjekt daňovoprávneho vzťau. (subjekt daóvoprávneho vzťahu nemusí byť povinná
osoba). Subjekt povinný plní povinnosť voči správcovi dane (oprávnenému).
Prevažne je pri priamych daniach subjekt vymedzený ako daňovník a pri nepriamych ako platiteľ.
Daňovník má priamy vzťah so správcom dane, platiteľ má sprostredkovaný vzťah. Daňovník je
subjektom dane vtedy, keď v zmysle zákona vystupuje ako osoba, ktorá má povinnosť vyplývajúcu
z konkrétneho daňovoprávneho vzťahu.
Pozn.: jedine pri dani z príjmov – príjmy zo závislej činnosti – pozná zákon pojem platiteľ dane.
Platiteľ dane je povinná osoba, ktorá musí od daňovníka daň vybrať a v určenom termíne túto daň
odviesť.
! Pojem daňový poplatník sa používa nesprávne !
Správcom dane je vždy štát – v prevažnej miere je to oprávnený subjekt. Existuje aj možnosť, že
oprávnený bude mať povinnosť, ktorá vyplynula z daňovoprávneho vzťahu (ale nie je to daňovoprávny
vzťah).
Predmet dane (objekt) – určitá skutočnosť, na základe ktorej vznikne daňová povinnosť – je to vždy to,
načo sa viaže daóvá povinnosť. Ide o v zákone presne vymedzený ten predmet zdanenia, z ktorého
vznikne daňová povinnosť – napr. príjmy, nehnuteľnosti, niektoré hospodárske vzťahy.
Predmet môže byť vymedzený:

a) pozitívne
b) negatívne

Pozitívne: keď zákon presne určuje, na ktorú hospodársku skutočnosť sa vzťahuje daňová povinnosť.
Predmet má význam aj z dôvodu charakteristiky daní – majetkové, dôchodkové alebo výnosové.

Daňové právo – P – III.

speters@stonline.sk

Majetkové – predmet dane je viazaný na určitý majetok subjektu
Dôchodkové – predmet dane je viazaný na dôchodok (príjem)
Výnosové – predmet dane je viazaný na určitý výnos, ktorý plynie.
Negatívne: negatívne vymedzenie predmetu treba odlišovať od oslobodenia od dane – zákonom
stanovenie podmienok, ktoré daňovému subjektu umožňujú uplatniť v zmysle zákona oslobodenie od
dane. Môže byť viazané na určitý čas, k určitému teritóriu alebo na určitý príjem. Pri oslobodení je
v prevažnej miere potrebné titul oslobodenia uplatniť.
Základ dane – konkrétna peňažná čiastka, z ktorej sa daň za použitia daňovej sadzby vyrubuje (- to,
z čoho daň vyrubíme). Je to kvantitatívne vymedzenie predmetu dane. Môže byť určený rôznym
spôsobom. Pri každej dani je stanovený. (napr. rozdiel medzi príjmami a výdavkami, hodnota domu,
vyjadrenie v merných jednotkách,...) Základ dane je určujúci pre konkrétny výpočet dane.
Sadzba dane – rozhodujúce kritérium pre výšku daňovej povinnosti – zákonom stanovené merítko, podľa
ktorého sa vypočíta daň z daňového základu. Sadzba dane je určenie daňovej povinnosti. Môže byť
charakterizovaná ako to, čo určí výšku dane.
Sadzby daní sú pevné alebo pohyblivé a existujú rôzne varianty uplatnenia týchto sadzieb. Sadzba je pre
každú daň určená v konkrétnom daňovom zákone.
Kombinácia sadzieb (kombinovaná sadzba) – má závislosť na iných daňových prvkoch.
Pevná daňová sadzba – pri ktorej sa daň vypočíta na základe pevne stanovenej sumy, na ktorú nemá
vplyv výška daňového základu.
Pohyblivá daňová sadzba – vyjadrená spravidla určitým percentom z daóvého základu. Člení sa na
proporcionálnu a pregresívnu.
Proporcionálna (- lineárna) – uplatňuje sa rovnakým percentom zo základu dane – základ dane nemá
vplyv na výšku daňovej povinnosti.
Progresívna sadzba – čím vyšší je daňový základ, tým je vyššia daň (napr. daň z príjomv fyzických
osôb).
Daňová sadzba sa viaže vždy k daňovému základu. Vždy je určená v zákone. Jedine zákon o dani
z nehnuteľností dáva obci možnosť modifikovať výšku dane.

Ostatné daňové prvky – skutočnosti, ktoré ovplyvňujú výšku dane, ale bez ktorých môže existovať
daňovoprávny vzťah – zvýšenie dane, zníženie dane, zvýšenie/zníženie daňovej sadzby, daňové
minimum., minimálna daň, daňové sankcie.

Zvýšenie / zníženie dane: keď ide o konkrétnu vypočítanú daň. Účelom zvýšenia / zníženia dane je
najmä zvýhodniť / postihnúť konkrétny daňový subjekt. Bežne sa uplatňuje pri dani z nehnuteľností alebo
to môže urobiť správca dane v prípade oneskoreného podania daňového priznania. Zvýšenie / zníženie
dane je nepodstatnou náležitosťou daňového vzťahu, umožňuje zvýhodňovať určité aktivity...
! Zníženie dane =/= zníženie základu dane ! – je už z konkrétne vypočítanej dane. Daň, ktorá podľa
daňovej sadzby je vypočítaná, môže byť znížená o konkrétne sumy.
Zvýšenie / zníženie daňovej sadzby: oprávnenie správcu dane, ktoré môže urobiť za určitých podmienok
stanovených v zákone (zákon o dani z nehnuteľností).
Daňové minimum: ide o dosiahnute určitého príjmu, z ktorého sa daň nevyrubuje – určené v zákone.
Minimálna daň: najnižšia daň, ktorú musí daňovník odviesť bez ohľadu na to, akú má výšku daňového
základu – upravená je v hmotnoprávnom predpise, daňovník je povinný túto daň odviesť v stanovenom
termíne.
Daňové sankcie: upravené v hmotnoprávnych predpisoch, ale aj v procesnoprávnom predpise. Častokrát
sa uplat´ňujú aj z hmotnoprávnej, aj z procesnoprávnej normy. Sú porušenia, ktoré upravuje správca dane
vo vzťahu ku konkrétnemu subjektu – osobitné ujmy, keď sa nedodržia základné normy, ktoré upravujú
daňovoprávne predpisy.
Daňová zodpovednosť – určité uplatnenie (postih) vo vzťahu k daňovému subjektu tý, že porušil
ustanovenia daňovoprávnch predpisov. Výnimočne je možné sa stretnúť s uplatnením disciplinárnej
zodpovednosti (väzba na Zákonník práce).
Všetky daňové sankcie je potrebné vnímať ako súčasť daňovoprávneho vzťahu, keď ich uplatnenie
predpokladá daňovoprávna norma.